Mohamed - zakladateľ islamu

Úvod
V období po teroristických útokoch na mesto New York, ktoré snáď otriasli každého z nás, som začala, i keď vzhľadom na svoj vek dosť naivne, pátrať po príčinách tejto udalosti. A práve vtedy som si uvedomila, koľko málo viem o východných krajinách i o samotnom islame. Pre Európana je asi dosť zložité pochopiť význam svätej vojny. Veď dá sa tvrdiť, že islamské náboženstvo často prerastá vo fanatizmus. A na to, aby sme pochopili toto zmýšľanie arabského človeka, ktorý dokáže na sebe odpáliť kilogramy výbušniny v chorej predstave, že oslobodí svoj svet, nám nestačí len zamýšľanie sa nad príčinami. Treba pátrať, pátrať dve tisícky rokov dozadu a v tomto období hľadať korene islamského náboženstva, ktoré je pre nás tak vzdialené a nepochopiteľné a snáď až príliš často spojené s nesmiernym krviprelievaním. Či už vezmeme do úvahy už spomínané útoky na New York alebo boj Izraelu a Palestíny o Jeruzalem, alebo sa vraciame späť do histórie, všade sa pred nami vynoria strašné obrazy. No je skutočne islam založený len na krviprelievaní a terore, alebo je to skutočne náboženstvo, ktoré má korene v kresťanstve a židovskom náboženstve a je teda založené na duchovnej hodnote? Ale aby sme lepšie pochopili aj vznik islamu, treba do stredobodu pozornosti postaviť jeho zakladateľa, ktorý sa pokúsil o vytvorenie úplne nového náboženstva, o zmenu zmýšľania celého svojho národa, a tým sa postaviť proti všetkým, proti celému národu, a to všetko na základe jediného zjavenia, o ktorom i sám pochyboval. Niečo takého je naozaj fascinujúce. Hlavne preto, že Mohameda si na rozdiel od Ježiša predstavujeme (aspoň z môjho pohľadu) ako človeka z mäsa a kostí. Ježiš je pre nás skôr symbolom, než živou bytosťou. Preto je ozaj jeho konanie obdivujúce, i keď je na mieste podotknúť, že rovnako ako každý človek, i Mohamed nekonal vždy ideálne. A nesmieme taktiež zabúdať, že žil pred dvoma tisíckami rokov a tradície (sunny) o jeho živote neboli spísané bezprostredne po jeho smrti, ale s určitým odstupom času, takže je i pre historika veľmi ťažké dokázať, ktorá myšlienka je pravdivá, a ktorá pozmenená, či dokonca úplne pozmenená. A tak bolo i pre mňa dosť ťažké hľadať skutočnú pravdu. Preto som nečerpala materiál z jediného zdroja, snažila som sa o konfrontáciu, pričom som vyberala údaje menej opradené legendami, či v prípade, ak sa jednalo o nie príliš závažnú informáciu a zdroje sa príliš rozchádzali v jej podaní, snažila som sa bez nej zaobísť.

No teraz už prejdime k samotnej téme:

Detstvo
Dátum Mohamedovho narodenia nemôžeme určiť jednoznačne. Podľa údajov arabských historikov sa narodil okolo v „Roku slona“, čo je veľmi významný rok v dejinách jeho rodného mesta – Mekky. V tomto roku totiž jemenský miestodržiteľ Abraha pritiahol s početnou armádou do Mekky, aby zničil toto prosperujúce mesto. Jej obyvatelia však neboli na boj pripravení, ale najväčšiu hrôzu mali zo slona, ktorý doprevádzal armádu. No ešte predtým, než došlo k vyjednávaniu, vypukla v armáde epidémia, a tak sa Abraha musel stiahnuť. Slon vyvolal na Mekkáncov taký dojem, že tento rok nazvali „Rokom slona“. Okrem toho nie je isté ani to, či „Rok slona“ pripadal práve na rok 570, v súčasnosti sa predpokladá, že v skutočnosti sa táto udalosť stala o rok alebo dva dozadu.
Mohamedov otec zomrel v mladom veku pri návrate z obchodnej cesty do Sýrie v Jathribe ešte pred narodením svojho prvého syna. Pochádzal z rodu Hášimovcov, ktorý v minulosti patril medzi popredné rody v Mekke, ale v dobe Mohamedovho narodenia už značne stratil svoj vplyv i bohatstvo. Členovia rodu sa síce podieľali na obchode so Sýriou, ale boli vylúčení z účasti na rozsiahlych obchodných operáciách a finančných jednaniach.
Mohamedova matka Ámina bola taktiež z rodu v Mekke nie príliš významného. Po smrti manžela sa už viac nevydala a Mohameda vychovávala v dome svojej rodiny. V tom čase bolo v Mekke zvykom posielať deti na nejaký čas do púšte k beduínom, kde bo síce tvrdý, ale zdravý život. Aj Mohamed strávil v púšti dva alebo viac rokov, a to u jednej beduínskej ženy z rodu Hawázin. No keď mal Mohamed šesť rokov, Ámina zomrela a ujal sa ho najprv dedko, no keď aj ten po dvoch rokoch zomrel, ujal sa ho strýko Abú Tálib. No s upadajúcim vplyvom strýka sa zužoval aj obchod a Abú Tálib nebol schopný Mohameda zamestnať ani dvadsiatich piatich rokoch. No i napriek tomu mal strýko medzi súkmeňovcami určitý vplyv, pretože ako hlava rodu po dlhý čas chránil Mohameda pred útokmi nepriateľov.
So strýkom údajne Mohamed podnikol obchodnú cestu do Sýrie a zúčastnil sa vojny Mekky proti okolitým kmeňom, kde získal vojenské skúsenosti, ktoré mu neskôr pomohli. Po tejto vojne vzrástla moc mekkánskej plutokracie (bohatá vrstva obyvateľstva) natoľko, že začala porušovať morálny kódex. Tým chceli vylúčiť Jemenov z účasti na diaľkovom obchode. No tento čin sa stretol s odporom u skupiny mekkánskych rodov, ktoré neboli schopné samy posielať karavány do Jemenu. Okrem toho sa obávali, že sa aj oni môžu stať obeťami takéhoto jednania zo stany plutokracie, a tak utvorili tzv.

Ligu čestných (Hilf al-fudúl), ktorá sa usilovala o zachovanie poctivosti pri obchodnom jednaní. Jej členom bol aj Mohamed, ako príslušník slabého rodu. Ciele tejto ligy boli veľmi blízke, až totožné s požiadavkami Mohamedovho náboženstva.




Svadba s Chadídžou
Zlomom v Mohamedovom živote bola svadba s Chadídžou, zámožnou a nezávislou vdovou ,ktorá sa podieľala na obchodných karavánach do Sýrie. Ešte pred svadbou ho vzala do svojich služieb a vyslala ho do Sýrie ako svojho obchodného zástupcu. Mohamed túto úlohu splnil úspešne a čestne. To vraj na Chadídžu vyvolalo taký dojem, že mu sama navrhla sobáš. Mohamed mal vtedy dvadsať rokov a Chadídža údajne štyridsať, no to je pravdepodobne skreslená predstava, pretože mali spolu ešte šesť detí (štyri dcéry a dvoch chlapcov), ktoré však zomreli v mladom veku. Vďaka svadbe s Chadídžou sa mohol Mohamed venovať obchodu. Chadídžin majetok mu dovoľoval podieľať sa na transakciách a karavánnom obchode. Bol zbavený materiálnych starostí, ktoré ho v mladosti sužovali a stal sa taktiež právoplatným členom mekkánskej spoločnosti. A to všetko i napriek tomu, že on ani Chadídža nepatrili medzi najbohatších občanov Mekky. Prostredníctvom Chadídžy sa dostal do styku s jej bratrancom Waraquom ibn Naufalom, mužom veľmi nábožensky založeným, ktorý neskôr prijal kresťanstvo. Od neho získal Mohamed poňatie o monoteistických (jednobožských) náboženských systémoch. Chadídža bola pre Mohameda vernou a oddanou družkou, ktorá stála po jeho boku v čase jeho osobných neistôt, i keď boli proti nemu vlastní spoluobčania. Úctu a lásku k nej prejavoval ešte dlho po jej smrti a so žiadnou zo svojich desiatich alebo jedenástich manželiek, ktoré si vzal po jej smrti, už nemal deti. Raná doba prorocká
Mohamed rád vyhľadával osamelosť. V skalnatých vrchoch, obklopujúcich Mekku našiel jaskyňu, kde sa často chodil modliť a meditovať. Počas meditácií začal mať rôzne vidiny a sny. Dva z nich na ňom zanechali hlboký dojem a mali zvláštny význam. Keď Mohamed spal, prišiel k nemu archanjel Gabriel s knihou v ruke a prikázal mu: „Prenášaj!“. Keď Mohamed odmietol čítať, archanjel mu pritlačil „knihu na ústa a nosné dierky“ tak silno, že ho skoro zadusil. Keď archanjel už štvrtý raz zopakoval „Prednášaj!“, Mohamed sa opýtal: „Čo mám prednášať?“ Nato mu archanjel odpovedal: „Prednášaj v mene Pána svojho, ktorý stvoril človeka z kvapky priľnavej. Prednášaj, veď Pán tvoj je nadmieru štedrý, ten, kto naučil perom, naučil človeka, čo ešte nevedel.“ Mohamed začal čítať a anjel sa napokon vzdialil.

„Potom som sa prebudil akoby tie slová boli napísané v mojom srdci.“ Mohamed opustil jaskyňu a len č došiel doprostred hory, začul nebeský hlas: „Mohamed, ty si Posol Boží a ja som Gabriel.“ „Pozrel som hore a uvidel som tam Gabriela v podobe muža s natiahnutými nohami na obzore.“ Anjel mu zopakoval tie isté slová a Mohamed sa naňho díval ako skamenený, nebol schopný vykročiť ani cúvnuť. „Odvracal som sa s tvárou od neho, ale všade som ho videl.“ (Podľa slov. prekl. Jána Paulinyho)
Prvé tri roky po zjavení Mohamed nevystupoval so svojím učením verejne, pretože sa zo začiatku bál, že je posadnutý džinom (démonom) a snom nechcel príliš veriť, dokonca pomýšľal i na samovraždu. Prvá žena, ktorá uverila v jeho prorocké vyslanie bola jednoznačne Chadídža, ale názory na prvého muža sa rozchádzajú. Do úvahy prichádzajú traja muži, a to Abú Bakr (neskorší prvý kalif), Alí (Mohamedov bratranec) a Zajd ibn Haritha (otrok v Mohamedovom dome). Najväčší prínos pre začiatky islamu však mal Abú Bakr. Ten Mohamedovi priviedol jeho najvernejších prívržencov a bol od začiatku jeho najbližším priateľom a radcom. V týchto prvých rokoch uverilo Mohamedovmu učeniu asi päťdesiat ľudí. A to ako príslušníci najvplyvnejších rodín, tak i menej významných, taktiež otroci a prepustení väzni. Ale boli to predovšetkým mladí ľudia. Aj dôvody, z ktorých sa priklonili k novému náboženstvu, boli rôzne: väčšinu lákal náboženský obsah viery, ktorý vyhovoval ich potrebám, iní videli v Mohamedovi pokračovateľa ideí Ligy čestných, boli tu i tak, ktorí pociťovali všeobecnú neistotu Mekky a hľadali oporu v spoločnosti rovnako postihnutých. Ale vcelku prevládali náboženské motívy. Mohamed zo začiatku zhromažďoval prívržencov svojho náboženstva pravdepodobne vo svojom dome, no okolo roku 614 prívržencov pribúdalo jeho vlastný dom už nestačil: Strediskom náboženstva sa teda stal dom Al-Arkama, bohatého a nezávislého mladého muža z najbohatšieho mekkánskeho rodu Machzúmovcov.

Vystúpenie na verejnosť
Mohamed prvý raz vystúpil verejne so svojím učením roku 612, po vízii, pri ktorej dostal príkaz zverejniť svoje zjavenia. V ďalšom období učenia sa už začala prejavovať opozícia voči Mohamedovi i jeho prívržencom, a to najmä zo strany rodov, ku ktorým prívrženci patrili. Z nich najznámejšie boli dva, a to Machzúmovci a Umajjovci. Báli sa najmä toho, že Mohamed sa snaží o znesvätenie symbolov ich náboženstva. Najprv sa s ním snažili vyjednávať. Prijali ho do najužšieho kruhu tých, ktorí mali v rukách monopol najvýnosnejších obchodných operácií. Za to však od neho požadovali ústupky, ktoré ho mali zbaviť morálnej a intelektuálnej prevahy. Žiadali od neho, aby prestal útočiť na pohanské božstvá. Mohamed s tým po dlhom váhaní súhlasil, no potom opätovne pochopil, že by tým podryl všetko svoje predošlé učenie, a tak od tohto kompromisu ustúpil.

A tak sa začalo osem, snáď najťažších rokov jeho učenia, kým neodišiel do Mediny. Okrem toho mu občania vyčítali aj to, že sa nediali zázraky: „Neuveríme ti, kým .. sám nevystúpiš na nebesá. A neuveríme v tvoje nanebevstúpenie, kým nám z neho nezošlú Knihu, z ktorej by sme mohli čítať.“
Nanebevstúpenie sa údajne odohralo v roku 617 alebo 619. Mohamed na okrídlenej kobyle al-Boraq navštívil pozemský Jeruzalem a prišiel až do neba. Podľa niektorých zdrojov Si Mohamed na svojom okrídlenom koni prezrel peklo a raj a priblížil sa až k Allahovmu trónu. Cesta trvala len okamih: Keď sa Mohamed vrátil späť do svojej izby, hlinený džbán ,ktorý prevrhol pri odchode, ešte nestačil celkom vytiecť. V inej tradícii je v popredí schodisko, po ktorom Mohamed, unášaný archanjelom Gabrielom, vystúpi až k nebeskej bráne. Predstúpi pred Allaha a dozvie sa priamo z jeho úst, že bol vybraný pred všetkými ostatnými prorokmi a že Mohamed je jeho „priateľ“. Boh mu tiež zveril Korán.

Odchod do Mediny
V tomto období zaznamenal islam prvých „odpadlíkov“, ktorí od náboženstva odstúpili. Mohamed nakoniec rozhodol, že najlepšie bude, keď moslimovia odídu na čas do Etiópie, kde v prítomnosti kresťanov, blízkych svojou vierou islamu, prečkajú najhoršiu dobu. Opozícia však čosi vytušila a chystala sa Mohameda odstrániť, no neúspešne. No Mohamed pochopil, že Mekka už pre neho nie je bezpečné miesto a tajne odišiel roku 622 len s Abu Bakrom do Jathribu. Cesta však bola pre nich nebezpečná, pretože opozícia proti nim vyslala pátracie oddiely, a preto sa museli niekoľko dní ukrývať v jaskyni. Nakoniec 24. Septembra 622 šťastne dorazili na okraj játhribskej oázy. Tento čin je označovaný ako „hidžra“. U nás sa toto slovo prekladá ako útek, no v skutočnosti má význam iný – prerušenie starých zväzkov (kmeňových, rodových alebo rodinných a naviazanie nových). V Medine sa Mohamed stáva politikom, zákonodarcom, sudcom a zakladateľom nového spoločenstva. Tu si kúpil pozemok, na ktorom postavil zo začiatku dva domy, pre každú zo svojich žien, neskôr sa ich počet zvýšil na deväť. Nemal však vlastný dom, noci trávil u svojich žien. Na tomto pozemku bola neskôr postavená i Prorokova mešita, druhé najvýznamnejšie kultové stredisko islamu. Spoločnosť, ktorá sa vybudovala v Medine sa nazýva umma (spoločenstvo, obec). Postupom času začal Mohamed hrať v Medine dôležitú úlohu a stal sa jej politickým vodcom. Džihád
Hlavným cieľom Mohameda bolo rozšíriť svoje náboženstvo na celú Arábiu, predovšetkým však na svoje rodné mesto Mekku a očistiť svätyňu Kabu od pohanstva.

Keď sa mu už dlho nedarilo presvedčiť ľudí o svojom učení, rozhodol sa použiť násilie. Medina sa nachádzala na významnej obchodnej ceste rodu Qurajšovcov a Mohamed sa rozhodol pre prepadávanie karaván na tejto obchodnej ceste. Potom prešli výboje aj na okolité kmene, a tak tieto boje prerástli do svätej vojny, tzv. džihád. Začiatky vojny neprinášali žiadne významnejšie úspechy. Jednou z najúspešnejších bola bitka pri Badre v marci 624. Porážka Qurajšovcov mala viacej príčin. Po prvé moslimovia boli celkovo mladší, a teda aj zdatnejší než ich nepriatelia. A potom to bola i viera moslimov v záhrobný život, ešte posilnená koránskym prísľubom raja pre každého, kto padne v boji za islam. Ďalší rozkol nastal medzi Židmi a moslimmi, keď sa Židia začali čoraz nepriateľskejšie stavať voči nim. Poukazovali na nedostatky v Koráne a dokazovali, že Mohamed nepozná Starý zákon. Po víťazstve moslimov v rozhodujúcej tzv. „zákopovej“ bitke, dal Mohamed všetkým Židov v Medine povraždiť. V apríli 628 mal Mohamed ďalšie videnie, v ktorom sa dozvedel, že môže podniknúť púť k svätyni Kabe. Síce sa skončila neúspešne, Mohamed onedlho uzavrel s Mekkou prímerie, dokonca uzavrel aj desaťročný mier s Qurajšovcami. No roku 630 mier porušil a zničil modly Kaby. Roku 632 sa Mohamed, akoby hnaný predtuchou, vybral do Mediny. Bola to jeho posledná púť. Traduje sa, že na konci tejto púte na rozlúčku Mohamed zvolal: „Pane! Splnil som dobre svoje poslanie?“ a zástupy odpovedali: „Áno! Dobre si ho splnil!“

Posledné chvíle života
Po návrate do Mediny Mohamed zomrel v náručí svojej obľúbenej manželky Áiše. Nastalo veľké zdesenie. Mnohí nemohli prijať Prorokovu smrť. Niektorí verili, že Mohamed, podobne ako Ježiš, vystúpil na nebo. Nebol pochovaný na cintoríne, ale v jednej izbe Áišinho domu, kde sa dnes nachádza pohrebný pamätník, ktorý e pre moslimov skoro rovnako posvätný ako Kaba. Za chalífa (pokračovateľa Mohameda) bol zvolený Abú Bakr. Ten sa obrátil na veriacich so slovami: „Ak niekto uctieva Mohameda, Mohamed je mŕtvy; no ak niekto uctieva Boha, Mohamed je živý a nezomiera.“

Vývoj po smrti
Mohamed však pred smrťou neurčil svojho nástupcu. Abú Bakr, otec Mohamedovej obľúbenej manželky Áiše bol zvolený ešte predtým, než bol Mohamed pochovaný. No bolo známe, že Mohamed uprednostňuje Alího, manžela svojej dcéry Fatimy, ktorá mu ako jediná stihla priniesť na svet vnukov. Alí však v záujme zachovania ummy súhlasili s voľbou Abú Bakra. Ten zomrel o dva roky.

No za jeho zástupcu nebol zvolený Alí, pretože Abú Bakr si pred smrťou zvolil nástupcu sám, a to generála Umara. Jeho nástupcom sa stal Prorokov zať Uthmán. Až po tom, ako jeho zavraždili beduíni v púšti, bol konečne zvolený Alí. Pre šíitov, ktorí neuznávali za následníka nikoho, kto nepochádzal z Prorokovej rodiny, bol Alí prvý skutočným chalífom. No Áiša ho obvinila z účasti na vražde Uthmána. A tak vznikli dve znepriatelené strany. Tridsať rokov po Mohamedovej smrti sa teda umma rozštiepila na tri vetvy: sunnitov (stúpencov sunny – pravidlo, tradícia), šíitov (pridŕžajúcich sa línii prvého skutočného chalífa Alího) a cháridžov (podľa nich mala právo dosadzovať a zosadzovať vodcov jedine obec).

Záver
Na predchádzajúcich stránkach sme si priblížili Mohamedov život i dielo. Možno ho právom pokladať za človeka výnimočného. Veď kto by sa podujal tak neľahkej úlohy, kto by našiel v sebe toľko odhodlania čeliť nepriazni iných? Vďaka tejto práci som sa konečne dozvedela viac o jeho živote. No predsa len ešte moja zvedavosť nie je úplne uspokojená, a tak by som ešte krátko pridala základy jeho učenia:
Mohamed hlásal takzvaných päť pilierov viery:
- salát – obrad alebo modlitba, ktoré vyžadujú, aby veriaci päť ráz za deň padol tvárou na zem
- zakát – zákonné almužny
- sawm – pôst od svitu do mrku počas celého pôstneho mesiaca ramadánu
- hadždž – púť
- šaháda – vyznanie viery, t.j. opakovanie formulky: „Vyznávam, že niet božstva okrem Boha a Mohamed je Posol Boží.“
Vzhľadom na omylnosť človeka Korán nepovzbudzuje ani k askéze, ani k mníšskemu stavu. Mohamed obmedzil počet zákonitých manželiek na štyri, ale nestanovil presný počet konkubín a otrokýň. Už teda niet čo poznamenať k celoživotnému dielu Mohameda. Dúfam, že sa mi podarilo aspoň trochu priblížiť tohto človeka z pohľadu jeho nasledovníkov, ktorí o ňom zanechali také množstvo cenných informácií...

Zdroje:

Mircea Eliade – O islame -
Ivan Hrbek, Karel Petráček – Muhammad -