Je Pán Ježiš tým istým Bohom ako Otec?

Bohom je Pán Ježiš priamo nazvaný si na 5 - 6 miestach Biblie. V hebrejských Písmach je to „ELOHIM“, a v gréckych theos. Môžeme tomu správne porozumieť ak si vysvetlíme čo znamená výraz „ELOHIM“ boh. Hebrejské slovníky uvádzajú, že koreň slova by mohol byť odvodený od slova „byť silný, vodca, náčelník, ten čo je v popredí“. Ten kto je v popredí je, alebo na čele je tým ostatným autoritou, a tak by sa ELOHIM dalo vystihnúť slovami „mocná autorita“.
Veriaci v trojicu vysvetľujú, že Boh je určitý druh a keď má Syna, jeho Syn je toho istého druhu, teda takým istým Bohom, ako Otec. Podobne, ako je ľudský syn v tom istom zmysle človekom, ako jeho ľudský otec. Toto chápanie má však vážny problém. Bohmi sú nazvaní v Biblii aj ľudia aj anjeli, no naopak to neplatí. Žiadny anjel nebol nazvaný človekom. Slovo boh je preto treba chápať aj ako titul (podobne ako kráľ, alebo pán), ktorým Boh pomenoval aj ľudí a anjelov, ktorým  dal určitú autoritu, no človekom označil iba skutočného človeka. Anjeli sa mohli zhmotniť do podoby človeka, ale v skutočnosti ľuďmi neboli. Ak by niekto namietol že určitý druh môže splodiť len ten istý druh, tak uvediem príklad, že to nemusí platiť. Anjeli - synovia Boží, ktorí sa pred potopou nechali strhnúť k neposlušnosti, „vchádzali k ľudským dcéram a tie im rodili...“ nie anjelov, ale ľudí - obrov (1.Moj. 6:4). Títo potomkovia anjelov boli síce silnými ľuďmi veľkej postavy a „povestného mena“(1.Moj. 6:4), ale neboli to anjeli, schopní života v nebi. Jediný pravý Boh je svojho druhu len jeden. Všetky ostatné bytosti, vrátane jeho prvorodeného Syna sa od neho odlišujú v jednej podstatnej veci, že majú nejaký začiatok svojej existencie. Jediný pravý Boh je sám, ktorý je nesplodený nemá nijaký počiatok ani koniec. Boží Syn Pán Ježiš Kristus je tiež svojho druhu len jeden. On je na rozdiel od ostatných anjelov, ktorí sú tiež synovia Boží (1. Moj. 6:2; Job 38:7), priamo splodený samotným Bohom. Preto je aj nazvaný „jednorodený“(Ján 1:18), teda jediný svojho druhu. Slovo „jednorodený“ gr. „monogenes“ podľa slovníka Gerharda Kittela znamená „sám pôvodom“. Ak by niekto namietol, že sa tým myslí jeho narodenie len ako človeka, tak 1.Jána 4:9 hovorí: „V tom sa zjavila láska Božia k nám, že Boh poslal na svet svojho jednorodeného Syna“. Poslať na svet nemohol Boh malé dieťa, ale bytosť, ktorá si svoje poslanie, mohla uvedomovať. Keď Pán začal službu, už na svete bol, takže všetko svedčí o jeho poslaní z neba. On už bol v nebi u Otca jednorodeným, prv ako ho Otec poslal na svet. To potvrdzujú aj iné texty (Ján 1:18; 3:16-17). Podobne bol jednorodeným nazvaný aj Izák (Žid. 11:17), pretože iba on bol dieťaťom Abraháma a Sáry. Ostatných synov mal Abrahám už s inými ženami.
Niektorí obhajcovia učenia o trojici vidia trojjedinosť aj v slove „ELOHIM“, pretože je to plurál (množné číslo) v tomto prípade plurál majestatikus. Ako už bolo skôr spomenuté, abstraktné výrazy sú v hebrejčine bežne v pluráli (v množnom čísle), ale chápeme ich ako singulár (v jednotnom čísle). Keď Boh dal Áronovi Mojžiša, aby mu bol bohom „ELOHIM“ (2. Moj. 4,16) predsa nemôže znamenať, že by Mojžiš predstavoval nejakým spôsobom trojicu. Tiež filištínsky boh Dagón bol len jeden a bol označený ako „ELOHIM“ (1. Sam. 5:7).
Mojžiš mal byť bohom (mocnou autoritou) Áronovi, keď mu Boh povedal: „on ti bude ústami a ty mu budeš bohom“(2. Moj. 4,16) a tiež faraónovi: „Hľa, dal som ťa faraónovi za boha“ (2. Moj. 7:1). Samozrejme že Áron nemal Mojžiša uctievať, mal hovoriť pred faraónom  iba to, čo mu bude hovoriť Mojžiš. Faraón by tak isto Mojžiša neuctieval, ale jeho budúcnosť závisela od toho, aký postoj zaujme po Mojžišových slovách. V tomto zmysle mu bol vlastne Mojžiš bohom. Tiež duchovní vodcovia Izraela mali byť „bohmi“, teda mocnou autoritou iba izraelskému ľudu (Žalm 82:6; Ján 10:35). Aj  anjeli sú nazvaní „ELOHIM“ v Žalme 8:6 „učinil si ho (človeka) málo menším ako bohovia,“ a keď sa pozrieme ako je tento verš citovaný v liste Židom 2:7 zistíme, že slovo „bohovia“ je tam nahradené slovom „anjeli“. Anjeli sú teda pre ľudí mocnou autoritou danou od Boha. Pán Ježiš je bohom svojmu zhromaždeniu a Božím anjelom je kniežaťom (Dan. 8:11). V 1000 ročnom kráľovstve sa budú musieť pred jeho autoritou skloniť všetky bytosti, ale na slávu Boha Otca (Fil. 2:10-11). Je teda autoritou všetkým, okrem Boha Otca, pretože od Otca mu je daná „všetka právomoc na nebi aj na zemi“(Mat. 28:18). Tomáš ho nazval svojím bohom (Ján 20:28) pretože ho považoval za svoju priamu od Otca ustanovenú, mocnú autoritu. Tomáš samozrejme vedel, keď chodil s Pánom Ježišom, že Ježiš adresoval svoje modlitby Bohu, ktorý „...je väčší ako všetci“ (Ján 10:29) a ako povedal kedysi Mojžišov svokor Jetro: „...že Jahveh je väčší nad všetkých bohov,“(2. Moj. 18:11).  To znamená, že je väčší, ako všetci ktorí by boli označení výrazom „ELOHIM“. Ak by sme chápali, že Pán Ježiš je Bohom v tom istom zmysle, ako jeho Otec, mali by sme dvoch Bohov na rovnakej úrovni, ktorých máme rovnako uctievať. To by sme boli v ostrom rozpore z mnohými textami Biblie, ktoré hovoria, že máme uctievať len jediného Boha. Pán Ježiš povedal satanovi: „Pánu Bohu svojmu sa budeš klaňať a jemu jedinému budeš svätoslúžiť (gr. „latreíseis“ uctievať; slúžiť spôsobom, ako je to možné len Najvyššiemu Bohu)!“(Luk. 4:8) Anjel v Zjavení povedal Jánovi: „Bohu sa klaňaj!“(Zj. 22:9). V tom zmysle ako je Otec Bohom (absolútne najvyššou a najmocnejšou autoritou) sa mu nemôže nikto rovnať. „Pamätajte na prvé veci od vekov, že som Boh a niet iného Boh, ani nikto nie je ako ja“(Iz. 46:9). Keď Jahveh hovorí, že nikto nie je Bohom ako on, tak to musí platiť aj pre jeho jedinečného Syna. „Veď kto je rovný Jahvemu na nebesiach, kto je ako Jahve medzi nebeštanmi (v poznámke doslovne medzi Božími synmi)?“(Žalm 89:7 Jeruzalem. B.). „A teda ku komu ma pripodobníte, aby som mu bol rovný? hovorí Svätý“(Iz. 40:25 pr. J.R). Túto otázku kladie Jahveh Izraelu aby si uvedomili, že proti tomuto Bohu sa nemôže nikto postaviť a dosiahnuť úspech. Nikto z nebeských bytostí sa s ním nemôže rovnať. Jediný pravý Boh je v mnohých ohľadoch jedinečný: nemá počiatok (Žalm 93:2), všetko vie (1. Sam. 2:3), „jediný má nesmrteľnosť“ (1. Tim. 6:16), „jediný je Svätý“ (1. Sam. 2:2; Zj. 15:4), je „sám Najvyšší nad celou zemou“ (Žalm 83:16), jediný je hodný svätoslužby -uctievania (Mat. 4:10). Už v 1. prikázaní bolo jasne zakotvené: „Nebudeš mať iných bohov predo mnou“(1. Moj. 20:3). To znamená iných Bohov na tej istej úrovni, ako je jediný pravý Boh. Slovom boh „ELOHIM“ však pravý Boh označil aj na iné bytosti, aby zdôraznil ich moc a autoritu. V 5. Mojžišovej 4:35 je slovo pre Izrael: „Tebe bolo ukázané, aby si poznal, že Jahveh je Bohom a okrem neho niet iného.“ Ďalší dôkaz, že v tom zmysle ako je Bohom Jahveh, už nemôže byť nikto iný.   Už sme si ukázali, že Biblia používa označenie „ELOHIM“ aj na Božích poslov anjelov a tiež aj na modlárskych bohov za ktorými stáli padlí anjeli. Jediný pravý Boh je však Bohom aj nad nimi. „Lebo ja viem, že Jahveh je veľký a že náš Pán je nad všetkých bohov“(Žalm 135:5). Jahveh je Bohom všetkým nebeským bytostiam, preto hovorí žalmista: „Oslavujte Boha bohov, lebo jeho milosť trvá na veky“(Žalm 136:2 pr. J.R.). Nijaká bytosť nemôže byť v takom zmysle Bohom, ako je ním Otec Ježiša Krista. On je Bohom aj tým ktorí sú tiež nazvaní „ELOHIM“. Aj Dávid vyznával v modlitbe: „lebo si veľký, robíš divné skutky, jedine Ty si Boh“(Žalm 86:10 evan. pr.). Podobne sa modlil k Bohu judský kráľ Ezechiáš: „Jahveh Bože Izraelov, ktorý tróniš nad cherubínmi, ty si sám jediný Bohom,“(2. Kráľ. 19:15). Z týchto veršov vyplýva, že Jahveh je len sám, ktorý je Bohom v absolútnom zmysle, je jednou bytosťou a jednou osobou.
Tiež Nová zmluva robí rozdiel medzi Bohom a jeho Synom. Pán Ježiš povedal Márii Magdaléne potom, čo bol už vzkriesený: „Vystupujem k svojmu Otcovi a k vášmu Otcovi, k svojmu Bohu a k vášmu Bohu“(Ján 20:17 ekumen. pr.). Ako by mohol byť vzkriesený Syn Boží tým istým Bohom, ako jeho Otec, keď Otca nazýva svojím Bohom? Ak by chcel niekto namietať, že Syn Boží je rovný Otcovi až keď sa posadil po jeho pravici, tak môžeme vidieť, že v Zjavení Jána, keď už Syn sedel po pravici Otca, hovorí zboru vo Filadelfii: „Kto zvíťazí, toho urobím stĺpom v chráme svojho Boha, takže už nikdy nevyjde, a napíšem naň meno svojho Boha, meno mesta svojho Boha, nového Jeruzalema, zostupujúceho z neba od môjho Boha, i moje nové meno“(Zj. 3:12 evan. pr.). Vidíme, že Syn už povýšený do toho najvyššieho postavenia nazýva Otca 4 krát svojím Bohom. Medzi ním a Otcom je teda stále zjavný rozdiel. Niektorí veriaci v trojicu sa to snažia vysvetliť tým, že Pán Ježiš zostal naďalej aj Synom človeka. Pavol však napísal kresťanom v Korinte: „Hovorím však bratia, že telo a krv nemôžu byť dedičmi Božieho kráľovstva, ani porušiteľnosť nebude dedičom neporušiteľnosti“(1. Kor. 15:50 kat. pr. NV). Pán Ježiš je Synom človeka v tom zmysle, že má skúsenosť ľudského života, preto bude aj vykonávať súd nad ľuďmi (Ján 5:27). Čo sa týka podstaty, je už opäť duchovnou, nebeskou bytosťou, ako bol aj predtým, keď sa stal človekom. A ako nebeská bytosť, má stále svojho Boha čo absolútne vyvracia názory, že by bol nejakou časťou - osobou Boha, alebo že by sa rovnal Bohu. Z viacerých miest Biblie môžeme vidieť, že Otec a Syn sú menovaní vedľa seba, pričom je to už potom, čo Syn zaujal svoje pôvodné postavenie, ale Bohom je nazvaný iba Otec. „Nech je požehnaný Boh a Otec Pána nášho Ježiša Krista,“(Ef. 1:3 pr. Š. Porúbčan; 2. Kor. 1:3). Pavol sa modlil „...aby Boh Pána nášho Ježiša Krista, Otec slávy, dal vám ducha múdrosti a zjavenia v poznaní jeho samého a osvietil vám oči srdca,“(Ef. 1:17 pr. NT). Ak má niekto Boha, nemôže byť tým samým Bohom. Pavol písal v liste Timotejovi: „Dosvedčujem pred Bohom a pred Kristom Ježišom i pred vyvolenými anjelmi, aby si toto zachovával bez predsudku a ničoho nekonal zo straníckosti“(1. Tim. 5:21 pr. NT). Je tu spomenutý Boh, ako samostatná bytosť, tiež Ježiš Kristus, ako ďalšia bytosť a anjeli. Nič však nenasvedčuje tomu, že by mal byť Pán Ježiš tým istým Bohom, ako Otec. Skôr naopak ten, kto je tu označený ako Boh, je jasne oddelený od Krista. V úvode 1. Korinťanom 11. kapitoly Pavol opisuje poriadok v autorite: „Chcem však, aby ste vedeli, že hlavou každého muža je Kristus, hlavou ženy je muž a hlavou Krista je Boh“(1. Kor. 11:3 pr. Š. Porúbčan). Ktorý Boh je hlavou Krista? No predsa ten jediný pravý Boh, ktorý je Kristovým Otcom. Nemohli by sme však povedať, že Boh je hlavou Otca, pretože  iba Otec je tým Bohom. Kristus nemôže byť tým istým Bohom ako Otec, pretože potom by bol sám sebe hlavou a tak by si Biblia zjavne protirečila. Podobné niečo nám vychádza, ak sa zamyslíme nad tým, čo je napísané v liste kresťanom v Kolosách: „...Kristus sedí po pravici Božej“(Kol. 3:1). Ak by bol Ježiš Kristus tým istým Bohom, ako ten po ktorého pravici sedí, musel by sedieť po pravici samého seba. Takto môžeme vidieť veľmi jasne nezmyselnosť náuky o trojici. V liste Židom je napísané, že „Kristus nevošiel do svätyne zhotovenej rukami – protiobraz prvej -, ale do samého neba, aby sa teraz zjavil pred tvárou Božou za nás“(Žid. 9:24 pr. NT). Kristus logicky nemohol byť tým, pred ktorého tvárou sa zjavil. On sa zjavil pred tvárou Boha, ktorý bol inou bytosťou, ako jeho Syn. Kristus predstúpil pred Boha Otca, ako pred niekoho, kto je vyšší a kto mal prijať jeho zástupnú obeť. 
 Pavol tiež písal, že na ňom „prvom Ježiš Kristus ukázal všetku zhovievavosť na príklad tým, čo uveria v neho, aby dosiahli život večný. A kráľovi vekov, neporušiteľnému, neviditeľnému, jedinému Bohu, česť a sláva na veky vekov! Amen“(1. Tim. 1:16-17 pr. NT). Keď hovoril Pavol o kráľovi vekov zjavne tým nemyslel na Ježiša Krista, ktorý jednak nebol neviditeľný, ale nemohol byť ani tým jediným Bohom. Pretože ak by ním bol, kým by potom bol jeho Otec? Posledná kniha Biblie začína slovami: „Zjavenie Ježiša Krista, ktoré mu dal Boh, aby ukázal svojim sluhom, čo sa má onedlho diať"(Zj. 1:1 ekumen. pr.). Ak by bol Ježiš Kristus tým istým Bohom, nepotreboval by, aby mu Boh dal zjavenie. Takto vidíme, že Bohom je tu myslený iba Otec, od ktorého záviselo, aby dal zjavenie svojmu Synovi. Boh, ktorý vie všetko dal zjavenie o tom, čo sa má stať v budúcnosti Ježišovi Kristovi, aby ho on zase ukázal svojim služobníkom. Zjavenie grécky „apokalypsis“ je vlastne odhalenie niečoho, čo nie je známe. Ak by bol Syn tým istým Bohom, ako jeho Otec, vedel by všetko, čo vie Boh a Boh Otec by mu nemusel dávať nejaké odhalenie, alebo zjavenie. Už tým, že mu ho dal, je nám ukázané, že je medzi nimi rozdiel. Pán Ježiš je tiež nazvaný bohom (Iz. 9:6; Ján 1:1 a 18;  20:28) je však bohom, teda mocnou autoritou z poverenia Boha Otca (Mat. 28:18), ktorý „je väčší ako všetci“(Ján 10:29). „Lebo všetko mu (Synovi) podrobil pod nohy. Keď však hovorí, že všetko je podrobené, je zrejmé, že (všetko) okrem toho, ktorý mu to podrobil“(1. Kor. 15:27 pr. NT). Podobný obraz máme v 1. Moj. 41:40 keď dal Jozefovi faraón vládu nad celým Egyptom. Faraón bol stále v postavení vyšší od Jozefa (1. Moj. 41:40). Tak ako Boh Otec nechá vládnuť Pána Ježiša počas 1000 ročného kráľovstva nad celou zemou, ale Boh sám zostane stále jeho Bohom. Aj prorok Daniel opisuje Pána Ježiša ako toho, ktorému „...bolo dané (od Otca - Starodávneho dní) panstvo i sláva i kráľovstvo a slúžili mu všetky národy a ľudia a jazyky“(Dan. 7:13 pr. J.Roháček). Ani v tomto však Syn Boží nebude hľadať možnosť, aby sa mohol rovnať Bohu (Fil. 2:6), ale ako hovorí Pavol v liste Filipanom 2:11, Otcovu slávu: „ aby sa v mene Ježiša skláňalo každé koleno bytostí nebeských, pozemských a podzemských a každý jazyk aby vyznával, že Ježiš Kristus je Pán, na slávu Boha Otca“. Celkom jednoznačne je to potvrdené v 1. Kor. 15:28: „No keď mu bude všetko podrobené, vtedy aj sám Syn sa podrobí tomu, ktorí mu všetko podrobil, aby Boh bol každému všetkým“. Vidíme, že Otec Synovi podrobí všetko, okrem seba samého. Všemohúci Boh nemôže byť nikdy nikomu podrobený, naopak Syn sa aj pri svojom najvyššom postavení podrobí Bohu Otcovi. Boží Syn teda nie je Všemohúcim Bohom.