Nesprávny bol doterajší názor, ktorý ohraničoval zmysel a robil ho jednostranným, veď predsa nič nemôže byť jednostranné, čo Boh požehnal. Ešte nesprávnejšie ale bolo, že sa toto prikázanie znetvorilo tým, že malo byť vylepšené podľa ľudského uváženia, presnejšie sformulované dodatkom: „Cti otca svojho a matku svoju!“ Tým sa stalo osobným. Toto muselo viesť k omylom; pretože prikázanie znie vo svojej pravej forme len: „Cti otca a matku!“ Nemyslia sa teda jednotlivé, určité osoby, ktorých druh nie je možné vopred stanoviť a predpokladať. Niečo tak nezmyselné sa nikdy nevyskytne v zákonoch Božích. Boh v žiadnom prípade nepožaduje ctiť niečo, čo si ani nezaslúži, aby bolo bezvýhradne uctievané! Toto prikázanie naopak zahŕňa namiesto osobnosti pojem otcovstva a materstva. Neobracia sa teda najskôr k deťom, ale na samotných rodičov, od týchto požaduje, aby si ctili otcovstvo a materstvo! Prikázanie ukladá rodičom bezpodmienečnú povinnosť, aby si vždy boli úplne vedomí svojej veľkej úlohy a aby tým stále mali pred očami aj zodpovednosť, ktorá v tom spočíva. Na onom svete a vo Svetle sa nežije slovami, ale v pojmoch. Z tohoto dôvodu sa stáva, že pri opakovaní v slove ľahko dôjde k obmedzeniu pojmu, ako je to viditeľné v tomto prípade. Ale beda tým, ktorí nedbajú na toto prikázanie, ktorí sa neusilovali o jeho spoznanie v pravom zmysle. Nie je ospravedlnením, že dosiaľ bolo mnohonásobne len nesprávne vykladané a nesprávne vyciťované. Dôsledky nedodržania prikázania sa prejavili už pri splodení a vstúpení duše. Úplne ináč by bolo na tejto zemi, keby ľudia boli pochopili a naplnili toto ďalekosiahle prikázanie. Úplne iné duše sa potom mohli dostať k inkarnácii, ktoré by nepripustili úpadok mravnosti a morálky takého stupňa, aký je dnes! Pozrite sa len na vraždenie, pozrite sa na zhýralé tance, pozrite sa na orgie, ktorým sa dnes všetko chce oddávať. Podobné korunovaniu triumfu dusivých prúdov temna. A pozrite sa na nepochopiteľnú ľahostajnosť, s ktorou je prijímaný a dokonca podporovaný úpadok ako niečo správne, niečo, čo tu už vždy bolo. Kde je človek, ktorý sa usiluje správne poznať vôľu Božiu, ktorý sa snaží vzletne poňať nekonečnú veľkosť, namiesto toho, aby vždy znova a znova túto veľkú vôľu tvrdohlavo vtláčal do biednej obmedzenosti pozemského mozgu, z ktorého spravil chrám rozumu. Sám si tým klopí pohľad k zemi ako otrok idúci v reťaziach, namiesto toho, aby ho pozdvihol rozšírený leskom radosti nahor, aby sa stretol s lúčom poznania.