Naskytá sa tu aj ďalšia dôležitá otázka:
Bola trojica učením Pána Ježiša a jeho apoštolov? Ak áno, muselo by sa učenie o trojici objaviť plne sformované už v 1. storočí.  Skutočnosť je však taká, že trojicu nevyučoval žiaden apoštol. Jej zástancovia tvrdia, že trojjedinosť z Biblie vyplýva.
Potom je však divné, prečo by Boh tak dôležitú náuku neobjasnil priamym spôsobom aj prvým učeníkom Pána Ježiša – apoštolom? Prečo by Duch pravdy, ktorý ich mal podľa Jána 16:13 uvádzať do každej pravdy, neuviedol aj do tohto? Prečo by nechal svojich nasledovníkov pre budúcnosť v tejto veci v neistote? Pravda je však taká, že nikoho v neistote nenechal, pretože Pavol apoštol veľmi zrozumiteľne napísal:  „lebo je veľa bohov, a veľa pánov, ale my máme len jediného Boha Otca!“(1. Kor. 8:6). Takže nie trojicu, ani tri božské osoby tvoriace jedného Boha. V tom absolútnom zmysle je pre nás Bohom iba jeden. Aj iné bytosti sú v Biblii nazvané bohmi, ale nikto z nich nie je Bohom v takom zmysle ako Otec. Tak isto Júda Boha Otca od svojho Syna jasne rozlíšil, keď napísal: „No tomu, ktorý vás môže bez potknutia sa uchrániť a bez úhony s jasotom postaviť pred svojou slávou, jedinému Bohu nášmu Záchrancovi skrze Ježiša Krista, nášho Pána, sláva, veličenstvo, vláda a zvrchovanosť spred celého veku aj teraz aj do všetkých vekov. Amen“(Júda 1:25 preklad M. Pavlíka). Ježiš Kristus nemôže byť tým jediným Bohom, pretože skrze neho je ten jediný Boh oslávený. Z tohto verša môžeme vidieť, že to nebolo, nie je a ani nebude nikdy inak, pretože skrze Ježiša Krista, nám bola ukázaná tá skutočná zvrchovanosť Najvyššieho Boha, ktorá bude trvať do všetkých vekov. Tak isto apoštol Ján napísal, ako sa Pán Ježiš modlil: „Avšak ten večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, (teda nie trojjediného) a toho, ktorého si poslal Ježiša Krista“ (Ján 17:3). Tu vidíme, že jediný pravý Boh je iná bytosť, ako ten, ktorého pravý Boh poslal. Podobne apoštol Pavol v závere listu Rimanom 16:27 napísal o zjavení tajomstva, ktoré bolo vyjavené „prorockými písmami na rozkaz večného Boha, oznámeného všetkým národom, aby boli privedené k poslušnosti viery – jedinému múdremu Bohu skrze Ježiša Krista sláva na veky vekov!“
Úvahy toho tipu, že Syn je osobou trojjediného Boha, alebo inak povedané, že je v tom istom zmysle Bohom ako Otec, nemôžu nikdy s uvedenými veršami dosiahnuť súlad. Ježiš Kristus je tu spomenutý ako niekto iný, je tým, ktorý má za úlohu ľudí k tomu „jedinému múdremu Bohu“ priviesť. Pritom, ako jeho Syn, plne odráža Otcovu múdrosť. Je „obrazom Boha, kópiou (odtlačkom) jeho podstaty“(Žid. 1:3), ale to ho nestavia do pozície rovného Bohu. On nie je obrazom seba, svojej podstaty, ale niekoho väčšieho, koho potrebujú ľudia v prvom rade poznať. Pán Ježiš prišiel zjaviť Otcovu povahu, pretože on jediný bol jeho priamym Synom, a tak ho mohol najlepšie poznať (Ján 1:18; Mat. 11:27). Tak isto svedčí Písmo o tom, že Boží Syn má svoj počiatok, ktorý ako zosobnená múdrosť hovorí: „Jahveh ma nadobudol (získal, stvoril) ako počiatok svojej cesty, pred svojimi pradávnymi skutkami“(Prísl. 8:22). Čo to znamená, že ho Boh nadobudol? Istotne nie to, že už pred tým existoval, ako tvrdia zástancovia trojice. Je to veľmi prosté a jednoduché, nadobudnúť znamená, že získal to, čo predtým nemal. Ako však Jahveh nadobudol svojho Syna, ktorý je tu predstavený ako zosobnená múdrosť? Odpoveď je v ďalších veršoch 24-25, kde múdrosť hovorí: „Keď ešte nebolo priepastí bola som splodená, ...skôr ako boli vrchy bola som splodená“. Z toho vyplýva, že ho Boh splodil ešte pred všetkým stvorením, pretože to všetko ostatné už Jahveh nadobudol skrze svojho Syna (Ján 1:3). Niektorí zástancovia trojice poukazujú na to, že táto múdrosť nemusí predstavovať Syna. No potom by sme museli prijať názor, že Boh predtým múdry nebol, ale múdrosť nadobudol a to je nezmysel, Boh sa predsa nemení. Splodiť znamená stať sa otcom. Takže Boh splodil svojho Syna, ktorý je tu nazvaný múdrosťou, pretože je ako poslušný Syn obrazom svojho Otca - jeho veľkej múdrosti. Jeruzalemská Biblia Príslovie 8:22 prekladá: „Jahve ma stvoril na začiatku svojej stvoriteľskej činnosti, prv než najdávnejšie zo svojich diel“. Všimnime si ako to súhlasí s tým, ako je Syn Boží predstavený v Zjavení Jána: „počiatok Božieho stvorenia“(Zj. 3:14). Ale aký je rozdiel medzi stvorením a splodením? Žiadny, pretože v 90. Žalme hovorí Mojžiš vo svojej modlitbe: „Prv ako boli splodené vrchy a prv ako si roditeľsky sformoval zem a okruh sveta, od veku až na veky ty, ó silný Bože“(Žalm 90:2 preklad J. Roháčka). Či boli vrchy stvorené, alebo splodené, je to isté. Oba výrazy znamenajú ich vznik a to isté platí aj pri Synovi Božom. O dňoch Synovho zrodu hovorí aj prorok Micheáš  5:2 keď hovorí, že „...jeho pôvod (pochádzanie, východiskový bod) je v časoch dávnych odo dní veku“. Zástancovia trojice sa snažia poukázať na to, že slovo „pôvod“ hebrejsky „MOCAOTÁV“ je plurál, a preto ho aj niektoré preklady Biblie uvádzajú v množnom čísle ako „východiská“. Hebrejčina však často používa pri abstraktných slovách plurál, a pritom sa jedná o jednu vec. Viac svetla do toho nám môže dať kontext. Micheáš 5:2 ešte predtým hovorí: „A ty ó Betlehem Efrata si príliš malý, aby si sa dostal medzi judské tisíce, z teba mi vyjde ten, ktorý bude vládcom v Izraeli...“ Najskôr hovorí o Synovom pôvode (vyjdení) ako človeku narodeného v Betleheme, potom ako o nebeskej bytosti, ktorej pôvod je ešte v dobe, keď neexistovalo žiadne iné stvorenie. Preto je aj nazvaný v Kol. 1:15 „prvorodený všetkého stvorenia“ čo znamená, že je zaradený do veľkej skupiny, „všetkého stvorenia.“  Je tam však ako ten, ktorý sa zrodil pred všetkými ostatnými bytosťami tejto veľkej skupiny, je teda prvý v poradí. Až potom „bolo ním stvorené všetko, čo je v nebesiach a čo je na zemi, viditeľné a neviditeľné“(Kol. 1:16). Vidíme tu zreteľne v akom poradí to všetko povstalo. Slovo prvorodený tu nemožno chápať v tom význame, ako v Rim. 8:29 „aby on bol prvorodený medzi mnohými bratmi“, ale čo sa týka poradia, pretože potom od v ďalšom verši Kol. 1:16 nasleduje to, čo povstalo ďalšie, teda nebeské bytosti – anjeli (neviditeľné), a potom zemské bytosti - zvieratá a ľudia (viditeľné). Niektorí z veriacich v trojicu namietajú, že keď bol Pán Ježiš splodený, neexistoval čas, a tak je podľa nich Syn večne plodený. Tento názor začal prvý krát učiť v 3. storočí Origenes. Nemá to však žiadne opodstatnenie v Biblii. Práve naopak Biblia učí že bol čas, pretože keď sa vrátime späť do Micheášovho proroctva (Mich. 5:2) uvidíme, že Synov pôvod je v pradávnych časoch (hebr. „MIKEDDEM“), z dní veku“(hebr. „MI-JMEJ OLAM“). „MIKEDDEM“ znamená veľmi dávne obdobie (pravek). „MI-JMEJ“ je spojenie predložky „z“ s plurálom od slova JOM – deň. Jedná sa teda o dni, čo sú určité časové úseky, ktoré boli aj v praveku.
Synov pôvod (východiskový bod)  je teda predsa len v čase, v dávnych dňoch praveku. Septuaginta (hebrejské Písma preložené do gréčtiny) to dokonca prekladá „ap archés ek emeron aionos" „od začiatku z dní veku.“ Z toho by vyplývalo, že počiatok  jeho existencie znamenal koniec večnosti a začiatok prvého veku. A tak vidíme, že aj septuaginta potvrdzuje to, čo je v pôvodnom hebrejskom texte a nazýva čas Synovho zrodu začiatok dní veku.  Tiež posledná kniha Biblie nazýva Božieho Syna: ,,svedok verný a pravdivý, počiatok Božieho stvorenia“ (Zj. 3:14) čo korešponduje s Príslovím 8:22 kde ho Boh Jahveh „nadobudol ako počiatok (prvotinu) svojej cesty, najskorší zo svojich pradávnych skutkov“. Splodenie Syna bolo prvým zo všetkých Božích skutkov, začiatkom jeho cesty. Pán Ježiš je jediný Syn, ktorý bol splodený iba samotným Bohom. Ostatných už Boh nadobudol aj s pomocou tohto jednorodeného Syna. Niektorí tiež namietajú, že počiatok grécky arché neznamená začiatok jeho existencie, ale že on dal začiatok všetkým stvoreným veciam. Na to však Biblia používa iný výraz „archegos“- „pôvodca, počínateľ“(Sk. 3:14) odvodený od slova arché, tento odvodený výraz však v Zj. 3:14 Ján nepoužil. Zástancovia trojice ďalej hovoria, že Boh Otec je tiež nazvaný ako „počiatok i koniec“(Zj21:6) a Otec je predsa večný. Tu je však zásadný rozdiel, Otec je „počiatok“, ale v absolútnom význame a nie ako prvý v poradí z nejakej skupiny (stvorenia). Všimnite si prosím, že Syn je „začiatok Božieho stvorenia („ktiseós“)“(Zj. 3:14 pr. M.Pavlík), teda začiatok toho všetkého, čo Boh stvoril. Potvrdzuje to aj preklad Onřeja Petrů, ktorý prekladá: „...začiatok vecí od Boha stvorených.“ Preklad M. Pavlíka má v poznámke pod čiarou (str. 305) k slovu „ktisis“, ktoré je použité aj v Zj. 3:14 poznámku: „používa sa pre „stvorenie“ ako čin aj pre „stvorenstvo“ alebo „tvora“ vo všeobecnom zmysle“. To znamená, že by sme mohli považovať Ježiša Krista za počiatok činov, (stvorení) Boha, čo sa zhoduje s Príslovím 8:22, kde hovorí zosobnená Múdrosť - predľudský Kristus, že ho Jahveh nadobudol, ako najskorší z jeho (Božích) pradávnych skutkov. Jeruzalemská Biblia to prekladá, že ho stvoril: „...prv než najdávnejšie zo svojich diel“. Oba texty, ako Zj. 3:14, tak aj Prísl. 8:22 hovoria o tom istom, že predľudský Kristus je prvým zo všetkých Božích diel. V Bohu je teda začiatok úplne všetkého, ako to napísal aj Pavol: „my máme jediného Boha, Otca z ktorého je všetko (1. Kor. 8:6), teda aj Syn. Boh Otec je aj „koniec“ v tom zmysle, že  privedie všetky veci až do konca, aby bol on „všetko vo všetkom“, alebo ešte zrozumiteľnejšie, že on bude „každému všetkým“(1. Kor. 15:28 pr. NsSP). Aj Syn je nazvaný „prvý a posledný“ (Zj. 1:17), kontext však hovorí o jeho smrti a vzkriesení (Zj. 1:18) a nie ako u Otca, ktorý je „prvý“, čo sa týka existencie vôbec. Otec dal všetkému počiatok a tak isto koniec bude v rozhodujúcej miere patriť jemu, veď ani Syn nevedel, kedy ho Otec pošle (Mar. 13:32). Otec bude všetko napĺňať a jemu bude musieť byť v konečnom dôsledku všetko podrobené, nevynímajúc Syna (1. Kor. 15:28). Syn je v inom zmysle prvý. On je „prvý“ ktorý bol vzkriesený k životu v nebi ale zároveň aj „posledný“ ktorý bol vzkriesený Bohom a Otcom. Všetci ostatní už majú byť vzkriesení skrze Syna (Ján 5:25). Syn je tiež „prvý“ zo všetkých bytostí, ktoré Boh nadobudol, ale zároveň aj „posledný“, pretože pri nadobudnutí ostatných, sa už podieľal aj Syn. Taktiež postavenie Pána Ježiša ako podriadeného Bohu je z Biblie dosť výrazne vidieť. Keď žiadala matka Jána a Jakuba, aby jej synovia sedeli  v kráľovstve Pána Ježiša po Jeho pravici a ľavici, Pán Ježiš jej odpovedal: ,,Môj kalich síce budete piť, ale rozsadzovať po mojej pravici a ľavici neprislúcha mne, dostane sa to však tým, ktorým to pripravil môj Otec.“ (Mat. 20:23 pr. NT). Môžeme tak vidieť, že aj v nebesiach bude Syn, čo sa týka právomoci nižší od svojho Otca a hlavné rozhodovanie bude stále na Bohu Otcovi. Keď farizeji obviňovali Pána Ježiša, „povedali: „Tento vyháňa démonov prostredníctvom Belzebúba, kniežaťa démonov“(Mat. 12:24 pr. NT). Pán im odpovedal mimo iného aj to, ,, že každý hriech a rúhanie sa odpustí ľuďom, ale rúhanie Duchu sa neodpustí. A kto povie slovo proti Synovi človeka, odpustí sa mu, ale kto bude hovoriť proti Duchu Svätému, tomu sa neodpustí ani v tomto, ani v budúcom veku“(Mat. 12:31-32 pr. NT). V čom teda bolo to rúhanie farizejov? Že skutky Božie (Luk. 10:20) považovali za dielo kniežaťa démonov. Niektorí tu vidia Ducha svätého, ako tretiu osobu Boha. Pán Ježiš však povedal na inom mieste: „Otec však, ktorý je vo mne, koná tie skutky“(Ján 14:10b). Kto teda bol v ňom a konal tie skutky, Otec, alebo svätý Duch?  Boh Otec v ňom prebýval svojím Duchom, pretože Duch svätý je súčasť Otcovej bytosti. Jedine s týmto výkladom sú v súlade aj iné verše. Môžeme potom vidieť, že prehrešiť sa proti Bohu Otcovi, ktorý prebýval skrze svojho Ducha svätého v Synovi a proti jeho skutkom má oveľa horšie následky, ako prehrešiť sa proti samotnému Pánovi Ježišovi. Tak je aj v tomto texte zjavný rozdiel, medzi postavením Syna a Otca. Z viacerých výrokov z Jánovho evanjelia môžeme tiež vidieť, že Syn bol aj predtým v nebi v podriadenom postavení, čo vysvetľuje aj to, že ho Otec poslal: ,,Ale ten, ktorý ma poslal je Pravdivý. A  ja svetu hovorím, čo som od neho počul. ...nič nerobím sám od seba, ale hovorím ako ma naučil Otec. ...Ja hovorím čo som videl u svojho Otca“ (Ján.8:26,28). Ďalej im povedal, že im „hlásal pravdu, ako ju počul od Boha“(Ján 8:40). Pán Ježiš od Otca počul, naučil sa a videl to, čo potom hlásal, keď ho Otec poslal. Môžeme však s istotou prehlásiť, že sa Syn od Otca učil ešte v nebi? Pán Ježiš povedal: „Kto prichádza z neba je nad všetkých a svedčí o tom čo videl a počul“(Ján 3:31 pr. NT). Ak by sa to, „čo videl a počul“ malo týkať pozemských vecí, prvá časť vety že „prichádza z neba“ by nemala až taký význam. No keď to „videl a počul“ u Otca v nebi, tak to má obrovskú váhu. Aj svedectvo vydáva práve o tom: „avšak nikto neprijíma jeho svedectvo“(Ján 3:32). Pri inej príležitosti Pán Ježiš povedal: ,,Veď ja som nehovoril sám od seba, ale Otec, ktorý ma poslal, prikázal mi, čo mám povedať a čo rozprávať“ (Ján. 12:49 pr. NT).