referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Elvíra
Štvrtok, 21. novembra 2024
Judaizmus
Dátum pridania: 26.11.2009 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: onika
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 3 276
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 9.1
Priemerná známka: 2.99 Rýchle čítanie: 15m 10s
Pomalé čítanie: 22m 45s
 

Judaizmus od počiatkov až po súčasnosť vyjadruje túžbu židovského národa jasne formulovať a žiť svätý život pred Bohom.
Judaizmus sa často označuje ako pozitívne náboženstvo, lebo predpisuje a ovplyvňuje všetko konanie svojich vyznavačov.
Židia = z hebrejského slova označujúceho obyvateľov starovekej Judei.
Židia sa riadia podľa dvoch textov:
Talmud: zbierka klasických židovských zákonov a náuk. Príbeh niekoľkými vetami odkrýva jadro židovskej tvorivej sily a ukazuje fungovanie židovskej jednoty v rôznosti. Dramatická ľudová forma bez abstraktných argumentov rozvádza biblické námety a poukazuje tak na to, že Judaizmus, jeho viera, prax, dejiny a očakávania majú korene v Písme, zároveň sa ale radikálne premieňajú v stále sa vyvíjajúcom učení mudrcov.
Tóra: litera zákona, ktorú daroval Boh Mojžišovi na hore Sínaj.
Oddanou poslušnosťou predpisov Tóry a jej rabínskemu rozpracovaniu Judaizmus ukazoval, že je možné žiť svätý život podľa Božích smerníc a touto cestou stúpať k náboženskej dokonalosti a spoločenstvu s Bohom.
Podľa Biblie Boh uzatvoril zmluvu so Židmi prostredníctvom Abraháma. Toto zmluvné puto a jeho rituálne vyjadrenie (obriezka mužov) dalo národu od počiatku vedomie vyvolenosti. Ale až s rozšírením zmluvy na všetkých Abrahámových potomkov, ktorý vyšli z egyptského otroctva môžeme hovoriť o vzniku skutočného Božieho ľudu. Toto sa stalo Božou zmluvou s izraelským národom na Sínaji. Národ teda veril, že bol dvakrát vyvolený: prvýkrát v dobe Abraháma a druhýkrát za Mojžiša. Napriek tomu sa však k tomuto národu mohol pripojiť každý, kto zachovával zmluvu a plnil jej záväzky.

Boh
V centre judaizmu stojí Boh, ktorý nie je abstraktný ani neosobný. Boh je vždy ten, kto uzatvára zmluvu, kto zjavuje Tóru, kto žiada poslušnosť a svätosť, kto riadi osud národa, .... predovšetkým to platí o ústrednom judaistickom vyznaní Božej jedinosti a jedinečnosti. Toto vyznanie bolo vždy chápané tak, že Boh ktorý uzavrel zmluvu s Mojžišom, vyslobodil Izrael z otroctva v Egypte, zjavil Tóru a na Sínaji spečatil zmluvu s celým národom, je jediný Boh v celom vesmíre. Vo svojej rozvinutejšej forme je Judaizmus dvojvrstvový systém, ktorý vyvažuje a integruje abstraktné ponímanie Boha s predstavami a prežívaním, Boha osobnej a zapečatenej prítomnosti. To pravdaže predpokladá mať vážne na pamäti, že každodenný život viery spočíva práve na konkrétnom prežívaní Boha ako prítomnosti, lebo Judaizmus nie je akýsi abstraktný „monoteizmus“, ale zvláštny „monoteizmus zmluvy“, vyjadrujúci vieru v jedného Boha ktorý si vyvolil Izrael medzi mnohými národmi a zjavil mu Tóru – aby ju poslúchal a nechal sa viesť ku svätosti a spáse. Práve tento „monoteizmus zmluvy“ po storočia utváral a podmieňoval náboženské predstavy a prežívanie Boha v judaizme.

Tóra a výklad
Židovský monoteizmus sa dá vnímať aj ako monoteizmus, ktorý má zákonodarný, právny charakter. Ustanovenie zmluvy zapísané v Tóre utvára nábožensko-právne puto medzi ľudom a jeho Bohom. Národ, poslušný prikázaniam, nájde pokoj a spočinutie vo vlasti, ktorej bude panovať spravodlivý kráľ. Avšak neposlušnosť, ktorá je ovocím hriechu, bude mať za následok prírodnú pohromu a skazu, vyhnanstvo a rozptýlenie. Židia verili, že Boh osobne dohliada na každú maličkosť života Izraela a bude ho taktiež spravodlivo súdiť. Učenie a príkazy Tóry ovplyvňujú úplne všetko: jedlo, osobné vzťahy, prácu a mnoho iných vecí. Čo nie je v Tóre výslovne vysvetlené, to z nej svojimi výkladmi a príkazmi po stáročia odvodzovali alebo k nej vzťahovali mudrcovia. Tak môžeme hovoriť o troch vzájomne sa prelínajúcich autoritatívnych štruktúrach. Sú nimi: Boh, Tóra a výklad Tóry v podaní vzdelaných mudrcov.

Tradícia
Aj zvyky, takisto ako zbierky rabínskych textov sú ovenčené svätou aureolou, lebo niet pochýb, že vznikli zo židovského spôsobu života, vyrastajúceho zo zbožnej poslušnosti k Tóre. Toto stupňovalo atmosféru židovského života a zdôrazňovalo jeho spôsoby a prejavy, jeho kuchyňu a obliekanie, jeho spôsoby a prejavy, jeho jazyk a predstavy. A tak, keď do kolektívneho povedomia vstúpil Boží zákon v podobe Tóry spolu s náukami mudrcov, zašlo jedno staroveké porekadlo až tak ďaleko, že dodalo: „Zvyky Izraela sú (tiež!) Tóra“. Každopádne však pre Žida, ktorý sa narodil a žil v realite židovskej praxe, tradícia predstavuje zavŕšenie a samú krv judaizmu.

Judaizmus ako ideologický systém
História judaizmu začína Bibliou a jej nábožensko-literárnym odkazom, lebo 24 kníh hebrejského Svätého Písma predstavuje nielen literárnu antológiu viery a kultúry starovekého Izraela, ale pre Žida a Judaizmus znamenajú základný dokument židovského náboženstva, text, o ktorom Židia veria, že obsahuje zjavenú náuku, ktorú kedysi domu Izraelovmu zveril Boh, a ktorú od tých čias národ ustavične študuje. Aj keď niektoré uhly pohľadov prevládajú, nedá sa v tejto literatúre hovoriť o jedinom náboženskom či ideologickom ponímaní. V skutočnosti je tu množstvo hľadísk (prorocké, kňazské, monarchické) a mnoho zameraní (teologické, historické, etické). Môžeme napríklad uvažovať o odlišných náboženských výrazoch severných kmeňov (Efrajim) a južných kmeňov (Júda), o rozdielnostiach predpisov v kňazských a deuteronomických spisoch a taktiež o rôznych názoroch na Boha a ľud, ktorú zastávali predný a neskorší proroci, či dokonca súčasníci ako Jeremiáš a Ezechiel. V dome Izraela v jeho starej vlasti teda mnoho „Izraelov“ a rovnako veľa judaizmov vytváralo dom Izraela vo všetkých častiach zeme, kde boli rozptýlení.
V celku je Biblia národnou knihou pamätí a nádejí, výkladov a pokynov, prikázaní a zmlúv, vernosti a vzbury, i dobrodenia a súdu.
Tradícia a inštitúcia starovekého Izraela nadobudla nové rozmery po udalostiach roku 587/586 pred. n. l., keď babylonský kráľ Nebukadnecar spustošil Jeruzalem a Judsko. Väčšina Izraelcov bola odvlečená do vyhnanstva a v židovskom živote začali dominovať 3 hlavné centrá: judská provincia v Palestíne, oblasť v okolí Alexandrie v egyptskej delte a územie Babylónie v miestach dnešného Iraku. Práve zmiešanie týchto troch komunít, z ktorých každá mala svoju vlastnú tradíciu Tóry a prax, po návrate z exilu do istej miery prispela k sporom v období obnovy.
Zničenie jeruzalemského Chrámu v roku 70 n. l. a následné znesvätenie Chrámovej hory Rimanmi znamenali hlavný prelom v dejinách judaizmu. Podobne ako iné staroveké náboženstvá i Judaizmus pripisoval ohromný význam svojim sakrálnym inštitúciám: Chrámu a chrámovému kňažstvu, starovekým obetiam zmierenia, očistenia a vďaky a symbolickej úlohe Chrámu ako Božieho príbytku, ku ktorému v čase sezónnych slávností i v dobách núdze putovali kajúcnici a pútnici. Avšak starobylý Judaizmus prežil babylonský exil i bez kňazských inštitúcií, takže strata Chrámu v r. 70 n. l. priniesla pokračovanie už prv začatého procesu a vyvolala novú transformáciu. Predchádzajúca izolácia od rituálov a obetí v babylonskom vyhnanstve z r. 587/6 pr. n. l. vyústila v rozvoj nových spôsobov zbožnosti a vynútila si nové postupy pri zachádzaní s tradíciami Tóry. V nasledujúcich storočiach sú zreteľné známky rozmachu takých inštitúcií ako synagógy určené k modlitbe a domy učenia k bádaniu a vykladaniu Tóry. Tieto dva „domy“, dom modlitby a dom učenia nahradili Chrám – Dom par excellence. Všetky tieto veci prispeli k novému chápaniu avody, čiže bohoslužby.

Dom modlitby – Synagóga

Svoje uplatnenie si tu našla ako nová forma prosieb a chvál. Rabínska modlitebná bohoslužba sa vykonávala trikrát denne – ráno, napoludnie, večer – tak, aby korešpondovala s nepretržitým obetovaním v Chráme v dobách jeho existencie. Postupne sa v modlitebnej bohoslužbe objavovali odporúčané a nemenné rysy a modlitby boli predkladané Bohu vo viere, že tieto „obete pier“ sa „budú páčiť“ Bohu rovnako ako staré obete.

Dom učenia
V dobe, keď už neexistoval Chrám, sa štúdium obetných pravidiel v Tóre často chápalo ako ekvivalent samotných obetí. Po vytlačení obetí a kňazov zo scény židovských dejín vyplnili medzeru „žiaci múdrych“ a ich texty. V judaizme fakticky nič nemalo väčšiu dôležitosť, ako poznávanie Božej vôle a jej plnenie.
Proces interpretácie textu sa nazýva midraš a výklad Tóry za účelom nových predpisov halachy, či zdôvodňovanie (Písmom) tradičných noriem sa označuje ako midraš halacha. Tento druh výkladu je súčasťou pôvodnej židovskej tradície a jeho najstaršie podoby nájdeme priamo v Biblii.
 
   1  |  2    ďalej ďalej
 
Podobné referáty
Judaizmus SOŠ 2.9436 3841 slov
Judaizmus SOŠ 2.9309 1934 slov
Judaizmus GYM 2.9738 170 slov
Judaizmus GYM 2.9922 3327 slov
Judaizmus GYM 2.9829 1254 slov
Judaizmus 2.9720 1254 slov
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.