Cnosti – pojem a význam

Cieľ : Objasniť pojem čnosti, rozdiel medzi zvykom a návykom, vplyv čností na utváranie charakteru, neresť.

Z predchádzajúcej časti je zrejmé, že na Božie volanie môže človek vo svojej slobode odpovedať dvojako. Ak odpovedá kladne, hovoríme o dobrom skutku (ak je človek v stave milosti, tak aj o záslužnom). Ak odpovedá negatívne, hovoríme o zlom skutku alebo hriechu.
Jednotlivý dobrý alebo zlý skutok však ešte nehovorí spoľahlivo o celkovom mravnom charaktere človeka, lebo môže vybočovať z rámca zvyčajného konania. Až séria dobrých alebo zlých skutkov odhaľuje mravný profil človeka. Ak človek nemieni konať dobro len „jednorazovo", občas alebo príležitostne, ale chce, aby sa dobro stalo jeho trvalým postojom, hovoríme o čnosti.

Cnosť (gr. arété, lat. virtus) je totiž pevný, trvalý postoj, ustálený sklon, náklonnosť konať dobro. Iná definícia čnosti hovorí jednoducho, že je to trvalý návyk konať dobro. Slovo návyk však nemusí byť práve najvhodnejšou charakteristikou, i keď je lepším výrazom ako zvyk. Čnosť totiž nie je zvyk. Zvyk je ustálený spôsob správania, vzniknutý pravidelným opakovaním istej činnosti, no pre zvyk je charakteristická istá automatickosť, alebo aj bezmyšlienkovitá mechanickosť. Podobne návyk sa často spája s negatívnym významom (návykové látky). Preto sa niektoré definície vyhýbajú slovo návyk.

Čnosť si však vždy vyžaduje slobodné rozhodnutie a nikdy sa nekoná automaticky. Asi najvhodnejším obrazom pre ňu je prirovnanie k fyzickej kondícii športovca alebo umeleckej schopnosti hudobníka. Takáto forma alebo kondícia sa nezíska bez námahy (na rozdiel od zvyku) a treba si ju stále udržiavať. Keď je človek „vo forme", pomerne ľahko dosahuje dobré výkony, no keď prestane trénovať alebo cvičiť, formu stratí a dosiahnutie dobrého výkonu ho stojí oveľa viac námahy. Nestratí ju úplne, nejaké stopy v človeku zostanú, len ju musí opätovne nadobudnúť. Aj čnosť môže človek stratiť, keď začne dobro zanedbávať.

Opakom čnosti je neresť. Na rozdiel od čnosti o neresť sa netreba usilovať, stačí opakovať zlé skutky určitého obsahu a človek dospeje k zlému návyku. Úsilie potom treba vynaložiť na prekonanie neresti.
Čnosť teda dáva človeku silu, aby konal dobro, ľahšie prekonával prekážky, vládol nad sebou a bol príkladom pre iných.

Treba sa ešte vyhnúť mylnému pojmu čnosti, ktorý ju vníma ako nejakú vlastnosť, ktorú človek „má". Pri čnostiach nejde o vlastnosti, ktoré sa človekovi pridávajú, ale o neho samého. Nehovoríme, že človek má čnosť viery, nádeje a lásky, ale že verí, dúfa, miluje. Podobne je človek napr. skromný, verný, pravdovravný, ochotný... Akú čnosť pestuje, takým je, to sa stáva jeho charakteristickou črtou, „poznávacím znamením".
Čnosť teda predstavuje najvyšší stupeň ušľachtilej ľudskosti. Žiť čnostne znamená žiť v zhode s prirodzenosťou, t.j. rozumom a mravným poriadkom.

V stredoveku bol vzorom čnostného človeka rytier – ochranca slabších, najmä žien a detí, bojovník za spravodlivosť, skladajúci prísahu vernosti, že tieto zásady neporuší.

Podnety na dialóg: Je rozdiel medzi zvykom a návykom? Oslabuje zvyk ľudskú slobodu? A čo trvalý postoj, vedomý návyk? Možno ohodnotiť charakter človeka na základe niekoľkých jeho rozhodnutí? Prečo dokážeme vyhlásiť, keď sa dozvieme o niekom, kto je v podozrení z niečoho zlého, že „ja tomu neverím, ja ho poznám!"? „Nosia" sa ešte dnes čnosti? Je vôbec rozumné usilovať sa v dnešnej dravej dobe o čnosti? Môže byť asertivita, sebapresadzovanie, ambicióznosť čnosťou? Nakoľko v tom má hrať rolu aj ohľad na druhých? Neobmedzí tým človek svoj možný kariérny rast? A čo svoj rast v láske? Je možné to skĺbiť?

Bibliografia:

Katechizmus Katolíckej cirkvi. SSV, Trnava 1998, 1803-1804.
Günthör, A., *Morálna teológia 1/b*. SÚSCM, Rím 1988, s. 169-170.
Skoblík, J., *Přehled křesťanské etiky*. Karolinum, Praha 1997, s. 110-112.
Tondra, F. , *Morálna teológia I*. Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, Spišská Kapitula – Spišské Podhradie 1994, s. 181-189.