Nemôže byť predsa ten, ktorý dostáva príkaz, rovný s tým, ktorý mu to prikazuje. Ukazuje nám to aj slovo z Jána 13:16, kde Pán Ježiš vysvetľuje, že ,,otrok nie je väčší, ako jeho pán, ani posol nie je väčší ako ten, čo ho poslal.“ Otrok nie je svojmu pánovi ani rovný a tak ani ten, kto je poslaný tomu, kto ho posiela. Pán Ježiš povedal: „odchádzam k Otcovi, lebo Otec je väčší ako ja“(Ján 14:28). Ako vedel, že Otec je väčší? Musel ho predtým v nebi poznať. Inými slovami Pán Ježiš tu hovorí, že sa musí vrátiť k tomu, kto je nad ním a ktorého poslanie mal splniť. Veď Otec mu dal vlastne aj život: „Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem prostredníctvom Otca...“(Ján 6:57). Veriaci v trojicu však musia tvrdiť, že Otec a Syn si boli v nebi rovní a v tom je práve ten problém, lebo Syn nič také nehovoril. Práve naopak keď hovoril o svojich ovciach povedal: „Môj Otec ktorý mi ich dal je väčší ako všetci“(Ján 10:29). Úprimný bádateľ Písma ťažko uverí, že by Pán Ježiš povedal tieto slová s vedomím, že bol predtým v nebi Otcovi rovný, alebo že by sa mu mal potom, keď bude vzkriesený rovnať. Veď on, „ktorý hoci bol v podobe Božej, nepokladal rovnosť s Bohom za vytúženú korisť“ („harpagmos“- zisk, ktorý si človek nenechá ujsť) (Fil. 2:6 pr. NT). Podobný Bohu bol ešte v nebi, pretože nasledujúci 7. verš hovorí: „ale sa zriekol samého seba, prijal podobu otroka, stal sa podobným ľuďom“(Fil. 2:7). Čím bol v nebi podobný Bohu? Tým, že zaujímal správne postoje, zastával sa Božieho ľudu Izraela a stál proti kniežatám tmy (Dan. 10:13,21). V Žalme 45:8 je to opísané, ako dôvod, prečo mu dal Boh poverenie (pomazanie) nad ostatných anjelov: „Miloval si spravodlivosť a nenávidel si bezbožnosti, preto ťa pomazal Boh (bože), tvoj Boh nad tvojich druhov“. Niet divu, že je tento verš citovaný v liste Židom a to práve v tej časti, kde autor porovnáva Syna Božieho s ostatnými anjelmi (Žid. 1:8). Ďalej keď hovoril o svojom príchode, povedal, že ,,o tom dni však, a hodine nikto nevie, ani anjeli v nebi, ani Syn, iba sám Otec“ (Mar.13:32 pr. NT). Vidíme tu jasný rozdiel medzi poznaním Otca a Syna. Veriaci v trojicu tu obvykle namietnu, že Syn to nevedel preto, lebo bol človekom. Takéto vysvetlenie však nemôže obstáť, pretože aj keď už bol Ježiš vzkriesený a apoštoli sa ho pýtali: „Pane či už v tomto čase obnovíš kráľovstvo Izraelovi?“ On im však odpovedal: „Nie je vašou vecou poznať časy alebo chvíle, ktoré Otec určil vo svojej vlastnej právomoci,“(Sk. 1:6-7 pr. NT). Pán Ježiš teda po vzkriesení, potvrdil len to, čo hovoril už predtým. Otec si ponechal načasovanie jednotlivých udalostí vo svojej vlastnej právomoci. Takže existujú veci, ktoré vie len Otec sám. Vráťme sa však k predchádzajúcemu výroku Pána Ježiša, ktorý zaznamenal evanjelista Marek. Všimnime si ešte raz pozorne slová z ktorých vyplýva, že okrem Otca o tom dni a hodine „nevie nikto“. Ak by bol Duch svätý samostatnou osobou, platilo by to, že „nevie“ aj pre neho? Isteže platilo, veď je tam jasne napísané: „iba sám Otec“. A práve v tom je  pre veriacich v trojicu neprekonateľný problém, pretože Pavol napísal, že „...Duch skúma všetko aj hlbiny Božie. Veď ktože z ľudí vie, čo je v človeku, ak nie duch človeka, ktorý je v ňom? Tak ani veci Božie nikto nepozná, iba Duch Boží“(1.Kor. 2:11 pr. NT). Jednoducho povedané, tak ako vie duch človeka čo je v človeku, tak Duch Boží vie všetko čo je v Bohu. Ťažko by tu však niekoho napadlo, že duch človeka by mal byť inou osobou ako človek. Pre veriacich v trojicu je to problém, ktorý nedokážu vyriešiť, pretože ak by bol Duch svätý samostatnou treťou osobou, rovnou Otcovi, musel by o tom dni a hodine vedieť. Pán Ježiš však povedal, že o tom dni a hodine „nevie nikto ...iba sám Otec“ a vieme, že on neklamal. Ak by to Duch svätý nevedel, nemohol by byť rovný Otcovi v poznaní všetkého, ako zástancovia trojice veria. Ak veríme, že Duch svätý je Duch Boha Otca - súčasť jeho bytosti a teda nie iná tretia osoba, tak určite vedel, pretože to vedel Boh Otec a čo vie Boh, to vie aj jeho Duch, čo vie človek, to vie aj jeho duch, ako sme si už vyššie ukázali. Boh to však nezjavil svojím Duchom Synovi a Syn to nemal ako inak vedieť. A tak vidíme, že hoci bol Syn naplnený Božím Duchom (plnosťou Božstva), nestal sa súčasťou Boha ako bytosti. Veď Syn bol naďalej vo všetkom úplne závislý na svojom Otcovi. Povedal: „Ja nič nemôžem robiť sám od seba. Ako počujem, tak súdim, a môj súd je spravodlivý, lebo nehľadám svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ma poslal (Ján 5:30-31). Zamyslime sa ešte nad tým, kto vlastne prebýval v Synovi. Ján Krstiteľ vydal svedectvo, že na Pána Ježiša zostúpil Duch svätý (Ján 1:33). Pavol napísal: „Lebo Boh bol v Kristovi mieriac zo sebou svet“(2. Kor. 5:19 pr. J.Roháček). Boli v ňom dvaja alebo jeden? Samozrejme že jeden, veď Pán Ježiš povedal: „Slová, ktoré vám hovorím, nehovorím sám od seba. Otec však, ktorý je vo mne, on koná tie skutky“(Ján 14:10pr. NT). Boh teda prebýval v Kristovi svojím Duchom a nebola to ďalšia osoba, ale Božia moc, ktorou bol Syn naplnený. Aby som bol úplný, tak Duch svätý predstavuje ako Božiu moc, tak aj osobnosť Boha Otca,
pretože má znaky jeho osoby. Zástancovia trojice majú v tejto súvislosti ďalší problém. Keďže veria, že Boh Otec a Duch svätý sú dve osoby, nemôžu zrozumiteľne vysvetliť, kto je vlastne otcom Ježiša Krista. O tom, že je Boh Otec otcom Ježiša Krista niet pochýb, no evanjelista Matúš napísal: „...Mária bola zasnúbená Jozefovi, prv ako sa zišli, zistilo sa, že je tehotná z Ducha svätého“(Mat. 1:18). Ak sú Boh Otec a Duch svätý dve osoby, teda každý z nich má samostatné myslenie, cítenie a rozhodovanie sa, mal by Pán Ježiš dvoch otcov. Také niečo je však neprípustné. Pán Ježiš nemal dvoch otcov, ale jedného Boha Otca, ktorý ho splodil v Márii svojím Duchom čiže mocou. Duch svätý nie je iná osoba, ako Boh Otec, je to súčasť jeho bytosti, tak ako je ľudský duch súčasťou človeka. Anjel Gabriel povedal Márii: „Duch svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni“(Luk. 1:35). Duch svätý je tu ako moc, ktorá patrí Najvyššiemu Bohu a tiež keď Pán Ježiš vyučoval zástupy, Lukáš o tom napísal: „A moc Pánova bola s ním, aby ich uzdravoval“(Luk. 5:17b). Duch svätý však nie je iba nejaká sila, alebo energia, je to Duch osoby, preto je plne nositeľom Božej osobnosti. Je vyjadrením Otcovho charakteru. O Synovi nie je napísané, že on mal život v sebe, ale „Otec má život v sebe, a tak dal aj Synovi, aby mal život v sebe“ (Ján. 5:26). Takže pôvodne iba Otec mal schopnosť oživovať, Syn až potom, keď túto schopnosť od Otca dostal.  Otec je tiež sám o ktorom Písmo hovorí: „On jediný má nesmrteľnosť a prebýva v neprístupnom svetle. Jeho nikto z ľudí nevidel ani vidieť nemôže" (1.Tim. 6:16 pr. NT). Niektorí vykladači Písma tvrdia, že sa tu jedná o Ježiša Krista, no keď si pozrieme predchádzajúce verše uvidíme, že to tak nemôže byť. Pavol píše Timotejovi: „Prikazujem ti pred Bohom, ktorý všetko zachováva v stave života, a pred Kristom Ježišom, ktorý pred Pontským Pilátom osvedčil dobré vyznanie, aby si toto prikázanie zachoval nepoškvrnené a bez úhony až do zjavenia Pána nášho Ježiša Krista, ktoré v pravom čase ukáže, ten blahoslavený a jediný Mocnár, Kráľ kraľujúcich a Pán panujúcich“(1. Tim. 6:14-15 pr. NT). Zjavenie Ježiša Krista neukáže Ježiš Kristus, ale logicky niekto iný.
Boh, ktorý je vo svojom jedinečnom postavení blahoslaveného Mocnára naozaj jediný, on určí čas, kedy pošle Ježiša Krista, aby vykonal súd nad svetom. Je to podobné, ako v Zj. 1:1, kde Boh dal Ježišovi Kristovi zjavenie, aby ho ukázal svojim služobníkom. Boh teda ukáže zjavenie Ježiša Krista v pravom čase.
Z uvedených veršov tiež vyplýva, že Boh Otec je jediný, ktorý mal vždy nesmrteľnosť, čo nemožno povedať o Synovi Božom. Syn Boží, ako duchovná bytosť (Jahveho anjel) existoval v nebi ako jediný,
ktorý bol priamo splodený Otcom. Potom Boh preniesol jeho existenciu do izraelskej ženy Márie. Bol tak znovu splodený v tele Márie, ale ako človek, aby mohol ako človek priniesť zodpovedajúce výkupné za hriechy ľudí. Až po vzkriesení dostal nesmrteľnosť od svojho nebeského Otca. Je to už niečo iné, ako u Boha Otca, ktorý ju mal vždy. Správnosť tohto výkladu potvrdzuje aj skutočnosť, že je iba jediná bytosť, ktorú „nikto
z ľudí nevidel ani vidieť nemôže“, Boh a Otec Pána Ježiša. Keď Pán Ježiš zomrel na kríži, nebola to predstieraná smrť, ale skutočná smrť - prerušenie existencie na tri dni a tri noci. Na tretí deň ako bolo aj napísané vstal (Luk. 24:7). „Telom bol usmrtený, ale oživený Duchom,v ktorom aj odišiel a kázal duchom vo väzení “(1.Petra 3:18b-19a pr. NT). K tým duchom (anjelom, ktorí neposlúchali za dní Noeho) odišiel už samozrejme v duchovnom tele, potom čo ho Boh vzkriesil. Ak by bol počas tých troch dní smrti pri vedomí, ako niektorí veria, že jeho duša bola nesmrteľná, nedávalo by nám zmysel, prečo bol potom Božím Duchom oživovaný. Oživený môže byť len ten, kto živý nie je. Tiež privedený
k vedomiu môže byť len ten, kto pri vedomí nie je. Ak by žila nejaká jeho časť (podľa zástancov trojice duša), kde by bol potom on? Biblia hovorí, že bol mŕtvy. Ak by bol predsa len nejakým spôsobom živý, potom by nemohol byť Duchom oživený, ale len privedený do inej formy života.  K takémuto chápaniu nám však tu použitý grécky výraz „zóopoiétheis“ - „oživený, privedený k životu“, nedáva žiadnu možnosť. Výraz „zóopoieó“ sa skladá z výrazov zoé - život a poieó - robiť, činiť. Spojením týchto slov tak vznikne výraz, ktorý doslovne znamená učiniť, alebo vytvoriť život. Výraz „zóopoieó“ je použitý v Novej zmluve 11 krát, no vždy vo význame
oživenia niečoho, čo živé nie je. Či sa jedná o duchovné oživenie (2. Kor. 3:6) ľudí, ktorí síce telesne žijú, ale duchovne sú mŕtvi (1.Pet. 4:6), alebo o oživenie aj fyzicky mŕtvych (Rim. 8:11), vždy ide o privedenie k
životu toho, čo živé nie je. Pavol to vystihol, keď hovoril o Abrahámovi, chodiacom vo viere „pred Bohom, ktorý oživuje („zóopoiúntos“) mŕtvych a povoláva to, čo nie je, ako by bolo“(Rim. 4:17b pr. KMS). V preklade M. Pavlíka je k slovám tohto verša (to, čo nie je) poznámka: tj. „(ne)jestvujúce“. To, čo nie je, teda nejestvuje, a aby jestvovalo, musí byť Božím Duchom oživené.  Kde potom bol Pán Ježiš počas troch dní svojej smrti? Podľa uvedeného jednoducho nebol (neexistoval). Oživené nebolo iba jeho telo, ale on ako bytosť. Podľa viacerých zástancov trojice, však aj po smrti žil ako duša, a to, že bol oživený znamená, že dostal duchovné telo. Potom by sa však nejednalo o oživenie, ale o prechod z jednej formy života (duše) do inej formy života (v duchovnom tele). Takéto niečo ale nikto z apoštolov neučil a nezodpovedá to ani tomu, čo znamená slovo „zóopoieó“. Náuka o nesmrteľnosti ľudskej duše tak zahmlieva jednoduchú biblickú pravdu o skutočnej smrti a vzkriesení (oživení). Nedávajme preto priestor fantázii, ale berme Božie slovo tak, ako je napísané. Ak bol Pán Ježiš skutočne mŕtvy, čo verím že bol, ťažko by mohol niekto zrozumiteľne vysvetliť, že je takým istým Bohom ako Boh Otec. Potom by ani nemohlo byť pravdou to, čo napísal prorok  Habakuk
1:12: „Môj Bože, môj svätý, ty neumieraš“ (väčšina prekladov tu uvádza „my neumierame“, no podľa rabínskych záznamov bol pôvodný text: „ty neumieraš“ neskôr zmenený). Boh teda nemôže zomrieť. Boh musel Pána Ježiša opustiť (Mar.15:23), aby mohol na ňom odsúdiť hriech. Ak Pán Ježiš naozaj zomrel, to znamená prestal existovať, náuka o trojici padá. Boh by už počas tých troch dní Kristovej smrti trojjediný nebol, pretože jedna časť, alebo osoba by v ten čas neexistovala. Je zaujímavé, že všetky tri babylonské náuky: o trojici, o nesmrteľnosti ľudskej duše a o nekonečných pekelných mukách sú vzájomne závislé jedna od druhej. Ak môže duša zomrieť (Sud. 16:30; Ez. 18:4), teda prestať existovať, smrť by potom bola neexistenciou. A „ohnivé jazero (peklo) je druhá smrť“(Zj. 20:14), čiže pre ľudí to bude druhá neexistencia a nie nekonečné mučenie pri vedomí. Tiež potom padá aj učenie o trojici, ako sme si už vyššie vysvetlili. Trojjedinosť Boha nie je možné dať do súladu ani s veršom z Jána 17:3 ,,Večný život je v tom, aby poznali teba jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista“. Ak by bol Pán Ježiš časťou, alebo osobou tohto jediného pravého Boha, prečo by bol menovaný vedľa neho ako ten, ktorého Boh poslal. Boh by mal poslať svoju druhú osobu? To nie je vôbec zrozumiteľné. Ak je Boh v troch osobách, prečo by potom nikdy neposielal svoju prvú osobu - Otca? Je to jednoduché, pretože Otec je ten jediný pravý Boh. Tento verš je skutočne veľmi jednoduchý pre pochopenie pravdy o Bohu. Hovorí, že treba získať poznanie o jedinom pravom Bohu a nie o trojjedinom, alebo o trojici.
Potom pravdu o tom, ktorého ten jediný pravý Boh poslal, teda o Synovi pravého Boha. A tu nemôže byť ťažké pochopiť, že Syn, keďže je poslaný musí byť inou bytosťou, postavením nižšou od Otca. Ďalším neprekonateľným problémom pre veriacich v trojicu je slovo Najvyšší, ktoré je použité v Biblii výhradne na Boha Otca. ,,Ty Jahveh si ten Najvyšší nad celou zemou, veľmi si vyvýšený nad všetkých bohov“(Žalm 97:9). Ak by chcel niekto argumentovať, že Pán Ježiš je časťou, alebo osobou tohto Najvyššieho Boha, môžem uviesť verše, ktoré to vyvracajú. Keď prorokoval anjel Gabriel Márii o dieťati, ktoré sa jej má narodiť, povedal jej: ,,On bude veľký, a Synom Najvyššieho sa bude volať“ (Luk. 1:32). Tiež démoni vedeli kto je Najvyšší Boh, pretože posadnutý kričal na Pána Ježiša: ,,Čo ti je do mňa Ježišu, Synu Boha Najvyššieho?“ (Mar. 5:7) Z týchto veršov jednoznačne vidíme, že Syn Boží je niekým iným, ako je Najvyšší Boh. Ten, kto je Synom Najvyššieho nemôže byť zároveň tým, koho je Synom, teda Najvyšším Bohom.
K pochopeniu tohto netreba ani obzvlášť veľkú múdrosť, stačí úplne jednoduchá logika, ktorú majú už aj malé deti. Ak by si boli Otec a Syn navzájom rovní, ako učia zástancovia trojice, museli by mať obaja prívlastok Najvyšší.
Takéto niečo však v Biblii nenachádzame, slovom Najvyšší je označený vždy iba Otec. Taktiež výraz všemohúci sa vzťahuje výhradne na Boha Otca. V Zjavení Jána 19:15 je spomenutý Syn ako ten, ktorý ,,sám bude šliapať vínny lis rozhorčeného hnevu Všemohúceho Boha“. Je to text, ktorý rozlišuje medzi Synom a Všemohúcim Bohom, ako dvomi odlišnými bytosťami. Taktiež Zjavenie Jána 21:22 spomína Všemohúceho Boha, ako inú bytosť než je Pán Ježiš, ktorý tu vystupuje ako baránok: ,,Pán Boh Všemohúci je jeho chrámom a Baránok“. Nie je možné vtesnať Pána Ježiša do Všemohúceho Boha, pretože je inou bytosťou. Keď hovorí: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi“(Mat. 28:18 Kat. pr. NV), ukazuje tým, že ju predtým nemal. Mohol ju len dostať od Boha, ktorý mal všetku moc vždy. Boh použil výrazy otec a syn, lebo ľuďom je jasné, čo tie výrazy znamenajú. Ako syn nemôže byť rovnako starý ako otec, tak ani Syn Boží nemôže byť rovnako večný ako Boh Otec. Aj prorok Daniel opisuje v 7. kapitole videnie v ktorom Pán Ježiš vystupuje „na pohľad ako syn človeka“ a Boh Otec ako „Starodávny dní“ (Dan. 7:13, 22). Už z toho, ako sú tu opísaní môžeme vidieť, že je dôležité rozlíšiť ich podľa veku. O Synovi tam hovorí, že „prišiel až ku Starodávnemu dní a dali mu, aby sa priblížil pred neho“(Dan. 7:13). Neverím, že by človek, ktorý nemá žiadne náboženské nánosy z toho vyrozumel, že Boh Otec a jeho Syn sú rovnako starí. A už vôbec nie to, že by mali byť ten čo sedel na tróne s tým čo sa dostal pred neho jedným Bohom. Prečo by dal Boh napísať Bibliu tak, že by jej základným pravdám nemohli rozumieť aj jednoduchí ľudia? Mnohí teológovia sa tvária, že náuku o trojici vedia vysvetliť, keď sa však dostanú do úzkych, povedia že je to tajomstvo. Skúsme uvažovať, kto rozumie tomu, keď povedia: Boh Otec, Boh Syn a Boh Duch svätý a že to predsa nie sú traja Bohovia, ale jeden Boh v troch osobách. Všimnime si to pozorne, veriaci v trojicu najskôr vymenujú troch Bohov a vzápätí to popierajú tvrdením: a predsa nie sú traja Bohovia. Samozrejme, že nemôžu zostať pri tom čo uviedli ako prvé, pretože Biblia jednoznačne učí, že je len jeden Boh (Mar. 12:29). Snažia sa vlastne spojiť niečo, čo sa spojiť nedá: to že je jeden Boh a zároveň sú tri osoby, z ktorých každá je vlastne rovnako Bohom. Uvažujme, ak by bola každá z osôb samostatnou bytosťou, mala by teda samostatné myslenie a rozhodovanie (vôľu), musela by byť každá z osôb aj samostatne Bohom. Potom by nám pri normálnej logike vychádzali traja Bohovia, ale to veriaci v trojicu nemôžu priznať, pretože by sa ich rozpor s Bibliou hneď prezradil. A tak to vzápätí popierajú. Takéto niečo nemá obdobu nikde a v ničom. Jedna bytosť predsa nemôže byť zároveň tromi bytosťami. To si uvedomujú aj zástancovia trojice, a preto nehovoria o troch bytostiach, ale o Bohu ako jednej bytosti, ktorá je v troch osobách. Aký je vlastne rozdiel medzi bytosťou a osobou? Predsa žiadny, každá osoba je samozrejme aj bytosťou. Rozprávky o trojhlavých drakoch patria do fantázie, ale my skúmame aká je skutočnosť. Z modlitby Pána Ježiša vidíme, že bol jednoznačne samostatnou od Boha oddelenou bytosťou: „Otče ak chceš, vezmi tento kalich odo mňa! Avšak nie moja vôľa, ale tvoja nech sa stane!“(Luk. 22:42 pr. NT) Je pravda, že takmer vo všetkých pohanských náboženstvách nachádzame trojjediné božstvá. Našli sa aj sochy, ktoré mali hlavy s tromi tvárami, takže táto predstava nie je niečím novým. Je to len oprášenie starého babylonského kultu. V Babylone bola uctievaná trojica bohov: Ištar, Sin a Šamaš; triáda vesmíru bola Anu, Enlil a Ea; v hinduizme: Višna, Šiva a Brahma; v Egypte boli uctievaní: Hórus, Izis a Oziris, ktorí boli oslovovaní v jednotnom čísle. V knihe Keltská cirkev prvního tisíciletí spomína Gorazd Vopatrný, že „z podstaty pradávnych kultúr vychádzala tiež druidská úcta triády, všemocnej trojice... Ako je možné, že do veľkej časti kresťanstva sa dostala táto falošná predstava o Bohu? Apoštol Pavol upozornil kresťanov v Thesalonike, že prv, ako si Pán zoberie do nebies tých, ktorí majú s ním vládnuť, „musí prísť odpadnutie...“(2. Tes. 2:3). Vedel, že to nebude tak dlho trvať, kým to príde a zavolal si starších z Efezu, aby ich varoval: „Ja viem, že po mojom odchode vniknú medzi vás draví vlci a nebudú šetriť stádo. Ba aj z vás samých povstanú muži, čo budú prevrátene hovoriť, aby strhli učeníkov za sebou“(Sk. 20:29-30 katolícky pr. NV). Pavol dobre vedel, že po smrti apoštolov „príde totiž čas, keď neznesú zdravé učenie, ale budú si zháňať učiteľov podľa svojich žiadostí, lebo ich budú svrbieť uši. Odvrátia svoj sluch od pravdy a obrátia sa k bájkam“(2. Tim. 4:3 pr. NT). A tak učenie o trojici je bájka, nie je to zdravé učenie zrozumiteľné pre jednoduchých ľudí, ale nezrozumiteľná dogma, naštepená do kresťanstva z pohanského zdroja. Z podobenstva Pána Ježiša o pleveli (Mat. 13:24-30) môžeme vedieť, že Boh nechal rásť pšenicu s burinou až do času konca, aby bolo zreteľné, kto sú tí, čo sú prirovnaní k pšenici a kto predstavuje plevel. Odborný názov plevelu je Mätonoh Mámivý z čoho môžeme vidieť, že plevel má za úlohu zmiasť a omámiť tých, ktorí hľadajú pravdu o Bohu. Tí, ktorí vyznávajú trojicu môžu byť tiež v správaní na nerozoznanie od pravých kresťanov a v iných otázkach môžu mať učenie podobné, alebo aj zhodné s biblickou pravdou. Ak však nebudú hovoriť pravdu o Bohu, o jeho bytosti a o jeho povahe, ich snaha bude márna. „Ale bojazliví a neverní, ohydzníci a vrahovia, smilníci a čarodejníci, modloslužobníci a všetci luhári budú mať podiel v jazere, čo horí ohňom a sírou! To je druhá smrť!“(Zj. 21:8). Autorom učenia o trojici nemôže byť Boh, pretože Písmo jasne hovorí: „Jahveh náš Boh je jeden“(5. Moj. 6:4). Mnohí ľudia si myslia, že učeniu o trojici rozumejú a tvária sa, že sú s tým spokojní. No často si pritom predstavujú troch vzájomne si rovných Bohov, lebo to je jediný spôsob, ako si môžu predstaviť tri osoby, keď každá z nich je Bohom. Schopnosť teológov prehovoriť veriacich, že dve, alebo tri osoby sú v skutočnosti jeden Boh, by mala byť hodnotená, ako jeden z veľkých divov kresťanskej histórie. Môžeme len žasnúť nad tým, ako normálne rozumní ľudia môžu tak ochotne súhlasiť s niečím, čo je nakoniec aj tak prehlásené za nepochopiteľnú záhadu, alebo tajomstvo. V Biblii o tom kto je Boh, nie je ani náznak nejakého hlavolamu. Ak by bola trojica pravdivá, musela by byť pravdou vždy a nemohla sa stať pravdou až v 4. a 5. storočí. Niektorí z jej zástancov tvrdia, že trojica je v Biblii iba naznačená. No uvažujme, prečo by Boh tak dôležitú vec, akou je pravda o ňom samom iba naznačoval, keď iné základné náuky majú v jeho slove taký veľký priestor? Učenie o trojici teda nemôže byť pôvodné. Je to niečo pohanské, cudzie čo vytvára zmätok v mysliach ľudí a odporuje Biblii. Niektorí zo zástancov trojice sa snažia vysvetliť uctievanie božských triád u mnohých národov tým, že satan sa snažil napodobniť pravú trojicu. Zvláštne, že na takúto skutočnosť nás neupozornil nikto z prorokov, ani z apoštolov a ani sám Pán Ježiš. Nepopieram, že za triádami božstiev stojí satan, ale ak je trojica pravdou o Bohu, potom je divné, že Izraelský ľud nebol nikdy k uctievaniu trojjediného božstva vedený. Čo potom satan napodobňoval? Snažil a odviezť Boží ľud od uctievania jediného pravého Boha, všetkými možnými spôsobmi. Preto Boh zakotvil hneď do 1. prikázania: „Nebudeš mať iných bohov predo mnou“(2. Moj. 20:3 pr. J.Roháček).  Protestanti sa veľmi silne stavajú proti tomu, aby bola Mária nazývaná „matkou Božou“, pretože to neučí Biblia. No ak je Pán Ježiš ako oni tvrdia časťou trojice, teda je Bohom v takom istom zmysle, ako jeho Otec, Mária by mala byť Bohorodičkou. Nepomôžu ani úskoky, že ona ho porodila iba ako človeka, pretože protestanti sami tvrdia, že Pán Ježiš je v jednej osobe Boh, aj človek (Bohočlovek). Ak je Bohom, musel byť Bohom vždy a nie sa ním stať. Ak je teda trojica pravdou o Bohu, katolíci nazývajú Máriu Bohorodičkou oprávnene. Pred koncilom v Konstantinopole (r. 381) nikoho ani len nenapadlo, že Mária by mala byť matkou Božou, prišlo to logicky až po ustanovení trojice. Vďaka Bohu, že pravda o ňom je tak jednoduchá a môžu jej ľahko porozumieť aj prostí ľudia.