Je učenie o trojici pravdou o Bohu? 1. časť

Je to také dôležité či veríme v Boha jediného, alebo trojjediného? Niektorí hovoria, že je to jedno, hlavne že veríme v nejakého boha. Skutočne to nie je jedno, buď je pravda prvé a lož druhé, alebo naopak. Je to tá najzásadnejšia otázka na ktorej všetko ďalšie stojí, alebo padá. Ježiš Kristus povedal Samaritánke: „Boh je Duch a tí čo sa mu klaňajú, musia sa klaňať v duchu a v pravde“(Ján 4:24). Môžeme ho správne uctievať, ak pravdu o ňom nepoznáme? Určite nie. Ježiš Kristus ešte predtým Samaritánke vysvetlil: „Vy sa klaniate tomu čo nepoznáte, my sa klaniame tomu čo poznáme...“(Ján 4:22 preklad NT). Ak by stačilo uctievať Boha tak, ako to robili Samaritáni, nebol by Ježiš Samaritánke hovoril o inom spôsobe.  V tú noc keď ho mali prísť zajať modlil sa k Bohu: „Avšak ten večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha a toho, ktorého si poslal - Ježiša Krista“(Ján 17:3). Nie je to teda jedno či poznáme pravdu o Bohu, veď je v tom večný život. Židia potrebovali v prvom rade poznať toho, ktorého im Boh poslal, jednorodeného Syna Božieho, pretože on prišiel zjaviť Otcov charakter (Ján 1:18; Žid. 1:3). Tým však, že ho neprijali, nemohli mať pravé poznanie ani o Bohu. Veď práve prostredníctvom Syna mali lepšie poznať Otca, pretože „nikto nevie, kto je Syn, iba Otec a kto je Otec, iba Syn a komu by to chcel Syn zjaviť“(Luk. 10:22). Apoštol Pavol im potom vydával „svedectvo, že majú horlivosť za Boha, lenže nie podľa pravého poznania“(Rim. 10:2 preklad NT). Preto môžeme vedieť, že pravé poznanie o Bohu je naozaj dôležité. „Je to znamenité a prijateľné v očiach nášho Záchrancu Boha, ktorého vôľou je to, aby boli ľudia každého druhu zachránení a prišli k presnému poznaniu pravdy“(1. Tim. 2:4 preklad NsSP). Nie je teda jedno čomu veríme a ako tomu rozumieme. Veď je to Božou vôľou, aby sme mali presné poznanie. Pozrime sa preto najskôr trochu do histórie, aby sme videli, ako sa mohli kresťania od viery v jediného Boha dostať až k nezrozumiteľnej dogme o trojici a potom samozrejme na to, čo o tejto otázke hovorí Božie slovo.

Trojice bohov boli v rôznych náboženstvách sveta ešte dávno pred tým, ako prišiel Pán Ježiš na zem. Keď Boží Syn založil svoje zhromaždenie skrze apoštolov, kresťania sa nejaký čas ešte držali pravdy. V Egypte však čakalo učenie o trojjedinom božstve (Horus, Izis, Oziris), aby bolo v príhodnom čase naštepené do kresťanstva (je známe že traja egyptskí bohovia boli oslovovaní v jednotnom čísle). Po smrti apoštolov, keď už cirkev nemala tieto piliere viery, bola v ohrození, že sa tam toto pôvodne babylonské a neskoršie egyptské dedičstvo dostane. Keď sa potom dozvedáme o konciloch, ktoré viedli k učeniu o trojici, zisťujeme, že tieto názory obhajovali práve teológovia z egyptskej Alexandrie. Práve alexandrijská teologická škola bola známa svojim alegorickým spôsobom výkladu Biblie. Jej teológovia používali pri vykladaní Biblie postupy, ktoré používali grécki filozofi pri výklade mýtov a básnikov. Neraz urobili z Biblie záhadnú knihu a z jej výkladu hru lúštenia záhad. Na rozdiel od nej antiochijská škola bola známa svojim biblickým realizmom. Preto viacerí z tých, ktorí sa postavili proti týmto pohanským prvkom, študovali v Antiochii u Lukiána (r. 260) mučeníka. Biblický realizmus im nedovolil zájsť tak ďaleko, ako alexandrijským a gréckym teológom. Nemôžeme sa preto čudovať, že teológovia z Alexandrie: Origenes žiak Klementa Alexandrijského a neskôr biskup Alexander, ale hlavne jeho nasledovník Atanázius, pripravili pôdu pre posun v učení od pôvodného apoštolského učenia k  učeniu, ktoré bolo ovplyvnené prostredím, v ktorom vyrastali. Historik Siegfried Morenz v knihe Egyptské náboženstvo napísal: „trojica bola hlavnou starosťou egyptských teológov... Traja bohovia sú spájaní a zaobchádza sa s nimi, ako s jednou bytosťou, ktorá je oslovovaná v jednotnom čísle. Takto duchovná sila egyptského náboženstva preukazuje priamu spojitosť s kresťanskou teológiou.“ Náboženské pozadie sa tak veľmi výrazne podpísalo pod smerovanie alexandrijských teológov. Keď k tomu ešte spomenieme gréckych apologétov ovplyvnených platónskou filozofiou, môžeme vidieť, že kresťanstvo si mohlo svoju pôvodnú  pravdu o Bohu, len ťažko udržať.

Prvá fáza prebiehala na koncile v Nicei 325, ktorý bol zvolaný kvôli sporu medzi alexandrijským biskupom Alexandrom a Áriom. Tým, ktorí smerovali k trojici sa podarilo cez mocenský vplyv cisára Konštantína dosiahnuť uzákonenie, že Otec a Syn sú jednobytní, teda vo všetkom rovní aj čo sa týka večnosti. Iba dvaja biskupi sa nezľakli ani cisára a uznesenie koncilu nepodpísali. Išli samozrejme do vyhnanstva. Podpísali to aj Eusébios z Nikomédie a Teognis Nicejský, vplyvné osobnosti medzi tými, ktorí verili, že Boh je iba jedna osoba. „Keď podpisoval uznesenie Eusébios povedal mu prestarnutý, ale zásadný Sekundus Ptolemaidský pred všetkými: „Ty podpisuješ Eusébios, aby si nebol poslaný za nami do vyhnanstva, ale ja verím Bohu, že neprejde ani rok a ta pôjdeš za nami.“ Keď sa to aj ostatným biskupom, ktorí to podpísali (mnohí zo strachu pred cisárom) rozležalo v hlavách, písali cisárovi listy, že s tým nemôžu súhlasiť a chcú to odvolať. A tak neprešiel ani rok a do vyhnanstva išli aj Teognis aj Eusébios a tiež do Ilírie, presne tak, ako to predpovedal Sekundus (zdroj Prof. Thdr. Pavel Aleš: Cirkevné dejiny II.). Po nejakom čase zmenil svoj postoj aj sám cisár. To už však nezabránilo prieniku babylonského učenia o trojjedinom božstve do kresťanstva.

Rozhodujúci okamih nastal, keď bol zvolaný koncil do Konstantinopolu v roku 381, kde bolo už definitívne rozhodnuté, že  Otec je Boh, Syn je Boh, Duch svätý je Boh a predsa nie sú traja Bohovia, ale vraj jeden Boh v troch osobách. To si však už rímsky biskup Damasus (366-384) osvojil starý babylonský titul pontifex maximus, čo znamenalo, že sa stal najvyšším biskupom všetkých biskupov. Tento titul prijal najskôr cisár  Konštantín a po ňom všetci cisári, až sa stal cisárom Flávius Gratiánus Augustus (375-383), ktorý tento titul odmietol. Usúdil, že titul je pohanského pôvodu a nie je preto vhodný pre kresťana. Krátko na to v roku 378 si ho však prisvojil rímsky biskup Damasus, ktorému pohanský pôvod tohto titulu vôbec nevadil. Dr. Bower po svojom rozsiahlom výskume  napísal v 1.zväzku svojho diela „Lives of the Popes“ (Životy pápežov), str. 180-183, že „Damasus uchvátil svoje biskupstvo, ako zlodej a lupič cez mŕtvoly viac ako sto svojich odporcov.“ Aj vďaka novému postaveniu rímskeho biskupa mohli západní biskupi na koncile v Konstantinopole v roku 381 presadiť vyznanie, ktoré bolo základom učenia o trojjedinom Bohu. Trojica bola potom presadzovaná neraz i veľmi tvrdým spôsobom. Mnohí aj tak s týmto učením nesúhlasili, boli preto však kruto prenasledovaní. Damasus dokonca v roku 382 vydal zväzok niekoľkých vyhlásení podľa ktorých určovali, kto je kacír. Jedným z vyhlásení bolo: „Ak niekto hovorí, že (Syn ktorý sa) stal telom, nebol v nebi s Otcom, zatiaľ čo bol na zemi – je kacír“. 
Keď bola každá z osôb trojice nazvaná Bohom v rovnakom zmysle, viedlo to za krátko k myšlienke, že Mária matka Pána Ježiša vlastne porodila Boha, a tak bola nazvaná Bohorodičkou. Proti tomu protestoval antiochijský biskup Nestórius, keď vysvetľoval, že Mária môže byť len „christotókos“ , to znamená, že porodila Mesiáša a nie Boha. Musel ísť za to do vyhnanstva Egypte a jeho stúpenci do vyhnanstva v Perzii. To ich však nezastavilo a šírili evanjelium ďalej, až do Indie a Číny. V padlej cirkvi potom jeden blud nasledoval ďalší a tak to išlo až do dnešnej podoby takzvaného kresťanstva, kde sa nachádza mnoho prvkov starého  a bylonského náboženstva. Reformátori sa snažili očistiť cirkev od babylonských nánosov, no máloktorí boli ochotní ísť až do samého dôsledku. Počas jednotlivých storočí sa vynárali skupiny ľudí, ktoré hľadali pravdu, až pokiaľ to len šlo a milovali pravdu viac, ako svoj život. Obvykle sa stávali terčom najväčších útokov zo strany štátnych cirkví. Po celé storočia sa potom spĺňali na nich slová Pána Ježiša, ktoré povedal svojim učeníkom: „...prichádza hodina, keď sa bude každý kto vás zabije, domnievať, že preukázal Bohu svätú službu (grécky„latreian“)“ (Ján 16:2 pr. NsSP).
Už po koncile v Nicei veriaci v jediného Boha - ariáni nečakali, kým sa situácia zmení, ale vyslali misionárov medzi germánske kmene. Na základe Písma, ktoré preložil do gótštiny biskup Wulfilas, boli niektoré kmene  divokých germánov zmenené na mierumilovných ľudí. Po nejakom čase však dokázala rímska cirkev, ktorá mala už pevne uzákonené učenie o trojici, svojimi politickými ťahmi podrobiť si krajiny, kde prevládalo Mariánske vyznanie viery. Tak bola postupne viera v jediného Boha (ako jednu osobu) aj medzi germánskymi kmeňmi nahradená zákonom o trojici. Aj napriek tomu však zostali nezvratné dôkazy o tom, aké bolo pôvodné apoštolské vyznanie. V koptskej cirkvi, keltskej cirkvi, arménskej cirkvi a v zboroch nestoriánskych kresťanov, ktorí pôsobili podľa správ Marca Pola v Číne ešte v 13. storočí, aj napriek prenasledovaniu za cisára Tchang Wu Cunga (840 – 846). Dokonca podľa niektorých správ sa ich pozostatky zachovali v Perzii (dnešnom Iráne) až dodnes. 
Arménska cirkev mala pôvodné apoštolské učenie keď tam priniesli kresťanstvo (podľa starých historikov) Bartolomej a Tadeáš v rokoch 35 – 60. Kresťania tam zažili prenasledovanie v rokoch 110; 230 a 287. Potom však kráľ Trdat prijal kresťanstvo na svedectvo Gregora a v roku 301 povýšil kresťanstvo na štátne náboženstvo. Arménska cirkev si potom zachovávala osobitný charakter. Nemala učenie o trojici ani po koncile v Konstantinopole (r. 381), pretože sa na tomto koncile jej predstavitelia nezúčastnili. Keď bolo Arménsko v roku 387 dobyté Peržanmi vyvíjala sa arménska cirkev samostatne. Neskôr ju však politický vplyv prevažujúceho prúdu v kresťanstve predsa len zasiahol. Jej učenie nie je však ani dnes úplne identické s učením veľkých cirkví v otázke Boha Otca, jeho Syna a svätého Ducha, ktorého dodnes nepovažujú za osobu, ale za Božiu silu. Tým aj dnes vydávajú svedectvo o tom, aké bolo pôvodné kresťanské učenie ohľadom Ducha..
Na východe Byzantskej ríše južne od Arménska hlásali Pavlovo učenie pavlikiáni. Skupiny kresťanov tam existovali už nejaký čas, keď sa k nim pripojil Konštantín, neskôr nazvaný Silvánus.  Potom čo sa mu v roku 653 dostal do rúk vzácny rukopis štyroch evanjelií a Pavlových listov začal ich horlivo študovať.Zistil, že učenie cirkvi je v mnohých bodoch v rozpore s tým, čo naozaj učí Písmo. Cisár v roku 684 vydal rozhodnutie proti zborom pavlikiánov. Konštantín – Silvánus bol zabitý v prenasledovaní v tom istom roku. Veliteľ Simeon pod vplyvom toho, čo videl pri jeho poprave sa neskôr obrátil a prijal meno Titus, podľa spolupracovníka apoštola Pavla. Takéto svedectvá boli u pavlikiánov bežné. Hoci trpeli útlak, Božia moc medzi nimi úžasne pôsobila. Počas ukrutného prenasledovania za cisárovny Theodory v roku 842 - 867 bolo usmrtených asi 100 000 pavlikiánov. Tí čo prežili, uchýlili sa do balkánskych krajín, kde sa neskôr znovu rozšírili, ale boli už známi pod menom bogomili. „Z diel Pavlikiánov sa zachovala arménska kniha „Kľúč Pravdy“ objavená v roku 1891 v Ečmiadzine.  V učení o osobe Ježiša Krista tvrdí, že jeho božské atribúty neboli v činnosti pred jeho krstom a až pri krste dostal autoritu, veľkňažstvo, kráľovstvo a panstvo. Vtedy sa stal spasiteľom hriešnikov a bol naplnený Božstvom (Božím Duchom poznámka odo mňa)“(zdroj E.H. Broadbent: Pilgram Church). Z toho môžeme vidieť, že pavlikiáni skutočne neboli zástancami trojice, ale podobne, ako po nich bogomili a pred nimi kresťania v Arménsku verili v jediného pravého Boha, ako jednu osobu.
V 1. polovici 11. storočia boli zo strany trojičného kresťanstva vedené vojny za oslobodenie svätej zeme. Po zmasakrovaní európskych Židov, boli vyslané križiacke výpravy do Moslimami kontrolovaného Jeruzalema. Masaker, ktorý spôsobili, bol pod zástavou trojjediného Boha. Niektorí ľudia povedali, že Islam by možno nikde vo svete nenašiel miesto, keby jednoosobný Boh Židov Starého zákona, zostal aj Bohom kresťanov. Celkom to vystihol William Penn v liste svojmu priateľovi: „Vedz môj priateľu, že Trojica sa narodila viac než tristo rokov po oznámení starodávneho evanjelia; bola počatá v nevedomosti, privedená na svet a udržiavaná krutosťou.“
V Čechách vznikla v roku 1494 rozdelením Jednoty bratskej Malá stránka. Na rozdiel od Veľkej stránky sa veriaci z Malej stránky zachovávali čistý od politiky. Nebojácne kázali slovo, uznávali iba všeobecné kňažstvo, krst iba v dospelosti, o trojici tvrdili, že také učenie v Biblii nenašli: By všicku Biblí naskrz přeběhl, nenajdeš toho, aby rozdelen byl Bůh v jakou trojici a podle jmen ve tři osoby, jako tito vtipy svými to vyměřili“. Ducha svätého považovali za Božiu moc a nie osobu: „Někteří mnozí ... prstem darem Božím, neb utěšitelem, neb mocí Boží  ducha svatého býti praví, kteříž od Otce skrze zasloužení Kristovo dán býva věřícím. A o tom Písma svatého nenacházíme, aby měl Duch svatý Bohem jmenován býti, a nebo osobou. Také apoštolské učení toho neukazuje.“  Otvorene kritizovali všetky nebiblické náuky iných cirkví a tiež aj Veľkú stránku. To samozrejme  spôsobilo, že boli prenasledovaní a niektorí členovia Malej stránky boli upálení na hranici. Malá stránka zanikla približne v polovici 16. storočia, po smrti svojho posledného vodcu. Neskôr sa aj medzi anabaptistami objavovali skupiny, ktoré odmietali trojicu. Jedným z nich bol bývalí holandský mních Adam Pastor (1500-1570), ktorý v roku 1547 odmietol trojicu, aj napriek tomu, že stratil svoje postavenie medzi anabaptistami. Tí ktorí túžili po pravde ho aj tak nasledovali.
Reformátori sa stavali k učeniu o trojici väčšinou priaznivo, no niektorí až tak nadšení neboli. Luther výraz trojica moc neobľuboval, keď povedal: „slovo trojica sa nikde v Božských spisoch nenachádza, ale je len ľudským vynálezom a znie tiež úplne chladne“ (zdroj: Concessions, 331).
Historik Earl Morse Wilbur vysvetľuje, že náuka o trojici bola „v stredoveku predmetom mnohých rozhovorov medzi katolíckymi teológmi vrátane pápežov“. Takéto rozhovory nemohli preniknúť k prostým ľuďom. Ľudia museli rozhodnutia pápežov len slepo prijímať. Niektorí vzdelanci sa v 16. storočí pokúsili nebiblické náuky odhaliť na základe Písma.
Jedným z nich bol španielský lekár, objaviteľ malého krvného obehu Miguel Servet (1511-1553).Tajne študoval Bibliu a prišiel na to, že učenie o trojici tam vôbec nie je. Štúdium Biblie a dejín ho priviedlo k záveru, že kresťanstvo sa skazilo vtedy, keď po Ireneovi, Tertuliánovi a snáď ešte Lactantiovi prišli takí, ktorí zatiahli do kresťanstva pohanské  náuky. Potom  Konštantín a jeho nástupcovia tieto náuky podporovali, až sa trojica stala oficiálnym učením cirkvi. Servet tvrdil, že neviditeľný Boh sa prejavil v Kristu. Napísal: „Môžeme Ho vidieť iba v Kristovej tvári. Kristus je viditeľný obraz neviditeľného Boha“. Na Ducha Svätého sa pozeral ako na „Božiu moc a osobnosť vztiahnutú k tvorstvu“ a nie ako časť trojice. Keď začal šíriť svoje názory stál vlastne takmer sám proti celému svetu. Keď bol ešte Servet vo Francúzsku, dopisoval si s Jánom Kalvínom. Servet mu napísal: „Tvoje evanjelium je bez jedného Boha, bez pravej viery, bez dobrých skutkov. Miesto jedného Boha máš trojhlavého Kerbera“ (trojhlavý pes gréckej mytológie, ktorý strážil bránu do podsvetia). Miesto pravej viery máš osudný klam a tvoje dobré reči sú planým predstavením.“ Kalvín na to reagoval slovami, že Servet si „zaslúži, aby jeho vnútornosti boli vyrvané a on roztrhaný na kúsky“. Potom Serveta  niekto zradil katolíkom a tak ho vo Francúzsku chytili a uväznili. Z katolíckeho väzenia sa mu síce podarilo utiecť no nedošlo mu, že by v tom mohol mať prsty Kalvín. A tak sa na ceste do Neapolu zastavil v Ženeve, kde chcel s Kalvínom diskutovať o trojici. Servet bol dosť naivný, keď si myslel, že ak by ho aj zatkli, tak jeho spolu – protestanti budú mať s ním viac súcitu, ako katolíci. V tom sa však hlboko mýlil a už vo väzení pocítil krutosť Kalvínovej praxe. Kalvín sa postaral, aby vo väzení so Servetom zaobchádzali kruto. Na súdnom procese Servet súhlasil, že svoje názory upraví, ak mu ich Kalvín vyvráti Bibliou. To však Kalvín nedokázal a tak bol Servet odsúdený k trestu smrti upálením. Jeho mučenícka smrť však podnietila mnohých ďalších, aby nad touto otázkou uvažovali (zdroj A.F. Buzzard, CH.F. Hunting: Doktrína o trojici – sebazranenie kresťanstva). Taliansky básnik Camillo Renato protestoval vyhlásením: „Ani Boh, ani jeho Duch nenariadil takýto čin. Kristus takto nikdy nejednal s tými, ktorí s ním nesúhlasili.“ Francúzsky humanista Sebastien Chateillon napísal: „Keď zabijete človeka, neochránite tým nejakú náuku, ale skrátka zabijete človeka.“
Maďarská historička Katalin Péter vysvetľuje, že sedmohradská kráľovná Izabela sa chcela vyhnúť náboženským konfliktom a tak presadila v parlamente zákony, ktoré zaručovali všetkým spoločenstvám náboženskú slobodu. Izabelin syn Ján II. Žigmund, ktorý prevzal vládu v roku 1559  pokračoval v tom, čo začala jeho matka. V roku 1563 sa stal jeho osobným lekárom talian Giorgio Biandrata. Podobne ako dvorný kazateľ Ferenc Dávid, bol aj Biandrata odporcom trojice. Ferenc Dávid k učeniu o trojici napísal: „Ak sú tieto veci nutné k záchrane, je isté, že žiadny chudobný kresťanský roľník nebude zachránený, pretože ten by im nikdy, ani za celý svoj život nemohol porozumieť“. Polemika o trojici sa tak rozšírila, že bolo potrebné usporiadať verejnú debatu. Uskutočnili sa celkovo tri. Prvá nepriniesla nijaké rozhodnutie, preto sa v roku 1568 uskutočnila 2. debata o trojici, ktorá trvala 10 dní. Zástancov trojice viedol hlavný predstaviteľ reformovanej cirkvi v Sedmohradsku Peter Melius, ktorý zastával tradičné trojičné krédo. Na druhej strane Ferenc Dávid tvrdil, že Otec je Boh, Syn Boží je mu podriadení a Duch je Božia sila v činnosti. Kráľ Žigmund mal veľký záujem o tieto otázky a rozhovory považoval za najlepší spôsob, ako odhaliť pravdu. Svojou prítomnosťou prispel k tomu, že diskusia bola skutočne voľná a otvorená. Obhajcovia trojice na tejto debate vôbec nepochodili, ale boli skôr usvedčení, že neučia o Bohu pravdu. Podľa tradície po tejto debate prišiel Ferenc Dávid do svojho mesta Kluž (Kolozsvár), postavil sa na veľký balvan a kázal ľuďom pravdy o Bohu v jednoduchosti a v prostote. Ľudia tomu poľahky rozumeli a s nadšením to prijímali. Tretia  debata sa potom uskutočnila v roku 1569 v Oradei. Na návrh Dávida však neprebiehala v latinčine, ako predošlé, ale v maďarčine, aby tomu mohli rozumieť aj prostí ľudia. Vyznela tak jednoznačne v prospech odporcov trojice, že kráľ Žigmund a väčšina jeho dvoranov sa priklonila na stranu odporcov trojice. Kráľ Žigmund však žil pomerne krátko, ako 30 ročný sa zranil na poľovačke a o niekoľko mesiacov na to zomrel. Jeho vláda bola aj dovtedy často narušovaná ako z vlastných radov, tak aj so strany iných krajín. Bolo na neho zosnovaných najmenej deväť spiknutí s cieľom pripraviť ho o život. Tento tolerantný kráľ bol kvôli svojim názorom od mnohých ostro odsudzovaný. Po ňom vládol katolík Štefan Báthory, ktorý za krátko náboženskú slobodu obmedzil. Ferenc Dávid už nemohol byť dvorným kazateľom a všetci, ktorí neprijímali trojičné učenie boli prepustený zo služieb na kráľovskom dvore. Dávid bol potom odsúdený na doživotné väzenie za tvrdenie, že Kristus by nemal byť uctievaný, pretože to patrí iba Bohu. Zomrel v roku 1579 v kráľovskom žalári. Pred smrťou napísal na stenu vo svojej cele: „Ani meč pápežov, ...ani vyhrážanie sa smrťou nezabráni pravde v postupe“. V Poľsku nastal v polovici 16. storočia vážny rozkol vo vnútri kalvínskej cirkvi, práve kvôli učeniu o trojici. Časť veriacich postavila Bibliu nad cirkevné dogmy a oddelila sa od kalvínskej cirkvi. Zavrhli trojicu, ako nebiblické učenie, odmietali krst malých detí, nenosili zbrane a často odmietali zastávať verejné úrady podobne ako prví kresťania. Boli známi ako poľskí bratia, alebo sociniáni podľa taliana Laleia Sociniho, ktorý bol ovplyvnený učením Michala Serveta.  Laleov synovec Faustus Socinus sa presťahoval do Poľska, kde sa stal význačnou osobnosťou tohto hnutia. V tej dobe sa poľský šlachtic Jan Sieniensky snažil poskytnúť novej cirkvi miesto, kde by mohla rásť. Využil preto zvláštne privilégium, ktoré mu dal poľský kráľ a založil mesto Raków, ktoré sa stalo neskôr strediskom poľských bratov. Vo veľkom počte tam prichádzali duchovní z Poľska, Litvy, Sedmohradska, Francúzska a dokonca aj z Anglicka. Tí, ktorí prišli z vonku si však zo sebou priniesli aj rôzne názory a tak v rokoch 1569 až 1572 prebiehali v Rakówe veľké teologické debaty, aby bola dosiahnutá jednota v základných pravdách Biblie. Katolícky a kalvínski duchovní sa však postavili tejto skupine zúrivo na odpor. Situácia sa pre poľských bratov začala koncom 3. desaťročia 17. storočia rýchlo zhoršovať. Boli falošne obvinení z podvratnej činnosti. Parlament rozhodol, že univerzita v Rakówe bude uzavretá a tlačiareň a kostol patriaci poľským bratom, budú zničené. Veriaci mali príkaz opustiť mesto. Univerzitní profesori boli pod trestom smrti vykázaní z krajiny.
V roku 1658 vydal parlament výnos, že poľský bratia majú behom 3 rokov predať svoj majetok a vysťahovať sa za hranice. Každý kto by vyznával toto náboženské presvedčenie po troch stanovených rokoch, mal byť popravený. Niektorí sociniáni sa usadili v Holandsku, iní v Sliezsku a na Slovensku. V Sedmohradsku pôsobili ich zbory až do 18. storočia. Poľskí bratia sa venovali hlbokému štúdiu Božieho slova. Pokúsili sa oslobodiť štúdium Písma od pút starých dogiem a roztrhnúť tak pevný zväzok medzi kresťanstvom a platonizmom. Rozširovali názor, že náboženský výraz musí byť jasný a zrozumiteľný ak má mocne pôsobiť. Nakoniec však boli rozptýlení po celom území Európy.
Ďaľšou skupinou, ktorá sa snažila hľadať biblickú pravdu o Bohu boli kolegianti. Profesor histórie Andrew C. Fix napísal, že v rokoch 1650 až 1700 sa  „kolegianti … stali jednou z najvýznamnejších a najvplyvnejších síl v Holandsku 17. storočia“. Cirkevný historik 19. storočia Jacobus C. Van Slee uviedol, že medzi kolegiantmi bolo väčšie biblické poznanie, ako v iných náboženských skupinách tej doby. Dokonca ich odporcovia ich chválili za schopnosť obratne používať Bibliu. Niektorí významní kolegianti, ovplyvnení názormi sociniánov odmietali trojicu. Daniel Zwicker (1621-1678) tvrdil, že akákoľvek náuka, ktorá odporuje zdravému rozumu, ako trebárs trojica, je „absurdná a falošná.“ Adam Borel, kolegiant a teológ, v roku 1644 napísal, že keď sa ranná cirkev v dobe cisára Konštantína zaplietla do politiky, porušila zmluvu s Kristom a stratila pôsobenie Ducha svätého. V dôsledku toho sa rozmohlo falošné učenie, ktoré pretrváva až do dnes. Významný kolegiant a lekár, Galenus Abrahamszon (1622-1706) uviedol, že reformácia náboženskú situáciu naopak zhoršila tým, že vyvolala sváry a nenávisť. Pravá reforma by mala zmeniť srdce, čo reformácia nedokázala.       
Anglický básnik John Milton bol mnohými považovaný za najväčšieho náboženského básnika Anglicka. Jeho dielo „Rozprava o kresťanskej doktríne“ však vyšlo až 150 rokov po jeho smrti a vyvolalo veľký rozruch. Hoci Milton nikdy neváhal vyjadriť svoje názory, vydanie tohto diela odkladal. Veľmi dobre vedel, že biblické vysvetlenie v tejto rozprave sa veľmi líši od prijímaného učenia cirkvi. Po Miltonovej smrti vzal jeho pisár rukopis diela v latinčine k jednému vydavateľovi, ale ten ho odmietol vytlačiť. Istý člen anglickej vlády potom rukopis skonfiškoval a niekam založil. Prešlo jeden a pol storočia, kým bolo toto dielo objavené.. V roku 1823 tento rukopis náhodou našiel jeden úradník. Keď o dva roky dielo vyšlo v angličtine, vyvolalo búrlivé diskusie. Jeden biskup vyhlásil rukopis za falošný, nemohol uveriť, že by Milton, ktorý bol mnohými považovaný za najväčšieho náboženského básnika Anglicka, tak ostro zavrhol vysoko vážené cirkevné doktríny. Najväčší odpor voči tomuto dielu však vyvolal jednoduchý biblický dôkaz, že Kristus, Boží Syn, je podriadený Bohu Otcovi. Milton cituje Jána 17:3 a 20:17 a kladie otázku: „Ak Otec je Kristovým Bohom i naším Bohom a existuje iba jediný Boh, kto môže byť (v absolútnom zmysle) Bohom  okrem Otca?“ 
Miltonovím súčasníkom bol tiež angličan „John Briddle (1615-1662). Keď sa pustil do nestranného skúmania Písma, začal byť nespokojný s doktrínou o trojici. Briddle potom zhrnul výsledky svojho štúdia prvého kresťanstva takto: „Otcovia prvých dvoch storočí, alebo keď boli úsudky kresťanov ešte slobodné a neboli zotročené rezolúciami koncilov, tvrdili, že iba Otec je jeden Boh.“ Parlament nestrácal  čas a nariadil, aby bola Briddlova práca spálená. Jeho tvrdenie, že trinitárska doktrína zavádza „troch Bohov a tým podvracia jednotu Boha, ktorá je nám v Písme tak často vštepovaná“ na koniec spôsobilo, že bol v roku 1655 v Newgate uväznený. Vo väzení strávil takmer 10 rokov, pretože trval na tom, že Boh je jedna osoba. Zomrel v roku 1662 na následky zlých podmienok vo väzení.
Z tohto obdobia je známi aj Isaak Newton (1642-1727) objaviteľ gravitačného zákona, ktorý sa na základe dôkladných biblických štúdií a dlhoročných úvah presvedčil o tom, že tí ktorí popierajú učenie o svätej trojici majú pravdu. Asi v najväčšom nebezpečenstve boli v tých časoch práve kresťania, ktorí popierali učenie o trojici. Nenávideli ich ako katolíci tak aj protestanti. Možno aj preto sa Newton  zdráhal svoje názory zverejniť v tlači. F. E. Manuel túto situáciu popisuje v knihe Isaac Newton Historian: „Ľudia z Newtonovej skupiny buď svoje názory skrývali, alebo potlačovali svoje nadšenie“. Newtonovým novým asistentom na univerzite v Cambridge sa stal William Whiston (1667-1752), ktorý bol pred tým v roku 1693 vysvätený za anglikánskeho kňaza. Whiston prednášal astronómiu a matematiku, ale vďaka Newtonovmu vplyvu sa začal hlbšie zaujímať o učenie Biblie. V júli 1708 napísal Whiston arcibiskupom listy v ktorých požadoval, aby bolo reformované učenie anglikánskej cirkvi, pretože náuka o trojici je falošná. Dostal pochopiteľne radu, aby bol opatrný. Whiston však vytrvalo pokračoval. Povedal: „Preštudoval som tieto veci s najväčšou dôkladnosťou a som úplne presvedčený, že kresťanská cirkev je už dlhú dobu nehanebne podvádzaná...“ Newton sa obával o svoje akademické a spoločenské postavenie, ale Whiston také obavy nemal. Napísal tenkú knižku, kde vyjadril svoje názory proti trojici. Cambridgeská univerzita mu však odmietla dať oprávnenie k tlači s odôvodnením, že je to neortodoxný materiál. V roku 1710 bol Whiston obvinený z vyučovania náuky, ktorá sa prieči anglikánskej viere a vykázaný z Cambridge. Whiston bol potom vylúčený aj z prestížnej kráľovskej spoločnosti. To ho však neodradilo. Presťahoval sa s rodinou do Londýna a tam založil spoločnosť na podporu prvotného kresťanstva. Napísal štvorzväzkové dielo: „Prvotné kresťanstvo oživené“. Tiež Newtonove biblicky podložené znalecké odhalenie trojice bolo nakoniec zverejnené v roku 1754, teda 20 rokov po jeho smrti. Whistonovi to však už neprospelo, pretože 2 roky predtým zomrel. Pre Whistona bolo nemysliteľné, aby vo veciach pravdy pristupoval na kompromisy. Pravdu ktorú mu Boh odkryl si vážil viac, ako pocty a chvály od ľudí.
V roku 1807 bol Angličan Henry Grew (1781-1862) pozvaný, aby slúžil ako pastor baptistickej cirkvi v Hartforde v štáte Connecticut. Po nezhodách v zbore odišiel a s ním aj tí, ktorý brali Božie slovo vážne. Nová skupina začala študovať Bibliu s cieľom prispôsobiť svoj život tomu, čo radí Biblia. Vďaka svojmu štúdiu rozumeli biblickým pravdám stále viac, až začali odhaľovať omyly kresťanstva. Grew napísal v roku 1824 pojednanie, v ktorom na základe pádnych dôkazov vyvrátil trojicu. Grew kritizoval cirkvi kresťanstva aj v iných oblastiach. Odhalil pokrytectvo duchovných a vojenských veliteľov, ktorí predstierali, že slúžia Kristovi. V roku 1824 Grew prehlásil: „Môžeme si vôbec predstaviť väčšiu rozporuplnosť, ako je to, že kresťan vyjde zo svojej izby, kde sa modlil za svojich nepriateľov a prikáže svojim vojakom, aby v diabolskom zanietení vrazili svoje smrtiace zbrane do srdca práve týmto nepriateľom?“ Tiež povedal: „Ježiš sa za svojich vrahov modlil, no kresťania vraždia tých za ktorých sa modlia. ...Či to nie je urážka Syna toho požehnaného, ak sa niekto domnieva, že jeho náboženstvo vyžaduje, aby človek za určitých okolností jednal ako anjel a za iných mu dovoľuje jednať ako by bol démon?“ Asi v roku 1837 napísal Grew brožúru v ktorej odhalil, že náuka o nesmrteľnej duši a náuka o pekle sú nebiblické. Túto brožúru našiel vo vlaku George Storrs, ktorý slúžil v metodistickej cirkvi. Bol udivený, ako je možné jednoduchými dôkazmi vyvrátiť základné náuky kresťanstva o ktorých dovtedy nikdy nepochyboval. Tri roky tieto témy študoval a hovoril o tom z viacerými duchovnými v cirkvi. To čo poznával, nemohol nikto vyvrátiť, až nakoniec prišiel k záveru, že keby zostal v metodistickej cirkvi nemohol by byť verný Bohu. V roku 1842 Storrs usporiadal 6 prednášok na tému: Pátranie – Sú ničomní ľudia nesmrteľný? Prednášky vyvolali veľký záujem a Storrs spolu s Grewom spolupracovali v kázaní pravdy. Storrs odmietol trojicu, ale až do doby krátko pred svojou smrťou si nebol istý, či Duch svätý nie je osobou. V roku 1832 sa plavil John Thomas (1805-1871) syn pastora nezávislého zboru (independent) do USA aby tam študoval medicínu. Na ceste, ktorá trvala osem týždňov boli na mory silné búrky, až to vyzeralo, že sa potopia. Thomas sľúbil Bohu, že ak prežijú, zasvätí mu svoj život a bude hľadať skutočnú pravdu o ňom. Boh vypočul jeho modlitbu a loď sa doplavila až k brehom Ameriky. Potom Thomas venoval veľa času študovaniu Božieho slova, aby porozumel biblickej eschatológii (proroctvám o budúcnosti). V roku 1848 založil spoločenstvo ,,Christadelphians“ (Kristovi bratia). Keď v USA vypukla občianska vojna sever proti juhu, Kristovi bratia jednotne odmietli nastúpiť do vojny. V tom čase už boli rozšírení v štátoch severu aj juhu a nechceli sa navzájom zabíjať. Božie slovo dali na prvé miesto, preto verili, že „viac treba poslúchať Boha ako ľudí“. Tiež chceli naplniť slová Pána Ježiša: ,,Podľa toho vás poznajú, že ste moji učeníci, že budete mať lásku medzi sebou“(Ján 13:35). Thomas bol neúnavný pracovník, ktorý sa usiloval hľadať pravdivé biblické učenie, ako to sľúbil Bohu, keď sa plavil cez Atlantik. Snažil sa objaviť pôvodné evanjelium, ktoré už takmer vymizlo zo zeme. Odhalil ako nebiblické: učenie o trojici, učenie o nesmrteľnosti ľudskej duše a o pekle.
Celá história nám vydáva svedectvo o tom, že tí, ktorí trojicu zastávali využívali svoj mocenský a politický vplyv na to, aby potierali tých, ktorí v trojicu neverili. Naopak tí, ktorí trojicu neprijímali, boli z veľkej väčšiny mierumilovní a radšej trpeli, ako by mali oplácať násilím. Preto aj väčšinou odmietali zúčastňovať sa vojen.
V 1. polovici 19. storočia vzniklo adventné hnutie, v ktorom boli na začiatku ľudia, ktorí tiež neprijímali učenie o trojici. Adventisti odmietli náuku o nesmrteľnosti ľudskej duše a tiež o pekelnom ohni. Tiež rozpoznali, že Pán Ježiš by mohol byť totožný s archanjelom Michaelom, čo zastávajú až do dnes. V súčasnosti však prijímajú aj náuku o trojici, čo s tým, že je Pán Ježiš archanjelom Michaelom nejde vôbec dohromady. Skôr nám to ukazuje, že učenie o trojici prijali až neskôr, zrejme z dôvodu, aby sa nedostali do úplnej izolácie od iných cirkví. Čiastočne týmto hnutím, ale hlavne učením H. Grewa a G. Storrsa boli ovplyvnení aj bádatelia Biblie (dnes známi ako Svedkovia Jehovovi). Tiež považujú Pána Ježiša za archanjela Michaela, odmietajú  náuku o nesmrteľnosti ľudskej duše a o pekle, no na rozdiel od adventistov odmietli aj náuku o trojici. Tým si samozrejme vyslúžili oveľa väčšie pohŕdanie a nenávisť zo strany iných cirkví. Od adventistov siedmeho dňa sa ešte neskôr oddelili ďalší, ktorí s učením o trojici nesúhlasili a nazvali sa Ctiteľmi Jahveho.
To však nie je ešte všetko, existujú nezávislé zbory po celom svete a tiež niektoré mesiánske zbory Židov, ktoré odmietajú trojicu.  Aj v rôznych cirkvách je veľa ľudí, ktorí náuku o trojici neprijímajú. Podľa evanjelického teológa Paula Tilicha si človek vytvoril doktrínu o trojici len k uspokojeniu svojich vlastných potrieb. Mnohí ľudia jasne vidia, že učenie o trojici nesedí s Bibliou, nemajú však odvahu, aby vyšli s pravdou von. Väčšinou však majú strach, že potom zažijú odsúdenie od spoluveriacich vo svojej cirkvi, od priateľov, známych, a čo je najcitlivejšie zo strany rodiny (životného partnera). Pre viacerých by to znamenalo koniec ich duchovnej kariéry. Niektorí ľudia sú tak naviazaní na iných ľudí, že sú ochotní preto aj potláčať pravdu, ktorej už jasne porozumeli. Viem ich však pochopiť, tiež som pravdu potláčal a čo je oveľa horšie, niekoľko rokov som sa staval pravde na odpor. Tiež som zastával trojicu a trvalo to približne 13 rokov. No boli obdobia, keď som bol pri čítaní Písma Duchom Božím obviňovaný, že trojica nie je pravda o Bohu. Uvedomil som si to hlavne na táboroch s deťmi, ktoré poriadala Detská misia. Niektoré deti chceli, aby som im vysvetlil, keď je Boh Otec, Boh Syn a Boh Duch svätý ako to, že je predsa len jeden Boh. Verte mi veľmi som sa snažil, ale deti vždy prišli s tým, že tomu stále nerozumejú. Jeden asi 12 ročný chlapec prišiel raz za mnou, že sa mu zdá divné prečo veriaci hovoria o svätej trojici, alebo o trojjedinosti, keď on si prečítal v Biblii, že Boh je jediný. Po mojej snahe vysvetliť mu to, odišiel smutný. Hovoril, že nikto mu to nevie vysvetliť tak, aby tomu rozumel. Preblesli mi vtedy mysľou slová Pána Ježiša: „Skutočne hovorím vám: „kto neprijme kráľovstvo Božie ako dieťa, nijako nevojde doň!“(Mar. 10:15). Vedel som veľmi dobre čo to znamená. Deti majú otvorenú myseľ pre jednoduchú pravdu, a takou je zvesť o jedinom pravom Bohu, ktorú môžu ľahko pochopiť. Deti sa nedajú oklamať nejakou nezrozumiteľnou dogmou, nie sú tak stvorené. Ak budete trojosobného Boha svojim deťom vštepovať, príjmu to, ale len ako frázu, no v skutočnosti tomu rozumieť nebudú. Uvedomil som si, že nie som ako to dieťa, pretože prijímam náuku o trojici a nie pravdu detskou vierou. Prijať trojicu jednoduchou detskou vierou sa ani nedá, a tak moja snaha vysvetliť im to, bola vždy márna.
Potom prišiel čas, keď som začal túto tému skúmať z Biblie veľmi podrobne a aby som odhalil skutočnú pravdu, spojil som sa aj so znalcami gréčtiny a hebrejčiny. Bolo to však so zámerom dokázať, že trojica je pravda o Bohu. Modlil som sa vtedy k Bohu, aby mi ukázal, ako sa dá trojica obhájiť. Neskôr som ho už prosil, aby mi ukázal, či je to skutočne pravda o ňom. Vďaka podrobnému skúmaniu, ale aj udalostiam ktoré mi mnoho vecí v živote poodhalili som pochopil, že pravda je cennejšia než vzťahy, priateľstvá, uznanie a akákoľvek pozícia v zbore. Priateľstvá ak nie sú skutočné, pravda ich rozdelí. Ak ju prijmete, tí čo nie sú z pravdy sa od vás oddelia a budú o vás zle hovoriť. Nie je to inak možné, aj Pán Ježiš keď príde, rozdelí ľudí na ovce a kozlov (Mat. 25:32-34). Často som premýšľal o slovách Pána Ježiša: „Ak zotrváte v mojom slove, (nie v cirkevných dogmách) ste naozaj moji učeníci; a poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí“(Ján 8:31-32). Božie slovo ku mne bolo tak silné, že sa to už nedalo ďalej udržať a musel som dogmu o trojici úplne opustiť. Preto viem, že ak bude niekto úprimne skúmať Bibliu s cieľom dozvedieť sa skutočnú pravdu v tejto veci, vieru v trojicu si neudrží. Osobne odporúčam zostať pri viere v Boha, ako v jednu osobu, ktorý je "sám Najvyšším"(Žalm 83:19) a Pána Ježiša, ktorý je jeho jedinečným Synom. Bohom je v zmysle mocnej autority, ale nie tým samým Najvyšším, pretože je "Synom Najvyššieho"(Luk. 1:32). Veľmi by som si prial, keby nastala reforma v tejto veci v cirkvách, ktoré sú ešte  otvorené pre pravdu. Tým, ktorí sú úprimného srdca v nasledujúcich článkoch predkladám biblické dôkazy o tom, čo je pravda o Bohu, a prečo učenie o trojici pravdou o Bohu nie je.

Odporuje učenie o trojici Biblii?

Naskytá sa tu aj ďalšia dôležitá otázka:
Bola trojica učením Pána Ježiša a jeho apoštolov? Ak áno, muselo by sa učenie o trojici objaviť plne sformované už v 1. storočí.  Skutočnosť je však taká, že trojicu nevyučoval žiaden apoštol. Jej zástancovia tvrdia, že trojjedinosť z Biblie vyplýva.
Potom je však divné, prečo by Boh tak dôležitú náuku neobjasnil priamym spôsobom aj prvým učeníkom Pána Ježiša – apoštolom? Prečo by Duch pravdy, ktorý ich mal podľa Jána 16:13 uvádzať do každej pravdy, neuviedol aj do tohto? Prečo by nechal svojich nasledovníkov pre budúcnosť v tejto veci v neistote? Pravda je však taká, že nikoho v neistote nenechal, pretože Pavol apoštol veľmi zrozumiteľne napísal:  „lebo je veľa bohov, a veľa pánov, ale my máme len jediného Boha Otca!“(1. Kor. 8:6). Takže nie trojicu, ani tri božské osoby tvoriace jedného Boha. V tom absolútnom zmysle je pre nás Bohom iba jeden. Aj iné bytosti sú v Biblii nazvané bohmi, ale nikto z nich nie je Bohom v takom zmysle ako Otec. Tak isto Júda Boha Otca od svojho Syna jasne rozlíšil, keď napísal: „No tomu, ktorý vás môže bez potknutia sa uchrániť a bez úhony s jasotom postaviť pred svojou slávou, jedinému Bohu nášmu Záchrancovi skrze Ježiša Krista, nášho Pána, sláva, veličenstvo, vláda a zvrchovanosť spred celého veku aj teraz aj do všetkých vekov. Amen“(Júda 1:25 preklad M. Pavlíka). Ježiš Kristus nemôže byť tým jediným Bohom, pretože skrze neho je ten jediný Boh oslávený. Z tohto verša môžeme vidieť, že to nebolo, nie je a ani nebude nikdy inak, pretože skrze Ježiša Krista, nám bola ukázaná tá skutočná zvrchovanosť Najvyššieho Boha, ktorá bude trvať do všetkých vekov. Tak isto apoštol Ján napísal, ako sa Pán Ježiš modlil: „Avšak ten večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, (teda nie trojjediného) a toho, ktorého si poslal Ježiša Krista“ (Ján 17:3). Tu vidíme, že jediný pravý Boh je iná bytosť, ako ten, ktorého pravý Boh poslal. Podobne apoštol Pavol v závere listu Rimanom 16:27 napísal o zjavení tajomstva, ktoré bolo vyjavené „prorockými písmami na rozkaz večného Boha, oznámeného všetkým národom, aby boli privedené k poslušnosti viery – jedinému múdremu Bohu skrze Ježiša Krista sláva na veky vekov!“
Úvahy toho tipu, že Syn je osobou trojjediného Boha, alebo inak povedané, že je v tom istom zmysle Bohom ako Otec, nemôžu nikdy s uvedenými veršami dosiahnuť súlad. Ježiš Kristus je tu spomenutý ako niekto iný, je tým, ktorý má za úlohu ľudí k tomu „jedinému múdremu Bohu“ priviesť. Pritom, ako jeho Syn, plne odráža Otcovu múdrosť. Je „obrazom Boha, kópiou (odtlačkom) jeho podstaty“(Žid. 1:3), ale to ho nestavia do pozície rovného Bohu. On nie je obrazom seba, svojej podstaty, ale niekoho väčšieho, koho potrebujú ľudia v prvom rade poznať. Pán Ježiš prišiel zjaviť Otcovu povahu, pretože on jediný bol jeho priamym Synom, a tak ho mohol najlepšie poznať (Ján 1:18; Mat. 11:27). Tak isto svedčí Písmo o tom, že Boží Syn má svoj počiatok, ktorý ako zosobnená múdrosť hovorí: „Jahveh ma nadobudol (získal, stvoril) ako počiatok svojej cesty, pred svojimi pradávnymi skutkami“(Prísl. 8:22). Čo to znamená, že ho Boh nadobudol? Istotne nie to, že už pred tým existoval, ako tvrdia zástancovia trojice. Je to veľmi prosté a jednoduché, nadobudnúť znamená, že získal to, čo predtým nemal. Ako však Jahveh nadobudol svojho Syna, ktorý je tu predstavený ako zosobnená múdrosť? Odpoveď je v ďalších veršoch 24-25, kde múdrosť hovorí: „Keď ešte nebolo priepastí bola som splodená, ...skôr ako boli vrchy bola som splodená“. Z toho vyplýva, že ho Boh splodil ešte pred všetkým stvorením, pretože to všetko ostatné už Jahveh nadobudol skrze svojho Syna (Ján 1:3). Niektorí zástancovia trojice poukazujú na to, že táto múdrosť nemusí predstavovať Syna. No potom by sme museli prijať názor, že Boh predtým múdry nebol, ale múdrosť nadobudol a to je nezmysel, Boh sa predsa nemení. Splodiť znamená stať sa otcom. Takže Boh splodil svojho Syna, ktorý je tu nazvaný múdrosťou, pretože je ako poslušný Syn obrazom svojho Otca - jeho veľkej múdrosti. Jeruzalemská Biblia Príslovie 8:22 prekladá: „Jahve ma stvoril na začiatku svojej stvoriteľskej činnosti, prv než najdávnejšie zo svojich diel“. Všimnime si ako to súhlasí s tým, ako je Syn Boží predstavený v Zjavení Jána: „počiatok Božieho stvorenia“(Zj. 3:14). Ale aký je rozdiel medzi stvorením a splodením? Žiadny, pretože v 90. Žalme hovorí Mojžiš vo svojej modlitbe: „Prv ako boli splodené vrchy a prv ako si roditeľsky sformoval zem a okruh sveta, od veku až na veky ty, ó silný Bože“(Žalm 90:2 preklad J. Roháčka). Či boli vrchy stvorené, alebo splodené, je to isté. Oba výrazy znamenajú ich vznik a to isté platí aj pri Synovi Božom. O dňoch Synovho zrodu hovorí aj prorok Micheáš  5:2 keď hovorí, že „...jeho pôvod (pochádzanie, východiskový bod) je v časoch dávnych odo dní veku“. Zástancovia trojice sa snažia poukázať na to, že slovo „pôvod“ hebrejsky „MOCAOTÁV“ je plurál, a preto ho aj niektoré preklady Biblie uvádzajú v množnom čísle ako „východiská“. Hebrejčina však často používa pri abstraktných slovách plurál, a pritom sa jedná o jednu vec. Viac svetla do toho nám môže dať kontext. Micheáš 5:2 ešte predtým hovorí: „A ty ó Betlehem Efrata si príliš malý, aby si sa dostal medzi judské tisíce, z teba mi vyjde ten, ktorý bude vládcom v Izraeli...“ Najskôr hovorí o Synovom pôvode (vyjdení) ako človeku narodeného v Betleheme, potom ako o nebeskej bytosti, ktorej pôvod je ešte v dobe, keď neexistovalo žiadne iné stvorenie. Preto je aj nazvaný v Kol. 1:15 „prvorodený všetkého stvorenia“ čo znamená, že je zaradený do veľkej skupiny, „všetkého stvorenia.“  Je tam však ako ten, ktorý sa zrodil pred všetkými ostatnými bytosťami tejto veľkej skupiny, je teda prvý v poradí. Až potom „bolo ním stvorené všetko, čo je v nebesiach a čo je na zemi, viditeľné a neviditeľné“(Kol. 1:16). Vidíme tu zreteľne v akom poradí to všetko povstalo. Slovo prvorodený tu nemožno chápať v tom význame, ako v Rim. 8:29 „aby on bol prvorodený medzi mnohými bratmi“, ale čo sa týka poradia, pretože potom od v ďalšom verši Kol. 1:16 nasleduje to, čo povstalo ďalšie, teda nebeské bytosti – anjeli (neviditeľné), a potom zemské bytosti - zvieratá a ľudia (viditeľné). Niektorí z veriacich v trojicu namietajú, že keď bol Pán Ježiš splodený, neexistoval čas, a tak je podľa nich Syn večne plodený. Tento názor začal prvý krát učiť v 3. storočí Origenes. Nemá to však žiadne opodstatnenie v Biblii. Práve naopak Biblia učí že bol čas, pretože keď sa vrátime späť do Micheášovho proroctva (Mich. 5:2) uvidíme, že Synov pôvod je v pradávnych časoch (hebr. „MIKEDDEM“), z dní veku“(hebr. „MI-JMEJ OLAM“). „MIKEDDEM“ znamená veľmi dávne obdobie (pravek). „MI-JMEJ“ je spojenie predložky „z“ s plurálom od slova JOM – deň. Jedná sa teda o dni, čo sú určité časové úseky, ktoré boli aj v praveku.
Synov pôvod (východiskový bod)  je teda predsa len v čase, v dávnych dňoch praveku. Septuaginta (hebrejské Písma preložené do gréčtiny) to dokonca prekladá „ap archés ek emeron aionos" „od začiatku z dní veku.“ Z toho by vyplývalo, že počiatok  jeho existencie znamenal koniec večnosti a začiatok prvého veku. A tak vidíme, že aj septuaginta potvrdzuje to, čo je v pôvodnom hebrejskom texte a nazýva čas Synovho zrodu začiatok dní veku.  Tiež posledná kniha Biblie nazýva Božieho Syna: ,,svedok verný a pravdivý, počiatok Božieho stvorenia“ (Zj. 3:14) čo korešponduje s Príslovím 8:22 kde ho Boh Jahveh „nadobudol ako počiatok (prvotinu) svojej cesty, najskorší zo svojich pradávnych skutkov“. Splodenie Syna bolo prvým zo všetkých Božích skutkov, začiatkom jeho cesty. Pán Ježiš je jediný Syn, ktorý bol splodený iba samotným Bohom. Ostatných už Boh nadobudol aj s pomocou tohto jednorodeného Syna. Niektorí tiež namietajú, že počiatok grécky arché neznamená začiatok jeho existencie, ale že on dal začiatok všetkým stvoreným veciam. Na to však Biblia používa iný výraz „archegos“- „pôvodca, počínateľ“(Sk. 3:14) odvodený od slova arché, tento odvodený výraz však v Zj. 3:14 Ján nepoužil. Zástancovia trojice ďalej hovoria, že Boh Otec je tiež nazvaný ako „počiatok i koniec“(Zj21:6) a Otec je predsa večný. Tu je však zásadný rozdiel, Otec je „počiatok“, ale v absolútnom význame a nie ako prvý v poradí z nejakej skupiny (stvorenia). Všimnite si prosím, že Syn je „začiatok Božieho stvorenia („ktiseós“)“(Zj. 3:14 pr. M.Pavlík), teda začiatok toho všetkého, čo Boh stvoril. Potvrdzuje to aj preklad Onřeja Petrů, ktorý prekladá: „...začiatok vecí od Boha stvorených.“ Preklad M. Pavlíka má v poznámke pod čiarou (str. 305) k slovu „ktisis“, ktoré je použité aj v Zj. 3:14 poznámku: „používa sa pre „stvorenie“ ako čin aj pre „stvorenstvo“ alebo „tvora“ vo všeobecnom zmysle“. To znamená, že by sme mohli považovať Ježiša Krista za počiatok činov, (stvorení) Boha, čo sa zhoduje s Príslovím 8:22, kde hovorí zosobnená Múdrosť - predľudský Kristus, že ho Jahveh nadobudol, ako najskorší z jeho (Božích) pradávnych skutkov. Jeruzalemská Biblia to prekladá, že ho stvoril: „...prv než najdávnejšie zo svojich diel“. Oba texty, ako Zj. 3:14, tak aj Prísl. 8:22 hovoria o tom istom, že predľudský Kristus je prvým zo všetkých Božích diel. V Bohu je teda začiatok úplne všetkého, ako to napísal aj Pavol: „my máme jediného Boha, Otca z ktorého je všetko (1. Kor. 8:6), teda aj Syn. Boh Otec je aj „koniec“ v tom zmysle, že  privedie všetky veci až do konca, aby bol on „všetko vo všetkom“, alebo ešte zrozumiteľnejšie, že on bude „každému všetkým“(1. Kor. 15:28 pr. NsSP). Aj Syn je nazvaný „prvý a posledný“ (Zj. 1:17), kontext však hovorí o jeho smrti a vzkriesení (Zj. 1:18) a nie ako u Otca, ktorý je „prvý“, čo sa týka existencie vôbec. Otec dal všetkému počiatok a tak isto koniec bude v rozhodujúcej miere patriť jemu, veď ani Syn nevedel, kedy ho Otec pošle (Mar. 13:32). Otec bude všetko napĺňať a jemu bude musieť byť v konečnom dôsledku všetko podrobené, nevynímajúc Syna (1. Kor. 15:28). Syn je v inom zmysle prvý. On je „prvý“ ktorý bol vzkriesený k životu v nebi ale zároveň aj „posledný“ ktorý bol vzkriesený Bohom a Otcom. Všetci ostatní už majú byť vzkriesení skrze Syna (Ján 5:25). Syn je tiež „prvý“ zo všetkých bytostí, ktoré Boh nadobudol, ale zároveň aj „posledný“, pretože pri nadobudnutí ostatných, sa už podieľal aj Syn. Taktiež postavenie Pána Ježiša ako podriadeného Bohu je z Biblie dosť výrazne vidieť. Keď žiadala matka Jána a Jakuba, aby jej synovia sedeli  v kráľovstve Pána Ježiša po Jeho pravici a ľavici, Pán Ježiš jej odpovedal: ,,Môj kalich síce budete piť, ale rozsadzovať po mojej pravici a ľavici neprislúcha mne, dostane sa to však tým, ktorým to pripravil môj Otec.“ (Mat. 20:23 pr. NT). Môžeme tak vidieť, že aj v nebesiach bude Syn, čo sa týka právomoci nižší od svojho Otca a hlavné rozhodovanie bude stále na Bohu Otcovi. Keď farizeji obviňovali Pána Ježiša, „povedali: „Tento vyháňa démonov prostredníctvom Belzebúba, kniežaťa démonov“(Mat. 12:24 pr. NT). Pán im odpovedal mimo iného aj to, ,, že každý hriech a rúhanie sa odpustí ľuďom, ale rúhanie Duchu sa neodpustí. A kto povie slovo proti Synovi človeka, odpustí sa mu, ale kto bude hovoriť proti Duchu Svätému, tomu sa neodpustí ani v tomto, ani v budúcom veku“(Mat. 12:31-32 pr. NT). V čom teda bolo to rúhanie farizejov? Že skutky Božie (Luk. 10:20) považovali za dielo kniežaťa démonov. Niektorí tu vidia Ducha svätého, ako tretiu osobu Boha. Pán Ježiš však povedal na inom mieste: „Otec však, ktorý je vo mne, koná tie skutky“(Ján 14:10b). Kto teda bol v ňom a konal tie skutky, Otec, alebo svätý Duch?  Boh Otec v ňom prebýval svojím Duchom, pretože Duch svätý je súčasť Otcovej bytosti. Jedine s týmto výkladom sú v súlade aj iné verše. Môžeme potom vidieť, že prehrešiť sa proti Bohu Otcovi, ktorý prebýval skrze svojho Ducha svätého v Synovi a proti jeho skutkom má oveľa horšie následky, ako prehrešiť sa proti samotnému Pánovi Ježišovi. Tak je aj v tomto texte zjavný rozdiel, medzi postavením Syna a Otca. Z viacerých výrokov z Jánovho evanjelia môžeme tiež vidieť, že Syn bol aj predtým v nebi v podriadenom postavení, čo vysvetľuje aj to, že ho Otec poslal: ,,Ale ten, ktorý ma poslal je Pravdivý. A  ja svetu hovorím, čo som od neho počul. ...nič nerobím sám od seba, ale hovorím ako ma naučil Otec. ...Ja hovorím čo som videl u svojho Otca“ (Ján.8:26,28). Ďalej im povedal, že im „hlásal pravdu, ako ju počul od Boha“(Ján 8:40). Pán Ježiš od Otca počul, naučil sa a videl to, čo potom hlásal, keď ho Otec poslal. Môžeme však s istotou prehlásiť, že sa Syn od Otca učil ešte v nebi? Pán Ježiš povedal: „Kto prichádza z neba je nad všetkých a svedčí o tom čo videl a počul“(Ján 3:31 pr. NT). Ak by sa to, „čo videl a počul“ malo týkať pozemských vecí, prvá časť vety že „prichádza z neba“ by nemala až taký význam. No keď to „videl a počul“ u Otca v nebi, tak to má obrovskú váhu. Aj svedectvo vydáva práve o tom: „avšak nikto neprijíma jeho svedectvo“(Ján 3:32). Pri inej príležitosti Pán Ježiš povedal: ,,Veď ja som nehovoril sám od seba, ale Otec, ktorý ma poslal, prikázal mi, čo mám povedať a čo rozprávať“ (Ján. 12:49 pr. NT).

 

Nemôže byť predsa ten, ktorý dostáva príkaz, rovný s tým, ktorý mu to prikazuje. Ukazuje nám to aj slovo z Jána 13:16, kde Pán Ježiš vysvetľuje, že ,,otrok nie je väčší, ako jeho pán, ani posol nie je väčší ako ten, čo ho poslal.“ Otrok nie je svojmu pánovi ani rovný a tak ani ten, kto je poslaný tomu, kto ho posiela. Pán Ježiš povedal: „odchádzam k Otcovi, lebo Otec je väčší ako ja“(Ján 14:28). Ako vedel, že Otec je väčší? Musel ho predtým v nebi poznať. Inými slovami Pán Ježiš tu hovorí, že sa musí vrátiť k tomu, kto je nad ním a ktorého poslanie mal splniť. Veď Otec mu dal vlastne aj život: „Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem prostredníctvom Otca...“(Ján 6:57). Veriaci v trojicu však musia tvrdiť, že Otec a Syn si boli v nebi rovní a v tom je práve ten problém, lebo Syn nič také nehovoril. Práve naopak keď hovoril o svojich ovciach povedal: „Môj Otec ktorý mi ich dal je väčší ako všetci“(Ján 10:29). Úprimný bádateľ Písma ťažko uverí, že by Pán Ježiš povedal tieto slová s vedomím, že bol predtým v nebi Otcovi rovný, alebo že by sa mu mal potom, keď bude vzkriesený rovnať. Veď on, „ktorý hoci bol v podobe Božej, nepokladal rovnosť s Bohom za vytúženú korisť“ („harpagmos“- zisk, ktorý si človek nenechá ujsť) (Fil. 2:6 pr. NT). Podobný Bohu bol ešte v nebi, pretože nasledujúci 7. verš hovorí: „ale sa zriekol samého seba, prijal podobu otroka, stal sa podobným ľuďom“(Fil. 2:7). Čím bol v nebi podobný Bohu? Tým, že zaujímal správne postoje, zastával sa Božieho ľudu Izraela a stál proti kniežatám tmy (Dan. 10:13,21). V Žalme 45:8 je to opísané, ako dôvod, prečo mu dal Boh poverenie (pomazanie) nad ostatných anjelov: „Miloval si spravodlivosť a nenávidel si bezbožnosti, preto ťa pomazal Boh (bože), tvoj Boh nad tvojich druhov“. Niet divu, že je tento verš citovaný v liste Židom a to práve v tej časti, kde autor porovnáva Syna Božieho s ostatnými anjelmi (Žid. 1:8). Ďalej keď hovoril o svojom príchode, povedal, že ,,o tom dni však, a hodine nikto nevie, ani anjeli v nebi, ani Syn, iba sám Otec“ (Mar.13:32 pr. NT). Vidíme tu jasný rozdiel medzi poznaním Otca a Syna. Veriaci v trojicu tu obvykle namietnu, že Syn to nevedel preto, lebo bol človekom. Takéto vysvetlenie však nemôže obstáť, pretože aj keď už bol Ježiš vzkriesený a apoštoli sa ho pýtali: „Pane či už v tomto čase obnovíš kráľovstvo Izraelovi?“ On im však odpovedal: „Nie je vašou vecou poznať časy alebo chvíle, ktoré Otec určil vo svojej vlastnej právomoci,“(Sk. 1:6-7 pr. NT). Pán Ježiš teda po vzkriesení, potvrdil len to, čo hovoril už predtým. Otec si ponechal načasovanie jednotlivých udalostí vo svojej vlastnej právomoci. Takže existujú veci, ktoré vie len Otec sám. Vráťme sa však k predchádzajúcemu výroku Pána Ježiša, ktorý zaznamenal evanjelista Marek. Všimnime si ešte raz pozorne slová z ktorých vyplýva, že okrem Otca o tom dni a hodine „nevie nikto“. Ak by bol Duch svätý samostatnou osobou, platilo by to, že „nevie“ aj pre neho? Isteže platilo, veď je tam jasne napísané: „iba sám Otec“. A práve v tom je  pre veriacich v trojicu neprekonateľný problém, pretože Pavol napísal, že „...Duch skúma všetko aj hlbiny Božie. Veď ktože z ľudí vie, čo je v človeku, ak nie duch človeka, ktorý je v ňom? Tak ani veci Božie nikto nepozná, iba Duch Boží“(1.Kor. 2:11 pr. NT). Jednoducho povedané, tak ako vie duch človeka čo je v človeku, tak Duch Boží vie všetko čo je v Bohu. Ťažko by tu však niekoho napadlo, že duch človeka by mal byť inou osobou ako človek. Pre veriacich v trojicu je to problém, ktorý nedokážu vyriešiť, pretože ak by bol Duch svätý samostatnou treťou osobou, rovnou Otcovi, musel by o tom dni a hodine vedieť. Pán Ježiš však povedal, že o tom dni a hodine „nevie nikto ...iba sám Otec“ a vieme, že on neklamal. Ak by to Duch svätý nevedel, nemohol by byť rovný Otcovi v poznaní všetkého, ako zástancovia trojice veria. Ak veríme, že Duch svätý je Duch Boha Otca - súčasť jeho bytosti a teda nie iná tretia osoba, tak určite vedel, pretože to vedel Boh Otec a čo vie Boh, to vie aj jeho Duch, čo vie človek, to vie aj jeho duch, ako sme si už vyššie ukázali. Boh to však nezjavil svojím Duchom Synovi a Syn to nemal ako inak vedieť. A tak vidíme, že hoci bol Syn naplnený Božím Duchom (plnosťou Božstva), nestal sa súčasťou Boha ako bytosti. Veď Syn bol naďalej vo všetkom úplne závislý na svojom Otcovi. Povedal: „Ja nič nemôžem robiť sám od seba. Ako počujem, tak súdim, a môj súd je spravodlivý, lebo nehľadám svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ma poslal (Ján 5:30-31). Zamyslime sa ešte nad tým, kto vlastne prebýval v Synovi. Ján Krstiteľ vydal svedectvo, že na Pána Ježiša zostúpil Duch svätý (Ján 1:33). Pavol napísal: „Lebo Boh bol v Kristovi mieriac zo sebou svet“(2. Kor. 5:19 pr. J.Roháček). Boli v ňom dvaja alebo jeden? Samozrejme že jeden, veď Pán Ježiš povedal: „Slová, ktoré vám hovorím, nehovorím sám od seba. Otec však, ktorý je vo mne, on koná tie skutky“(Ján 14:10pr. NT). Boh teda prebýval v Kristovi svojím Duchom a nebola to ďalšia osoba, ale Božia moc, ktorou bol Syn naplnený. Aby som bol úplný, tak Duch svätý predstavuje ako Božiu moc, tak aj osobnosť Boha Otca,
pretože má znaky jeho osoby. Zástancovia trojice majú v tejto súvislosti ďalší problém. Keďže veria, že Boh Otec a Duch svätý sú dve osoby, nemôžu zrozumiteľne vysvetliť, kto je vlastne otcom Ježiša Krista. O tom, že je Boh Otec otcom Ježiša Krista niet pochýb, no evanjelista Matúš napísal: „...Mária bola zasnúbená Jozefovi, prv ako sa zišli, zistilo sa, že je tehotná z Ducha svätého“(Mat. 1:18). Ak sú Boh Otec a Duch svätý dve osoby, teda každý z nich má samostatné myslenie, cítenie a rozhodovanie sa, mal by Pán Ježiš dvoch otcov. Také niečo je však neprípustné. Pán Ježiš nemal dvoch otcov, ale jedného Boha Otca, ktorý ho splodil v Márii svojím Duchom čiže mocou. Duch svätý nie je iná osoba, ako Boh Otec, je to súčasť jeho bytosti, tak ako je ľudský duch súčasťou človeka. Anjel Gabriel povedal Márii: „Duch svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni“(Luk. 1:35). Duch svätý je tu ako moc, ktorá patrí Najvyššiemu Bohu a tiež keď Pán Ježiš vyučoval zástupy, Lukáš o tom napísal: „A moc Pánova bola s ním, aby ich uzdravoval“(Luk. 5:17b). Duch svätý však nie je iba nejaká sila, alebo energia, je to Duch osoby, preto je plne nositeľom Božej osobnosti. Je vyjadrením Otcovho charakteru. O Synovi nie je napísané, že on mal život v sebe, ale „Otec má život v sebe, a tak dal aj Synovi, aby mal život v sebe“ (Ján. 5:26). Takže pôvodne iba Otec mal schopnosť oživovať, Syn až potom, keď túto schopnosť od Otca dostal.  Otec je tiež sám o ktorom Písmo hovorí: „On jediný má nesmrteľnosť a prebýva v neprístupnom svetle. Jeho nikto z ľudí nevidel ani vidieť nemôže" (1.Tim. 6:16 pr. NT). Niektorí vykladači Písma tvrdia, že sa tu jedná o Ježiša Krista, no keď si pozrieme predchádzajúce verše uvidíme, že to tak nemôže byť. Pavol píše Timotejovi: „Prikazujem ti pred Bohom, ktorý všetko zachováva v stave života, a pred Kristom Ježišom, ktorý pred Pontským Pilátom osvedčil dobré vyznanie, aby si toto prikázanie zachoval nepoškvrnené a bez úhony až do zjavenia Pána nášho Ježiša Krista, ktoré v pravom čase ukáže, ten blahoslavený a jediný Mocnár, Kráľ kraľujúcich a Pán panujúcich“(1. Tim. 6:14-15 pr. NT). Zjavenie Ježiša Krista neukáže Ježiš Kristus, ale logicky niekto iný.
Boh, ktorý je vo svojom jedinečnom postavení blahoslaveného Mocnára naozaj jediný, on určí čas, kedy pošle Ježiša Krista, aby vykonal súd nad svetom. Je to podobné, ako v Zj. 1:1, kde Boh dal Ježišovi Kristovi zjavenie, aby ho ukázal svojim služobníkom. Boh teda ukáže zjavenie Ježiša Krista v pravom čase.
Z uvedených veršov tiež vyplýva, že Boh Otec je jediný, ktorý mal vždy nesmrteľnosť, čo nemožno povedať o Synovi Božom. Syn Boží, ako duchovná bytosť (Jahveho anjel) existoval v nebi ako jediný,
ktorý bol priamo splodený Otcom. Potom Boh preniesol jeho existenciu do izraelskej ženy Márie. Bol tak znovu splodený v tele Márie, ale ako človek, aby mohol ako človek priniesť zodpovedajúce výkupné za hriechy ľudí. Až po vzkriesení dostal nesmrteľnosť od svojho nebeského Otca. Je to už niečo iné, ako u Boha Otca, ktorý ju mal vždy. Správnosť tohto výkladu potvrdzuje aj skutočnosť, že je iba jediná bytosť, ktorú „nikto
z ľudí nevidel ani vidieť nemôže“, Boh a Otec Pána Ježiša. Keď Pán Ježiš zomrel na kríži, nebola to predstieraná smrť, ale skutočná smrť - prerušenie existencie na tri dni a tri noci. Na tretí deň ako bolo aj napísané vstal (Luk. 24:7). „Telom bol usmrtený, ale oživený Duchom,v ktorom aj odišiel a kázal duchom vo väzení “(1.Petra 3:18b-19a pr. NT). K tým duchom (anjelom, ktorí neposlúchali za dní Noeho) odišiel už samozrejme v duchovnom tele, potom čo ho Boh vzkriesil. Ak by bol počas tých troch dní smrti pri vedomí, ako niektorí veria, že jeho duša bola nesmrteľná, nedávalo by nám zmysel, prečo bol potom Božím Duchom oživovaný. Oživený môže byť len ten, kto živý nie je. Tiež privedený
k vedomiu môže byť len ten, kto pri vedomí nie je. Ak by žila nejaká jeho časť (podľa zástancov trojice duša), kde by bol potom on? Biblia hovorí, že bol mŕtvy. Ak by bol predsa len nejakým spôsobom živý, potom by nemohol byť Duchom oživený, ale len privedený do inej formy života.  K takémuto chápaniu nám však tu použitý grécky výraz „zóopoiétheis“ - „oživený, privedený k životu“, nedáva žiadnu možnosť. Výraz „zóopoieó“ sa skladá z výrazov zoé - život a poieó - robiť, činiť. Spojením týchto slov tak vznikne výraz, ktorý doslovne znamená učiniť, alebo vytvoriť život. Výraz „zóopoieó“ je použitý v Novej zmluve 11 krát, no vždy vo význame
oživenia niečoho, čo živé nie je. Či sa jedná o duchovné oživenie (2. Kor. 3:6) ľudí, ktorí síce telesne žijú, ale duchovne sú mŕtvi (1.Pet. 4:6), alebo o oživenie aj fyzicky mŕtvych (Rim. 8:11), vždy ide o privedenie k
životu toho, čo živé nie je. Pavol to vystihol, keď hovoril o Abrahámovi, chodiacom vo viere „pred Bohom, ktorý oživuje („zóopoiúntos“) mŕtvych a povoláva to, čo nie je, ako by bolo“(Rim. 4:17b pr. KMS). V preklade M. Pavlíka je k slovám tohto verša (to, čo nie je) poznámka: tj. „(ne)jestvujúce“. To, čo nie je, teda nejestvuje, a aby jestvovalo, musí byť Božím Duchom oživené.  Kde potom bol Pán Ježiš počas troch dní svojej smrti? Podľa uvedeného jednoducho nebol (neexistoval). Oživené nebolo iba jeho telo, ale on ako bytosť. Podľa viacerých zástancov trojice, však aj po smrti žil ako duša, a to, že bol oživený znamená, že dostal duchovné telo. Potom by sa však nejednalo o oživenie, ale o prechod z jednej formy života (duše) do inej formy života (v duchovnom tele). Takéto niečo ale nikto z apoštolov neučil a nezodpovedá to ani tomu, čo znamená slovo „zóopoieó“. Náuka o nesmrteľnosti ľudskej duše tak zahmlieva jednoduchú biblickú pravdu o skutočnej smrti a vzkriesení (oživení). Nedávajme preto priestor fantázii, ale berme Božie slovo tak, ako je napísané. Ak bol Pán Ježiš skutočne mŕtvy, čo verím že bol, ťažko by mohol niekto zrozumiteľne vysvetliť, že je takým istým Bohom ako Boh Otec. Potom by ani nemohlo byť pravdou to, čo napísal prorok  Habakuk
1:12: „Môj Bože, môj svätý, ty neumieraš“ (väčšina prekladov tu uvádza „my neumierame“, no podľa rabínskych záznamov bol pôvodný text: „ty neumieraš“ neskôr zmenený). Boh teda nemôže zomrieť. Boh musel Pána Ježiša opustiť (Mar.15:23), aby mohol na ňom odsúdiť hriech. Ak Pán Ježiš naozaj zomrel, to znamená prestal existovať, náuka o trojici padá. Boh by už počas tých troch dní Kristovej smrti trojjediný nebol, pretože jedna časť, alebo osoba by v ten čas neexistovala. Je zaujímavé, že všetky tri babylonské náuky: o trojici, o nesmrteľnosti ľudskej duše a o nekonečných pekelných mukách sú vzájomne závislé jedna od druhej. Ak môže duša zomrieť (Sud. 16:30; Ez. 18:4), teda prestať existovať, smrť by potom bola neexistenciou. A „ohnivé jazero (peklo) je druhá smrť“(Zj. 20:14), čiže pre ľudí to bude druhá neexistencia a nie nekonečné mučenie pri vedomí. Tiež potom padá aj učenie o trojici, ako sme si už vyššie vysvetlili. Trojjedinosť Boha nie je možné dať do súladu ani s veršom z Jána 17:3 ,,Večný život je v tom, aby poznali teba jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista“. Ak by bol Pán Ježiš časťou, alebo osobou tohto jediného pravého Boha, prečo by bol menovaný vedľa neho ako ten, ktorého Boh poslal. Boh by mal poslať svoju druhú osobu? To nie je vôbec zrozumiteľné. Ak je Boh v troch osobách, prečo by potom nikdy neposielal svoju prvú osobu - Otca? Je to jednoduché, pretože Otec je ten jediný pravý Boh. Tento verš je skutočne veľmi jednoduchý pre pochopenie pravdy o Bohu. Hovorí, že treba získať poznanie o jedinom pravom Bohu a nie o trojjedinom, alebo o trojici.
Potom pravdu o tom, ktorého ten jediný pravý Boh poslal, teda o Synovi pravého Boha. A tu nemôže byť ťažké pochopiť, že Syn, keďže je poslaný musí byť inou bytosťou, postavením nižšou od Otca. Ďalším neprekonateľným problémom pre veriacich v trojicu je slovo Najvyšší, ktoré je použité v Biblii výhradne na Boha Otca. ,,Ty Jahveh si ten Najvyšší nad celou zemou, veľmi si vyvýšený nad všetkých bohov“(Žalm 97:9). Ak by chcel niekto argumentovať, že Pán Ježiš je časťou, alebo osobou tohto Najvyššieho Boha, môžem uviesť verše, ktoré to vyvracajú. Keď prorokoval anjel Gabriel Márii o dieťati, ktoré sa jej má narodiť, povedal jej: ,,On bude veľký, a Synom Najvyššieho sa bude volať“ (Luk. 1:32). Tiež démoni vedeli kto je Najvyšší Boh, pretože posadnutý kričal na Pána Ježiša: ,,Čo ti je do mňa Ježišu, Synu Boha Najvyššieho?“ (Mar. 5:7) Z týchto veršov jednoznačne vidíme, že Syn Boží je niekým iným, ako je Najvyšší Boh. Ten, kto je Synom Najvyššieho nemôže byť zároveň tým, koho je Synom, teda Najvyšším Bohom.
K pochopeniu tohto netreba ani obzvlášť veľkú múdrosť, stačí úplne jednoduchá logika, ktorú majú už aj malé deti. Ak by si boli Otec a Syn navzájom rovní, ako učia zástancovia trojice, museli by mať obaja prívlastok Najvyšší.
Takéto niečo však v Biblii nenachádzame, slovom Najvyšší je označený vždy iba Otec. Taktiež výraz všemohúci sa vzťahuje výhradne na Boha Otca. V Zjavení Jána 19:15 je spomenutý Syn ako ten, ktorý ,,sám bude šliapať vínny lis rozhorčeného hnevu Všemohúceho Boha“. Je to text, ktorý rozlišuje medzi Synom a Všemohúcim Bohom, ako dvomi odlišnými bytosťami. Taktiež Zjavenie Jána 21:22 spomína Všemohúceho Boha, ako inú bytosť než je Pán Ježiš, ktorý tu vystupuje ako baránok: ,,Pán Boh Všemohúci je jeho chrámom a Baránok“. Nie je možné vtesnať Pána Ježiša do Všemohúceho Boha, pretože je inou bytosťou. Keď hovorí: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi“(Mat. 28:18 Kat. pr. NV), ukazuje tým, že ju predtým nemal. Mohol ju len dostať od Boha, ktorý mal všetku moc vždy. Boh použil výrazy otec a syn, lebo ľuďom je jasné, čo tie výrazy znamenajú. Ako syn nemôže byť rovnako starý ako otec, tak ani Syn Boží nemôže byť rovnako večný ako Boh Otec. Aj prorok Daniel opisuje v 7. kapitole videnie v ktorom Pán Ježiš vystupuje „na pohľad ako syn človeka“ a Boh Otec ako „Starodávny dní“ (Dan. 7:13, 22). Už z toho, ako sú tu opísaní môžeme vidieť, že je dôležité rozlíšiť ich podľa veku. O Synovi tam hovorí, že „prišiel až ku Starodávnemu dní a dali mu, aby sa priblížil pred neho“(Dan. 7:13). Neverím, že by človek, ktorý nemá žiadne náboženské nánosy z toho vyrozumel, že Boh Otec a jeho Syn sú rovnako starí. A už vôbec nie to, že by mali byť ten čo sedel na tróne s tým čo sa dostal pred neho jedným Bohom. Prečo by dal Boh napísať Bibliu tak, že by jej základným pravdám nemohli rozumieť aj jednoduchí ľudia? Mnohí teológovia sa tvária, že náuku o trojici vedia vysvetliť, keď sa však dostanú do úzkych, povedia že je to tajomstvo. Skúsme uvažovať, kto rozumie tomu, keď povedia: Boh Otec, Boh Syn a Boh Duch svätý a že to predsa nie sú traja Bohovia, ale jeden Boh v troch osobách. Všimnime si to pozorne, veriaci v trojicu najskôr vymenujú troch Bohov a vzápätí to popierajú tvrdením: a predsa nie sú traja Bohovia. Samozrejme, že nemôžu zostať pri tom čo uviedli ako prvé, pretože Biblia jednoznačne učí, že je len jeden Boh (Mar. 12:29). Snažia sa vlastne spojiť niečo, čo sa spojiť nedá: to že je jeden Boh a zároveň sú tri osoby, z ktorých každá je vlastne rovnako Bohom. Uvažujme, ak by bola každá z osôb samostatnou bytosťou, mala by teda samostatné myslenie a rozhodovanie (vôľu), musela by byť každá z osôb aj samostatne Bohom. Potom by nám pri normálnej logike vychádzali traja Bohovia, ale to veriaci v trojicu nemôžu priznať, pretože by sa ich rozpor s Bibliou hneď prezradil. A tak to vzápätí popierajú. Takéto niečo nemá obdobu nikde a v ničom. Jedna bytosť predsa nemôže byť zároveň tromi bytosťami. To si uvedomujú aj zástancovia trojice, a preto nehovoria o troch bytostiach, ale o Bohu ako jednej bytosti, ktorá je v troch osobách. Aký je vlastne rozdiel medzi bytosťou a osobou? Predsa žiadny, každá osoba je samozrejme aj bytosťou. Rozprávky o trojhlavých drakoch patria do fantázie, ale my skúmame aká je skutočnosť. Z modlitby Pána Ježiša vidíme, že bol jednoznačne samostatnou od Boha oddelenou bytosťou: „Otče ak chceš, vezmi tento kalich odo mňa! Avšak nie moja vôľa, ale tvoja nech sa stane!“(Luk. 22:42 pr. NT) Je pravda, že takmer vo všetkých pohanských náboženstvách nachádzame trojjediné božstvá. Našli sa aj sochy, ktoré mali hlavy s tromi tvárami, takže táto predstava nie je niečím novým. Je to len oprášenie starého babylonského kultu. V Babylone bola uctievaná trojica bohov: Ištar, Sin a Šamaš; triáda vesmíru bola Anu, Enlil a Ea; v hinduizme: Višna, Šiva a Brahma; v Egypte boli uctievaní: Hórus, Izis a Oziris, ktorí boli oslovovaní v jednotnom čísle. V knihe Keltská cirkev prvního tisíciletí spomína Gorazd Vopatrný, že „z podstaty pradávnych kultúr vychádzala tiež druidská úcta triády, všemocnej trojice... Ako je možné, že do veľkej časti kresťanstva sa dostala táto falošná predstava o Bohu? Apoštol Pavol upozornil kresťanov v Thesalonike, že prv, ako si Pán zoberie do nebies tých, ktorí majú s ním vládnuť, „musí prísť odpadnutie...“(2. Tes. 2:3). Vedel, že to nebude tak dlho trvať, kým to príde a zavolal si starších z Efezu, aby ich varoval: „Ja viem, že po mojom odchode vniknú medzi vás draví vlci a nebudú šetriť stádo. Ba aj z vás samých povstanú muži, čo budú prevrátene hovoriť, aby strhli učeníkov za sebou“(Sk. 20:29-30 katolícky pr. NV). Pavol dobre vedel, že po smrti apoštolov „príde totiž čas, keď neznesú zdravé učenie, ale budú si zháňať učiteľov podľa svojich žiadostí, lebo ich budú svrbieť uši. Odvrátia svoj sluch od pravdy a obrátia sa k bájkam“(2. Tim. 4:3 pr. NT). A tak učenie o trojici je bájka, nie je to zdravé učenie zrozumiteľné pre jednoduchých ľudí, ale nezrozumiteľná dogma, naštepená do kresťanstva z pohanského zdroja. Z podobenstva Pána Ježiša o pleveli (Mat. 13:24-30) môžeme vedieť, že Boh nechal rásť pšenicu s burinou až do času konca, aby bolo zreteľné, kto sú tí, čo sú prirovnaní k pšenici a kto predstavuje plevel. Odborný názov plevelu je Mätonoh Mámivý z čoho môžeme vidieť, že plevel má za úlohu zmiasť a omámiť tých, ktorí hľadajú pravdu o Bohu. Tí, ktorí vyznávajú trojicu môžu byť tiež v správaní na nerozoznanie od pravých kresťanov a v iných otázkach môžu mať učenie podobné, alebo aj zhodné s biblickou pravdou. Ak však nebudú hovoriť pravdu o Bohu, o jeho bytosti a o jeho povahe, ich snaha bude márna. „Ale bojazliví a neverní, ohydzníci a vrahovia, smilníci a čarodejníci, modloslužobníci a všetci luhári budú mať podiel v jazere, čo horí ohňom a sírou! To je druhá smrť!“(Zj. 21:8). Autorom učenia o trojici nemôže byť Boh, pretože Písmo jasne hovorí: „Jahveh náš Boh je jeden“(5. Moj. 6:4). Mnohí ľudia si myslia, že učeniu o trojici rozumejú a tvária sa, že sú s tým spokojní. No často si pritom predstavujú troch vzájomne si rovných Bohov, lebo to je jediný spôsob, ako si môžu predstaviť tri osoby, keď každá z nich je Bohom. Schopnosť teológov prehovoriť veriacich, že dve, alebo tri osoby sú v skutočnosti jeden Boh, by mala byť hodnotená, ako jeden z veľkých divov kresťanskej histórie. Môžeme len žasnúť nad tým, ako normálne rozumní ľudia môžu tak ochotne súhlasiť s niečím, čo je nakoniec aj tak prehlásené za nepochopiteľnú záhadu, alebo tajomstvo. V Biblii o tom kto je Boh, nie je ani náznak nejakého hlavolamu. Ak by bola trojica pravdivá, musela by byť pravdou vždy a nemohla sa stať pravdou až v 4. a 5. storočí. Niektorí z jej zástancov tvrdia, že trojica je v Biblii iba naznačená. No uvažujme, prečo by Boh tak dôležitú vec, akou je pravda o ňom samom iba naznačoval, keď iné základné náuky majú v jeho slove taký veľký priestor? Učenie o trojici teda nemôže byť pôvodné. Je to niečo pohanské, cudzie čo vytvára zmätok v mysliach ľudí a odporuje Biblii. Niektorí zo zástancov trojice sa snažia vysvetliť uctievanie božských triád u mnohých národov tým, že satan sa snažil napodobniť pravú trojicu. Zvláštne, že na takúto skutočnosť nás neupozornil nikto z prorokov, ani z apoštolov a ani sám Pán Ježiš. Nepopieram, že za triádami božstiev stojí satan, ale ak je trojica pravdou o Bohu, potom je divné, že Izraelský ľud nebol nikdy k uctievaniu trojjediného božstva vedený. Čo potom satan napodobňoval? Snažil a odviezť Boží ľud od uctievania jediného pravého Boha, všetkými možnými spôsobmi. Preto Boh zakotvil hneď do 1. prikázania: „Nebudeš mať iných bohov predo mnou“(2. Moj. 20:3 pr. J.Roháček).  Protestanti sa veľmi silne stavajú proti tomu, aby bola Mária nazývaná „matkou Božou“, pretože to neučí Biblia. No ak je Pán Ježiš ako oni tvrdia časťou trojice, teda je Bohom v takom istom zmysle, ako jeho Otec, Mária by mala byť Bohorodičkou. Nepomôžu ani úskoky, že ona ho porodila iba ako človeka, pretože protestanti sami tvrdia, že Pán Ježiš je v jednej osobe Boh, aj človek (Bohočlovek). Ak je Bohom, musel byť Bohom vždy a nie sa ním stať. Ak je teda trojica pravdou o Bohu, katolíci nazývajú Máriu Bohorodičkou oprávnene. Pred koncilom v Konstantinopole (r. 381) nikoho ani len nenapadlo, že Mária by mala byť matkou Božou, prišlo to logicky až po ustanovení trojice. Vďaka Bohu, že pravda o ňom je tak jednoduchá a môžu jej ľahko porozumieť aj prostí ľudia.

Je Pán Ježiš tým istým Bohom ako Otec?

Bohom je Pán Ježiš priamo nazvaný si na 5 - 6 miestach Biblie. V hebrejských Písmach je to „ELOHIM“, a v gréckych theos. Môžeme tomu správne porozumieť ak si vysvetlíme čo znamená výraz „ELOHIM“ boh. Hebrejské slovníky uvádzajú, že koreň slova by mohol byť odvodený od slova „byť silný, vodca, náčelník, ten čo je v popredí“. Ten kto je v popredí je, alebo na čele je tým ostatným autoritou, a tak by sa ELOHIM dalo vystihnúť slovami „mocná autorita“.
Veriaci v trojicu vysvetľujú, že Boh je určitý druh a keď má Syna, jeho Syn je toho istého druhu, teda takým istým Bohom, ako Otec. Podobne, ako je ľudský syn v tom istom zmysle človekom, ako jeho ľudský otec. Toto chápanie má však vážny problém. Bohmi sú nazvaní v Biblii aj ľudia aj anjeli, no naopak to neplatí. Žiadny anjel nebol nazvaný človekom. Slovo boh je preto treba chápať aj ako titul (podobne ako kráľ, alebo pán), ktorým Boh pomenoval aj ľudí a anjelov, ktorým  dal určitú autoritu, no človekom označil iba skutočného človeka. Anjeli sa mohli zhmotniť do podoby človeka, ale v skutočnosti ľuďmi neboli. Ak by niekto namietol že určitý druh môže splodiť len ten istý druh, tak uvediem príklad, že to nemusí platiť. Anjeli - synovia Boží, ktorí sa pred potopou nechali strhnúť k neposlušnosti, „vchádzali k ľudským dcéram a tie im rodili...“ nie anjelov, ale ľudí - obrov (1.Moj. 6:4). Títo potomkovia anjelov boli síce silnými ľuďmi veľkej postavy a „povestného mena“(1.Moj. 6:4), ale neboli to anjeli, schopní života v nebi. Jediný pravý Boh je svojho druhu len jeden. Všetky ostatné bytosti, vrátane jeho prvorodeného Syna sa od neho odlišujú v jednej podstatnej veci, že majú nejaký začiatok svojej existencie. Jediný pravý Boh je sám, ktorý je nesplodený nemá nijaký počiatok ani koniec. Boží Syn Pán Ježiš Kristus je tiež svojho druhu len jeden. On je na rozdiel od ostatných anjelov, ktorí sú tiež synovia Boží (1. Moj. 6:2; Job 38:7), priamo splodený samotným Bohom. Preto je aj nazvaný „jednorodený“(Ján 1:18), teda jediný svojho druhu. Slovo „jednorodený“ gr. „monogenes“ podľa slovníka Gerharda Kittela znamená „sám pôvodom“. Ak by niekto namietol, že sa tým myslí jeho narodenie len ako človeka, tak 1.Jána 4:9 hovorí: „V tom sa zjavila láska Božia k nám, že Boh poslal na svet svojho jednorodeného Syna“. Poslať na svet nemohol Boh malé dieťa, ale bytosť, ktorá si svoje poslanie, mohla uvedomovať. Keď Pán začal službu, už na svete bol, takže všetko svedčí o jeho poslaní z neba. On už bol v nebi u Otca jednorodeným, prv ako ho Otec poslal na svet. To potvrdzujú aj iné texty (Ján 1:18; 3:16-17). Podobne bol jednorodeným nazvaný aj Izák (Žid. 11:17), pretože iba on bol dieťaťom Abraháma a Sáry. Ostatných synov mal Abrahám už s inými ženami.
Niektorí obhajcovia učenia o trojici vidia trojjedinosť aj v slove „ELOHIM“, pretože je to plurál (množné číslo) v tomto prípade plurál majestatikus. Ako už bolo skôr spomenuté, abstraktné výrazy sú v hebrejčine bežne v pluráli (v množnom čísle), ale chápeme ich ako singulár (v jednotnom čísle). Keď Boh dal Áronovi Mojžiša, aby mu bol bohom „ELOHIM“ (2. Moj. 4,16) predsa nemôže znamenať, že by Mojžiš predstavoval nejakým spôsobom trojicu. Tiež filištínsky boh Dagón bol len jeden a bol označený ako „ELOHIM“ (1. Sam. 5:7).
Mojžiš mal byť bohom (mocnou autoritou) Áronovi, keď mu Boh povedal: „on ti bude ústami a ty mu budeš bohom“(2. Moj. 4,16) a tiež faraónovi: „Hľa, dal som ťa faraónovi za boha“ (2. Moj. 7:1). Samozrejme že Áron nemal Mojžiša uctievať, mal hovoriť pred faraónom  iba to, čo mu bude hovoriť Mojžiš. Faraón by tak isto Mojžiša neuctieval, ale jeho budúcnosť závisela od toho, aký postoj zaujme po Mojžišových slovách. V tomto zmysle mu bol vlastne Mojžiš bohom. Tiež duchovní vodcovia Izraela mali byť „bohmi“, teda mocnou autoritou iba izraelskému ľudu (Žalm 82:6; Ján 10:35). Aj  anjeli sú nazvaní „ELOHIM“ v Žalme 8:6 „učinil si ho (človeka) málo menším ako bohovia,“ a keď sa pozrieme ako je tento verš citovaný v liste Židom 2:7 zistíme, že slovo „bohovia“ je tam nahradené slovom „anjeli“. Anjeli sú teda pre ľudí mocnou autoritou danou od Boha. Pán Ježiš je bohom svojmu zhromaždeniu a Božím anjelom je kniežaťom (Dan. 8:11). V 1000 ročnom kráľovstve sa budú musieť pred jeho autoritou skloniť všetky bytosti, ale na slávu Boha Otca (Fil. 2:10-11). Je teda autoritou všetkým, okrem Boha Otca, pretože od Otca mu je daná „všetka právomoc na nebi aj na zemi“(Mat. 28:18). Tomáš ho nazval svojím bohom (Ján 20:28) pretože ho považoval za svoju priamu od Otca ustanovenú, mocnú autoritu. Tomáš samozrejme vedel, keď chodil s Pánom Ježišom, že Ježiš adresoval svoje modlitby Bohu, ktorý „...je väčší ako všetci“ (Ján 10:29) a ako povedal kedysi Mojžišov svokor Jetro: „...že Jahveh je väčší nad všetkých bohov,“(2. Moj. 18:11).  To znamená, že je väčší, ako všetci ktorí by boli označení výrazom „ELOHIM“. Ak by sme chápali, že Pán Ježiš je Bohom v tom istom zmysle, ako jeho Otec, mali by sme dvoch Bohov na rovnakej úrovni, ktorých máme rovnako uctievať. To by sme boli v ostrom rozpore z mnohými textami Biblie, ktoré hovoria, že máme uctievať len jediného Boha. Pán Ježiš povedal satanovi: „Pánu Bohu svojmu sa budeš klaňať a jemu jedinému budeš svätoslúžiť (gr. „latreíseis“ uctievať; slúžiť spôsobom, ako je to možné len Najvyššiemu Bohu)!“(Luk. 4:8) Anjel v Zjavení povedal Jánovi: „Bohu sa klaňaj!“(Zj. 22:9). V tom zmysle ako je Otec Bohom (absolútne najvyššou a najmocnejšou autoritou) sa mu nemôže nikto rovnať. „Pamätajte na prvé veci od vekov, že som Boh a niet iného Boh, ani nikto nie je ako ja“(Iz. 46:9). Keď Jahveh hovorí, že nikto nie je Bohom ako on, tak to musí platiť aj pre jeho jedinečného Syna. „Veď kto je rovný Jahvemu na nebesiach, kto je ako Jahve medzi nebeštanmi (v poznámke doslovne medzi Božími synmi)?“(Žalm 89:7 Jeruzalem. B.). „A teda ku komu ma pripodobníte, aby som mu bol rovný? hovorí Svätý“(Iz. 40:25 pr. J.R). Túto otázku kladie Jahveh Izraelu aby si uvedomili, že proti tomuto Bohu sa nemôže nikto postaviť a dosiahnuť úspech. Nikto z nebeských bytostí sa s ním nemôže rovnať. Jediný pravý Boh je v mnohých ohľadoch jedinečný: nemá počiatok (Žalm 93:2), všetko vie (1. Sam. 2:3), „jediný má nesmrteľnosť“ (1. Tim. 6:16), „jediný je Svätý“ (1. Sam. 2:2; Zj. 15:4), je „sám Najvyšší nad celou zemou“ (Žalm 83:16), jediný je hodný svätoslužby -uctievania (Mat. 4:10). Už v 1. prikázaní bolo jasne zakotvené: „Nebudeš mať iných bohov predo mnou“(1. Moj. 20:3). To znamená iných Bohov na tej istej úrovni, ako je jediný pravý Boh. Slovom boh „ELOHIM“ však pravý Boh označil aj na iné bytosti, aby zdôraznil ich moc a autoritu. V 5. Mojžišovej 4:35 je slovo pre Izrael: „Tebe bolo ukázané, aby si poznal, že Jahveh je Bohom a okrem neho niet iného.“ Ďalší dôkaz, že v tom zmysle ako je Bohom Jahveh, už nemôže byť nikto iný.   Už sme si ukázali, že Biblia používa označenie „ELOHIM“ aj na Božích poslov anjelov a tiež aj na modlárskych bohov za ktorými stáli padlí anjeli. Jediný pravý Boh je však Bohom aj nad nimi. „Lebo ja viem, že Jahveh je veľký a že náš Pán je nad všetkých bohov“(Žalm 135:5). Jahveh je Bohom všetkým nebeským bytostiam, preto hovorí žalmista: „Oslavujte Boha bohov, lebo jeho milosť trvá na veky“(Žalm 136:2 pr. J.R.). Nijaká bytosť nemôže byť v takom zmysle Bohom, ako je ním Otec Ježiša Krista. On je Bohom aj tým ktorí sú tiež nazvaní „ELOHIM“. Aj Dávid vyznával v modlitbe: „lebo si veľký, robíš divné skutky, jedine Ty si Boh“(Žalm 86:10 evan. pr.). Podobne sa modlil k Bohu judský kráľ Ezechiáš: „Jahveh Bože Izraelov, ktorý tróniš nad cherubínmi, ty si sám jediný Bohom,“(2. Kráľ. 19:15). Z týchto veršov vyplýva, že Jahveh je len sám, ktorý je Bohom v absolútnom zmysle, je jednou bytosťou a jednou osobou.
Tiež Nová zmluva robí rozdiel medzi Bohom a jeho Synom. Pán Ježiš povedal Márii Magdaléne potom, čo bol už vzkriesený: „Vystupujem k svojmu Otcovi a k vášmu Otcovi, k svojmu Bohu a k vášmu Bohu“(Ján 20:17 ekumen. pr.). Ako by mohol byť vzkriesený Syn Boží tým istým Bohom, ako jeho Otec, keď Otca nazýva svojím Bohom? Ak by chcel niekto namietať, že Syn Boží je rovný Otcovi až keď sa posadil po jeho pravici, tak môžeme vidieť, že v Zjavení Jána, keď už Syn sedel po pravici Otca, hovorí zboru vo Filadelfii: „Kto zvíťazí, toho urobím stĺpom v chráme svojho Boha, takže už nikdy nevyjde, a napíšem naň meno svojho Boha, meno mesta svojho Boha, nového Jeruzalema, zostupujúceho z neba od môjho Boha, i moje nové meno“(Zj. 3:12 evan. pr.). Vidíme, že Syn už povýšený do toho najvyššieho postavenia nazýva Otca 4 krát svojím Bohom. Medzi ním a Otcom je teda stále zjavný rozdiel. Niektorí veriaci v trojicu sa to snažia vysvetliť tým, že Pán Ježiš zostal naďalej aj Synom človeka. Pavol však napísal kresťanom v Korinte: „Hovorím však bratia, že telo a krv nemôžu byť dedičmi Božieho kráľovstva, ani porušiteľnosť nebude dedičom neporušiteľnosti“(1. Kor. 15:50 kat. pr. NV). Pán Ježiš je Synom človeka v tom zmysle, že má skúsenosť ľudského života, preto bude aj vykonávať súd nad ľuďmi (Ján 5:27). Čo sa týka podstaty, je už opäť duchovnou, nebeskou bytosťou, ako bol aj predtým, keď sa stal človekom. A ako nebeská bytosť, má stále svojho Boha čo absolútne vyvracia názory, že by bol nejakou časťou - osobou Boha, alebo že by sa rovnal Bohu. Z viacerých miest Biblie môžeme vidieť, že Otec a Syn sú menovaní vedľa seba, pričom je to už potom, čo Syn zaujal svoje pôvodné postavenie, ale Bohom je nazvaný iba Otec. „Nech je požehnaný Boh a Otec Pána nášho Ježiša Krista,“(Ef. 1:3 pr. Š. Porúbčan; 2. Kor. 1:3). Pavol sa modlil „...aby Boh Pána nášho Ježiša Krista, Otec slávy, dal vám ducha múdrosti a zjavenia v poznaní jeho samého a osvietil vám oči srdca,“(Ef. 1:17 pr. NT). Ak má niekto Boha, nemôže byť tým samým Bohom. Pavol písal v liste Timotejovi: „Dosvedčujem pred Bohom a pred Kristom Ježišom i pred vyvolenými anjelmi, aby si toto zachovával bez predsudku a ničoho nekonal zo straníckosti“(1. Tim. 5:21 pr. NT). Je tu spomenutý Boh, ako samostatná bytosť, tiež Ježiš Kristus, ako ďalšia bytosť a anjeli. Nič však nenasvedčuje tomu, že by mal byť Pán Ježiš tým istým Bohom, ako Otec. Skôr naopak ten, kto je tu označený ako Boh, je jasne oddelený od Krista. V úvode 1. Korinťanom 11. kapitoly Pavol opisuje poriadok v autorite: „Chcem však, aby ste vedeli, že hlavou každého muža je Kristus, hlavou ženy je muž a hlavou Krista je Boh“(1. Kor. 11:3 pr. Š. Porúbčan). Ktorý Boh je hlavou Krista? No predsa ten jediný pravý Boh, ktorý je Kristovým Otcom. Nemohli by sme však povedať, že Boh je hlavou Otca, pretože  iba Otec je tým Bohom. Kristus nemôže byť tým istým Bohom ako Otec, pretože potom by bol sám sebe hlavou a tak by si Biblia zjavne protirečila. Podobné niečo nám vychádza, ak sa zamyslíme nad tým, čo je napísané v liste kresťanom v Kolosách: „...Kristus sedí po pravici Božej“(Kol. 3:1). Ak by bol Ježiš Kristus tým istým Bohom, ako ten po ktorého pravici sedí, musel by sedieť po pravici samého seba. Takto môžeme vidieť veľmi jasne nezmyselnosť náuky o trojici. V liste Židom je napísané, že „Kristus nevošiel do svätyne zhotovenej rukami – protiobraz prvej -, ale do samého neba, aby sa teraz zjavil pred tvárou Božou za nás“(Žid. 9:24 pr. NT). Kristus logicky nemohol byť tým, pred ktorého tvárou sa zjavil. On sa zjavil pred tvárou Boha, ktorý bol inou bytosťou, ako jeho Syn. Kristus predstúpil pred Boha Otca, ako pred niekoho, kto je vyšší a kto mal prijať jeho zástupnú obeť. 
 Pavol tiež písal, že na ňom „prvom Ježiš Kristus ukázal všetku zhovievavosť na príklad tým, čo uveria v neho, aby dosiahli život večný. A kráľovi vekov, neporušiteľnému, neviditeľnému, jedinému Bohu, česť a sláva na veky vekov! Amen“(1. Tim. 1:16-17 pr. NT). Keď hovoril Pavol o kráľovi vekov zjavne tým nemyslel na Ježiša Krista, ktorý jednak nebol neviditeľný, ale nemohol byť ani tým jediným Bohom. Pretože ak by ním bol, kým by potom bol jeho Otec? Posledná kniha Biblie začína slovami: „Zjavenie Ježiša Krista, ktoré mu dal Boh, aby ukázal svojim sluhom, čo sa má onedlho diať"(Zj. 1:1 ekumen. pr.). Ak by bol Ježiš Kristus tým istým Bohom, nepotreboval by, aby mu Boh dal zjavenie. Takto vidíme, že Bohom je tu myslený iba Otec, od ktorého záviselo, aby dal zjavenie svojmu Synovi. Boh, ktorý vie všetko dal zjavenie o tom, čo sa má stať v budúcnosti Ježišovi Kristovi, aby ho on zase ukázal svojim služobníkom. Zjavenie grécky „apokalypsis“ je vlastne odhalenie niečoho, čo nie je známe. Ak by bol Syn tým istým Bohom, ako jeho Otec, vedel by všetko, čo vie Boh a Boh Otec by mu nemusel dávať nejaké odhalenie, alebo zjavenie. Už tým, že mu ho dal, je nám ukázané, že je medzi nimi rozdiel. Pán Ježiš je tiež nazvaný bohom (Iz. 9:6; Ján 1:1 a 18;  20:28) je však bohom, teda mocnou autoritou z poverenia Boha Otca (Mat. 28:18), ktorý „je väčší ako všetci“(Ján 10:29). „Lebo všetko mu (Synovi) podrobil pod nohy. Keď však hovorí, že všetko je podrobené, je zrejmé, že (všetko) okrem toho, ktorý mu to podrobil“(1. Kor. 15:27 pr. NT). Podobný obraz máme v 1. Moj. 41:40 keď dal Jozefovi faraón vládu nad celým Egyptom. Faraón bol stále v postavení vyšší od Jozefa (1. Moj. 41:40). Tak ako Boh Otec nechá vládnuť Pána Ježiša počas 1000 ročného kráľovstva nad celou zemou, ale Boh sám zostane stále jeho Bohom. Aj prorok Daniel opisuje Pána Ježiša ako toho, ktorému „...bolo dané (od Otca - Starodávneho dní) panstvo i sláva i kráľovstvo a slúžili mu všetky národy a ľudia a jazyky“(Dan. 7:13 pr. J.Roháček). Ani v tomto však Syn Boží nebude hľadať možnosť, aby sa mohol rovnať Bohu (Fil. 2:6), ale ako hovorí Pavol v liste Filipanom 2:11, Otcovu slávu: „ aby sa v mene Ježiša skláňalo každé koleno bytostí nebeských, pozemských a podzemských a každý jazyk aby vyznával, že Ježiš Kristus je Pán, na slávu Boha Otca“. Celkom jednoznačne je to potvrdené v 1. Kor. 15:28: „No keď mu bude všetko podrobené, vtedy aj sám Syn sa podrobí tomu, ktorí mu všetko podrobil, aby Boh bol každému všetkým“. Vidíme, že Otec Synovi podrobí všetko, okrem seba samého. Všemohúci Boh nemôže byť nikdy nikomu podrobený, naopak Syn sa aj pri svojom najvyššom postavení podrobí Bohu Otcovi. Boží Syn teda nie je Všemohúcim Bohom.

Boh

Otec je stále Bohom svojmu Synovi. Preto aj hovorí list Židom, v ktorom je citovaný Žalm 45,8 o Synovi Božom: „Miloval si spravodlivosť a nenávidel si bezbožnosť preto ťa pomazal Boh, tvoj Boh olejom veselosti nad tvojich druhov“(Žalm 45,8). Tu sa zrejme obidve slová „Boh“ vzťahujú na Otca, pretože Žalm 45. bol pôvodne napísaný o kráľovi Šalamúnovi. I keď sú niektoré verše v Novej zmluve prorocky vztiahnuté na Pána Ježiša, je menej pravdepodobné, že by bol Šalamún oslovený slovom boh. Ak by to tak predsa bolo, vôbec by to nenarušilo, čo sme si predtým vysvetlili. Prvé „ELOHIM“ by sa vzťahovalo na Šalamúna v zmysle mocného vládcu nad Izraelom a potom prorocky na Pána Ježiša, ako na toho, ktorý je Otcom ustanovený, ako mocná autorita nad všetkým. Druhé je tam „ELOHEJCHA“ „tvoj Boh“, ktoré sa vzťahuje na Otca, ktorý bol Bohom Šalamúna a je Bohom, v zmysle najvyššej autority aj Pánovi Ježišovi. Boh Otec pomazal Šalamúna nad ostatných kráľovských synov a Pána Ježiša nad jeho nebeských druhov - anjelov s ktorými je v liste Židom 1. kapitole porovnávaný. Takže Šalamún by bol bohom - mocnou autoritou kniežatám v Izraeli a podobne Pán Ježiš anjelom. Preto sa Ježišovi Kristovi mali anjeli klaňať (Žid. 1:6), ale nie v zmysle uctievania
ako Bohu, ale mali mu vzdať poklonu, ako Synovi Božiemu, ktorého Boh uvádza na trón. Inak by to bolo v rozpore s tým, čo odpovedal Pán Ježiš satanovi (Mat. 4:10), samaritánke (Ján 4:23), alebo s tým čo povedal anjel v zjavení Jánovi (Zj. 19:10; 22:9). Ak by sme prvé „ELOHIM“ zo Žalmu 45:8  predsa len vztiahli na Pána Ježiša, zástancovia trojice by museli uznať, že Pán Ježiš aj ako boh (podľa nich Boh) má svojho Boha. Ak je niekto Bohom v plnom zmysle, teda Najvyšším Bohom nemôže mať predsa ešte svojho Boha. A tiež Boh môže byť Bohom len tomu, kto je od neho nižší. Veriaci v trojicu tvrdia, že Pán Ježiš keď bol na zemi, bol v jednej osobe Boh aj človek. Tým slovom „Boh“ samozrejme myslia Boha v tom istom zmysle, ako je Bohom Otec. V tom je však neprekonateľný problém, pretože keď bol Pán Ježiš na púšti „satan ho pokúšal“(Mar. 1:13) a apoštol Jakub vo svojom liste napísal: „Veď Boha nemožno pokúšať na zlé,“(Jak. 1:13). Ak by teda bol Bohom, prečo satanovi odpovedal ako človek? Nepovedal, že z môjho slova bude človek živý, „ale z každého slova Božieho,“(Luk. 4:4). Tiež pri ďalších dvoch pokušeniach odpovedal, ako by sa mal človek správať voči Bohu: „Je napísané (ľuďom): „Budeš sa klaňať Pánovi svojmu Bohu a jemu jedinému konať svätú službu!“(Luk. 4:8 pr. M. Pavlík) a opäť ľuďom bolo v 5.Moj. 6:16 napísané: „Nebudeš pokúšať Pána svojho Boha!“(Luk. 4:12). Satanovi vlastne týmto ukázal, že sa nedá nahovoriť na nijakú neposlušnosť voči Bohu, ale ako poslušný Izraelita sa bude držať toho, čo je napísané. Takže v podstate tu išlo o to, či bude poslušný Bohu a nie či bol Bohom aj človekom v jednej osobe. Keď Pán Ježiš umieral na kríži zvolal:
„Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“(Mat. 27:46 kat. pr. NV).  Ku komu by to volal, ak bol sám Bohom? Ak by bol Pán Ježiš časťou alebo osobou Boha, kto by ho to potom opustil? Iná časť,
alebo osoba toho Božstva? Ak by ho opustil trojjediný Boh, ktorého druhou osobou je podľa veriacich v trojicu Syn, vyšiel by nám z toho poriadny nezmysel: opustil by samého seba. Pán Ježiš teda nemôže byť Bohom
v tom zmysle, ako jeho Otec. Veriaci v trojicu pri tomto obvykle vysvetľujú, že ho opustil ako človeka. To však nevysvetľuje ďalšie veci. Ako Boha by ho potom neopustil? Alebo na tú chvíľu už Bohom nebol? Akýkoľvek
z týchto pokusov vysvetliť Pánove slová v súlade s tým, že je Syn Bohom ako Otec, zlyhávajú. Ak by bol človekom a zároveň Bohom, tak isto ako je Bohom Otec, bol by rozdvojenou osobnosťou. Raz by konal ako človek a inokedy ako Boh. A ak by bol tým istým Bohom, akému Bohu by bol potom podriadený? Alebo by bola podriadená iba jeho ľudská časť? Mnohé verše by si pri takomto chápaní protirečili a nebolo by to ani zrozumiteľné pre jednoduchých ľudí, pre ktorých je Biblia napísaná. Veriaci v trojicu musia tvrdiť, že bol Pán Ježiš v plnom zmysle Bohom aj na zemi, inak by popreli to, že je „ten istý včera i dnes, i na veky!“(Žid. 13:8 pr. O.M.Petrů). Skúsme nad tým uvažovať. Ak by bol v nebi Bohom, potom, keď sa stal človekom, tak podľa  listu Židom 13:8, nemohol byť Bohom menej, ani nemohol svoje Božstvo odložiť, ako niektorí z veriacich v trojicu hovoria. Ak by však tvrdili, že aj ako človek zostal naďalej v plnej miere Bohom, dostávajú sa do neriešiteľného problému. Pán Ježiš podľa nich Boh, sa modlí k Bohu. V liste Židom 5:7 je dokonca napísané, že „...bol vyslyšaný pre svoju bohabojnosť.“ Ak chcú veriaci v trojicu potvrdiť svoje učenie urobia z Pána Ježiša bohabojného Boha. Bohabojnosť gr. „eilabeías“ znamená mať bázeň, úctu pred Bohom, alebo jednoducho báť sa Boha. Ak bol Pán Ježiš tým istým Bohom ako jeho Otec, tak pred akým Bohom by ešte potreboval bázeň? Alebo mal bázeň iba ako človek? Ale kde by bola vtedy jeho božská prirodzenosť? Ak by mal mať bázeň, rešpekt pred Bohom, ktorý je trojjediný viete si predstaviť čo by sa z toho dalo vyvodiť? Vyšiel by z toho totálny nezmysel: bál by sa potom sám seba, alebo inak povedané mal by bázeň pred samým sebou. Človek pri triezvom uvažovaní musí predsa vidieť, že to nesedí. Učenie o trojici nemôže byť pravdou o Bohu. Pán Ježiš je bohom, ale v zmysle označenia autority a moci, podobne ako Mojžiš, Izraelský vodcovia a anjeli, len samozrejme s oveľa vyššou právomocou. Boh Otec je však sám Všemohúcim a Najvyšším Bohom. Ak by bol jeden Boh v troch osobách, ako to, že iba jedna osoba by mala prívlastok Najvyšší? Prečo Syn nikdy Najvyšším označený nie je? Pretože je „Synom Najvyššieho“ (Luk. 1:32) a to je veľký rozdiel. Keď Pán Ježíš nazýva Otca svojím Bohom, môžeme vidieť že i po vzkriesení a po tom čo sa posadil po pravici Božej je Bohu Otcovi stále podriadený. V 1. Kor. 8:6 Pavol vysvetľuje, že „je veľa bohov a veľa pánov - pre nás je len jediný Boh, Otec, od ktorého je všetko (teda aj Jeho Syn) a my pre Neho a jediný Pán skrze ktorého je všetko, aj my skrze Neho“(človeka ako aj všetko ostatné stvoril Boh skrze svojho Syna). Preto jedine Boh Otec je nazvaný Najvyšším Bohom (Žalm 97,9; Iz. 14,14; Dan. 3,26 a 32; 5,18 a 21; Luk. 8,28; Mar. 5,7; Sk. 7,48; 16,17; Žid. 7,1), aby bolo jeho postavenie odlíšené od iných, ktorí boli tiež označení slovom „ELOHIM“ (boh). Biblia to jednoznačne potvrdzuje: „Lebo Jahveh váš Boh je Bohom bohov a Pánom pánov, silný Boh veľký a bázeň vzbudzujúci,“(5. Moj. 10:17). Tí bohovia sú iné nebeské bytosti - anjeli, ktorý sú podriadení Najvyššiemu Bohu, im je Jahveh Bohom. Ani neposlušní anjeli (démoni), ktorých národy uctievali ako bohov a tiež satan, nemôžu nič urobiť bez toho, že by o tom Najvyšší
Boh vedel (pozri knihu Job 1:12; 2:6). „Niet takého medzi bohmi, ako si ty ó Pane a niet skutkov, ako sú tvoje“(Žalm 86:8).  Ak by mu bol ešte niekto iný rovný slovo najvyšší by stratilo svoj zmysel. Boží Syn je však dokonalým obrazom, alebo odtlačením, kópiou podstaty Najvyššieho Boha. „Veď v ňom sídli všetka plnosť Božstva telesne“(Kol. 2,9), teda plnosť mocnej autority, vodcovskej sily a vlády tohto Najvyššieho
Boha. Boh dal svojmu Synovi plnosť svojho Ducha, aby ľudia aj v Ježišovej dobe mohli poznať Najvyššieho Boha (Mat. 12:28; Luk. 11:20).
Pán Ježiš používal túto Božiu moc, autoritu, plnosť Božstva presne podľa Otcovej vôle. Uplatní ju v plnej miere, keď mu Otec zverí vládu nad celým svetom v 1000 ročnom kráľovstve. Boh Otec však bol, je, aj bude
vždy postavením vyšší od svojho Syna (Ján 10,29; 17,24; Zj. 3,12). Pavol písal kresťanom v Ríme „aby jednomyseľne, jednými ústami oslavovali Boha a Otca Pána nášho Ježiša Krista“(Rim. 15:6). Ježiš Kristus teda mal, má a bude mať svojho Boha. Preto učenie o trojjedinom Božstve v ktorom sú si všetky tri osoby jedného Boha navzájom rovné nemá biblické opodstatnenie a tak nemôže byť pravdou o Bohu. Aj preto verím, že je správne položiť taký veľký dôraz na tú základnú pravdu pôvodného kresťanstva, že Boh je jeden - jedna osoba. Raz sa jeden zákoník opýtal Pána Ježiša: „Ktoré prikázanie je prvé zo všetkých?“ Opýtal sa tým vlastne na tú najdôležitejšiu zásadu Ježišovho učenia. „Ježiš mu odpovedal: „Prvé je: Pán ( ahveh) náš Boh je jediný Pán (Jahveh)...“(Mar. 12,28-29). Potom mu ten zákoník povedal: „Dobre učiteľu, podľa pravdy si povedal, že jediný je (Boh) a okrem neho niet iného...“(Mar. 12,32 pr. NT). Na odpovedi Pána Ježiša veľa záležalo a neviem si vôbec predstaviť, jeho odpoveď, že Boh je trojjediný. Na druhej strane ak by bola trojjedinosť Boha pravdou, Pán Ježiš by odpoveďou o jedinom Bohu, zamlčal dôležitú skutočnosť. To, že je iba jeden Boh by potom bola iba časť pravdy.
Viem, že by také niečo neurobil ani pre záchranu života. Pravda mala pre neho obrovskú cenu. Môžeme si byť preto istí, že jeho odpoveď bola úplná. Boh Jahveh je naozaj jediný a to znamená aj jedna osoba. Pán Ježiš by nehovoril o svojom Otcovi ako o jedinom Bohu, keby bol tiež Bohom v tom istom zmysle. Túto pravdu potvrdzuje vo svojom žalme aj Azaf: „a tak nech poznajú, že ty ktorého meno je Jahveh si sám Najvyšším nad celou zemou“(Žalm 83:19). Mojžiš mal byť bohom iba Áronovi (2. Moj. 4,16), duchovní vodcovia Izraela iba izraelskému ľudu (Žalm 82:6), anjeli sú bohovia nad ľuďmi (Žalm 8:6; Žid. 2:7), Pán Ježiš je mocnou autoritou nad všetkými (1. Kor. 15:27), okrem Boha Otca, ktorý je Bohom ešte aj nad ním. Jákob zápasil s neznámym mužom, keď sa mal stretnúť s Ezavom a prorok Hozeáš to opísal, že „zápasil s bohom (ELOHIM) a boril sa s anjelom“(Hoz. 12:3-4). Vidíme, že ten muž je nazvaný aj bohom aj anjelom. Priamo v tomto príbehu (1. Moj. 32:24-30) môžeme vidieť, že to nemohol byť sám Všemohúci Boh, ale v zastúpení niektorého svojho anjela. Anjel sa nechal Jákobovi premôcť, aby Boh videl, ako Jákob veľmi stojí o jeho požehnanie. Aj keď anjela prorok Hozeáš nazýva bohom, nemôže sa jednať o Najvyššieho Boha. Toho by predsa Jákob nemohol premôcť a už vôbec je nemysliteľné, že by musel Všemohúci Boh Jákoba prosiť, aby ho pustil. Jákob si zrejme myslel, že je to sám Najvyšší Boh, preto sa aj čudoval, že ho videl do tváre a nezomrel. Bol to však zjavne zástupca Božej autority, preto bol pre Jákoba bohom „ELOHIM“. Keďže bol nazvaný aj anjelom (poslom), znamená to, že ho musel niekto vyšší poslať a poveriť určitou právomocou. Ako nebeská bytosť s Božím poverením bol teda pre Jákoba bohom, ale vo vzťahu k Všemohúcemu Bohu bol podriadeným služobníkom poslaným k Jákobovi. Niektorí tvrdia, že sa jedná o predľudského Ježiša Krista. Je to možné, ale nedá sa to jednoznačne dokázať. Ak by to tak predsa bolo, nepopieralo by to vyššie uvedené skutočnosti. Ak by však aj po tomto niekto tvrdil, že Boh je v troch osobách, alebo trojjediný, opýtal by som sa ho, prečo Boh neinšpiroval niektorého z apoštolov, aby učenie o trojjedinom Bohu jasne vysvetlil, keď je to tak dôležitá náuka. Mali predsa zasľúbenie, že ich „Duch pravdy uvedie do každej pravdy“(Ján 16:13). Pavol tiež osvedčoval veriacim, ktorých už videl naposledy: „Lebo som nezanedbal zvestovať vám všetku radu Božiu“(Sk. 20:27). Pričom o trojici, či trojjedinom Bohu sa nezmienil v nijakom svojom liste.  Kto číta tieto slová nech zváži, či je dobré ísť ďalej nad slovo Božie a veriť náukám, ktoré vzišli z koncilov a nie od Ducha pravdy, ktorý viedol pisateľov Biblie. „Ktokoľvek zachádza ďalej a nezostáva v učení Kristovom, nemá Boha. Kto zostáva v tomto učení, ten má aj Otca aj Syna“(2. Jána 1,9 pr. NT). Učenie  Krista je vlastne učenie jeho Otca, veď on povedal: „Moje učenie nie je moje, ale toho, ktorý ma poslal“(Ján 7:16), preto ten kto v tomto učení zostane bude v súlade nielen s tým ktorého Otec poslal, ale aj so samotným Otcom.
Ak by sme však pridali čo Pán Ježiš neučil, už nie sme v súlade s Otcom, pretože Pán Ježiš učil všetko presne tak, ako mu kázal Otec.
Zvážte sami či je také dôležité hovoriť pravdu o Bohu. Keď Jóbovi priatelia nehovorili o ňom „to, čo je pravdivé“, jeho hnev sa zapálil na nich (Jób 42:8). Pavol písal Timotejovi: „Lebo je to dobré a príjemné pred naším záchrancom Bohom, ktorý chce, aby všetci ľudia boli zachránení a prišli k plnému poznaniu pravdy. Boh je predsa jeden a prostredník Boha a ľudí jeden, človek Ježiš Kristus“(1. Tim. 2:3-5 pr. M.Pavlík). Plné poznanie pravdy nie je v tom, že by boli tri božské osoby, ktoré sú si navzájom rovné. Plná pravda je skutočne v tom, že Boh je jeden a prostredník medzi ním a ľuďmi, tiež jeden. Ak by sme však o tom prostredníkovi tvrdili, že aj on je takisto Boh, popreli by sme tú prvú a základnú pravdu o Bohu, že je jeden. Už sama logika nás ďalej nepustí. Prijať rovnosť Boha a jeho prostredníka je tak nielen v rozpore s Písmom, ale aj proti zdravému rozumu. My máme predsa svoje životy dávať Bohu, ako „...svoju rozumnú (gr. „logikón“) svätoslužbu“(gr. „latreian“)(Rim. 12:1). Správna viera nie je proti rozumu a rozum nie je proti viere. Oboje musí byť v súlade inak nemôžeme získať pravé poznanie  o Bohu a jeho Synovi. Apoštol Ján napísal: „a vieme, že prišiel Boží Syn a dal nám porozumenie (rozum), aby sme poznali toho pravého,“(1. Jána 5:20a pr. M.Pavlík). Pán Ježiš povedal: „Budeš milovať Pána (Jahveho) svojho Boha, celým svojím srdcom a celou svojou dušou a celým svojím rozumom“(Mat. 22:37 pr. M.P.). Boh nám dal aj rozum, aby sme ho používali a radovali sa ako z Božieho zjavenia, tak aj zo správneho porozumenia Božieho slova.

V akého Boha verili a za koho považovali Ježiša Krista apoštoli?

Ani jeden z apoštolov nepísal nikdy nič o trojici, alebo o trojjedinom, či trojosobnom Bohu. Rozpor medzi židovstvom a kresťanstvom v prvých storočiach v tejto otázke nebol nikdy zaznamenaný. Prísny monoteizmus židovských veriacich nebol nikdy narušený ani zo strany apoštolov, ani z radov ich ranných nasledovníkov.
Začnime najskôr tým najhorlivejším z učeníkov Petrom. Keď sa Pán Ježiš opýtal učeníkov: „A vy za koho ma pokladáte?“ Odvetil Šimon Peter: Ty si Kristus, Syn Boha živého. Odpovedal mu Ježiš: Blahoslavený si Šimon, syn Jonášov, lebo telo a krv ti to nezjavili, ale môj Otec, ktorý je v nebesiach“(Mat. 16:15-17 Ev. pr.). Petrove vyznanie je jednoduchou definíciou Ježišovej totožnosti. Jeho slová nám ukazujú, že si nebol vedomí nijakého trojičného hlavolamu, ale jednoducho vyznal pravdu, ktorú mu Boh zjavil. Peter nevyznal o Ježišovi, že by bol samotným Bohom, alebo jednou z troch osôb Boha, ale to, že je Synom živého Boha. Peter v duchu tohto vyznania píše aj vo svojich listoch. V úvode svojho 2. listu spomína aj Boha, aj Božieho Syna, pričom Bohom nazýva prvého a Pánom Ježišom druhého: „Milosť vám a pokoj v hojnosti v poznaní Boha a Ježiša, nášho Pána“(2. Pet. 1:2 Katolícky pr. NV). Vo svojom 1. liste Peter spomína Otca, Ducha i Syna, no nič nenaznačuje, že by Peter vyznával trojosobného Boha. Peter píše rozptýleným pútnikom „ktorých Boh Otec vopred poznal a Duchom posvätil, aby poslúchali Ježiša Krista a boli pokropení jeho krvou“(1. Pet. 1:2 Jeruz. B.). Všimnite si, že Bohom nazýva iba Otca a priraďuje mu predpoznanie, ktoré je znakom jehovševedúcnosti. Ducha spája s posvätením, veď Duch je nástroj posvätenia: „...lebo vás Boh vybral od začiatku na záchranu tak, že vás posvätil duchom a vašou vierou v pravdu“(2. Tes. 2.13b pr. NsSP). Samotné posvätenie, ako činnosť však priraďuje Bohu Otcovi. Synovi priraďuje skropenie krvou, čo je pre kresťanov v súvislosti so Synom Božím veľmi podstatné. Peter teda veril v Boha, ako toho, ktorý bol Otcom Ježiša Krista (1. Pet. 1:3). Tiež veril v Syna Božieho a svätého Ducha, ale nie ako druhú a tretiu osobu trojjediného Božstva. V Syna veril ako Bohu najbližšiu bytosť a Ducha považoval za to, čo Syn po vstupe na nebesia na učeníkov vylial. Peter v kázni na letnice povedal: „Tomuto Ježišovi dal Boh opäť vstať, čoho svedkami sme my všetci; súc teda vyvýšený Božou pravicou a prijmúc od Otca prísľub Svätého Ducha, vylial toto, čo vy vidítea počúvate“(Sk. 2:32-33 pr. M.Pavlík). Duch svätý nám v tomto texte (v strednom rode) vôbec nepripomína osobu. Je tým, čo je vyliate a rozdelené na jednotlivých učeníkov (Žid.2:4). Peter teda nevyznával trojicu, ani tri osoby v jednom Božstve. Apoštolom, ktorý napísal toho najviac bol Pavol. Jeho rabínsky výcvik mu vštepil to najpevnejšie presvedčenie, že Boh je iba jeden. Nikde v Pavlových listoch nenájdeme žiadnu narážku na to, že by sa s rannými kresťanmi nezhodol o osobe Boha, alebo Ježiša Krista. Jeho nepriateľstvo voči kresťanom ešte pred obrátením bolo zamerané proti tvrdeniu, že Ježiš je Mesiáš a nie, že by mal byť Bohom na úrovni Boha Otca. Pavol napísal v liste Efežanom jasné vyznanie: „Jedno telo a jeden Duch, ako ste aj povolaní v jednej nádeji svojho povolania. Jeden Pán, jedna viera, jeden krst, jeden Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými, skrze všetkých a vo všetkých vás“(Ef. 4:4-6 pr. J.Roháček). Vidíme, že Pavol jednoznačne veril iba v jedného Boha, ktorého nazýva Otcom všetkých, teda aj Otcom predľudského Krista. Pavol tu nepíše, že je jeden Boh Otec, Syn a Duch Svätý, ale Bohom je podľa neho iba Otec. Keď Pavol písal tieto slová Ježiš Kristus bol už dávno v nebesiach po pravici Božej. Dobre si všimnime, že Pavol o Bohu Otcovi píše: „ktorý je nad všetkými“. Stáť po pravici Boha teda neznamená, byť mu rovný, ale mať výsostné postavenie pred ostatnými bytosťami. Tak ako je Boh „vo všetkých“, to znamená aj v Kristovi, je aj “ nad všetkými“, teda aj nad Kristom. Nie je to prechodný stav, ale je a bude to tak stále. Keď si porovnáme Ef. 4:4-6 s tým čo napísal Pavol v 1. Tim. 2:5, zisťujeme, že vychádza s tých istých princípov. Boha Otca nazýva jedným Bohom v oboch veršoch a Syna jedným Pánom, alebo jedným prostredníkom. V 1. Korintským dokonca píše: „...niet Boha, okrem jediného“(1. Kor. 8:4b pr. NT). Ak si pozrieme kontext, kde Pavol v 5. verši píše: „lebo je veľa bohov a veľa pánov“ je možné len jedno vysvetlenie. Len jeden môže byť Bohom v absolútnom zmysle, teda žiadna iná bytosť označená titulom boh nemôže byť Bohom na tej úrovni, ako je ten jediný. Pavol to potvrdzuje v nasledujúcom 6. verši: „pre nás je len jediný Boh, Otec,“(1. Kor. 8:6a pr. NT). Pavol teda veril iba v jediného Boha (Rim. 3:30a; Gal. 3:20) a podľa toho, čo sme si uviedli vyznával, že tým Bohom je Otec. Tiež Lukáš, ktorý zapísal Pavlovu službu v knihe Skutkov apoštolov sa ani slovom nezmieňuje, že by Pavol objavil novú pravdu - trojjediného Boha. Pritom Pavol v Sk. 20:27 hovoril, že oznámil celú radu Božiu a nič nezamlčal. Ak by Pavol začal presadzovať učenie o trojici, tak ako ho predkladá väčšina dnešných cirkví s veľkou pravdepodobnosťou by rozhneval židovskú časť kresťanov, ktorí mali pevne zakotvenú vieru v jediného Boha. Otázka ohľadom bytosti Boha by sa tak stala predmetom rozsiahlych sporov. Žiadne svedectvo o nejakých takýchto debatách však neexistuje. Ježiša Krista považoval Pavol za Božieho Syna. Pri rozhovoroch „dokazoval Židom, že Ježiš je Pomazaný“(Sk. 18:5b pr. NT) a nie že by mal byť samotným Bohom.
Ďalším apoštolom, ktorý bol zrejme najbližší Pánovi Ježišovi bol Ján. Ján žil najdlhšie z apoštolov, a preto jeho svedectvo o Bohu a Ježišovi Kristovi má osobitnú dôležitosť. Ján nazýva Krista bohom, hneď v úvode svojho evanjelia (Ján 1:1,18), ale nie ako toho jediného pravého Boha (Ján 17:3), ktorý je jediný hodný uctievania (Mat. 4:10), ale ako toho, ktorý je „začiatkom vecí od Boha stvorených“(Zj. 3:14 pr. Dr.O.M.Petrů), je u Boha a je posielaný Bohom, aby zjavil jeho charakter. Veršami, ktoré som uviedol sa budeme ešte podrobnejšie zaoberať neskôr.
Ježiš Kristus bol pre Jána bohom – mocnou autoritou, ale nie tým Najvyšším Bohom. Vo svojom 1. liste ho Ján nazýva „život večný, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám“(1. Jána 1:2b). Boh dal svojmu Pomazanému, ktorý bol pred tým u neho úlohu, aby priviedol ľudí k večnému životu. Po jej splnení je opäť u Otca v nebi (1. Jána 2:1), povýšený Božou pravicou (Sk. 2:33; 5:31) dokonca vyššie, než bol predtým (Fil. 2:9-10). Ján hovorí: „Kto je luhár ak nie ten, čo popiera, že Ježiš je Pomazaný?“(1. Jána 2:22a pr. NT). Keď je Ježiš Pomazaným, nemôže byť zároveň aj tým, ktorý ho pomazal. Správna viera je v Pána Ježiša ako v Pomazaného Bohom, nie ako v Boha samotného. Ján potom pokračuje: „To je antikrist, kto popiera Otca i Syna. Ktokoľvek popiera Syna, nemá ani Otca. Kto vyznáva Syna, má aj Otca. Čo ste počuli od počiatku, nech zostane vo vás“(1. Jána 2:22b-24a pr. NT). Proti Kristovi teda nie je ten, kto by popieral, že Ježiš je Bohom, ako jeho Otec, ale ten, kto by poprel jeho synovstvo. Ak by niekto popieral jeho synovstvo zaprel by tým aj Boha, ako jeho Otca. Ján nabáda veriacich aby zostali v pôvodnom učení, ktoré dostali. Teda v plnom poznaní Otca, ako „jediného pravého Boha, a toho, ktorého poslal – Ježiša Krista“(Ján 17:3 pr. NT) ako Božieho Syna. Ján ďalej napísal: „Ktokoľvek vyzná, že Ježiš je Syn Boží, Boh zostáva v ňom a on v Bohu“(1. Jána 4:15). Preto, aby mohol Boh trvale prebývať v človeku, vidíJán ako podstatné vyznávať Pána Ježiša ako Božieho Syna a nie ako samotného Boha. Tento verš je vysvetlením aj slov Pána Ježiša: „Otec je vo mne a ja v Otcovi“(Ján 10:38), ktorými sa niektorí zástancovia  trojice snažia dokázať jednobytnosť Otca a Syna. Slová z 1. Jána 4:15 potvrdzujú, že aj iný človek môže byť v Bohu a Boh v ňom. Nejedná sa teda o nejakú jednobytnosť s Bohom, ale o prebývanie Boha skrze Ducha v človeku a poslušnosť človeka vedeniu Božiemu Duchom.
Dôležitý Jánov výrok je tiež v jeho 1. liste: „Božieho Ducha poznáte takto: Každý duch, ktorý vyznáva, že Ježiš Kristus prišiel v tele, je z Boha. Žiaden duch, ktorý nevyznáva Ježiša, nie je z Boha. Je to duch antikristov, o ktorom ste počuli, že príde. Ten je už vo svete“(Jána 4:2b-3 ekumenický pr.). Tu si treba dobre všimnúť, kto prišiel v tele. Viacerí z veriacich v trojicu bežne hovoria, že Boh sa stal človekom. V týchto veršoch však môžeme jednoznačne vidieť, kto sa stal človekom. Bol to Kristus – Pomazaný, ktorý bol v nebi pri svojom Bohu a Otcovi, ako jeho jedinečný Syn. Boh svojho Syna miloval ešte pred založením sveta (Ján 17:24b), čo nám jasne ukazuje, že Syn musel byť bytostne iný. Nedajme sa preto zaskočiť populárnym argumentom, že Ježiš musí byť buď blázon, podvodník, alebo Boh. Takáto obmedzená voľba by mohla chytro odvrátiť našu pozornosť od jeho pravej a skutočnej totožnosti. Existuje však iná možnosť – možnosť, ktorá presne uspokojuje biblický popis. Jánove slová potvrdzujú túto možnosť, že Ježiš je Boží Syn, Pomazaný Boží, ktorý prišiel v tele na príkaz svojho Otca. Ani Ján teda neveril v trojicu, ani v Krista, ktorý by bol rovný Bohu. Od Júdu sa nám zachoval len jeden jediný list. V tomto liste však môžeme vidieť v akého Boha Júda veril a za koho považoval Ježiša Krista. Hovoril o bezbožníkoch, ktorí „...premieňajú milosť nášho Boha na roztopašnosť a zapierajú jediného Vládcu a Pána nášho Ježiša Krista“(Júda 1:4b pr. Š. Porúbčan). Podobne, ako Pavol v 1. Kor. 8:6 rozlišuje medzi Bohom a tým, ktorého nazýva Pánom, teda Ježišom Kristom. Júda síce spomína Otca, Syna i Ducha svätého, ale nie ako Božiu trojicu, či tri osoby jedného Boha. Júda nabáda kresťanov: „modlite sa v svätom Duchu, zachovávajte sa v Božej láske a očakávajte pritom milosrdenstvo nášho Pána Ježiša Krista pre večný život“(Júda 1:22b-23). Preberme si to však postupne. Duch svätý je tu v 3.páde („pneumati“), čo sa dá vyložiť spôsobom, že sa máme modliť v Božej sile (moci), ktorá je pri tých, ktorí chodia s Bohom v činnosti. Tak ako máme byť v Božom svätom Duchu, tak máme byť aj v Božej láske. Oboje Duch aj láska patria Bohu. No milosrdenstvo máme očakávať už od inej osoby, od Ježiša Krista, ktorému Boh zveril vzkriesenie k večnému životu. Dôležité je všimnúť si, že iba Otec je v tomto verši spomenutý ako Boh, v ktorého láske sa máme zachovávať. Júda potom v závere o Bohu hovorí: jedinému Bohu nášmu Záchrancovi skrze Ježiša Krista, nášho Pána, sláva, veličenstvo, vláda a zvrchovanosť spred celého veku aj teraz aj do všetkých vekov. Amen“(Júda 1:25 pr. M.Pavlík). Z toho môžeme vidieť, že Júda nenecháva nikoho na pochybách o svojej viere v Boha ako jednu osobu. Jediného Boha považoval za inú bytosť ako Ježiša Krista, pretože skrze Ježiša Krista patrí Bohu sláva, veličenstvo, vláda a zvrchovanosť. Ďalší, ktorého chcem spomenúť je apoštol Jakub. V Biblii máme len jeden jeho list, ale o trojici, či rovnakom Božstve Otca a Syna tam nie je nič. Keď sa apoštoli v Jeruzaleme zišli, aby rozhodli o obriezke, Jakub prehovoril k veriacim o ich rozhodnutí čoho sa majú zdŕžať (Sk. 15:13-21), ale nič o nejakej zmene, čo sa týka prirodzenosti Boha. Tu Jakub zostal tak, ako iní apoštoli, vo viere len v jediného Boha. Vo svojom liste napísal: „Ty veríš, že je jeden Boh. Dobre robíš! Aj diabli veria a hrozia sa“(Jak. 2:19 Š. Porúbčan). Jakub tu vysvetľuje, že túto základnú pravdu poznajú aj démoni. Veď oni boli kedysi poslušnými anjelmi a prichádzali do styku s Bohom. Teraz samozrejme veria, že Boh je jeden, ale nie je im to nič platné, keďže stoja proti nemu. Tiež chce upozorniť, že ak aj niekto verí v jediného Boha, neznamená to, že mu to stačí na záchranu. Viera v jediného Boha je však dobrým základom, na ktorom sa dá ďalej stavať.
Z toho čo sme si uviedli môžeme vidieť, že ani jeden z apoštolov sa ani náznakom nepriblížil k učeniu o trojici, ktoré sa dnes všeobecne považuje za pravoverné. Historik Will Durant si všíma: „Kresťanstvo nezničilo pohanstvo; prijalo ho za svoje...“ Prijatím trojice sa tak otvorili brány pre ďalšie pohanské vplyvy. Jedným z nich bolo uctievanie matky s dieťaťom, ktoré bolo rozšírené, takmer u všetkých národov. V predhovore k Dejinám kresťanstva od Edwarda Gibbona si môžeme prečítať: „Ak bolo pohanstvo kresťanstvom premožené, potom je rovnako pravdivé, že kresťanstvo bolo pohanstvom pokazené. Čistý deizmus ranných kresťanov... bol rímskou cirkvou zmenený na nezrozumiteľnú dogmu o trojici. Mnohé pohanské poučky vymyslené Egypťanmi a idealizované Platónom boli zachované ako hodné viery.“ Cirkev teda nezachovala apoštolské učenie, ale ako napísal evanjelický teológ Adolf Harnack v knihe Dejiny dogmy: „V skutočnosti legalizovala vo svojom strede helénske špekulácie, poverčivé názory a zvyky pohanských náboženských mystéríí.“ Toto potvrdzuje aj historik Andrews Norton, ktorý napísal o trojici v knihe Uvádzanie dôvodov: „sledovať históriu tejto náuky a objaviť jej zdroj môžeme nie v kresťanskom zjavení, ale v platónskej filozofii.“ Ďalej napísal: „Trojica nie je náuka Krista a jeho apoštolov, ale výmysel školy neskorších platonikov.“ Stalo sa teda to, čo apoštoli predpovedali, odpadnutie o ktorom hovorili (2. Tes. 2:3; 1. Jána 2:17-18) sa stalo skutočnosťou. Je na nás, aby sme to rozpoznali a boli nájdení, ako vyznávajúci pravdu aj napriek všeobecne rozšírenému názoru, ktorý je vo veľkej prevahe.

Zdroje:

A.F. Buzzard, CH.F. Hunting: Doktrína o trojici – sebazranenie kresťanstva -