referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Ignác
Sobota, 31. júla 2021
Je učenie o trojici pravdou o Bohu? 1. časť
Dátum pridania: 25.09.2009 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: miguel
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 23 007
Referát vhodný pre: Stredná odborná škola Počet A4: 59
Priemerná známka: 2.97 Rýchle čítanie: 98m 20s
Pomalé čítanie: 147m 30s
 

Boh

Otec je stále Bohom svojmu Synovi. Preto aj hovorí list Židom, v ktorom je citovaný Žalm 45,8 o Synovi Božom: „Miloval si spravodlivosť a nenávidel si bezbožnosť preto ťa pomazal Boh, tvoj Boh olejom veselosti nad tvojich druhov“(Žalm 45,8). Tu sa zrejme obidve slová „Boh“ vzťahujú na Otca, pretože Žalm 45. bol pôvodne napísaný o kráľovi Šalamúnovi. I keď sú niektoré verše v Novej zmluve prorocky vztiahnuté na Pána Ježiša, je menej pravdepodobné, že by bol Šalamún oslovený slovom boh. Ak by to tak predsa bolo, vôbec by to nenarušilo, čo sme si predtým vysvetlili. Prvé „ELOHIM“ by sa vzťahovalo na Šalamúna v zmysle mocného vládcu nad Izraelom a potom prorocky na Pána Ježiša, ako na toho, ktorý je Otcom ustanovený, ako mocná autorita nad všetkým. Druhé je tam „ELOHEJCHA“ „tvoj Boh“, ktoré sa vzťahuje na Otca, ktorý bol Bohom Šalamúna a je Bohom, v zmysle najvyššej autority aj Pánovi Ježišovi. Boh Otec pomazal Šalamúna nad ostatných kráľovských synov a Pána Ježiša nad jeho nebeských druhov - anjelov s ktorými je v liste Židom 1. kapitole porovnávaný. Takže Šalamún by bol bohom - mocnou autoritou kniežatám v Izraeli a podobne Pán Ježiš anjelom. Preto sa Ježišovi Kristovi mali anjeli klaňať (Žid. 1:6), ale nie v zmysle uctievania
ako Bohu, ale mali mu vzdať poklonu, ako Synovi Božiemu, ktorého Boh uvádza na trón. Inak by to bolo v rozpore s tým, čo odpovedal Pán Ježiš satanovi (Mat. 4:10), samaritánke (Ján 4:23), alebo s tým čo povedal anjel v zjavení Jánovi (Zj. 19:10; 22:9). Ak by sme prvé „ELOHIM“ zo Žalmu 45:8  predsa len vztiahli na Pána Ježiša, zástancovia trojice by museli uznať, že Pán Ježiš aj ako boh (podľa nich Boh) má svojho Boha. Ak je niekto Bohom v plnom zmysle, teda Najvyšším Bohom nemôže mať predsa ešte svojho Boha. A tiež Boh môže byť Bohom len tomu, kto je od neho nižší. Veriaci v trojicu tvrdia, že Pán Ježiš keď bol na zemi, bol v jednej osobe Boh aj človek. Tým slovom „Boh“ samozrejme myslia Boha v tom istom zmysle, ako je Bohom Otec. V tom je však neprekonateľný problém, pretože keď bol Pán Ježiš na púšti „satan ho pokúšal“(Mar. 1:13) a apoštol Jakub vo svojom liste napísal: „Veď Boha nemožno pokúšať na zlé,“(Jak. 1:13). Ak by teda bol Bohom, prečo satanovi odpovedal ako človek? Nepovedal, že z môjho slova bude človek živý, „ale z každého slova Božieho,“(Luk. 4:4). Tiež pri ďalších dvoch pokušeniach odpovedal, ako by sa mal človek správať voči Bohu: „Je napísané (ľuďom): „Budeš sa klaňať Pánovi svojmu Bohu a jemu jedinému konať svätú službu!“(Luk. 4:8 pr. M. Pavlík) a opäť ľuďom bolo v 5.Moj. 6:16 napísané: „Nebudeš pokúšať Pána svojho Boha!“(Luk. 4:12). Satanovi vlastne týmto ukázal, že sa nedá nahovoriť na nijakú neposlušnosť voči Bohu, ale ako poslušný Izraelita sa bude držať toho, čo je napísané. Takže v podstate tu išlo o to, či bude poslušný Bohu a nie či bol Bohom aj človekom v jednej osobe. Keď Pán Ježiš umieral na kríži zvolal:
Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“(Mat. 27:46 kat. pr. NV).  Ku komu by to volal, ak bol sám Bohom? Ak by bol Pán Ježiš časťou alebo osobou Boha, kto by ho to potom opustil? Iná časť,
alebo osoba toho Božstva? Ak by ho opustil trojjediný Boh, ktorého druhou osobou je podľa veriacich v trojicu Syn, vyšiel by nám z toho poriadny nezmysel: opustil by samého seba. Pán Ježiš teda nemôže byť Bohom
v tom zmysle, ako jeho Otec. Veriaci v trojicu pri tomto obvykle vysvetľujú, že ho opustil ako človeka. To však nevysvetľuje ďalšie veci. Ako Boha by ho potom neopustil? Alebo na tú chvíľu už Bohom nebol? Akýkoľvek
z týchto pokusov vysvetliť Pánove slová v súlade s tým, že je Syn Bohom ako Otec, zlyhávajú. Ak by bol človekom a zároveň Bohom, tak isto ako je Bohom Otec, bol by rozdvojenou osobnosťou. Raz by konal ako človek a inokedy ako Boh. A ak by bol tým istým Bohom, akému Bohu by bol potom podriadený? Alebo by bola podriadená iba jeho ľudská časť? Mnohé verše by si pri takomto chápaní protirečili a nebolo by to ani zrozumiteľné pre jednoduchých ľudí, pre ktorých je Biblia napísaná. Veriaci v trojicu musia tvrdiť, že bol Pán Ježiš v plnom zmysle Bohom aj na zemi, inak by popreli to, že je „ten istý včera i dnes, i na veky!“(Žid. 13:8 pr. O.M.Petrů). Skúsme nad tým uvažovať. Ak by bol v nebi Bohom, potom, keď sa stal človekom, tak podľa  listu Židom 13:8, nemohol byť Bohom menej, ani nemohol svoje Božstvo odložiť, ako niektorí z veriacich v trojicu hovoria. Ak by však tvrdili, že aj ako človek zostal naďalej v plnej miere Bohom, dostávajú sa do neriešiteľného problému. Pán Ježiš podľa nich Boh, sa modlí k Bohu. V liste Židom 5:7 je dokonca napísané, že „...bol vyslyšaný pre svoju bohabojnosť.“ Ak chcú veriaci v trojicu potvrdiť svoje učenie urobia z Pána Ježiša bohabojného Boha. Bohabojnosť gr. „eilabeías“ znamená mať bázeň, úctu pred Bohom, alebo jednoducho báť sa Boha. Ak bol Pán Ježiš tým istým Bohom ako jeho Otec, tak pred akým Bohom by ešte potreboval bázeň? Alebo mal bázeň iba ako človek? Ale kde by bola vtedy jeho božská prirodzenosť? Ak by mal mať bázeň, rešpekt pred Bohom, ktorý je trojjediný viete si predstaviť čo by sa z toho dalo vyvodiť? Vyšiel by z toho totálny nezmysel: bál by sa potom sám seba, alebo inak povedané mal by bázeň pred samým sebou. Človek pri triezvom uvažovaní musí predsa vidieť, že to nesedí. Učenie o trojici nemôže byť pravdou o Bohu. Pán Ježiš je bohom, ale v zmysle označenia autority a moci, podobne ako Mojžiš, Izraelský vodcovia a anjeli, len samozrejme s oveľa vyššou právomocou. Boh Otec je však sám Všemohúcim a Najvyšším Bohom. Ak by bol jeden Boh v troch osobách, ako to, že iba jedna osoba by mala prívlastok Najvyšší? Prečo Syn nikdy Najvyšším označený nie je? Pretože je „Synom Najvyššieho“ (Luk. 1:32) a to je veľký rozdiel. Keď Pán Ježíš nazýva Otca svojím Bohom, môžeme vidieť že i po vzkriesení a po tom čo sa posadil po pravici Božej je Bohu Otcovi stále podriadený. V 1. Kor. 8:6 Pavol vysvetľuje, že „je veľa bohov a veľa pánov - pre nás je len jediný Boh, Otec, od ktorého je všetko (teda aj Jeho Syn) a my pre Neho a jediný Pán skrze ktorého je všetko, aj my skrze Neho“(človeka ako aj všetko ostatné stvoril Boh skrze svojho Syna). Preto jedine Boh Otec je nazvaný Najvyšším Bohom (Žalm 97,9; Iz. 14,14; Dan. 3,26 a 32; 5,18 a 21; Luk. 8,28; Mar. 5,7; Sk. 7,48; 16,17; Žid. 7,1), aby bolo jeho postavenie odlíšené od iných, ktorí boli tiež označení slovom „ELOHIM“ (boh). Biblia to jednoznačne potvrdzuje: „Lebo Jahveh váš Boh je Bohom bohov a Pánom pánov, silný Boh veľký a bázeň vzbudzujúci,“(5. Moj. 10:17). Tí bohovia sú iné nebeské bytosti - anjeli, ktorý sú podriadení Najvyššiemu Bohu, im je Jahveh Bohom. Ani neposlušní anjeli (démoni), ktorých národy uctievali ako bohov a tiež satan, nemôžu nič urobiť bez toho, že by o tom Najvyšší
Boh vedel (pozri knihu Job 1:12; 2:6). „Niet takého medzi bohmi, ako si ty ó Pane a niet skutkov, ako sú tvoje“(Žalm 86:8).  Ak by mu bol ešte niekto iný rovný slovo najvyšší by stratilo svoj zmysel. Boží Syn je však dokonalým obrazom, alebo odtlačením, kópiou podstaty Najvyššieho Boha. „Veď v ňom sídli všetka plnosť Božstva telesne“(Kol. 2,9), teda plnosť mocnej autority, vodcovskej sily a vlády tohto Najvyššieho
Boha. Boh dal svojmu Synovi plnosť svojho Ducha, aby ľudia aj v Ježišovej dobe mohli poznať Najvyššieho Boha (Mat. 12:28; Luk. 11:20).
Pán Ježiš používal túto Božiu moc, autoritu, plnosť Božstva presne podľa Otcovej vôle. Uplatní ju v plnej miere, keď mu Otec zverí vládu nad celým svetom v 1000 ročnom kráľovstve. Boh Otec však bol, je, aj bude
vždy postavením vyšší od svojho Syna (Ján 10,29; 17,24; Zj. 3,12). Pavol písal kresťanom v Ríme „aby jednomyseľne, jednými ústami oslavovali Boha a Otca Pána nášho Ježiša Krista“(Rim. 15:6). Ježiš Kristus teda mal, má a bude mať svojho Boha. Preto učenie o trojjedinom Božstve v ktorom sú si všetky tri osoby jedného Boha navzájom rovné nemá biblické opodstatnenie a tak nemôže byť pravdou o Bohu. Aj preto verím, že je správne položiť taký veľký dôraz na tú základnú pravdu pôvodného kresťanstva, že Boh je jeden - jedna osoba. Raz sa jeden zákoník opýtal Pána Ježiša: „Ktoré prikázanie je prvé zo všetkých?“ Opýtal sa tým vlastne na tú najdôležitejšiu zásadu Ježišovho učenia. „Ježiš mu odpovedal: „Prvé je: Pán ( ahveh) náš Boh je jediný Pán (Jahveh)...“(Mar. 12,28-29). Potom mu ten zákoník povedal: „Dobre učiteľu, podľa pravdy si povedal, že jediný je (Boh) a okrem neho niet iného...“(Mar. 12,32 pr. NT). Na odpovedi Pána Ježiša veľa záležalo a neviem si vôbec predstaviť, jeho odpoveď, že Boh je trojjediný. Na druhej strane ak by bola trojjedinosť Boha pravdou, Pán Ježiš by odpoveďou o jedinom Bohu, zamlčal dôležitú skutočnosť. To, že je iba jeden Boh by potom bola iba časť pravdy.
Viem, že by také niečo neurobil ani pre záchranu života. Pravda mala pre neho obrovskú cenu. Môžeme si byť preto istí, že jeho odpoveď bola úplná. Boh Jahveh je naozaj jediný a to znamená aj jedna osoba. Pán Ježiš by nehovoril o svojom Otcovi ako o jedinom Bohu, keby bol tiež Bohom v tom istom zmysle. Túto pravdu potvrdzuje vo svojom žalme aj Azaf: „a tak nech poznajú, že ty ktorého meno je Jahveh si sám Najvyšším nad celou zemou“(Žalm 83:19). Mojžiš mal byť bohom iba Áronovi (2. Moj. 4,16), duchovní vodcovia Izraela iba izraelskému ľudu (Žalm 82:6), anjeli sú bohovia nad ľuďmi (Žalm 8:6; Žid. 2:7), Pán Ježiš je mocnou autoritou nad všetkými (1. Kor. 15:27), okrem Boha Otca, ktorý je Bohom ešte aj nad ním. Jákob zápasil s neznámym mužom, keď sa mal stretnúť s Ezavom a prorok Hozeáš to opísal, že „zápasil s bohom (ELOHIM) a boril sa s anjelom“(Hoz. 12:3-4). Vidíme, že ten muž je nazvaný aj bohom aj anjelom. Priamo v tomto príbehu (1. Moj. 32:24-30) môžeme vidieť, že to nemohol byť sám Všemohúci Boh, ale v zastúpení niektorého svojho anjela. Anjel sa nechal Jákobovi premôcť, aby Boh videl, ako Jákob veľmi stojí o jeho požehnanie. Aj keď anjela prorok Hozeáš nazýva bohom, nemôže sa jednať o Najvyššieho Boha. Toho by predsa Jákob nemohol premôcť a už vôbec je nemysliteľné, že by musel Všemohúci Boh Jákoba prosiť, aby ho pustil. Jákob si zrejme myslel, že je to sám Najvyšší Boh, preto sa aj čudoval, že ho videl do tváre a nezomrel. Bol to však zjavne zástupca Božej autority, preto bol pre Jákoba bohom „ELOHIM“. Keďže bol nazvaný aj anjelom (poslom), znamená to, že ho musel niekto vyšší poslať a poveriť určitou právomocou. Ako nebeská bytosť s Božím poverením bol teda pre Jákoba bohom, ale vo vzťahu k Všemohúcemu Bohu bol podriadeným služobníkom poslaným k Jákobovi. Niektorí tvrdia, že sa jedná o predľudského Ježiša Krista. Je to možné, ale nedá sa to jednoznačne dokázať. Ak by to tak predsa bolo, nepopieralo by to vyššie uvedené skutočnosti. Ak by však aj po tomto niekto tvrdil, že Boh je v troch osobách, alebo trojjediný, opýtal by som sa ho, prečo Boh neinšpiroval niektorého z apoštolov, aby učenie o trojjedinom Bohu jasne vysvetlil, keď je to tak dôležitá náuka. Mali predsa zasľúbenie, že ich „Duch pravdy uvedie do každej pravdy“(Ján 16:13). Pavol tiež osvedčoval veriacim, ktorých už videl naposledy: „Lebo som nezanedbal zvestovať vám všetku radu Božiu“(Sk. 20:27). Pričom o trojici, či trojjedinom Bohu sa nezmienil v nijakom svojom liste.  Kto číta tieto slová nech zváži, či je dobré ísť ďalej nad slovo Božie a veriť náukám, ktoré vzišli z koncilov a nie od Ducha pravdy, ktorý viedol pisateľov Biblie. „Ktokoľvek zachádza ďalej a nezostáva v učení Kristovom, nemá Boha. Kto zostáva v tomto učení, ten má aj Otca aj Syna“(2. Jána 1,9 pr. NT). Učenie  Krista je vlastne učenie jeho Otca, veď on povedal: „Moje učenie nie je moje, ale toho, ktorý ma poslal“(Ján 7:16), preto ten kto v tomto učení zostane bude v súlade nielen s tým ktorého Otec poslal, ale aj so samotným Otcom.
Ak by sme však pridali čo Pán Ježiš neučil, už nie sme v súlade s Otcom, pretože Pán Ježiš učil všetko presne tak, ako mu kázal Otec.
Zvážte sami či je také dôležité hovoriť pravdu o Bohu. Keď Jóbovi priatelia nehovorili o ňom „to, čo je pravdivé“, jeho hnev sa zapálil na nich (Jób 42:8). Pavol písal Timotejovi: „Lebo je to dobré a príjemné pred naším záchrancom Bohom, ktorý chce, aby všetci ľudia boli zachránení a prišli k plnému poznaniu pravdy. Boh je predsa jedenprostredník Boha a ľudí jeden, človek Ježiš Kristus“(1. Tim. 2:3-5 pr. M.Pavlík). Plné poznanie pravdy nie je v tom, že by boli tri božské osoby, ktoré sú si navzájom rovné. Plná pravda je skutočne v tom, že Boh je jeden a prostredník medzi ním a ľuďmi, tiež jeden. Ak by sme však o tom prostredníkovi tvrdili, že aj on je takisto Boh, popreli by sme tú prvú a základnú pravdu o Bohu, že je jeden. Už sama logika nás ďalej nepustí. Prijať rovnosť Boha a jeho prostredníka je tak nielen v rozpore s Písmom, ale aj proti zdravému rozumu. My máme predsa svoje životy dávať Bohu, ako „...svoju rozumnú (gr. „logikón“) svätoslužbu“(gr. „latreian“)(Rim. 12:1). Správna viera nie je proti rozumu a rozum nie je proti viere. Oboje musí byť v súlade inak nemôžeme získať pravé poznanie  o Bohu a jeho Synovi. Apoštol Ján napísal: „a vieme, že prišiel Boží Syn a dal nám porozumenie (rozum), aby sme poznali toho pravého,“(1. Jána 5:20a pr. M.Pavlík). Pán Ježiš povedal: „Budeš milovať Pána (Jahveho) svojho Boha, celým svojím srdcom a celou svojou dušou a celým svojím rozumom“(Mat. 22:37 pr. M.P.). Boh nám dal aj rozum, aby sme ho používali a radovali sa ako z Božieho zjavenia, tak aj zo správneho porozumenia Božieho slova.

V akého Boha verili a za koho považovali Ježiša Krista apoštoli?

Ani jeden z apoštolov nepísal nikdy nič o trojici, alebo o trojjedinom, či trojosobnom Bohu. Rozpor medzi židovstvom a kresťanstvom v prvých storočiach v tejto otázke nebol nikdy zaznamenaný. Prísny monoteizmus židovských veriacich nebol nikdy narušený ani zo strany apoštolov, ani z radov ich ranných nasledovníkov.
Začnime najskôr tým najhorlivejším z učeníkov Petrom. Keď sa Pán Ježiš opýtal učeníkov: „A vy za koho ma pokladáte?“ Odvetil Šimon Peter: Ty si Kristus, Syn Boha živého. Odpovedal mu Ježiš: Blahoslavený si Šimon, syn Jonášov, lebo telo a krv ti to nezjavili, ale môj Otec, ktorý je v nebesiach“(Mat. 16:15-17 Ev. pr.). Petrove vyznanie je jednoduchou definíciou Ježišovej totožnosti. Jeho slová nám ukazujú, že si nebol vedomí nijakého trojičného hlavolamu, ale jednoducho vyznal pravdu, ktorú mu Boh zjavil. Peter nevyznal o Ježišovi, že by bol samotným Bohom, alebo jednou z troch osôb Boha, ale to, že je Synom živého Boha. Peter v duchu tohto vyznania píše aj vo svojich listoch. V úvode svojho 2. listu spomína aj Boha, aj Božieho Syna, pričom Bohom nazýva prvého a Pánom Ježišom druhého: „Milosť vám a pokoj v hojnosti v poznaní Boha a Ježiša, nášho Pána“(2. Pet. 1:2 Katolícky pr. NV). Vo svojom 1. liste Peter spomína Otca, Ducha i Syna, no nič nenaznačuje, že by Peter vyznával trojosobného Boha. Peter píše rozptýleným pútnikom „ktorých Boh Otec vopred poznal a Duchom posvätil, aby poslúchali Ježiša Krista a boli pokropení jeho krvou“(1. Pet. 1:2 Jeruz. B.). Všimnite si, že Bohom nazýva iba Otca a priraďuje mu predpoznanie, ktoré je znakom jehovševedúcnosti. Ducha spája s posvätením, veď Duch je nástroj posvätenia: „...lebo vás Boh vybral od začiatku na záchranu tak, že vás posvätil duchom a vašou vierou v pravdu“(2. Tes. 2.13b pr. NsSP). Samotné posvätenie, ako činnosť však priraďuje Bohu Otcovi. Synovi priraďuje skropenie krvou, čo je pre kresťanov v súvislosti so Synom Božím veľmi podstatné. Peter teda veril v Boha, ako toho, ktorý bol Otcom Ježiša Krista (1. Pet. 1:3). Tiež veril v Syna Božieho a svätého Ducha, ale nie ako druhú a tretiu osobu trojjediného Božstva. V Syna veril ako Bohu najbližšiu bytosť a Ducha považoval za to, čo Syn po vstupe na nebesia na učeníkov vylial. Peter v kázni na letnice povedal: „Tomuto Ježišovi dal Boh opäť vstať, čoho svedkami sme my všetci; súc teda vyvýšený Božou pravicou a prijmúc od Otca prísľub Svätého Ducha, vylial toto, čo vy vidítea počúvate“(Sk. 2:32-33 pr. M.Pavlík). Duch svätý nám v tomto texte (v strednom rode) vôbec nepripomína osobu. Je tým, čo je vyliate a rozdelené na jednotlivých učeníkov (Žid.2:4). Peter teda nevyznával trojicu, ani tri osoby v jednom Božstve. Apoštolom, ktorý napísal toho najviac bol Pavol. Jeho rabínsky výcvik mu vštepil to najpevnejšie presvedčenie, že Boh je iba jeden. Nikde v Pavlových listoch nenájdeme žiadnu narážku na to, že by sa s rannými kresťanmi nezhodol o osobe Boha, alebo Ježiša Krista. Jeho nepriateľstvo voči kresťanom ešte pred obrátením bolo zamerané proti tvrdeniu, že Ježiš je Mesiáš a nie, že by mal byť Bohom na úrovni Boha Otca. Pavol napísal v liste Efežanom jasné vyznanie: „Jedno telo a jeden Duch, ako ste aj povolaní v jednej nádeji svojho povolania. Jeden Pán, jedna viera, jeden krst, jeden Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými, skrze všetkých a vo všetkých vás“(Ef. 4:4-6 pr. J.Roháček). Vidíme, že Pavol jednoznačne veril iba v jedného Boha, ktorého nazýva Otcom všetkých, teda aj Otcom predľudského Krista. Pavol tu nepíše, že je jeden Boh Otec, Syn a Duch Svätý, ale Bohom je podľa neho iba Otec. Keď Pavol písal tieto slová Ježiš Kristus bol už dávno v nebesiach po pravici Božej. Dobre si všimnime, že Pavol o Bohu Otcovi píše: „ktorý je nad všetkými“. Stáť po pravici Boha teda neznamená, byť mu rovný, ale mať výsostné postavenie pred ostatnými bytosťami. Tak ako je Boh „vo všetkých“, to znamená aj v Kristovi, je aj “ nad všetkými“, teda aj nad Kristom. Nie je to prechodný stav, ale je a bude to tak stále. Keď si porovnáme Ef. 4:4-6 s tým čo napísal Pavol v 1. Tim. 2:5, zisťujeme, že vychádza s tých istých princípov. Boha Otca nazýva jedným Bohom v oboch veršoch a Syna jedným Pánom, alebo jedným prostredníkom. V 1. Korintským dokonca píše: „...niet Boha, okrem jediného“(1. Kor. 8:4b pr. NT). Ak si pozrieme kontext, kde Pavol v 5. verši píše: „lebo je veľa bohov a veľa pánov“ je možné len jedno vysvetlenie. Len jeden môže byť Bohom v absolútnom zmysle, teda žiadna iná bytosť označená titulom boh nemôže byť Bohom na tej úrovni, ako je ten jediný. Pavol to potvrdzuje v nasledujúcom 6. verši: „pre nás je len jediný Boh, Otec,“(1. Kor. 8:6a pr. NT). Pavol teda veril iba v jediného Boha (Rim. 3:30a; Gal. 3:20) a podľa toho, čo sme si uviedli vyznával, že tým Bohom je Otec. Tiež Lukáš, ktorý zapísal Pavlovu službu v knihe Skutkov apoštolov sa ani slovom nezmieňuje, že by Pavol objavil novú pravdu - trojjediného Boha. Pritom Pavol v Sk. 20:27 hovoril, že oznámil celú radu Božiu a nič nezamlčal. Ak by Pavol začal presadzovať učenie o trojici, tak ako ho predkladá väčšina dnešných cirkví s veľkou pravdepodobnosťou by rozhneval židovskú časť kresťanov, ktorí mali pevne zakotvenú vieru v jediného Boha. Otázka ohľadom bytosti Boha by sa tak stala predmetom rozsiahlych sporov. Žiadne svedectvo o nejakých takýchto debatách však neexistuje. Ježiša Krista považoval Pavol za Božieho Syna. Pri rozhovoroch „dokazoval Židom, že Ježiš je Pomazaný“(Sk. 18:5b pr. NT) a nie že by mal byť samotným Bohom.
Ďalším apoštolom, ktorý bol zrejme najbližší Pánovi Ježišovi bol Ján. Ján žil najdlhšie z apoštolov, a preto jeho svedectvo o Bohu a Ježišovi Kristovi má osobitnú dôležitosť. Ján nazýva Krista bohom, hneď v úvode svojho evanjelia (Ján 1:1,18), ale nie ako toho jediného pravého Boha (Ján 17:3), ktorý je jediný hodný uctievania (Mat. 4:10), ale ako toho, ktorý je „začiatkom vecí od Boha stvorených“(Zj. 3:14 pr. Dr.O.M.Petrů), je u Boha a je posielaný Bohom, aby zjavil jeho charakter. Veršami, ktoré som uviedol sa budeme ešte podrobnejšie zaoberať neskôr.
Ježiš Kristus bol pre Jána bohom – mocnou autoritou, ale nie tým Najvyšším Bohom. Vo svojom 1. liste ho Ján nazýva „život večný, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám“(1. Jána 1:2b). Boh dal svojmu Pomazanému, ktorý bol pred tým u neho úlohu, aby priviedol ľudí k večnému životu. Po jej splnení je opäť u Otca v nebi (1. Jána 2:1), povýšený Božou pravicou (Sk. 2:33; 5:31) dokonca vyššie, než bol predtým (Fil. 2:9-10). Ján hovorí: „Kto je luhár ak nie ten, čo popiera, že Ježiš je Pomazaný?“(1. Jána 2:22a pr. NT). Keď je Ježiš Pomazaným, nemôže byť zároveň aj tým, ktorý ho pomazal. Správna viera je v Pána Ježiša ako v Pomazaného Bohom, nie ako v Boha samotného. Ján potom pokračuje: „To je antikrist, kto popiera Otca i Syna. Ktokoľvek popiera Syna, nemá ani Otca. Kto vyznáva Syna, má aj Otca. Čo ste počuli od počiatku, nech zostane vo vás“(1. Jána 2:22b-24a pr. NT). Proti Kristovi teda nie je ten, kto by popieral, že Ježiš je Bohom, ako jeho Otec, ale ten, kto by poprel jeho synovstvo. Ak by niekto popieral jeho synovstvo zaprel by tým aj Boha, ako jeho Otca. Ján nabáda veriacich aby zostali v pôvodnom učení, ktoré dostali. Teda v plnom poznaní Otca, ako „jediného pravého Boha, a toho, ktorého poslal – Ježiša Krista“(Ján 17:3 pr. NT) ako Božieho Syna. Ján ďalej napísal: „Ktokoľvek vyzná, že Ježiš je Syn Boží, Boh zostáva v ňom a on v Bohu“(1. Jána 4:15). Preto, aby mohol Boh trvale prebývať v človeku, vidíJán ako podstatné vyznávať Pána Ježiša ako Božieho Syna a nie ako samotného Boha. Tento verš je vysvetlením aj slov Pána Ježiša: „Otec je vo mne a ja v Otcovi“(Ján 10:38), ktorými sa niektorí zástancovia  trojice snažia dokázať jednobytnosť Otca a Syna. Slová z 1. Jána 4:15 potvrdzujú, že aj iný človek môže byť v Bohu a Boh v ňom. Nejedná sa teda o nejakú jednobytnosť s Bohom, ale o prebývanie Boha skrze Ducha v človeku a poslušnosť človeka vedeniu Božiemu Duchom.
Dôležitý Jánov výrok je tiež v jeho 1. liste: „Božieho Ducha poznáte takto: Každý duch, ktorý vyznáva, že Ježiš Kristus prišiel v tele, je z Boha. Žiaden duch, ktorý nevyznáva Ježiša, nie je z Boha. Je to duch antikristov, o ktorom ste počuli, že príde. Ten je už vo svete“(Jána 4:2b-3 ekumenický pr.). Tu si treba dobre všimnúť, kto prišiel v tele. Viacerí z veriacich v trojicu bežne hovoria, že Boh sa stal človekom. V týchto veršoch však môžeme jednoznačne vidieť, kto sa stal človekom. Bol to Kristus – Pomazaný, ktorý bol v nebi pri svojom Bohu a Otcovi, ako jeho jedinečný Syn. Boh svojho Syna miloval ešte pred založením sveta (Ján 17:24b), čo nám jasne ukazuje, že Syn musel byť bytostne iný. Nedajme sa preto zaskočiť populárnym argumentom, že Ježiš musí byť buď blázon, podvodník, alebo Boh. Takáto obmedzená voľba by mohla chytro odvrátiť našu pozornosť od jeho pravej a skutočnej totožnosti. Existuje však iná možnosť – možnosť, ktorá presne uspokojuje biblický popis. Jánove slová potvrdzujú túto možnosť, že Ježiš je Boží Syn, Pomazaný Boží, ktorý prišiel v tele na príkaz svojho Otca. Ani Ján teda neveril v trojicu, ani v Krista, ktorý by bol rovný Bohu. Od Júdu sa nám zachoval len jeden jediný list. V tomto liste však môžeme vidieť v akého Boha Júda veril a za koho považoval Ježiša Krista. Hovoril o bezbožníkoch, ktorí „...premieňajú milosť nášho Boha na roztopašnosť a zapierajú jediného Vládcu a Pána nášho Ježiša Krista“(Júda 1:4b pr. Š. Porúbčan). Podobne, ako Pavol v 1. Kor. 8:6 rozlišuje medzi Bohom a tým, ktorého nazýva Pánom, teda Ježišom Kristom. Júda síce spomína Otca, Syna i Ducha svätého, ale nie ako Božiu trojicu, či tri osoby jedného Boha. Júda nabáda kresťanov: „modlite sa v svätom Duchu, zachovávajte sa v Božej láske a očakávajte pritom milosrdenstvo nášho Pána Ježiša Krista pre večný život“(Júda 1:22b-23). Preberme si to však postupne. Duch svätý je tu v 3.páde („pneumati“), čo sa dá vyložiť spôsobom, že sa máme modliť v Božej sile (moci), ktorá je pri tých, ktorí chodia s Bohom v činnosti. Tak ako máme byť v Božom svätom Duchu, tak máme byť aj v Božej láske. Oboje Duch aj láska patria Bohu. No milosrdenstvo máme očakávať už od inej osoby, od Ježiša Krista, ktorému Boh zveril vzkriesenie k večnému životu. Dôležité je všimnúť si, že iba Otec je v tomto verši spomenutý ako Boh, v ktorého láske sa máme zachovávať. Júda potom v závere o Bohu hovorí: jedinému Bohu nášmu Záchrancovi skrze Ježiša Krista, nášho Pána, sláva, veličenstvo, vláda a zvrchovanosť spred celého veku aj teraz aj do všetkých vekov. Amen“(Júda 1:25 pr. M.Pavlík). Z toho môžeme vidieť, že Júda nenecháva nikoho na pochybách o svojej viere v Boha ako jednu osobu. Jediného Boha považoval za inú bytosť ako Ježiša Krista, pretože skrze Ježiša Krista patrí Bohu sláva, veličenstvo, vláda a zvrchovanosť. Ďalší, ktorého chcem spomenúť je apoštol Jakub. V Biblii máme len jeden jeho list, ale o trojici, či rovnakom Božstve Otca a Syna tam nie je nič. Keď sa apoštoli v Jeruzaleme zišli, aby rozhodli o obriezke, Jakub prehovoril k veriacim o ich rozhodnutí čoho sa majú zdŕžať (Sk. 15:13-21), ale nič o nejakej zmene, čo sa týka prirodzenosti Boha. Tu Jakub zostal tak, ako iní apoštoli, vo viere len v jediného Boha. Vo svojom liste napísal: „Ty veríš, že je jeden Boh. Dobre robíš! Aj diabli veria a hrozia sa“(Jak. 2:19 Š. Porúbčan). Jakub tu vysvetľuje, že túto základnú pravdu poznajú aj démoni. Veď oni boli kedysi poslušnými anjelmi a prichádzali do styku s Bohom. Teraz samozrejme veria, že Boh je jeden, ale nie je im to nič platné, keďže stoja proti nemu. Tiež chce upozorniť, že ak aj niekto verí v jediného Boha, neznamená to, že mu to stačí na záchranu. Viera v jediného Boha je však dobrým základom, na ktorom sa dá ďalej stavať.
Z toho čo sme si uviedli môžeme vidieť, že ani jeden z apoštolov sa ani náznakom nepriblížil k učeniu o trojici, ktoré sa dnes všeobecne považuje za pravoverné. Historik Will Durant si všíma: „Kresťanstvo nezničilo pohanstvo; prijalo ho za svoje...“ Prijatím trojice sa tak otvorili brány pre ďalšie pohanské vplyvy. Jedným z nich bolo uctievanie matky s dieťaťom, ktoré bolo rozšírené, takmer u všetkých národov. V predhovore k Dejinám kresťanstva od Edwarda Gibbona si môžeme prečítať: „Ak bolo pohanstvo kresťanstvom premožené, potom je rovnako pravdivé, že kresťanstvo bolo pohanstvom pokazené. Čistý deizmus ranných kresťanov... bol rímskou cirkvou zmenený na nezrozumiteľnú dogmu o trojici. Mnohé pohanské poučky vymyslené Egypťanmi a idealizované Platónom boli zachované ako hodné viery.“ Cirkev teda nezachovala apoštolské učenie, ale ako napísal evanjelický teológ Adolf Harnack v knihe Dejiny dogmy: „V skutočnosti legalizovala vo svojom strede helénske špekulácie, poverčivé názory a zvyky pohanských náboženských mystéríí.“ Toto potvrdzuje aj historik Andrews Norton, ktorý napísal o trojici v knihe Uvádzanie dôvodov: „sledovať históriu tejto náuky a objaviť jej zdroj môžeme nie v kresťanskom zjavení, ale v platónskej filozofii.“ Ďalej napísal: „Trojica nie je náuka Krista a jeho apoštolov, ale výmysel školy neskorších platonikov.“ Stalo sa teda to, čo apoštoli predpovedali, odpadnutie o ktorom hovorili (2. Tes. 2:3; 1. Jána 2:17-18) sa stalo skutočnosťou. Je na nás, aby sme to rozpoznali a boli nájdení, ako vyznávajúci pravdu aj napriek všeobecne rozšírenému názoru, ktorý je vo veľkej prevahe.
 
späť späť   2  |  3  |  4  |  5  |   6   
 
Zdroje: A.F. Buzzard, CH.F. Hunting: Doktrína o trojici – sebazranenie kresťanstva
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.