So vzrastom majetku a moci úzkeho kruhu sikhských pohlavárov sa však začal ich postoj meniť. Za piateho guru Ardžana Deva sa už otvorene prehlbovalo nepriateľstvo medzi moslimskými panovníkmi a vedúcou vrstvou sikhov. Ako prvý na túto zmenu doplatil práve guru Ardžan, keď ho mogulský panovík Džahangár nechal umučiť. Sikhovia odpovedali ozbrojeným odporom, ktorý kulminoval za posledného, desiateho guru Góbinda Singha ( 1675-1708 ). Góbind Singh bol najvzdelanejší zo všetkých guru. Rovnako dobre ovládal meč i slovo. Za jeho vlády sa dovŕšila premena sikhskej náboženskej obce na elitné vojenské bratstvo – chálsu. Rozhodujúca zmena sa stala za dramatických okolností roku 1699 v Ánandpure na jarnom trhu. Na zhromaždení sikhov sa zjavil Góbind s vytaseným mečom a mávajúc ním žiadal hlavu jedného z prítomných. Po krátkom čase sa odhodlal jeden z kasty kaštrijov ponúknuť mu svoj život. Guru ho zobral do stanu odkiaľ bolo počuť úder a vidieť tečúcu krv. Singh sa opäť objavil pred zhromaždením a žiadal ďalšiu obeť. Znovu sa našiel dobrovoľník a táto scéna sa opakovala päť krát. Potom Góbind otvoril stan a vo vnútri bolo päť bezhlavých kôz a päť dobrovoľníkov oblečených v prekrásnych šatách. V nasledujúcom obrade dal guru všetkých pokrstiť a potom pokrstili oni jeho. Guru Góbind prijal krst od ľudí z nižších sociálnych kást – tkáča, holiča, nosiča vody a roľníka, a tento počin priviedol pod jeho zástavy viac ako 80 tisíc ľudí. Góbind Singh určil nové pravidlá a zákony chálsy, ktoré definitívne sformovali toto novovzniknuté vojenské náboženstvo, do ktorého mohli vstupovať aj ženy. Pod velením Góbinda Singha chálske bratstvo vybojovalo sériu výťazných bitiek, pričom v poslednej padli aj jeho dvaja synovia. Preto Góbind určil, že namiesto ďalšieho guru bude jedinou autoritou sikhov posvätná kniha Ádí Granth, ktorú nazývali aj Guru Granth Sahib. Spočiatku mierumilovná náboženská obec mala po tragických skúsenostiach dve možnosti : brániť sa, alebo sa rozplynúť v dvoch dominantných náboženstvách. Sikhovia si podľa chálsy zvolili tretiu možnosť – boj.
Dôležitým letopočtom pre neskorší vývoj sikhizmu bol rok 1799, keď Randžítovi Singhovi sa podarilo nielen dobyť centrum Pandžábu Lahore, ale neskôr aj samotný Pandžáb a spolu s ním priľahlé oblasti Multán, Kašmír a Péšávar. Utvoril sa centralizovaný štát, ktorý zanikol až v tedy, keď sa ho zmocnili britský kolonizátori.