referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Matúš
Utorok, 21. septembra 2021
Je učenie o trojici pravdou o Bohu? 1. časť
Dátum pridania: 25.09.2009 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: miguel
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 23 007
Referát vhodný pre: Stredná odborná škola Počet A4: 59
Priemerná známka: 2.97 Rýchle čítanie: 98m 20s
Pomalé čítanie: 147m 30s
 

Prvá fáza prebiehala na koncile v Nicei 325, ktorý bol zvolaný kvôli sporu medzi alexandrijským biskupom Alexandrom a Áriom. Tým, ktorí smerovali k trojici sa podarilo cez mocenský vplyv cisára Konštantína dosiahnuť uzákonenie, že Otec a Syn sú jednobytní, teda vo všetkom rovní aj čo sa týka večnosti. Iba dvaja biskupi sa nezľakli ani cisára a uznesenie koncilu nepodpísali. Išli samozrejme do vyhnanstva. Podpísali to aj Eusébios z Nikomédie a Teognis Nicejský, vplyvné osobnosti medzi tými, ktorí verili, že Boh je iba jedna osoba. „Keď podpisoval uznesenie Eusébios povedal mu prestarnutý, ale zásadný Sekundus Ptolemaidský pred všetkými: „Ty podpisuješ Eusébios, aby si nebol poslaný za nami do vyhnanstva, ale ja verím Bohu, že neprejde ani rok a ta pôjdeš za nami.“ Keď sa to aj ostatným biskupom, ktorí to podpísali (mnohí zo strachu pred cisárom) rozležalo v hlavách, písali cisárovi listy, že s tým nemôžu súhlasiť a chcú to odvolať. A tak neprešiel ani rok a do vyhnanstva išli aj Teognis aj Eusébios a tiež do Ilírie, presne tak, ako to predpovedal Sekundus (zdroj Prof. Thdr. Pavel Aleš: Cirkevné dejiny II.). Po nejakom čase zmenil svoj postoj aj sám cisár. To už však nezabránilo prieniku babylonského učenia o trojjedinom božstve do kresťanstva.

Rozhodujúci okamih nastal, keď bol zvolaný koncil do Konstantinopolu v roku 381, kde bolo už definitívne rozhodnuté, že  Otec je Boh, Syn je Boh, Duch svätý je Boh a predsa nie sú traja Bohovia, ale vraj jeden Boh v troch osobách. To si však už rímsky biskup Damasus (366-384) osvojil starý babylonský titul pontifex maximus, čo znamenalo, že sa stal najvyšším biskupom všetkých biskupov. Tento titul prijal najskôr cisár  Konštantín a po ňom všetci cisári, až sa stal cisárom Flávius Gratiánus Augustus (375-383), ktorý tento titul odmietol. Usúdil, že titul je pohanského pôvodu a nie je preto vhodný pre kresťana. Krátko na to v roku 378 si ho však prisvojil rímsky biskup Damasus, ktorému pohanský pôvod tohto titulu vôbec nevadil. Dr. Bower po svojom rozsiahlom výskume  napísal v 1.zväzku svojho diela „Lives of the Popes“ (Životy pápežov), str. 180-183, že „Damasus uchvátil svoje biskupstvo, ako zlodej a lupič cez mŕtvoly viac ako sto svojich odporcov.“ Aj vďaka novému postaveniu rímskeho biskupa mohli západní biskupi na koncile v Konstantinopole v roku 381 presadiť vyznanie, ktoré bolo základom učenia o trojjedinom Bohu. Trojica bola potom presadzovaná neraz i veľmi tvrdým spôsobom. Mnohí aj tak s týmto učením nesúhlasili, boli preto však kruto prenasledovaní. Damasus dokonca v roku 382 vydal zväzok niekoľkých vyhlásení podľa ktorých určovali, kto je kacír. Jedným z vyhlásení bolo: „Ak niekto hovorí, že (Syn ktorý sa) stal telom, nebol v nebi s Otcom, zatiaľ čo bol na zemi – je kacír“. 
Keď bola každá z osôb trojice nazvaná Bohom v rovnakom zmysle, viedlo to za krátko k myšlienke, že Mária matka Pána Ježiša vlastne porodila Boha, a tak bola nazvaná Bohorodičkou. Proti tomu protestoval antiochijský biskup Nestórius, keď vysvetľoval, že Mária môže byť len „christotókos“ , to znamená, že porodila Mesiáša a nie Boha. Musel ísť za to do vyhnanstva Egypte a jeho stúpenci do vyhnanstva v Perzii. To ich však nezastavilo a šírili evanjelium ďalej, až do Indie a Číny. V padlej cirkvi potom jeden blud nasledoval ďalší a tak to išlo až do dnešnej podoby takzvaného kresťanstva, kde sa nachádza mnoho prvkov starého  a bylonského náboženstva. Reformátori sa snažili očistiť cirkev od babylonských nánosov, no máloktorí boli ochotní ísť až do samého dôsledku. Počas jednotlivých storočí sa vynárali skupiny ľudí, ktoré hľadali pravdu, až pokiaľ to len šlo a milovali pravdu viac, ako svoj život. Obvykle sa stávali terčom najväčších útokov zo strany štátnych cirkví. Po celé storočia sa potom spĺňali na nich slová Pána Ježiša, ktoré povedal svojim učeníkom: „...prichádza hodina, keď sa bude každý kto vás zabije, domnievať, že preukázal Bohu svätú službu (grécky„latreian“)“ (Ján 16:2 pr. NsSP).
Už po koncile v Nicei veriaci v jediného Boha - ariáni nečakali, kým sa situácia zmení, ale vyslali misionárov medzi germánske kmene. Na základe Písma, ktoré preložil do gótštiny biskup Wulfilas, boli niektoré kmene  divokých germánov zmenené na mierumilovných ľudí. Po nejakom čase však dokázala rímska cirkev, ktorá mala už pevne uzákonené učenie o trojici, svojimi politickými ťahmi podrobiť si krajiny, kde prevládalo Mariánske vyznanie viery. Tak bola postupne viera v jediného Boha (ako jednu osobu) aj medzi germánskymi kmeňmi nahradená zákonom o trojici. Aj napriek tomu však zostali nezvratné dôkazy o tom, aké bolo pôvodné apoštolské vyznanie. V koptskej cirkvi, keltskej cirkvi, arménskej cirkvi a v zboroch nestoriánskych kresťanov, ktorí pôsobili podľa správ Marca Pola v Číne ešte v 13. storočí, aj napriek prenasledovaniu za cisára Tchang Wu Cunga (840 – 846). Dokonca podľa niektorých správ sa ich pozostatky zachovali v Perzii (dnešnom Iráne) až dodnes. 
Arménska cirkev mala pôvodné apoštolské učenie keď tam priniesli kresťanstvo (podľa starých historikov) Bartolomej a Tadeáš v rokoch 35 – 60. Kresťania tam zažili prenasledovanie v rokoch 110; 230 a 287. Potom však kráľ Trdat prijal kresťanstvo na svedectvo Gregora a v roku 301 povýšil kresťanstvo na štátne náboženstvo. Arménska cirkev si potom zachovávala osobitný charakter. Nemala učenie o trojici ani po koncile v Konstantinopole (r. 381), pretože sa na tomto koncile jej predstavitelia nezúčastnili. Keď bolo Arménsko v roku 387 dobyté Peržanmi vyvíjala sa arménska cirkev samostatne. Neskôr ju však politický vplyv prevažujúceho prúdu v kresťanstve predsa len zasiahol. Jej učenie nie je však ani dnes úplne identické s učením veľkých cirkví v otázke Boha Otca, jeho Syna a svätého Ducha, ktorého dodnes nepovažujú za osobu, ale za Božiu silu. Tým aj dnes vydávajú svedectvo o tom, aké bolo pôvodné kresťanské učenie ohľadom Ducha..
Na východe Byzantskej ríše južne od Arménska hlásali Pavlovo učenie pavlikiáni. Skupiny kresťanov tam existovali už nejaký čas, keď sa k nim pripojil Konštantín, neskôr nazvaný Silvánus.  Potom čo sa mu v roku 653 dostal do rúk vzácny rukopis štyroch evanjelií a Pavlových listov začal ich horlivo študovať.Zistil, že učenie cirkvi je v mnohých bodoch v rozpore s tým, čo naozaj učí Písmo. Cisár v roku 684 vydal rozhodnutie proti zborom pavlikiánov. Konštantín – Silvánus bol zabitý v prenasledovaní v tom istom roku. Veliteľ Simeon pod vplyvom toho, čo videl pri jeho poprave sa neskôr obrátil a prijal meno Titus, podľa spolupracovníka apoštola Pavla. Takéto svedectvá boli u pavlikiánov bežné. Hoci trpeli útlak, Božia moc medzi nimi úžasne pôsobila. Počas ukrutného prenasledovania za cisárovny Theodory v roku 842 - 867 bolo usmrtených asi 100 000 pavlikiánov. Tí čo prežili, uchýlili sa do balkánskych krajín, kde sa neskôr znovu rozšírili, ale boli už známi pod menom bogomili. „Z diel Pavlikiánov sa zachovala arménska kniha „Kľúč Pravdy“ objavená v roku 1891 v Ečmiadzine.  V učení o osobe Ježiša Krista tvrdí, že jeho božské atribúty neboli v činnosti pred jeho krstom a až pri krste dostal autoritu, veľkňažstvo, kráľovstvo a panstvo. Vtedy sa stal spasiteľom hriešnikov a bol naplnený Božstvom (Božím Duchom poznámka odo mňa)“(zdroj E.H. Broadbent: Pilgram Church). Z toho môžeme vidieť, že pavlikiáni skutočne neboli zástancami trojice, ale podobne, ako po nich bogomili a pred nimi kresťania v Arménsku verili v jediného pravého Boha, ako jednu osobu.
V 1. polovici 11. storočia boli zo strany trojičného kresťanstva vedené vojny za oslobodenie svätej zeme. Po zmasakrovaní európskych Židov, boli vyslané križiacke výpravy do Moslimami kontrolovaného Jeruzalema. Masaker, ktorý spôsobili, bol pod zástavou trojjediného Boha. Niektorí ľudia povedali, že Islam by možno nikde vo svete nenašiel miesto, keby jednoosobný Boh Židov Starého zákona, zostal aj Bohom kresťanov. Celkom to vystihol William Penn v liste svojmu priateľovi: „Vedz môj priateľu, že Trojica sa narodila viac než tristo rokov po oznámení starodávneho evanjelia; bola počatá v nevedomosti, privedená na svet a udržiavaná krutosťou.“
V Čechách vznikla v roku 1494 rozdelením Jednoty bratskej Malá stránka. Na rozdiel od Veľkej stránky sa veriaci z Malej stránky zachovávali čistý od politiky. Nebojácne kázali slovo, uznávali iba všeobecné kňažstvo, krst iba v dospelosti, o trojici tvrdili, že také učenie v Biblii nenašli: By všicku Biblí naskrz přeběhl, nenajdeš toho, aby rozdelen byl Bůh v jakou trojici a podle jmen ve tři osoby, jako tito vtipy svými to vyměřili“. Ducha svätého považovali za Božiu moc a nie osobu: „Někteří mnozí ... prstem darem Božím, neb utěšitelem, neb mocí Boží  ducha svatého býti praví, kteříž od Otce skrze zasloužení Kristovo dán býva věřícím. A o tom Písma svatého nenacházíme, aby měl Duch svatý Bohem jmenován býti, a nebo osobou. Také apoštolské učení toho neukazuje.“  Otvorene kritizovali všetky nebiblické náuky iných cirkví a tiež aj Veľkú stránku. To samozrejme  spôsobilo, že boli prenasledovaní a niektorí členovia Malej stránky boli upálení na hranici. Malá stránka zanikla približne v polovici 16. storočia, po smrti svojho posledného vodcu. Neskôr sa aj medzi anabaptistami objavovali skupiny, ktoré odmietali trojicu. Jedným z nich bol bývalí holandský mních Adam Pastor (1500-1570), ktorý v roku 1547 odmietol trojicu, aj napriek tomu, že stratil svoje postavenie medzi anabaptistami. Tí ktorí túžili po pravde ho aj tak nasledovali.
Reformátori sa stavali k učeniu o trojici väčšinou priaznivo, no niektorí až tak nadšení neboli. Luther výraz trojica moc neobľuboval, keď povedal: „slovo trojica sa nikde v Božských spisoch nenachádza, ale je len ľudským vynálezom a znie tiež úplne chladne“ (zdroj: Concessions, 331).
Historik Earl Morse Wilbur vysvetľuje, že náuka o trojici bola „v stredoveku predmetom mnohých rozhovorov medzi katolíckymi teológmi vrátane pápežov“. Takéto rozhovory nemohli preniknúť k prostým ľuďom. Ľudia museli rozhodnutia pápežov len slepo prijímať. Niektorí vzdelanci sa v 16. storočí pokúsili nebiblické náuky odhaliť na základe Písma.
Jedným z nich bol španielský lekár, objaviteľ malého krvného obehu Miguel Servet (1511-1553).Tajne študoval Bibliu a prišiel na to, že učenie o trojici tam vôbec nie je. Štúdium Biblie a dejín ho priviedlo k záveru, že kresťanstvo sa skazilo vtedy, keď po Ireneovi, Tertuliánovi a snáď ešte Lactantiovi prišli takí, ktorí zatiahli do kresťanstva pohanské  náuky. Potom  Konštantín a jeho nástupcovia tieto náuky podporovali, až sa trojica stala oficiálnym učením cirkvi. Servet tvrdil, že neviditeľný Boh sa prejavil v Kristu. Napísal: „Môžeme Ho vidieť iba v Kristovej tvári. Kristus je viditeľný obraz neviditeľného Boha“. Na Ducha Svätého sa pozeral ako na „Božiu moc a osobnosť vztiahnutú k tvorstvu“ a nie ako časť trojice. Keď začal šíriť svoje názory stál vlastne takmer sám proti celému svetu. Keď bol ešte Servet vo Francúzsku, dopisoval si s Jánom Kalvínom. Servet mu napísal: „Tvoje evanjelium je bez jedného Boha, bez pravej viery, bez dobrých skutkov. Miesto jedného Boha máš trojhlavého Kerbera“ (trojhlavý pes gréckej mytológie, ktorý strážil bránu do podsvetia). Miesto pravej viery máš osudný klam a tvoje dobré reči sú planým predstavením.“ Kalvín na to reagoval slovami, že Servet si „zaslúži, aby jeho vnútornosti boli vyrvané a on roztrhaný na kúsky“. Potom Serveta  niekto zradil katolíkom a tak ho vo Francúzsku chytili a uväznili. Z katolíckeho väzenia sa mu síce podarilo utiecť no nedošlo mu, že by v tom mohol mať prsty Kalvín. A tak sa na ceste do Neapolu zastavil v Ženeve, kde chcel s Kalvínom diskutovať o trojici. Servet bol dosť naivný, keď si myslel, že ak by ho aj zatkli, tak jeho spolu – protestanti budú mať s ním viac súcitu, ako katolíci. V tom sa však hlboko mýlil a už vo väzení pocítil krutosť Kalvínovej praxe. Kalvín sa postaral, aby vo väzení so Servetom zaobchádzali kruto. Na súdnom procese Servet súhlasil, že svoje názory upraví, ak mu ich Kalvín vyvráti Bibliou. To však Kalvín nedokázal a tak bol Servet odsúdený k trestu smrti upálením. Jeho mučenícka smrť však podnietila mnohých ďalších, aby nad touto otázkou uvažovali (zdroj A.F. Buzzard, CH.F. Hunting: Doktrína o trojici – sebazranenie kresťanstva). Taliansky básnik Camillo Renato protestoval vyhlásením: „Ani Boh, ani jeho Duch nenariadil takýto čin. Kristus takto nikdy nejednal s tými, ktorí s ním nesúhlasili.“ Francúzsky humanista Sebastien Chateillon napísal: „Keď zabijete človeka, neochránite tým nejakú náuku, ale skrátka zabijete človeka.“
Maďarská historička Katalin Péter vysvetľuje, že sedmohradská kráľovná Izabela sa chcela vyhnúť náboženským konfliktom a tak presadila v parlamente zákony, ktoré zaručovali všetkým spoločenstvám náboženskú slobodu. Izabelin syn Ján II. Žigmund, ktorý prevzal vládu v roku 1559  pokračoval v tom, čo začala jeho matka. V roku 1563 sa stal jeho osobným lekárom talian Giorgio Biandrata. Podobne ako dvorný kazateľ Ferenc Dávid, bol aj Biandrata odporcom trojice. Ferenc Dávid k učeniu o trojici napísal: „Ak sú tieto veci nutné k záchrane, je isté, že žiadny chudobný kresťanský roľník nebude zachránený, pretože ten by im nikdy, ani za celý svoj život nemohol porozumieť“. Polemika o trojici sa tak rozšírila, že bolo potrebné usporiadať verejnú debatu. Uskutočnili sa celkovo tri. Prvá nepriniesla nijaké rozhodnutie, preto sa v roku 1568 uskutočnila 2. debata o trojici, ktorá trvala 10 dní. Zástancov trojice viedol hlavný predstaviteľ reformovanej cirkvi v Sedmohradsku Peter Melius, ktorý zastával tradičné trojičné krédo. Na druhej strane Ferenc Dávid tvrdil, že Otec je Boh, Syn Boží je mu podriadení a Duch je Božia sila v činnosti. Kráľ Žigmund mal veľký záujem o tieto otázky a rozhovory považoval za najlepší spôsob, ako odhaliť pravdu. Svojou prítomnosťou prispel k tomu, že diskusia bola skutočne voľná a otvorená. Obhajcovia trojice na tejto debate vôbec nepochodili, ale boli skôr usvedčení, že neučia o Bohu pravdu. Podľa tradície po tejto debate prišiel Ferenc Dávid do svojho mesta Kluž (Kolozsvár), postavil sa na veľký balvan a kázal ľuďom pravdy o Bohu v jednoduchosti a v prostote. Ľudia tomu poľahky rozumeli a s nadšením to prijímali. Tretia  debata sa potom uskutočnila v roku 1569 v Oradei. Na návrh Dávida však neprebiehala v latinčine, ako predošlé, ale v maďarčine, aby tomu mohli rozumieť aj prostí ľudia. Vyznela tak jednoznačne v prospech odporcov trojice, že kráľ Žigmund a väčšina jeho dvoranov sa priklonila na stranu odporcov trojice. Kráľ Žigmund však žil pomerne krátko, ako 30 ročný sa zranil na poľovačke a o niekoľko mesiacov na to zomrel. Jeho vláda bola aj dovtedy často narušovaná ako z vlastných radov, tak aj so strany iných krajín. Bolo na neho zosnovaných najmenej deväť spiknutí s cieľom pripraviť ho o život. Tento tolerantný kráľ bol kvôli svojim názorom od mnohých ostro odsudzovaný. Po ňom vládol katolík Štefan Báthory, ktorý za krátko náboženskú slobodu obmedzil. Ferenc Dávid už nemohol byť dvorným kazateľom a všetci, ktorí neprijímali trojičné učenie boli prepustený zo služieb na kráľovskom dvore. Dávid bol potom odsúdený na doživotné väzenie za tvrdenie, že Kristus by nemal byť uctievaný, pretože to patrí iba Bohu. Zomrel v roku 1579 v kráľovskom žalári. Pred smrťou napísal na stenu vo svojej cele: „Ani meč pápežov, ...ani vyhrážanie sa smrťou nezabráni pravde v postupe“. V Poľsku nastal v polovici 16. storočia vážny rozkol vo vnútri kalvínskej cirkvi, práve kvôli učeniu o trojici. Časť veriacich postavila Bibliu nad cirkevné dogmy a oddelila sa od kalvínskej cirkvi. Zavrhli trojicu, ako nebiblické učenie, odmietali krst malých detí, nenosili zbrane a často odmietali zastávať verejné úrady podobne ako prví kresťania. Boli známi ako poľskí bratia, alebo sociniáni podľa taliana Laleia Sociniho, ktorý bol ovplyvnený učením Michala Serveta.  Laleov synovec Faustus Socinus sa presťahoval do Poľska, kde sa stal význačnou osobnosťou tohto hnutia. V tej dobe sa poľský šlachtic Jan Sieniensky snažil poskytnúť novej cirkvi miesto, kde by mohla rásť. Využil preto zvláštne privilégium, ktoré mu dal poľský kráľ a založil mesto Raków, ktoré sa stalo neskôr strediskom poľských bratov. Vo veľkom počte tam prichádzali duchovní z Poľska, Litvy, Sedmohradska, Francúzska a dokonca aj z Anglicka. Tí, ktorí prišli z vonku si však zo sebou priniesli aj rôzne názory a tak v rokoch 1569 až 1572 prebiehali v Rakówe veľké teologické debaty, aby bola dosiahnutá jednota v základných pravdách Biblie. Katolícky a kalvínski duchovní sa však postavili tejto skupine zúrivo na odpor. Situácia sa pre poľských bratov začala koncom 3. desaťročia 17. storočia rýchlo zhoršovať. Boli falošne obvinení z podvratnej činnosti. Parlament rozhodol, že univerzita v Rakówe bude uzavretá a tlačiareň a kostol patriaci poľským bratom, budú zničené. Veriaci mali príkaz opustiť mesto. Univerzitní profesori boli pod trestom smrti vykázaní z krajiny.
V roku 1658 vydal parlament výnos, že poľský bratia majú behom 3 rokov predať svoj majetok a vysťahovať sa za hranice. Každý kto by vyznával toto náboženské presvedčenie po troch stanovených rokoch, mal byť popravený. Niektorí sociniáni sa usadili v Holandsku, iní v Sliezsku a na Slovensku. V Sedmohradsku pôsobili ich zbory až do 18. storočia. Poľskí bratia sa venovali hlbokému štúdiu Božieho slova. Pokúsili sa oslobodiť štúdium Písma od pút starých dogiem a roztrhnúť tak pevný zväzok medzi kresťanstvom a platonizmom. Rozširovali názor, že náboženský výraz musí byť jasný a zrozumiteľný ak má mocne pôsobiť. Nakoniec však boli rozptýlení po celom území Európy.
Ďaľšou skupinou, ktorá sa snažila hľadať biblickú pravdu o Bohu boli kolegianti. Profesor histórie Andrew C. Fix napísal, že v rokoch 1650 až 1700 sa  „kolegianti … stali jednou z najvýznamnejších a najvplyvnejších síl v Holandsku 17. storočia“. Cirkevný historik 19. storočia Jacobus C. Van Slee uviedol, že medzi kolegiantmi bolo väčšie biblické poznanie, ako v iných náboženských skupinách tej doby. Dokonca ich odporcovia ich chválili za schopnosť obratne používať Bibliu. Niektorí významní kolegianti, ovplyvnení názormi sociniánov odmietali trojicu. Daniel Zwicker (1621-1678) tvrdil, že akákoľvek náuka, ktorá odporuje zdravému rozumu, ako trebárs trojica, je „absurdná a falošná.“ Adam Borel, kolegiant a teológ, v roku 1644 napísal, že keď sa ranná cirkev v dobe cisára Konštantína zaplietla do politiky, porušila zmluvu s Kristom a stratila pôsobenie Ducha svätého. V dôsledku toho sa rozmohlo falošné učenie, ktoré pretrváva až do dnes. Významný kolegiant a lekár, Galenus Abrahamszon (1622-1706) uviedol, že reformácia náboženskú situáciu naopak zhoršila tým, že vyvolala sváry a nenávisť. Pravá reforma by mala zmeniť srdce, čo reformácia nedokázala.       
Anglický básnik John Milton bol mnohými považovaný za najväčšieho náboženského básnika Anglicka. Jeho dielo „Rozprava o kresťanskej doktríne“ však vyšlo až 150 rokov po jeho smrti a vyvolalo veľký rozruch. Hoci Milton nikdy neváhal vyjadriť svoje názory, vydanie tohto diela odkladal. Veľmi dobre vedel, že biblické vysvetlenie v tejto rozprave sa veľmi líši od prijímaného učenia cirkvi. Po Miltonovej smrti vzal jeho pisár rukopis diela v latinčine k jednému vydavateľovi, ale ten ho odmietol vytlačiť. Istý člen anglickej vlády potom rukopis skonfiškoval a niekam založil. Prešlo jeden a pol storočia, kým bolo toto dielo objavené.. V roku 1823 tento rukopis náhodou našiel jeden úradník. Keď o dva roky dielo vyšlo v angličtine, vyvolalo búrlivé diskusie. Jeden biskup vyhlásil rukopis za falošný, nemohol uveriť, že by Milton, ktorý bol mnohými považovaný za najväčšieho náboženského básnika Anglicka, tak ostro zavrhol vysoko vážené cirkevné doktríny. Najväčší odpor voči tomuto dielu však vyvolal jednoduchý biblický dôkaz, že Kristus, Boží Syn, je podriadený Bohu Otcovi. Milton cituje Jána 17:3 a 20:17 a kladie otázku: „Ak Otec je Kristovým Bohom i naším Bohom a existuje iba jediný Boh, kto môže byť (v absolútnom zmysle) Bohom  okrem Otca?“ 
Miltonovím súčasníkom bol tiež angličan „John Briddle (1615-1662). Keď sa pustil do nestranného skúmania Písma, začal byť nespokojný s doktrínou o trojici. Briddle potom zhrnul výsledky svojho štúdia prvého kresťanstva takto: „Otcovia prvých dvoch storočí, alebo keď boli úsudky kresťanov ešte slobodné a neboli zotročené rezolúciami koncilov, tvrdili, že iba Otec je jeden Boh.“ Parlament nestrácal  čas a nariadil, aby bola Briddlova práca spálená. Jeho tvrdenie, že trinitárska doktrína zavádza „troch Bohov a tým podvracia jednotu Boha, ktorá je nám v Písme tak často vštepovaná“ na koniec spôsobilo, že bol v roku 1655 v Newgate uväznený. Vo väzení strávil takmer 10 rokov, pretože trval na tom, že Boh je jedna osoba. Zomrel v roku 1662 na následky zlých podmienok vo väzení.
Z tohto obdobia je známi aj Isaak Newton (1642-1727) objaviteľ gravitačného zákona, ktorý sa na základe dôkladných biblických štúdií a dlhoročných úvah presvedčil o tom, že tí ktorí popierajú učenie o svätej trojici majú pravdu. Asi v najväčšom nebezpečenstve boli v tých časoch práve kresťania, ktorí popierali učenie o trojici. Nenávideli ich ako katolíci tak aj protestanti. Možno aj preto sa Newton  zdráhal svoje názory zverejniť v tlači. F. E. Manuel túto situáciu popisuje v knihe Isaac Newton Historian: „Ľudia z Newtonovej skupiny buď svoje názory skrývali, alebo potlačovali svoje nadšenie“. Newtonovým novým asistentom na univerzite v Cambridge sa stal William Whiston (1667-1752), ktorý bol pred tým v roku 1693 vysvätený za anglikánskeho kňaza. Whiston prednášal astronómiu a matematiku, ale vďaka Newtonovmu vplyvu sa začal hlbšie zaujímať o učenie Biblie. V júli 1708 napísal Whiston arcibiskupom listy v ktorých požadoval, aby bolo reformované učenie anglikánskej cirkvi, pretože náuka o trojici je falošná. Dostal pochopiteľne radu, aby bol opatrný. Whiston však vytrvalo pokračoval. Povedal: „Preštudoval som tieto veci s najväčšou dôkladnosťou a som úplne presvedčený, že kresťanská cirkev je už dlhú dobu nehanebne podvádzaná...“ Newton sa obával o svoje akademické a spoločenské postavenie, ale Whiston také obavy nemal. Napísal tenkú knižku, kde vyjadril svoje názory proti trojici. Cambridgeská univerzita mu však odmietla dať oprávnenie k tlači s odôvodnením, že je to neortodoxný materiál. V roku 1710 bol Whiston obvinený z vyučovania náuky, ktorá sa prieči anglikánskej viere a vykázaný z Cambridge. Whiston bol potom vylúčený aj z prestížnej kráľovskej spoločnosti. To ho však neodradilo. Presťahoval sa s rodinou do Londýna a tam založil spoločnosť na podporu prvotného kresťanstva. Napísal štvorzväzkové dielo: „Prvotné kresťanstvo oživené“. Tiež Newtonove biblicky podložené znalecké odhalenie trojice bolo nakoniec zverejnené v roku 1754, teda 20 rokov po jeho smrti. Whistonovi to však už neprospelo, pretože 2 roky predtým zomrel. Pre Whistona bolo nemysliteľné, aby vo veciach pravdy pristupoval na kompromisy. Pravdu ktorú mu Boh odkryl si vážil viac, ako pocty a chvály od ľudí.
V roku 1807 bol Angličan Henry Grew (1781-1862) pozvaný, aby slúžil ako pastor baptistickej cirkvi v Hartforde v štáte Connecticut. Po nezhodách v zbore odišiel a s ním aj tí, ktorý brali Božie slovo vážne. Nová skupina začala študovať Bibliu s cieľom prispôsobiť svoj život tomu, čo radí Biblia. Vďaka svojmu štúdiu rozumeli biblickým pravdám stále viac, až začali odhaľovať omyly kresťanstva. Grew napísal v roku 1824 pojednanie, v ktorom na základe pádnych dôkazov vyvrátil trojicu. Grew kritizoval cirkvi kresťanstva aj v iných oblastiach. Odhalil pokrytectvo duchovných a vojenských veliteľov, ktorí predstierali, že slúžia Kristovi. V roku 1824 Grew prehlásil: „Môžeme si vôbec predstaviť väčšiu rozporuplnosť, ako je to, že kresťan vyjde zo svojej izby, kde sa modlil za svojich nepriateľov a prikáže svojim vojakom, aby v diabolskom zanietení vrazili svoje smrtiace zbrane do srdca práve týmto nepriateľom?“ Tiež povedal: „Ježiš sa za svojich vrahov modlil, no kresťania vraždia tých za ktorých sa modlia. ...Či to nie je urážka Syna toho požehnaného, ak sa niekto domnieva, že jeho náboženstvo vyžaduje, aby človek za určitých okolností jednal ako anjel a za iných mu dovoľuje jednať ako by bol démon?“ Asi v roku 1837 napísal Grew brožúru v ktorej odhalil, že náuka o nesmrteľnej duši a náuka o pekle sú nebiblické. Túto brožúru našiel vo vlaku George Storrs, ktorý slúžil v metodistickej cirkvi. Bol udivený, ako je možné jednoduchými dôkazmi vyvrátiť základné náuky kresťanstva o ktorých dovtedy nikdy nepochyboval. Tri roky tieto témy študoval a hovoril o tom z viacerými duchovnými v cirkvi. To čo poznával, nemohol nikto vyvrátiť, až nakoniec prišiel k záveru, že keby zostal v metodistickej cirkvi nemohol by byť verný Bohu. V roku 1842 Storrs usporiadal 6 prednášok na tému: Pátranie – Sú ničomní ľudia nesmrteľný? Prednášky vyvolali veľký záujem a Storrs spolu s Grewom spolupracovali v kázaní pravdy. Storrs odmietol trojicu, ale až do doby krátko pred svojou smrťou si nebol istý, či Duch svätý nie je osobou. V roku 1832 sa plavil John Thomas (1805-1871) syn pastora nezávislého zboru (independent) do USA aby tam študoval medicínu. Na ceste, ktorá trvala osem týždňov boli na mory silné búrky, až to vyzeralo, že sa potopia. Thomas sľúbil Bohu, že ak prežijú, zasvätí mu svoj život a bude hľadať skutočnú pravdu o ňom. Boh vypočul jeho modlitbu a loď sa doplavila až k brehom Ameriky. Potom Thomas venoval veľa času študovaniu Božieho slova, aby porozumel biblickej eschatológii (proroctvám o budúcnosti). V roku 1848 založil spoločenstvo ,,Christadelphians“ (Kristovi bratia). Keď v USA vypukla občianska vojna sever proti juhu, Kristovi bratia jednotne odmietli nastúpiť do vojny. V tom čase už boli rozšírení v štátoch severu aj juhu a nechceli sa navzájom zabíjať. Božie slovo dali na prvé miesto, preto verili, že „viac treba poslúchať Boha ako ľudí“. Tiež chceli naplniť slová Pána Ježiša: ,,Podľa toho vás poznajú, že ste moji učeníci, že budete mať lásku medzi sebou“(Ján 13:35). Thomas bol neúnavný pracovník, ktorý sa usiloval hľadať pravdivé biblické učenie, ako to sľúbil Bohu, keď sa plavil cez Atlantik. Snažil sa objaviť pôvodné evanjelium, ktoré už takmer vymizlo zo zeme. Odhalil ako nebiblické: učenie o trojici, učenie o nesmrteľnosti ľudskej duše a o pekle.
Celá história nám vydáva svedectvo o tom, že tí, ktorí trojicu zastávali využívali svoj mocenský a politický vplyv na to, aby potierali tých, ktorí v trojicu neverili. Naopak tí, ktorí trojicu neprijímali, boli z veľkej väčšiny mierumilovní a radšej trpeli, ako by mali oplácať násilím. Preto aj väčšinou odmietali zúčastňovať sa vojen.
V 1. polovici 19. storočia vzniklo adventné hnutie, v ktorom boli na začiatku ľudia, ktorí tiež neprijímali učenie o trojici. Adventisti odmietli náuku o nesmrteľnosti ľudskej duše a tiež o pekelnom ohni. Tiež rozpoznali, že Pán Ježiš by mohol byť totožný s archanjelom Michaelom, čo zastávajú až do dnes. V súčasnosti však prijímajú aj náuku o trojici, čo s tým, že je Pán Ježiš archanjelom Michaelom nejde vôbec dohromady. Skôr nám to ukazuje, že učenie o trojici prijali až neskôr, zrejme z dôvodu, aby sa nedostali do úplnej izolácie od iných cirkví. Čiastočne týmto hnutím, ale hlavne učením H. Grewa a G. Storrsa boli ovplyvnení aj bádatelia Biblie (dnes známi ako Svedkovia Jehovovi). Tiež považujú Pána Ježiša za archanjela Michaela, odmietajú  náuku o nesmrteľnosti ľudskej duše a o pekle, no na rozdiel od adventistov odmietli aj náuku o trojici. Tým si samozrejme vyslúžili oveľa väčšie pohŕdanie a nenávisť zo strany iných cirkví. Od adventistov siedmeho dňa sa ešte neskôr oddelili ďalší, ktorí s učením o trojici nesúhlasili a nazvali sa Ctiteľmi Jahveho.
To však nie je ešte všetko, existujú nezávislé zbory po celom svete a tiež niektoré mesiánske zbory Židov, ktoré odmietajú trojicu.  Aj v rôznych cirkvách je veľa ľudí, ktorí náuku o trojici neprijímajú. Podľa evanjelického teológa Paula Tilicha si človek vytvoril doktrínu o trojici len k uspokojeniu svojich vlastných potrieb. Mnohí ľudia jasne vidia, že učenie o trojici nesedí s Bibliou, nemajú však odvahu, aby vyšli s pravdou von. Väčšinou však majú strach, že potom zažijú odsúdenie od spoluveriacich vo svojej cirkvi, od priateľov, známych, a čo je najcitlivejšie zo strany rodiny (životného partnera). Pre viacerých by to znamenalo koniec ich duchovnej kariéry. Niektorí ľudia sú tak naviazaní na iných ľudí, že sú ochotní preto aj potláčať pravdu, ktorej už jasne porozumeli. Viem ich však pochopiť, tiež som pravdu potláčal a čo je oveľa horšie, niekoľko rokov som sa staval pravde na odpor. Tiež som zastával trojicu a trvalo to približne 13 rokov. No boli obdobia, keď som bol pri čítaní Písma Duchom Božím obviňovaný, že trojica nie je pravda o Bohu. Uvedomil som si to hlavne na táboroch s deťmi, ktoré poriadala Detská misia. Niektoré deti chceli, aby som im vysvetlil, keď je Boh Otec, Boh Syn a Boh Duch svätý ako to, že je predsa len jeden Boh. Verte mi veľmi som sa snažil, ale deti vždy prišli s tým, že tomu stále nerozumejú. Jeden asi 12 ročný chlapec prišiel raz za mnou, že sa mu zdá divné prečo veriaci hovoria o svätej trojici, alebo o trojjedinosti, keď on si prečítal v Biblii, že Boh je jediný. Po mojej snahe vysvetliť mu to, odišiel smutný. Hovoril, že nikto mu to nevie vysvetliť tak, aby tomu rozumel. Preblesli mi vtedy mysľou slová Pána Ježiša: „Skutočne hovorím vám: „kto neprijme kráľovstvo Božie ako dieťa, nijako nevojde doň!“(Mar. 10:15). Vedel som veľmi dobre čo to znamená. Deti majú otvorenú myseľ pre jednoduchú pravdu, a takou je zvesť o jedinom pravom Bohu, ktorú môžu ľahko pochopiť. Deti sa nedajú oklamať nejakou nezrozumiteľnou dogmou, nie sú tak stvorené. Ak budete trojosobného Boha svojim deťom vštepovať, príjmu to, ale len ako frázu, no v skutočnosti tomu rozumieť nebudú. Uvedomil som si, že nie som ako to dieťa, pretože prijímam náuku o trojici a nie pravdu detskou vierou. Prijať trojicu jednoduchou detskou vierou sa ani nedá, a tak moja snaha vysvetliť im to, bola vždy márna.
Potom prišiel čas, keď som začal túto tému skúmať z Biblie veľmi podrobne a aby som odhalil skutočnú pravdu, spojil som sa aj so znalcami gréčtiny a hebrejčiny. Bolo to však so zámerom dokázať, že trojica je pravda o Bohu. Modlil som sa vtedy k Bohu, aby mi ukázal, ako sa dá trojica obhájiť. Neskôr som ho už prosil, aby mi ukázal, či je to skutočne pravda o ňom. Vďaka podrobnému skúmaniu, ale aj udalostiam ktoré mi mnoho vecí v živote poodhalili som pochopil, že pravda je cennejšia než vzťahy, priateľstvá, uznanie a akákoľvek pozícia v zbore. Priateľstvá ak nie sú skutočné, pravda ich rozdelí. Ak ju prijmete, tí čo nie sú z pravdy sa od vás oddelia a budú o vás zle hovoriť. Nie je to inak možné, aj Pán Ježiš keď príde, rozdelí ľudí na ovce a kozlov (Mat. 25:32-34). Často som premýšľal o slovách Pána Ježiša: „Ak zotrváte v mojom slove, (nie v cirkevných dogmách) ste naozaj moji učeníci; a poznáte pravdupravda vás vyslobodí“(Ján 8:31-32). Božie slovo ku mne bolo tak silné, že sa to už nedalo ďalej udržať a musel som dogmu o trojici úplne opustiť. Preto viem, že ak bude niekto úprimne skúmať Bibliu s cieľom dozvedieť sa skutočnú pravdu v tejto veci, vieru v trojicu si neudrží. Osobne odporúčam zostať pri viere v Boha, ako v jednu osobu, ktorý je "sám Najvyšším"(Žalm 83:19) a Pána Ježiša, ktorý je jeho jedinečným Synom. Bohom je v zmysle mocnej autority, ale nie tým samým Najvyšším, pretože je "Synom Najvyššieho"(Luk. 1:32). Veľmi by som si prial, keby nastala reforma v tejto veci v cirkvách, ktoré sú ešte  otvorené pre pravdu. Tým, ktorí sú úprimného srdca v nasledujúcich článkoch predkladám biblické dôkazy o tom, čo je pravda o Bohu, a prečo učenie o trojici pravdou o Bohu nie je.
 
späť späť   1  |   2  |  3  |  4  |  5  |  ďalej ďalej
 
Zdroje: A.F. Buzzard, CH.F. Hunting: Doktrína o trojici – sebazranenie kresťanstva
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.