Judaizmus

Judaizmus od počiatkov až po súčasnosť vyjadruje túžbu židovského národa jasne formulovať a žiť svätý život pred Bohom.
Judaizmus sa často označuje ako pozitívne náboženstvo, lebo predpisuje a ovplyvňuje všetko konanie svojich vyznavačov.
Židia = z hebrejského slova označujúceho obyvateľov starovekej Judei.
Židia sa riadia podľa dvoch textov:
Talmud: zbierka klasických židovských zákonov a náuk. Príbeh niekoľkými vetami odkrýva jadro židovskej tvorivej sily a ukazuje fungovanie židovskej jednoty v rôznosti. Dramatická ľudová forma bez abstraktných argumentov rozvádza biblické námety a poukazuje tak na to, že Judaizmus, jeho viera, prax, dejiny a očakávania majú korene v Písme, zároveň sa ale radikálne premieňajú v stále sa vyvíjajúcom učení mudrcov.
Tóra: litera zákona, ktorú daroval Boh Mojžišovi na hore Sínaj.
Oddanou poslušnosťou predpisov Tóry a jej rabínskemu rozpracovaniu Judaizmus ukazoval, že je možné žiť svätý život podľa Božích smerníc a touto cestou stúpať k náboženskej dokonalosti a spoločenstvu s Bohom.
Podľa Biblie Boh uzatvoril zmluvu so Židmi prostredníctvom Abraháma. Toto zmluvné puto a jeho rituálne vyjadrenie (obriezka mužov) dalo národu od počiatku vedomie vyvolenosti. Ale až s rozšírením zmluvy na všetkých Abrahámových potomkov, ktorý vyšli z egyptského otroctva môžeme hovoriť o vzniku skutočného Božieho ľudu. Toto sa stalo Božou zmluvou s izraelským národom na Sínaji. Národ teda veril, že bol dvakrát vyvolený: prvýkrát v dobe Abraháma a druhýkrát za Mojžiša. Napriek tomu sa však k tomuto národu mohol pripojiť každý, kto zachovával zmluvu a plnil jej záväzky.

Boh
V centre judaizmu stojí Boh, ktorý nie je abstraktný ani neosobný. Boh je vždy ten, kto uzatvára zmluvu, kto zjavuje Tóru, kto žiada poslušnosť a svätosť, kto riadi osud národa, .... predovšetkým to platí o ústrednom judaistickom vyznaní Božej jedinosti a jedinečnosti. Toto vyznanie bolo vždy chápané tak, že Boh ktorý uzavrel zmluvu s Mojžišom, vyslobodil Izrael z otroctva v Egypte, zjavil Tóru a na Sínaji spečatil zmluvu s celým národom, je jediný Boh v celom vesmíre. Vo svojej rozvinutejšej forme je Judaizmus dvojvrstvový systém, ktorý vyvažuje a integruje abstraktné ponímanie Boha s predstavami a prežívaním, Boha osobnej a zapečatenej prítomnosti. To pravdaže predpokladá mať vážne na pamäti, že každodenný život viery spočíva práve na konkrétnom prežívaní Boha ako prítomnosti, lebo Judaizmus nie je akýsi abstraktný „monoteizmus“, ale zvláštny „monoteizmus zmluvy“, vyjadrujúci vieru v jedného Boha ktorý si vyvolil Izrael medzi mnohými národmi a zjavil mu Tóru – aby ju poslúchal a nechal sa viesť ku svätosti a spáse. Práve tento „monoteizmus zmluvy“ po storočia utváral a podmieňoval náboženské predstavy a prežívanie Boha v judaizme.

Tóra a výklad
Židovský monoteizmus sa dá vnímať aj ako monoteizmus, ktorý má zákonodarný, právny charakter. Ustanovenie zmluvy zapísané v Tóre utvára nábožensko-právne puto medzi ľudom a jeho Bohom. Národ, poslušný prikázaniam, nájde pokoj a spočinutie vo vlasti, ktorej bude panovať spravodlivý kráľ. Avšak neposlušnosť, ktorá je ovocím hriechu, bude mať za následok prírodnú pohromu a skazu, vyhnanstvo a rozptýlenie. Židia verili, že Boh osobne dohliada na každú maličkosť života Izraela a bude ho taktiež spravodlivo súdiť. Učenie a príkazy Tóry ovplyvňujú úplne všetko: jedlo, osobné vzťahy, prácu a mnoho iných vecí. Čo nie je v Tóre výslovne vysvetlené, to z nej svojimi výkladmi a príkazmi po stáročia odvodzovali alebo k nej vzťahovali mudrcovia. Tak môžeme hovoriť o troch vzájomne sa prelínajúcich autoritatívnych štruktúrach. Sú nimi: Boh, Tóra a výklad Tóry v podaní vzdelaných mudrcov.

Tradícia
Aj zvyky, takisto ako zbierky rabínskych textov sú ovenčené svätou aureolou, lebo niet pochýb, že vznikli zo židovského spôsobu života, vyrastajúceho zo zbožnej poslušnosti k Tóre. Toto stupňovalo atmosféru židovského života a zdôrazňovalo jeho spôsoby a prejavy, jeho kuchyňu a obliekanie, jeho spôsoby a prejavy, jeho jazyk a predstavy. A tak, keď do kolektívneho povedomia vstúpil Boží zákon v podobe Tóry spolu s náukami mudrcov, zašlo jedno staroveké porekadlo až tak ďaleko, že dodalo: „Zvyky Izraela sú (tiež!) Tóra“. Každopádne však pre Žida, ktorý sa narodil a žil v realite židovskej praxe, tradícia predstavuje zavŕšenie a samú krv judaizmu.

Judaizmus ako ideologický systém
História judaizmu začína Bibliou a jej nábožensko-literárnym odkazom, lebo 24 kníh hebrejského Svätého Písma predstavuje nielen literárnu antológiu viery a kultúry starovekého Izraela, ale pre Žida a Judaizmus znamenajú základný dokument židovského náboženstva, text, o ktorom Židia veria, že obsahuje zjavenú náuku, ktorú kedysi domu Izraelovmu zveril Boh, a ktorú od tých čias národ ustavične študuje. Aj keď niektoré uhly pohľadov prevládajú, nedá sa v tejto literatúre hovoriť o jedinom náboženskom či ideologickom ponímaní. V skutočnosti je tu množstvo hľadísk (prorocké, kňazské, monarchické) a mnoho zameraní (teologické, historické, etické). Môžeme napríklad uvažovať o odlišných náboženských výrazoch severných kmeňov (Efrajim) a južných kmeňov (Júda), o rozdielnostiach predpisov v kňazských a deuteronomických spisoch a taktiež o rôznych názoroch na Boha a ľud, ktorú zastávali predný a neskorší proroci, či dokonca súčasníci ako Jeremiáš a Ezechiel. V dome Izraela v jeho starej vlasti teda mnoho „Izraelov“ a rovnako veľa judaizmov vytváralo dom Izraela vo všetkých častiach zeme, kde boli rozptýlení.
V celku je Biblia národnou knihou pamätí a nádejí, výkladov a pokynov, prikázaní a zmlúv, vernosti a vzbury, i dobrodenia a súdu.
Tradícia a inštitúcia starovekého Izraela nadobudla nové rozmery po udalostiach roku 587/586 pred. n. l., keď babylonský kráľ Nebukadnecar spustošil Jeruzalem a Judsko. Väčšina Izraelcov bola odvlečená do vyhnanstva a v židovskom živote začali dominovať 3 hlavné centrá: judská provincia v Palestíne, oblasť v okolí Alexandrie v egyptskej delte a územie Babylónie v miestach dnešného Iraku. Práve zmiešanie týchto troch komunít, z ktorých každá mala svoju vlastnú tradíciu Tóry a prax, po návrate z exilu do istej miery prispela k sporom v období obnovy.
Zničenie jeruzalemského Chrámu v roku 70 n. l. a následné znesvätenie Chrámovej hory Rimanmi znamenali hlavný prelom v dejinách judaizmu. Podobne ako iné staroveké náboženstvá i Judaizmus pripisoval ohromný význam svojim sakrálnym inštitúciám: Chrámu a chrámovému kňažstvu, starovekým obetiam zmierenia, očistenia a vďaky a symbolickej úlohe Chrámu ako Božieho príbytku, ku ktorému v čase sezónnych slávností i v dobách núdze putovali kajúcnici a pútnici. Avšak starobylý Judaizmus prežil babylonský exil i bez kňazských inštitúcií, takže strata Chrámu v r. 70 n. l. priniesla pokračovanie už prv začatého procesu a vyvolala novú transformáciu. Predchádzajúca izolácia od rituálov a obetí v babylonskom vyhnanstve z r. 587/6 pr. n. l. vyústila v rozvoj nových spôsobov zbožnosti a vynútila si nové postupy pri zachádzaní s tradíciami Tóry. V nasledujúcich storočiach sú zreteľné známky rozmachu takých inštitúcií ako synagógy určené k modlitbe a domy učenia k bádaniu a vykladaniu Tóry. Tieto dva „domy“, dom modlitby a dom učenia nahradili Chrám – Dom par excellence. Všetky tieto veci prispeli k novému chápaniu avody, čiže bohoslužby.

Dom modlitby – Synagóga
Svoje uplatnenie si tu našla ako nová forma prosieb a chvál. Rabínska modlitebná bohoslužba sa vykonávala trikrát denne – ráno, napoludnie, večer – tak, aby korešpondovala s nepretržitým obetovaním v Chráme v dobách jeho existencie. Postupne sa v modlitebnej bohoslužbe objavovali odporúčané a nemenné rysy a modlitby boli predkladané Bohu vo viere, že tieto „obete pier“ sa „budú páčiť“ Bohu rovnako ako staré obete.

Dom učenia
V dobe, keď už neexistoval Chrám, sa štúdium obetných pravidiel v Tóre často chápalo ako ekvivalent samotných obetí. Po vytlačení obetí a kňazov zo scény židovských dejín vyplnili medzeru „žiaci múdrych“ a ich texty. V judaizme fakticky nič nemalo väčšiu dôležitosť, ako poznávanie Božej vôle a jej plnenie.
Proces interpretácie textu sa nazýva midraš a výklad Tóry za účelom nových predpisov halachy, či zdôvodňovanie (Písmom) tradičných noriem sa označuje ako midraš halacha. Tento druh výkladu je súčasťou pôvodnej židovskej tradície a jeho najstaršie podoby nájdeme priamo v Biblii.

Mišna
Klasická zbierka zákonov a normatívnych pravidiel chovania starovekého judaizmu. Oproti Biblii neskoršia Mišna, ktorá vyšla z pier mudrcov, predstavuje dokument nastupujúceho a triumfujúceho farizejizmu: uzákoňuje model judaizmu, ktorý rabíni vyvinuli pre seba a pre svojich žiakov. Zakrátko dosiahla štatút svätej knihy. Mišna je rozdelená do 6 hlavných oddielov (skupín): Semená, Sviatky, Ženy, Škody, Sväté veci a Čistota. Každý oddiel sa ešte skladá z traktátov (spolu 63) a tie sú zase rozdelené do menších poučiek nazývaných mišny. Obsah všetkých šiestich častí je zložitý – v skutočnosti pokrýva omnoho širšiu oblasť, akoby sa mohlo na prvý pohľad zdať.
K jej celému preskúmaniu sa ale nezaobídeme bez „doplnku“ Mišny, veľkého množstva tanaimských poučiek uchovaných v Talmude a radov ad hoc nariadení a pravidiel vydávaných vo verejnom záujme. Dohromady táto literatúra tvorí celé storočia program rabínskeho právneho štúdia.

Talmud
Rozvíja abstraktné i praktické dôsledky tanaimskej Mišny, vyvodzuje závery o jej logike a predpokladoch, zlaďuje rozpory medzi rôznymi právnymi postojmi, vymedzuje vzťah medzi zákonodarstvom Mišny a Tóry a zahrňuje i obrovský okruh legendárnych, homiletických a teologických látok. Texty obsahujú rozprávania mudrcov vo veľmi nahustenej a úspornej podobe. Preto je čítanie Talmudu veľmi ťažké a tradičné vzdelanie sa preto nezameriava len na obsah rozprávania, ale aj na zásadné otázky frazeológie a vetného členenia. Kvôli nesmiernemu významu týchto spisov pre židovský život i prax zostal Talmud zásadným textom židovského štúdia.

Halacha (cesta)
Halachická zbožnosť poskytovala Židom zvláštny a autonómny životný ideál a nárazník proti politickému útlaku a teologickým útokom. Taktiež zjednocovala židovský život na celom svete. Rozptýlené a rozmanité halachické normy boli zhrňované do rôznych zbierok : Halachot Pesukot, Halachot Gdolot,..... Veľmi významným dielom bola práca rabiho Moša Maimonida Mišne Tóra.

Teológia
Pôvodná teológia tradičného judaizmu je teológia biblická, ktorá vyrástla z biblických predstáv, biblického jazyka a nádeje a z biblických hodnôt a tém, aj keď väčšina týchto predstáv, nádejí a hodnôt bola transformovaná novou interpretáciou. Mnoho zo starovekej a ranostredovekej teológie je zachytené v knihách midraš agady. Vzhľadom na svoj biblický koreň nie sú tematické okruhy ranej teológie usporiadané podľa nejakého kľúča, ale sa drží postupnosti biblických textov a sleduje biblické témy.

Etika
Halacha sa sústreďuje na dve hlavné sféry konania: na rituálne úkony, ktoré sa odohrávajú medzi človekom a Bohom a na mravné konanie, ktoré sa dialo medzi jednotlivcami. Do prvej sféry patrí modlitba, telesné očisťovanie a predpisy ohľadom jedálnička a slávenia sviatkov. Druhá zahrňuje právne úkony , obchodnú výmenu, úctu k rodičom a povinnosť dohadovať sobáše detí a pochovávať mŕtvych.

Judaizmus ako rituálny systém
Halachické predpisy tradičného judaizmu robia z každej stránky života rituál – od prvých myšlienok a meditácií až po poslednú modlitbu pred spaním, od povolených a zakázaných jedál k prípustný a zavrhnutým obchodným praktikám, od povinných každodenných bohoslužieb k predpisom týkajúcim sa slávenia sviatkov a osobného smútku. Všetky aspekty života tým pádom naberajú právnu povahu mutar a asur, čiže zakázaného a povoleného konania. Pre zbožného Žida je typické úzkostlivé plnenie povinností, ktoré mu ukladá halacha, čo znamená neustále dbať na to, ako správne a včas vyhovieť predpisom.

Súčasný kalendár tradičného židovstva je kalendár lunisolárny, čo znamená, že mesiace sa počítajú podľa mesačného cyklu a roky podľa slnečného. Pretože solárny rok je asi o 11 dní dlhší než mesačný a pretože sa sviatky viažu na lunárne mesiace, sa musí cyklus lunárnych mesiacov prispôsobiť. Dnes túto úpravu predstavuje pridanie zvláštneho mesiaca adar bet sedemkrát za deväť rokov. Pre každodenné rituály sa počíta čas od konca súmraku. Židia počítajú roky od stvorenia sveta, čiže roku 2006 oslavovali rok 5497.

Každodenná modlitba a rituály
Posvätný cyklus začína pre Žida hneď po prebudení. Prvé úkony ako aj všetko ostatné určuje halacha. V tej dobe je zvykom umyť sa a odrecitovať modlitby. Tradične sú tieto modlitby a iné povinnosti záväzné pre mužov, nie pre ženy, ktoré majú na starosti domácnosť. Všetci muži starší ako 13 rokov sú povinný modliť sa trikrát denne. Popoludňajšia a večerná bohoslužba sú skrátenou verziou rannej, niekedy s odchýlkami.

Modlitby a rituály konané raz týždenne
Šabat, ktorý začína každý piatok po zotmení a slávi sa až do sobotného večera, je vrcholom a najdôležitejším dňom celého týždňa. Na sa chystajú zvláštne jedlá, pozývajú zvláštny hostia alebo nečakaný pocestný a vedome sa odkladá námaha i zhon pracovného týždňa. V tento čas nie je dovolená žiadna práca ani dlhšie cestovanie, nemôžu sa zapaľovať ohne a plameň zapálený v predchádzajúci deň sa nesmie uhasiť. Preto aj jedlá sa zhotovujú skôr.

Sviatky a pôstne dni v priebehu roka
Pretože ich je veľa, vymenujem Vám len pár.
Nový rok: oslavuje sa na začiatku siedmeho mesiaca.
Po desiatich dňoch nasleduje Deň zmierenia.
Pätnásteho v mesiaci prichádza Sviatok stanov, čiže Sukot, ktorý sa oslavuje sedem dní a ôsmy deň pokračuje slávnostným zhromaždením. Vďaka zvyku pridávať jeden deň naviac trvá sviatočné obdobie celkom 9 dní, aj keď od stredoveku sa nazýva tento deviaty deň Simchat Tóra (Deň radosti zo Zákona). V tento deň sa uzatvára celoročné čítanie Tóry a zároveň sa začína znovu od začiatku čítať.
Chanuka: nazývaná aj Sviatkom svetiel, je pripomienkou znovu vysväteného Chrámu. Začína 25. dňa deviateho mesiaca a trvá osem dní.
Pesach: alebo vynechanie, oslavuje odchod Izraelcov z Egypta. Slovo vynechanie odkazuje na mor v Egypte, keď zomierali egyptskí synovia, no anjel smrti sa vyhol obydliam Izraelcov. Špeciálne jedlo určené na tento sviatok sa nazýva seder. Skladá sa z jahňaciny, ktorá sa podáva s nekvaseným chlebom macesom a horkastými bylinkami maror. Nekvasený chlieb je chlebom súženia, ale symbolizuje aj chvat, v akom utekali Izraeliti z Egypta. Jahňacie stehno pripomína jahňa obetované pri prvom sviatku Pesach. Horké bylinky predstavujú trpkosť otrockého údelu. Zelenina pripomína jar, vajíčko symbolizuje obeť. Slaná voda pripomína slzy otroctva a čerstvý šalát ako skromné jedlo otrokov. Orechovo ovocný zákusok pripomína tehly a maltu, z ktorej otroci stavali egyptské mestá.

Obrady spojené s okamihmi prechodu
Narodenie: keď sa narodí chlapec, po ôsmych dňoch prichádza na rad obrad zvaný brit (zmluva obrezania). Tento obrad vykonáva vyškolený mohel. Potom chlapec dostane hebrejské meno. Obrad, pri ktorom sa dáva meno dievčatku, sa koná v synagóge pri najbližšej šabátovej bohoslužbe, kedy je otec „vyvolaný“, aby čítal z Tóry.
Vek náboženskej zodpovednosti: Štúdium Tóry začína veľmi skoro, u chlapcov už v troch, štyroch rokoch a obyčajne sa zahajuje tým, že dieťa hľadá a nachádza písmenká svojho mena v mede. To symbolizuje sladkosť života v oddanosti Tóre a je prikázaniam. Keď je chlapec na znamenie svojej plnoletosti vyvolaný k čítaniu Tóry, otec prenesie požehnanie na oslavu jeho prechodu do dospelosti. Tento sviatok na uvedenie chlapcov do dospelosti sa nazýva bar micva (syn prikázania). Dievča sa stáva dospelou, keď má 12 rokov a jeden deň. Jej sviatosť uvedenia do dospelosti sa nazýva bat micva (dcéra prikázania). Býva úplne zasvätená do toho, ako udržiavať rituálne bezchybný domov, do tradičných predpisov týkajúcich sa menštruačnej čistoty a zoznamuje sa s niektorými posvätnými textami.
Svadba: Muž a žena sa zapájajú do spoločenstva ako jeho produktívny členovia a plnia micvu Tóry: „Ploďte sa a množte sa.“ Svadba je považovaná ako základná inštitúcia domova a zodpovednosť za blaho komunity.
Smrť: Biely kitl, ktorý mal oblečený ženích na svadbe má na sebe aj po smrti. Spolu s modrým modlitebným plášťom, ktorý dostal tiež na svadbe. Deti budú nositeľmi sociálnej kontinuity po smrti jedného z rodičov a budú mať povinnosť postarať sa o druhého rodiča. Príbuzný a priatelia po návrate z cintorína ponúknu trúchliacim „jedlo útechy“. Prechod do smrti je tak spojený so symbolmi pospolitého slávenia a kontinuity.