Je to posvätný okamih, keď sa ľudský duch chce prosiac alebo ďakujúc vrhnúť pred stupne trónu Božieho! Toto sa nikdy nesmie stať drkotaním zo zvyku! Ani u služobníkov cirkvi! Človek, ktorý je schopný používať meno Boh pri všetkých možných i nemožných príležitostiach dňa, nikdy nemal ani potuchy o pojme Boha! Ako ľudský duch musí mať schopnosť pocítiť v sebe tušenie Boha, aj keby to bolo len raz za jeho pozemského života! Ale samotný tento jeden raz by postačil na to, aby bezpodmienečne stratil chuť porušovať druhé prikázanie! Večne potom bude nosiť v sebe túžbu vysloviť meno „BOH“ len s najväčšou čistotou svojho vnútra! Kto to nemá, je ďaleko vzdialený od toho, aby bol hodný čo i len slova Božieho, tým menej toho, aby vošiel do ríše Boha a vychutnával jeho oblažujúcu blízkosť! Z tohto dôvodu je tiež zakázané vytvárať obraz Boha otca podľa predstáv ľudí! Každý pokus musí viesť k žalostnému zmenšeniu, keďže ani ľudský duch ani ľudská ruka nie sú schopné, aby vizionársky vzhliadli a potom v obraze pozemsky zachytili čo i len najmenšiu čiastočku skutočnosti! Najväčšie takéto umelecké dielo by znamenalo len hlboké zneváženie. Oko samotné naznačuje svojím nevysloviteľným žiarením všetko. Tak vznešená je pre vás nepochopiteľná veľkosť, ktorú zahŕňate v slove „BOH“ a ktorú sa opovažujete v ľahkovážnej trúfalosti používať ako najbežnejšiu zo všetkých prázdnych a bezmyšlienkovitých fráz! Budete skladať účty z tohto svojho počinu!
Prikázanie tretie
DEŇ SVIATOČNÝ MÁŠ SVÄTIŤ!
Kto si dá tú námahu, aby prikázanie precítil. Ak sa pozriete na deti, na dospelých, ako ľahkovážne zvyknú zaobchádzať s prikázaniami svojho Boha, tak každého vážne zmýšľajúceho človeka by sa mohla, mala zmocniť hrôza. Prikázania sa v škole učia a povrchne sa o nich pohovorí. Človek je rád, keď do seba pojal znenie textu a vie o ňom podať akú-takú informáciu, pokiaľ mu hrozí nebezpečenstvo, že by sa ho na to mohli pýtať. Keď potom vyjde zo školy a vstúpi do praktického života, zabudne sa čoskoro aj na znenie textu a tým aj na zmysel. To je najlepší dôkaz toho, že ho v skutočnosti vôbec nezaujímalo, čo jeho Pán a Boh od neho vyžaduje. Ale On ani tým nič nevyžaduje, ale s láskou dáva všetkým ľuďom, čo nutne potrebujú! Veď už Svetlo ukázalo, ako veľmi ľudia zblúdili. Tak im Boh ako vychovávateľ verne ukázal cestu, ktorá ich dovedie k večnému bytiu vo svetlej ríši ducha, teda k ich šťastiu, pričom jej nesledovanie musí viesť k nešťastiu ľudí a skaze! Práve preto vlastne nie je správne, ak sa hovorí o prikázaniach. Sú to skôr dobre mienené rady, ukázanie pravej cesty prostredníctvom hmotnosti, spoznanie ktorej bolo želaním samotného ľudského ducha. Ale ani táto čo i pekná myšlienka nemá na človeka žiaden účinok. Príliš sa doslova zadebnil vo svojich vlastných myšlienkových pochodoch a nechce nič viac vidieť alebo počuť okrem toho, čo si sám vybudoval v podobe názorov, ktoré mu umožnili pozliepať jeho malé pozemské vedomosti. Necíti, ako ho hmotnosť unáša ďalej, stále ďalej až po hranicu, kde bude pred ním naposledy stáť buď-alebo ako to rozhodnutie, ktoré ostane určujúce pre celé jeho bytie, po ktorom bude musieť ísť až na koniec svojej takto zvolenej cesty bez toho, aby sa mohol ešte raz vrátiť späť, aj keď napokon dospeje k poznaniu. Potom už bude príliš neskoro a prispeje to len k tomu, že sa zvýšia jeho muky.