1 DEFINÍCIA CELIBÁTU
Celibát pochádza z latinského slova caelebs, čo znamená neženatý, slobodný. Cirkev v kanonickom práve hovorí o celibáte, ako o zdržanlivosti pre Božie kráľovstvo alebo ako o zvláštnom Božom dare. Z toho vyplýva, že celibát sa nehodnotí ako nepríjemná povinnosť vnucovaná proti vôli, ale príjemca je ním obohacovaný. Inak by predsa dar stratil svoj zmysel. Aj Ján Pavol II. došiel svojou duchovnou skúsenosťou k myšlienke, že ani netušíme koľko duchovného bohatstva je skryté v celibáte. Zmyslom daru je patriť Kristovi nerozdeleným srdcom, aby bolo možné slobodnejšie slúžiť Bohu a blížnemu. Nerozdelené srdce znamená oddať sa celý druhému alebo metaforicky „zasnúbiť“ sa s Kristom, znamená oddať sa mu celým telom i dušou. Byť zasnúbený s Kristom, znamená tu na zemi byť aj „ukrižovaný s ním v nádeji, že s ním bude aj oslávený." V tom spočíva úžasný asketický potenciál panenstva pre Božie kráľovstvo: potenciál sily, boja a smrti. Celibát má teda služobnú funkciu.
1.1 Dejiny celibátu
Svoj začiatok majú v evanjeliu, kde sa hovorí o troch druhoch panenstiev:
1.druh – od narodenia (rukou Božou)
2.druh – operáciou (rukou človeka)
3.druh – duchovné, dobrovoľné ale reverzibilné
Dodržiavať panenstvo možno dvoma spôsobmi, a to srdcom (vnútorné a pravé dodržiavanie) a telesne. V evanjeliu sa okrem tajomstva duchovného panenstva spomína aj druhé, a to tajomstvo manželstva. Zrieknutie sa manželstva pre Božie kráľovstvo si vyžaduje pochopenie. Vystihujú to aj Ježišove slová: „kto môže pochopiť, pochop“. Holandský teológ E. Schillebeeckx z tohto usúdil, že existenciálne je nemožno si založiť rodinu, lebo by to znamenalo porušenie úlohy celibátu. Na Cirkev boli položené námietky, že mnohí apoštoli ako napr. Peter boli ženatí, a ak aj boli, Pán si od nich žiadal väčšiu obetu ako napr. opustiť ženu, rodinu, dom pre Božie kráľovstvo. Prvý výraznejší pokus o zavedenie povinného celibátu pre kňazov prišiel v 4. st. na synode v Elvire (Španielsko), mal však len lokálny dosah. Radikálnejší krok prišiel na prvom lateránskom koncile v r. 1123, pričom celibát ako všeobecne záväzný pre Cirkev potvrdil aj druhý lateránsky koncil v r. 1139. Celibát v dnešnom ponímaní sa začal prísnejšie dodržiavať až po tridentskom koncile (1545- 1563), ktorý sa začal za pontifikátu Pavla III. Pred koncilom bola celibátna disciplína v Európe voľná, čo napr. pápež Ján XXII. riešil finančnými postihmi biskupov a kňazov, ktorí mali partnerky a deti. Pripisovanie zvláštnej duchovnosti celibátu taktiež súviselo s rímskym zvykom zdržanlivosti od sexuálneho vzťahu za účelom udržania si energie pred bojom, čo sa aj prenieslo i do liturgických praktík. Kňazom preto bolo nariaďované nemať pohlavný styk pred slávením Eucharistie. Postupne sa došlo k tomu, že manželstvo, rodinný život a sexualita začali byť znevažované a nevnímané ako posvätné. Celibát sa tak začal zdôrazňovať ako najvyšší stupeň svätosti, aby sa znížila autorita ženatých kňazov.
2 PODSTATA CELIBÁTU
Celibát má hodnotu znaku ako dôkaz celkovej osobitnej lásky k Božiemu kráľovstvu. Nemá sa chápať len ako cirkevný zákon, je to skôr oddanie sa, pravá a vlastná obeta nielen osobnej, ale aj verejnej povahy. Panenstvo dokonca oslobodzuje manželstvo a manželov z neznesiteľného tlaku, a zároveň nám týmto pripomína aby sme si nevytvorili z manželstva alebo rodiny modlu, ktorej by sme všetko obetovali. Panenstvo má tiež veľkú subjektívnu a existenciálnu hodnotu, pretože pomáha osobe realizovať najťažšiu a zároveň najkrajšiu vec, ktorou je vnútorné zjednotenie v sebe s Pánom. Celibát ponúka kňazovi možnosť v bohatšej miere stotožniť sa s dokonalou láskou zmŕtvychvstalého Krista, a odpovedá na volanie stať sa podobným Kristovi. Cieľom celibátu je vychovať vyzretého, svedomitého, zodpovedného muža, mravne pevného a verného kňaza.
2.1 Prečo Božie kráľovstvo a Cirkev vyžadujú celibát?
Keď Cirkev požaduje celibát, má to veľmi hlboké dôvody ako napr. nasledovanie Krista alebo predstava Krista vo funkcii hlavy spoločenstva. Cirkev sa opiera o plnoživotnú skúsenosť, ktorá sa viaže na osobu Ježiša Krista, ktorý bol skutočným kňazom a bol neženatý. Existujú tri rehoľné sľuby: chudoby, poslušnosti a čistoty. Pretože človek nevedel používať svoj rozum a vôľu na to, aby prišiel cez všetko k Bohu, ale urobil si z vecí modly, zapáčilo sa Bohu zjaviť v evanjeliu cestu zrieknutia, ale aj zrieknutia sa bohatstva. Cirkev celibát chápe ako nevyhnutnú zložku kňazského života a služby.
3 PROBLEMATIKA DNEŠNÉHO KŇAŽSKÉHO CELIBÁTU
Dnes sa často kladie otázka, či nemožno byť dobrým kňazom aj bez celibátu. Je celkom možné, že manželský stav by v určitých okolnostiach mohol prístup ku kňazskému povolaniu uľahčiť a u niektorých kňazov dokonca podporiť väčšiu vyrovnanosť v ich citovom a duševnom živote. Dnešné sociologické prostredie nepodporuje celibát pretože sa domnieva, že kňaz by mal byť skôr zaradený do všeobecného spôsobu života bez privilégií, výnimiek a obmedzení, tiež by mal mať účasť na základných ľudských životných skúsenostiach. V súčasnosti, podľa Cirkvi je celibát iba vecou cirkevnej disciplíny a pre jeho udržanie argumentuje tieto dôvody:
1. kňaz môže venovať väčšinu svojho času farnosti, lebo nie je rozptyľovaný rodinnými zodpovednosťami
2. kňaza možno ľahšie premiestniť do inej oblasti podľa potrieb Cirkvi
3. výdaje za ubytovanie, zdravotnú starostlivosť a dôchodok sú menšie ako v prípade rodiny
4. oddanosť kňaza nie je delená
5. ťažšie sa mení jeho postoj
Cirkev je vo vzťahu k ľudskej sexualite zaostávajúcou organizáciou.
