Je to také dôležité či veríme v Boha jediného, alebo trojjediného? Niektorí hovoria, že je to jedno, hlavne že veríme v nejakého boha. Skutočne to nie je jedno, buď je pravda prvé a lož druhé, alebo naopak. Je to tá najzásadnejšia otázka na ktorej všetko ďalšie stojí, alebo padá. Ježiš Kristus povedal Samaritánke: „Boh je Duch a tí čo sa mu klaňajú, musia sa klaňať v duchu a v pravde“(Ján 4:24). Môžeme ho správne uctievať, ak pravdu o ňom nepoznáme? Určite nie. Ježiš Kristus ešte predtým Samaritánke vysvetlil: „Vy sa klaniate tomu čo nepoznáte, my sa klaniame tomu čo poznáme...“(Ján 4:22 preklad NT). Ak by stačilo uctievať Boha tak, ako to robili Samaritáni, nebol by Ježiš Samaritánke hovoril o inom spôsobe.  V tú noc keď ho mali prísť zajať modlil sa k Bohu: „Avšak ten večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha a toho, ktorého si poslal - Ježiša Krista“(Ján 17:3). Nie je to teda jedno či poznáme pravdu o Bohu, veď je v tom večný život. Židia potrebovali v prvom rade poznať toho, ktorého im Boh poslal, jednorodeného Syna Božieho, pretože on prišiel zjaviť Otcov charakter (Ján 1:18; Žid. 1:3). Tým však, že ho neprijali, nemohli mať pravé poznanie ani o Bohu. Veď práve prostredníctvom Syna mali lepšie poznať Otca, pretože „nikto nevie, kto je Syn, iba Otec a kto je Otec, iba Syn a komu by to chcel Syn zjaviť“(Luk. 10:22). Apoštol Pavol im potom vydával „svedectvo, že majú horlivosť za Boha, lenže nie podľa pravého poznania“(Rim. 10:2 preklad NT). Preto môžeme vedieť, že pravé poznanie o Bohu je naozaj dôležité. „Je to znamenité a prijateľné v očiach nášho Záchrancu Boha, ktorého vôľou je to, aby boli ľudia každého druhu zachránení a prišli k presnému poznaniu pravdy“(1. Tim. 2:4 preklad NsSP). Nie je teda jedno čomu veríme a ako tomu rozumieme. Veď je to Božou vôľou, aby sme mali presné poznanie. Pozrime sa preto najskôr trochu do histórie, aby sme videli, ako sa mohli kresťania od viery v jediného Boha dostať až k nezrozumiteľnej dogme o trojici a potom samozrejme na to, čo o tejto otázke hovorí Božie slovo.

Trojice bohov boli v rôznych náboženstvách sveta ešte dávno pred tým, ako prišiel Pán Ježiš na zem. Keď Boží Syn založil svoje zhromaždenie skrze apoštolov, kresťania sa nejaký čas ešte držali pravdy. V Egypte však čakalo učenie o trojjedinom božstve (Horus, Izis, Oziris), aby bolo v príhodnom čase naštepené do kresťanstva (je známe že traja egyptskí bohovia boli oslovovaní v jednotnom čísle). Po smrti apoštolov, keď už cirkev nemala tieto piliere viery, bola v ohrození, že sa tam toto pôvodne babylonské a neskoršie egyptské dedičstvo dostane. Keď sa potom dozvedáme o konciloch, ktoré viedli k učeniu o trojici, zisťujeme, že tieto názory obhajovali práve teológovia z egyptskej Alexandrie. Práve alexandrijská teologická škola bola známa svojim alegorickým spôsobom výkladu Biblie. Jej teológovia používali pri vykladaní Biblie postupy, ktoré používali grécki filozofi pri výklade mýtov a básnikov. Neraz urobili z Biblie záhadnú knihu a z jej výkladu hru lúštenia záhad. Na rozdiel od nej antiochijská škola bola známa svojim biblickým realizmom. Preto viacerí z tých, ktorí sa postavili proti týmto pohanským prvkom, študovali v Antiochii u Lukiána (r. 260) mučeníka. Biblický realizmus im nedovolil zájsť tak ďaleko, ako alexandrijským a gréckym teológom. Nemôžeme sa preto čudovať, že teológovia z Alexandrie: Origenes žiak Klementa Alexandrijského a neskôr biskup Alexander, ale hlavne jeho nasledovník Atanázius, pripravili pôdu pre posun v učení od pôvodného apoštolského učenia k  učeniu, ktoré bolo ovplyvnené prostredím, v ktorom vyrastali. Historik Siegfried Morenz v knihe Egyptské náboženstvo napísal: „trojica bola hlavnou starosťou egyptských teológov... Traja bohovia sú spájaní a zaobchádza sa s nimi, ako s jednou bytosťou, ktorá je oslovovaná v jednotnom čísle. Takto duchovná sila egyptského náboženstva preukazuje priamu spojitosť s kresťanskou teológiou.“ Náboženské pozadie sa tak veľmi výrazne podpísalo pod smerovanie alexandrijských teológov. Keď k tomu ešte spomenieme gréckych apologétov ovplyvnených platónskou filozofiou, môžeme vidieť, že kresťanstvo si mohlo svoju pôvodnú  pravdu o Bohu, len ťažko udržať.