Desatoro božích prikázaní

DESATORO BOŽÍCH PRIKÁZANÍ
Obsah
Obsah 1
Prikázanie prvé 2
JA SOM PÁN, TVOJ BOH! NEBUDEŠ MAŤ INÝCH BOHOV OKREM MŇA! 2
Prikázanie druhé 3
NEZNEVÁŽIŠ MENA PÁNA, SVOJHO BOHA! 3
Prikázanie tretie 5
DEŇ SVIATOČNÝ MÁŠ SVÄTIŤ! 5
Prikázanie štvrté! 6
MÁŠ CTIŤ OTCA I MATKU! 6
Prikázanie piate 8
NEZABIJEŠ! 8
Prikázanie šieste 9
NENARUŠÍŠ MANŽELSTVO! 9
Prikázanie siedme 10
NEBUDEŠ KRADNÚŤ 10
Prikázanie ôsme 11
NEVYDÁŠ KRIVÉHO SVEDECTVA PROTI BLÍŽNEMU SVOJMU! 11
Prikázanie deviate 11
NEBUDEŠ BAŽIŤ PO ŽENE BLÍŽNEHO SVOJHO! 11
Prikázanie desiate 12
NEBAŽ PO DOME, DVORE, STATKU BLÍŽNEHO SVOJHO A PO VŠETKOM, ČO JE JEHO! 12



Prikázanie prvé
JA SOM PÁN, TVOJ BOH!
NEBUDEŠ MAŤ INÝCH BOHOV OKREM MŇA!
Kto si dokáže tieto slová správne prečítať, už v nich azda uvidí rozsudok nad tými, ktorí nedbajú na toto najvznešenejšie zo všetkých prikázaní. „Nebudeš mať iných bohov!“ Nejeden si pod týmito slovami predstavuje príliš málo. Príliš si to zjednodušil! Pod modloslužobníkmi si snáď v prvom rade predstavuje len takých ľudí, ktorí kľačia pred radom drevených figúr, z ktorých každá jedna predstavuje určitého boha, myslí možno i na uctievačov diabla a podobných zblúdilcov, na ktorých pomýšľa v najlepšom prípade s poľutovaním, avšak nemyslí pritom na seba. Pozrite sa pokojne sami na seba a uvážte, či snáď tiež nepatríte k nim! Jeden má dieťa, ktoré mu je skutočne nadovšetko, pre ktoré by priniesol každú obeť, pre ktoré zabúda na všetko ostatné. Druhý stavia nadovšetko pozemský pôžitok, ani pri najlepšej vôli by napokon nebol schopný kvôli niečomu sa tohto pôžitku vzdať, keby bol postavený pred takú požiadavku, ktorá si vyžaduje dobrovoľné rozhodnutie. Tretí zas miluje peniaze, štvrtý moc, piaty ženu, ďalší pozemské vyznamenania a všetci zase v tomto všetkom napokon len.. seba! Toto je modloslužba v pravom zmysle. Pred týmto varuje prvé prikázanie, zakazuje ju! A beda tomu, kto sa ho nebude pridržiavať do písmena! Toto prekročenie sa okamžite vypomstí tým, že takýto človek musí navždy zostať pripútaný k zemi, keď prechádza do jemnohmotnej ríše. V skutočnosti sa ale sám pripútal k zemi svojím lipnutím na niečom, čo je na zemi! To ho zdržiava pri ďalšom vzostupe a on stráca čas, ktorý mu bol vymedzený a vystavuje sa nebezpečenstvu, že sa mu nepodarí dostať sa včas z jemnohmotnej ríše a nebude z nej vzkriesený do svetlej ríše slobodných duchov.

Bude potom strhnutý do neodvratného rozkladu všetkej hmotnosti, ktorý slúži očiste k jej vzkrieseniu a znovuutvoreniu. Toto ale znamená pre ľudskú dušu duševnú smrť všetkého sebauvedomenia a tým aj zničenie jej formy ako i mena naveky! Pred touto hrôzou má chrániť dodržiavanie prikázania: Ono je tým najvznešenejším prikázaním, pretože zostáva pre človeka najpotrebnejším. Príliš ľahko totiž máva sklon oddávať sa niečomu, čo ho napokon zotročí: To, čo nechá prerásť v sklon, učiní si zlatým teľaťom, ktoré stavia na najvyššie miesto ako modlu alebo božstvo vedľa svojho Boha, veľmi často dokonca i nad neho! Je žiaľ príliš veľa „sklonov“, ktoré si človek vytvoril a ktoré si v najväčšej bezstarostnosti privlastňuje! Sklon je záľuba v niečom pozemskom, ako som už uviedol. Je ich prirodzene ešte oveľa viac. Kto si ale privlastní nejaký sklon, ten na ňom „visí“, ako toto slovo správne vyjadruje. Visí tým, lipne na hrubohmotnom, keď sa dostane na druhý svet, aby sa ďalej vyvíjal, a nedokáže sa od toho zas ľahko odpútať, je teda brzdený, zdržiavaný! Dá sa to tiež nazvať kliatbou, ktorá ho ťaží ako bremeno. Proces je ten istý, akokoľvek sa slovne vyjadrí. Ak však počas svojho pozemského bytia stavia nadovšetko Boha, a to nielen vo svojich predstavách alebo len slovne, ale v cítení, teda pravdivo a úprimne, v báznivej láske, ktorá ho púta ako k nejakému sklonu, tak bude skrze túto väzbu rovnakým účinkom okamžite spieť ďalej smerom nahor, keď príde na druhý svet; lebo úctu a lásku k Bohu si vezme so sebou, ona ho drží a unáša napokon do raja, miesta prebývania čistých, všetkého bremena zbavených duchov, ktorých spojenie speje len k Božej svetlej Pravde! Dbajte preto prísne na dodržiavanie tohto prikázania. Ochráni vás pred mnohými nepriaznivými osudovými nitkami.


Prikázanie druhé
NEZNEVÁŽIŠ MENA PÁNA, SVOJHO BOHA!
Meno vyvoláva a sústreďuje v človeku pojem! Kto zhanobí meno a opováži sa ho znehodnotiť, ten tým znehodnocuje aj pojem! Na to pamätajte vždy! Na toto jasné pánovo prikázanie sa dbá zo všetkých desiatich prikázaní najmenej, teda sa najčastejšie porušuje. Tisícoraké sú spôsoby tejto neúcty.

Aj keď si človek myslí, že mnohé z týchto porušení sú celkom nevinné, sú len bežnými slovnými zvratmi, aj napriek tomu to ostáva porušením tohto prísne stanoveného prikázania! Je to práve táto tisícoraká údajne len nevinná neúcta, ktorá znevažuje posvätné meno Božie, a tým aj pojem Boha, ktorý je s menom vždy úzko spätý, ktorá ho pred ľuďmi, ba dokonca už pred deťmi oberá o svätosť, pošpiňuje jeho nedotknuteľnosť zovšednením, znevažovaním vo všeobecných slovných frázach! Ľudia sa neľakajú toho, že sa pritom zosmiešnia. Nechcem tu uvádzať ani jedno z mnohých slovných spojení; na to je toto meno príliš vznešené a velebné! Ale každému človeku stačí, ak si len jeden deň bude toto všímať a bude zarazený ohromným počtom previnení sa proti druhému prikázaniu ľuďmi oboch pohlaví, veľkými i malými, až po deti, ktoré sú ešte sotva schopné vytvoriť poriadnu vetu. Veď aká matka, taká Katka! Z tohto dôvodu býva práve znevažovanie Boha mnohokrát tým prvým, čomu sa mládež naučí v súvislosti s len navonok nevinným prekračovaním Božích zákonov! Zo všetkých previnení je ale účinok tohto najhorší! Formálne je hrozivo rozšírené medzi celým ľudstvom, nielen medzi kresťanmi, ale aj medzi mohamedánmi, židmi a budhistami, všade človek počúva to isté do omrzenia! Čo potom môže pre človeka znamenať ešte meno „BOH“! Je znehodnotené a necení sa ani toľko ako najmenšia z mincí! Horšie ako obnosený kus odevu. A človek na zemi, ktorý chce byť ináč tak múdry, naň pomyslí bezstarostne a tým hriešne viac než stokrát za deň! Kde je tu rozvážnosť, kde čo len najmenší záchvev citu? Aj vy ste voči tomu úplne otupeli, pokojne počúvate, keď je najsvätejší zo všetkých pojmov pošliapávaný v špine všedného dňa! Ale nemýľte sa! Konto viny každého jedného, kto zhrešil, je tým na onom svete bez milosti zaťažené! A nie je tak ľahké, práve toto odpykať, pretože prináša ďalekosiahle zlé následky, ktoré sa musia vypomstiť až do tretieho a štvrtého kolena, ak sa v tomto reťazci nenájde človek, ktorý príde k rozumu a postaví sa týmto nešvárom do cesty. Pokúste sa preto voči tomuto hanebnému zvyku vo vám blízkych kruhoch bojovať. Predovšetkým ale prestrihnite najskôr svoje vlastné nitky karmy prostredníctvom energie, ktorá vo vás ešte ostala, aby sa vaše konto viny nestávalo väčším, než už je. Nečakajte ľahké vykúpenie len preto, že ste si doposiaľ nemysleli pritom nič zlého! Škoda vznikla taká istá! A prehrešenie sa proti prikázaniu zostáva! Veď ste ho presne poznali. Ak ste sa poriadne nesnažili ujasniť si jeho dosah, je to vaša vina! Nemôže vám byť preto ani nič odpočítané! Počúvajte a konajte tak, aby ste už na zemi boli schopní mnohé splatiť. Strašidelné je ináč bahno, ktoré vás očakáva, keď prídete na onen svet, a ktoré vás bude brzdiť pri ceste nahor. Avšak nielen človek samotný, ale aj úrady sa po celé stáročia stavali na odpor voči tomuto prikázaniu tým, že si vynucovali od ľudí prísahu, nútili ich k porušovaniu a hrozili pozemským trestom, ak požiadavku nesplnili.

Trest na onom svete je však oveľa ťažší a dopadne na všetkých tých, ktorí žiadali prísahu, nie na tých, ktorí pod nátlakom museli prisahať. Aj Kristus povedal raz výslovne: „ Nech vaša reč je Áno alebo Nie; čo nad to je, od zlého je!“ A úrady mali predsa moc, aby tomuto Áno alebo Nie pridali v rozhodujúcej miere na váhe tým, že pri klamstve pred súdom za to trestali rovnako ako za krivú výpoveď! Tým sa im podarilo povýšiť hodnotu slov pred súdom na taký stupeň, aký pre rozsudok potrebovali. Nebolo preto potrebné z donútenia viesť ľudí k porušovaniu Božieho prikázania! Ešte horšie si ale počínali cirkvi a ich zástupcovia, ktorí dovolávajúc sa Boha vystavovali ľudí najhoršiemu mučeniu, a za dovolávania sa Boha ich upaľovali, ak už predtým nepodľahli mukám. Všetkým dobre známy a svojou ukrutnosťou povestný rímsky cisár Nero nebol pri mučení kresťanov tak hrozný, tak zatrateniahodný, ako niektoré cirkvi so svojimi ohromnými registrami hriechov voči zákonom Božím! Po prvé ani zďaleka toľko nevraždil a nemučil a po druhé sa nedovolával pokrytecky Boha, čo musí v tejto podobe patriť k najväčšiemu rúhaniu sa, akého sa človek môže dopustiť. Nič nepomôže, ak tie isté cirkvi dnes odsudzujú to, čo vtedy žiaľ až príliš dlho páchali; veď od toho neupustili dobrovoľne! A ani dnes to nie je oveľa iné pri vzájomnom, len tichom nepriateľstve, ale v inej, modernejšej forme! Aj tu sa časom zmenila len forma, nie živé jadro! A pred Božím súdom platí len samotné toto jadro, nikdy nie vonkajšia forma! A táto terajšia, len navonok nevinná forma, sa zrodila z tej istej nevýslovnej pýchy ducha zástupcov všetkých cirkví, ako predtým. A kde nie je zatrateniahodná pýcha, nájde sa prázdna márnomyseľnosť opierajúca sa o pozemskú moc cirkvi. Tieto necnosti vytvárajú príliš často najnemiestnejšie nepriateľstvá, ktoré sú ešte popretkávané pozemskou vypočítavosťou, rátajúcou s rozšírením vplyvu, ak nie dokonca túžbou po veľkom politickom význame. A všetko toto s menom „BOH“ na perách, že by som chcel ešte raz vykríknuť ako Syn Boží: „Svojím chovaním premenili ste domy Otca môjho, ktoré mali byť vám ku cti, v peleš lotrovskú! Označujete sa za služobníkov slova Božieho, avšak stali ste sa služobníkmi vašej pýchy!“ Každý katolík si namýšľa, že je oveľa lepším pred Bohom ako protestant bez toho, aby mal na to dôvod, každý protestant si ale namýšľa, že je znalejším, pokrokovejším a tým svojmu Bohu bližším ako katolík! A to sú všetko tí, ktorí tvrdia, že sú zástancami Krista, že sa formujú podľa jeho slova.

Nerozumné sú obe strany, ktoré sa opierajú o niečo, čo pred vôľou Božou vôbec neplatí! Práve títo všetci sa oveľa viac prehrešujú voči druhému prikázaniu Božiemu než prívrženci ostatných náboženstiev; pretože nezneucťujú meno Božie len slovami, ale i skutkom, spôsobom, akým žijú, dokonca i svojou takzvanou bohoslužbou. Každému, kto premýšľa a dobre pozoruje, dávajú len odstrašujúci príklad bezobsažných foriem, prázdneho myslenia. Práve v bezhraničnej márnomyseľnosti nahovárajúc sebe i okoliu, že na rozdiel od inoverných už majú zaistené miesto v nebi, najviac zhanobujú pojem Boha! Vonkajšia stránka cirkevných zvykov, krst a mnohé iné, to nerozhoduje! Len samotné vnútro človeka sa musí postaviť pred súd! Pamätajte na to, vy pyšní, ktorým už bolo zvestované, že v deň súdu budú na seba domýšľaví hrdo tiahnuť s vlajkami, prepychovými rúchami, aby radostne prijali odmenu. Nikdy však nedosiahnu ríšu ducha pri stupňoch trónu Božieho, pretože odmenu, ktorá im patrí, dostanú skôr, než tam dôjdu. Ľadový závan ich odveje ako plevy, ktoré sú bez hodnoty; lebo im chýba čistá pokora v sebe a ozajstná láska k blížnemu! Ľudia tohto druhu najhorším spôsobom zneužívajú meno „BOH“, najhrubšie porušujú druhé prikázanie! Všetci títo slúžia Luciferovi, nie Bohu! A vysmievajú sa tým všetkým Božím prikázaniam! Od prvého až po posledné! Najmä však tomuto druhému, ktorého porušenie je najčernejším pošpinením pojmu Boha v mene! Chráňte sa naďalej ľahkovážne prestúpiť toto prikázanie! Dbajte odteraz prísne na seba a vaše okolie! Pomyslite, ak sa verne pridržiavate deviatich prikázaní, a nedbáte na toto jedno, ste napokon predsa len stratení! Ak je prikázanie dané Bohom, už v tom je dôkaz toho, že nesmie byť zľahčované, že musí byť nevyhnutne splnené! Ináč by vám nikdy nebolo bývalo dané. Nepokúšajte sa modliť, ak nie ste schopní spoluzachvievať sa celou dušou v slovách, a chráňte sa toho, aby ste sa svojmu Bohu predstavili ako bezmyšlienkovití táraji; lebo by ste sa tým voči nemu previnili zo zneváženia mena Božieho. Dobre si premyslite, kým ho o niečo poprosíte, či je to súrne potrebné! Nezamotávajte sa do formálnych modlitieb, ktorých rapkanie v určitú dobu sa stalo nešvárom vo všetkých cirkevných úkonoch. Je to nielen zneváženie mena Božieho, ale aj rúhanie sa! V radosti i strasti znamená vrúcne cítenie bez slov oveľa viac, než tisíc slovných modlitieb, aj ak toto cítenie trvá len zlomok okamihu. Lebo takéto cítenie je potom vždy pravé a nie je pokrytectvom! Preto tiež nikdy nie je znevážením pojmu Boh.

Je to posvätný okamih, keď sa ľudský duch chce prosiac alebo ďakujúc vrhnúť pred stupne trónu Božieho! Toto sa nikdy nesmie stať drkotaním zo zvyku! Ani u služobníkov cirkvi! Človek, ktorý je schopný používať meno Boh pri všetkých možných i nemožných príležitostiach dňa, nikdy nemal ani potuchy o pojme Boha! Ako ľudský duch musí mať schopnosť pocítiť v sebe tušenie Boha, aj keby to bolo len raz za jeho pozemského života! Ale samotný tento jeden raz by postačil na to, aby bezpodmienečne stratil chuť porušovať druhé prikázanie! Večne potom bude nosiť v sebe túžbu vysloviť meno „BOH“ len s najväčšou čistotou svojho vnútra! Kto to nemá, je ďaleko vzdialený od toho, aby bol hodný čo i len slova Božieho, tým menej toho, aby vošiel do ríše Boha a vychutnával jeho oblažujúcu blízkosť! Z tohto dôvodu je tiež zakázané vytvárať obraz Boha otca podľa predstáv ľudí! Každý pokus musí viesť k žalostnému zmenšeniu, keďže ani ľudský duch ani ľudská ruka nie sú schopné, aby vizionársky vzhliadli a potom v obraze pozemsky zachytili čo i len najmenšiu čiastočku skutočnosti! Najväčšie takéto umelecké dielo by znamenalo len hlboké zneváženie. Oko samotné naznačuje svojím nevysloviteľným žiarením všetko. Tak vznešená je pre vás nepochopiteľná veľkosť, ktorú zahŕňate v slove „BOH“ a ktorú sa opovažujete v ľahkovážnej trúfalosti používať ako najbežnejšiu zo všetkých prázdnych a bezmyšlienkovitých fráz! Budete skladať účty z tohto svojho počinu!
Prikázanie tretie
DEŇ SVIATOČNÝ MÁŠ SVÄTIŤ!
Kto si dá tú námahu, aby prikázanie precítil. Ak sa pozriete na deti, na dospelých, ako ľahkovážne zvyknú zaobchádzať s prikázaniami svojho Boha, tak každého vážne zmýšľajúceho človeka by sa mohla, mala zmocniť hrôza. Prikázania sa v škole učia a povrchne sa o nich pohovorí. Človek je rád, keď do seba pojal znenie textu a vie o ňom podať akú-takú informáciu, pokiaľ mu hrozí nebezpečenstvo, že by sa ho na to mohli pýtať. Keď potom vyjde zo školy a vstúpi do praktického života, zabudne sa čoskoro aj na znenie textu a tým aj na zmysel. To je najlepší dôkaz toho, že ho v skutočnosti vôbec nezaujímalo, čo jeho Pán a Boh od neho vyžaduje. Ale On ani tým nič nevyžaduje, ale s láskou dáva všetkým ľuďom, čo nutne potrebujú! Veď už Svetlo ukázalo, ako veľmi ľudia zblúdili. Tak im Boh ako vychovávateľ verne ukázal cestu, ktorá ich dovedie k večnému bytiu vo svetlej ríši ducha, teda k ich šťastiu, pričom jej nesledovanie musí viesť k nešťastiu ľudí a skaze! Práve preto vlastne nie je správne, ak sa hovorí o prikázaniach. Sú to skôr dobre mienené rady, ukázanie pravej cesty prostredníctvom hmotnosti, spoznanie ktorej bolo želaním samotného ľudského ducha. Ale ani táto čo i pekná myšlienka nemá na človeka žiaden účinok. Príliš sa doslova zadebnil vo svojich vlastných myšlienkových pochodoch a nechce nič viac vidieť alebo počuť okrem toho, čo si sám vybudoval v podobe názorov, ktoré mu umožnili pozliepať jeho malé pozemské vedomosti. Necíti, ako ho hmotnosť unáša ďalej, stále ďalej až po hranicu, kde bude pred ním naposledy stáť buď-alebo ako to rozhodnutie, ktoré ostane určujúce pre celé jeho bytie, po ktorom bude musieť ísť až na koniec svojej takto zvolenej cesty bez toho, aby sa mohol ešte raz vrátiť späť, aj keď napokon dospeje k poznaniu. Potom už bude príliš neskoro a prispeje to len k tomu, že sa zvýšia jeho muky.

Aby tu pomohol, a napriek zblúdeniu človek ešte včas mohol dospieť k poznaniu, dal Boh ľuďom tretie prikázanie, radu, aby svätili deň sviatočný! Plnením tohto prikázania by sa v každom človeku bola v priebehu doby už postupne zrodila túžba ísť za Svetlom a spolu s túžbou by sa napokon bola ukázala aj cesta, ktorá by ho bola vyniesla nahor k naplneniu svojich želaní, ktoré neustále mocnejú a zhutnievajú sa do modlitby. Potom by tu dnes človek vyzeral ináč! Preduchovnený, zrelý pre ríšu, ktorá musí prísť. Tak teda vy, počúvajte a konajte, nech naplnenie prikázaní pripraví vašu cestu. Deň sviatočný máš svätiť! Ty! Slová vyjadrujú celkom zreteľne, že ty máš dať posvätenie dňu sviatočnému, musíš ho pre seba urobiť svätým! Sviatočný deň je sviatočná chvíľa, keď odpočívaš po práci, ktorú Ti ukladá tvoja púť po zemi. Sviatočnej chvíli, dňu odpočinku však nedávaš posvätenie, ak chceš pritom pestovať len svoje telo. Ani vtedy nie, keď hľadáš rozptýlenie pri hre, pijatike alebo tanci. Sviatočná chvíľa ťa má priviesť k tomu, aby si sa v pokoji pohrúžil do svojho myslenia a cítenia, prehliadal svoj doterajší pozemský život, najmä však vždy na uplynulé pracovné dni posledného týždňa a aby si z toho vyvodil užitočné uplatnenie pre svoju budúcnosť. Šesť dní možno vždy sprehľadniť, čo trvá dlhšie, ľahko sa zabúda. Dočkáš sa toho, že sa tvoje cítenie pomaly začne vznášať vyššie a ty sa staneš hľadačom pravdy. Až keď sa staneš skutočným hľadačom, bude ti ukázaná i cesta. A tak ako tu na zemi putuješ novou, pre teba doposiaľ neznámou cestou len opatrne, skúmavo, tak by si aj na nových duchovných cestách, ktoré sa ti otvoria, mal starostlivo klásť krok za krokom, aby si si vždy udržal pevnú pôdu pod nohami. Skákať nesmieš, pretože potom je nebezpečenstvo pádu väčšie. Takýmto zmýšľaním a cítením vo sviatočnej chvíli tvojho pozemského bytia nikdy nič nestratíš, ale len získaš. Chodením do kostola nikto nesvätí sviatočnú chvíľu, ak potom súčasne nechce v čase odpočinku porozmýšľať o tom, čo tam počul, aby to správne do seba pojal a tým žil. Kňaz ti tvoj deň nemôže posvätiť, ak to ty nespravíš sám od seba. Zváž si vždy nanovo, či vlastný zmysel slova Božieho je vždy v úplnom súlade s tvojím konaním. Takýmto spôsobom potom posvätíš sviatočný deň; lebo získal pokojným pohrúžením ten obsah, pre účel ktorého bol určený. Každý jeden sviatočný deň sa tak stane míľnikom na tvojej ceste a prepožičia dňom tvojej hrubohmotnej činnosti spätne aj tú hodnotu, ktorú by mali mať na dozretie tvojej duše. Neboli potom prežité zbytočne a ty sa neustále dostávaš vpred. Svätiť neznamená premárniť. Ak toto premeškáš, premeškáš svoj čas, ktorý ti bol poskytnutý na zrenie, a po obrate svetov, ktorý vás teraz pomaly svojimi lúčmi obopína, je daná už len krátka doba na dohnanie zameškaného, za predpokladu, že vynaložíte pritom celú svoju silu, ktorá vám ostala.

Sväťte preto deň sviatočný! Či je to vo vašom dome alebo ešte lepšie v prírode, ktorá vám napomôže k tomu, aby ste boli v zmýšľaní i cítení bdelí! Naplňte tým prikázanie Pána. Je to vám na úžitok
Prikázanie štvrté!
MÁŠ CTIŤ OTCA I MATKU!
Toto prikázanie nechal Boh dať ľudstvu. Vyvolalo to ale nesmierne duševné boje. Nejedno dieťa, nejeden dospelý ťažko zápasili s tým, aby najhrubším spôsobom neporušili práve toto prikázanie. Ako môže dieťa ctiť otca, ktorý sa znižuje na opilca, alebo matku, ktorá svojou náladovosťou, svojím neskrotným temperamentom, nedostatkom sebavýchovy a mnohým iným strpčuje hodiny otcovi i celému domu a úplne znemožňuje, aby zavládla pokojná nálada! Môže dieťa ctiť rodičov, keď počuje, ako si navzájom hrubo nadávajú, klamú sa, alebo sa dokonca bijú? Nejedna manželská scéna spôsobila deťom z prikázania muky, učinila plnenie nemožným. Bolo by to napokon predsa len pokrytectvo, keby dieťa chcelo tvrdiť, že ctí matku ešte aj vtedy, keď sa táto správa voči cudzím oveľa vľúdnejšie než voči vlastnému mužovi, otcovi dieťaťa. Ak u nej pobadá sklon k povrchnosti, uvidí, ako v tej najsmiešnejšej ješitnosti klesá, stávajúc sa bez odporu otrokyňou každej módnej hlúposti, ktorú často nie je možné viac zlúčiť s pojmom vážneho, vznešeného materstva, čo uberá všetku krásu a vznešenosť materskej cti, ...na základe čoho má potom dieťa ešte dobrovoľne uctievať matku? Čo všetko skrýva toto jedno slovo: „matka“! Čo však aj očakáva. Dieťa, ktoré ešte nie je otrávené, musí podvedome v sebe pociťovať, že človek zrelého, vážneho ducha sa nikdy neodhodlá k tomu, aby svoje hrubohmotné telo obnažoval len kvôli móde. Ako potom môže matka ostať pre dieťa posvätnou! Prirodzené uctievanie impulzívne poklesne do prázdnej formy povinnosti zo zvyku, alebo v závislosti od výchovy do samozrejmej spoločenskej úctivosti, teda do pokrytectva, ktorému chýba akýkoľvek vzlet duše. Práve ten vzlet, ktorý v sebe chráni teplý život, ktorý je pre dieťa nepostrádateľný a ktorý ho pri dospievaní a vstupe do života sprevádza ako bezpečný štít, chráni pri útokoch všetkého druhu a ktorý mu vnútorne ostáva pevným útočiskom, ak sa niekedy dostane do pochybností. Až do vysokého veku! Slovo „matka“ alebo „otec“ by vždy malo prebudiť horúci vnútorný cit, z ktorého dôstojne pred dušu predstúpi obraz v plnej čistote s varovaním alebo súhlasom, ako hviezda udávajúca smer v celom pozemskom bytí! A o aký poklad je každé dieťa pripravené, ak nemôže ctiť svojho otca alebo svoju matku z celej duše! Avšak tieto muky duše vyvoláva zas len ľuďmi nesprávne ponímanie prikázania.

Nesprávny bol doterajší názor, ktorý ohraničoval zmysel a robil ho jednostranným, veď predsa nič nemôže byť jednostranné, čo Boh požehnal. Ešte nesprávnejšie ale bolo, že sa toto prikázanie znetvorilo tým, že malo byť vylepšené podľa ľudského uváženia, presnejšie sformulované dodatkom: „Cti otca svojho a matku svoju!“ Tým sa stalo osobným. Toto muselo viesť k omylom; pretože prikázanie znie vo svojej pravej forme len: „Cti otca a matku!“ Nemyslia sa teda jednotlivé, určité osoby, ktorých druh nie je možné vopred stanoviť a predpokladať. Niečo tak nezmyselné sa nikdy nevyskytne v zákonoch Božích. Boh v žiadnom prípade nepožaduje ctiť niečo, čo si ani nezaslúži, aby bolo bezvýhradne uctievané! Toto prikázanie naopak zahŕňa namiesto osobnosti pojem otcovstva a materstva. Neobracia sa teda najskôr k deťom, ale na samotných rodičov, od týchto požaduje, aby si ctili otcovstvo a materstvo! Prikázanie ukladá rodičom bezpodmienečnú povinnosť, aby si vždy boli úplne vedomí svojej veľkej úlohy a aby tým stále mali pred očami aj zodpovednosť, ktorá v tom spočíva. Na onom svete a vo Svetle sa nežije slovami, ale v pojmoch. Z tohoto dôvodu sa stáva, že pri opakovaní v slove ľahko dôjde k obmedzeniu pojmu, ako je to viditeľné v tomto prípade. Ale beda tým, ktorí nedbajú na toto prikázanie, ktorí sa neusilovali o jeho spoznanie v pravom zmysle. Nie je ospravedlnením, že dosiaľ bolo mnohonásobne len nesprávne vykladané a nesprávne vyciťované. Dôsledky nedodržania prikázania sa prejavili už pri splodení a vstúpení duše. Úplne ináč by bolo na tejto zemi, keby ľudia boli pochopili a naplnili toto ďalekosiahle prikázanie. Úplne iné duše sa potom mohli dostať k inkarnácii, ktoré by nepripustili úpadok mravnosti a morálky takého stupňa, aký je dnes! Pozrite sa len na vraždenie, pozrite sa na zhýralé tance, pozrite sa na orgie, ktorým sa dnes všetko chce oddávať. Podobné korunovaniu triumfu dusivých prúdov temna. A pozrite sa na nepochopiteľnú ľahostajnosť, s ktorou je prijímaný a dokonca podporovaný úpadok ako niečo správne, niečo, čo tu už vždy bolo. Kde je človek, ktorý sa usiluje správne poznať vôľu Božiu, ktorý sa snaží vzletne poňať nekonečnú veľkosť, namiesto toho, aby vždy znova a znova túto veľkú vôľu tvrdohlavo vtláčal do biednej obmedzenosti pozemského mozgu, z ktorého spravil chrám rozumu. Sám si tým klopí pohľad k zemi ako otrok idúci v reťaziach, namiesto toho, aby ho pozdvihol rozšírený leskom radosti nahor, aby sa stretol s lúčom poznania.

Vari nevidíte, ako biedne sa ukazujete v každom ponímaní všetkého, čo k vám prichádza zo Svetla! Či sú to už prikázania, prísľuby, posolstvo Krista alebo i celé stvorenie! Nič nechcete vidieť, nič poznať! Veď sa ani vôbec nesnažíte niečomu skutočne porozumieť! Neberiete to tak, ako to je, ale kŕčovite sa snažíte vždy znova a znova všetko preformovať do nízkych názorov, ktorým sa oddávate po tisícročia. Osloboďte sa konečne od tohto dedičstva. Silu k tomu máte k dispozícii v každom okamihu a bez toho, aby ste museli prinášať obete. Ale vy to musíte odhodiť razom, jediným aktom vôle! Bez toho, aby ste si niečo z toho zahrávajúc sa ponechali. Len čo sa pokúsite hľadať prechod, nikdy sa neoslobodíte od doterajšieho, ale vždy vás to pevne stiahne naspäť. Ľahké to pre vás bude len vtedy, ak jedným rezom oddelíte všetko staré a tým bez starej príťaže predstúpite pred nové. Len potom sa vám otvorí brána, inak ostane zatvorená. A to si len vyžaduje, aby ste skutočne a vážne chceli, a stane sa to v okamihu. Presne ako prebudenie sa zo spánku. Ak sa pritom nezodvihnete hneď zo svojho lôžka, opäť sa unavíte a radosť z diela nového dňa oslabne, ak sa dokonca celkom nestratí. Máš ctiť otca i matku! To nech sa vám stane svätým prikázaním. Prineste úctu otcovstvu a materstvu! Ktože dnes ešte vie, aká veľká dôstojnosť v tom spočíva. A aká moc k zušľachteniu ľudstva! V tom by mali mať jasno ľudia, ktorí sa spájajú tu na zemi, potom bude každé manželstvo skutočne manželstvom, zakotvené v duchovnom! A všetci otcovia, matky budú hodni úcty podľa zákonov Božích! Pre deti ale bude toto prikázanie prostredníctvom ich rodičov sväté a živé. Nebudú môcť inak než z duše ctiť otca a matku, jedno, ako budú sami uspôsobené. Budú nútené už skutočnosťou vyplývajúcou z druhu rodičov. A beda potom tým deťom, ktoré prikázanie nebudú plniť úplne. Doľahla by na ne ťažká karma; pretože dôvod k tomu by potom bol v plnej miere daný. Ale nasledovanie prikázania sa stane vo vzájomnom pôsobení tou samozrejmosťou, radosťou a potrebou! Choďte preto a dbajte na prikázania Božie vážnejšie ako doposiaľ! To znamená, dbajte na ne a plňte ich, aby ste boli šťastní!
Prikázanie piate
NEZABIJEŠ!
Bi sa do pŕs, ó, človeče, a vychvaľuj sa, že nie si vrahom! Veď zabíjať znamená vraždiť a podľa tvojho presvedčenia si prikázanie Pánovo nikdy neprekročil. Hrdo môžeš predstúpiť pred neho a bez bázne a hany môžeš plný nádeje očakávať otvorenie práve tejto strany tvojej knihy života. Zamyslel si sa však pritom už nad tým, že pre teba existuje aj pojem ubíjať, a že ubiť znamená to isté čo zabiť? Nie je v tom žiaden rozdiel. Len ty ho robíš svojím spôsobom vyjadrovania, svojím jazykom; lebo v prikázaní sa nehovorí jednostranne: Nezabiješ hrubohmotný pozemský život! Ale jasne a stručne: Nezabiješ! Istý otec mal napríklad syna. Otca hnala malicherná pozemská ctižiadosť, že syn musí ísť za každú cenu študovať.

V synovi sa ale skrývali vlohy, ktoré ho hnali robiť niečo iné, pričom mu štúdium nebolo vôbec na nič. Bolo preto celkom prirodzené, že syn nepociťoval žiadnu chuť do tohto nanúteného štúdia a nebol ani schopný naň s radosťou vynakladať silu. Otec ale vyžadoval poslušnosť. Syn poslúchol. Na úkor zdravia sa usiloval splniť otcovu vôľu. Keďže to bolo proti synovej prirodzenosti, proti vlohám, ktoré mal v sebe, bolo úplne samozrejmé, že telo tým trpelo. Nechcem ďalej rozvádzať tento prípad, ktorý sa v pozemskom bytí tak mnohonásobne opakuje. Nemožno ale poprieť, že u tohto syna sa otec svojou ctižiadosťou alebo neústupčivosťou snažil ubiť niečo, čo bolo synovi dané na zem k rozvoju! V mnohých prípadoch sa to skutočne i podarí ubiť, pretože vývoj v pozdejšom čase je už sotva možný, lebo tá rozhodujúca zdravá sila bola zlomená v najlepšom čase, bola ľahkovážne premrhaná na veci, ktoré boli chlapcovej prirodzenosti cudzie. Tým sa otec sťažka previnil proti prikázaniu? Nezabiješ! Úplne odhliadnuc od toho, že svojím konaním pripravil ľudí o niečo, čo im prostredníctvom chlapca mohlo byť na prospech! Musí však zvážiť, že chlapec síce je duchovne spriaznený s ním alebo s matkou, alebo že by mohol byť, napriek tomu však ostáva pred Stvoriteľom samostatnou osobnosťou, ktorá je povinná rozvíjať vlohy, ktoré dostala pri ceste na zem, pre svoje vlastné dobro. Možno, že milosť Božia poskytla dokonca chlapcovi možnosť zbaviť sa ťažkej karmy tým, že mal vynájsť niečo, čo by v istom zmysle prinieslo ľudstvu veľký úžitok! Ťažko doľahne táto vina, že mu bránili, najmä na otca alebo matku, ktorí nadsadili svoje nízke pozemské názory nad veľké nitky osudu, a tým zneužili svoju rodičovskú moc. Nie je tomu inak ani vtedy, keď sú rodičia schopní v prípade manželstva svojich detí nechať sa ovládnuť malichernou pozemskou vypočítavosťou svojho rozumu. Ako často sa tým bezohľadne udusí vzácny cit ich dieťaťa, čím síce zabezpečia dieťaťu pozemskú bezstarostnosť, s ňou ale aj nešťastie duše, ktoré bude pre bytie dieťaťa ďalekosiahlejšie než všetky peniaze a pozemské statky. Je prirodzené, že nie všetkým snom a želaniam dieťaťa sa majú rodičia podvoliť. To by neznamenalo splnenie ich rodičovskej povinnosti. Žiada sa tu ale vážna skúška, ktorá nikdy nesmie byť pozemsky jednostranná! A práve túto skúšku, a to nezištného charakteru, využívajú rodičia zriedkavo, alebo vôbec nie. Sú tisícoraké takéto prípady. Nie je potrebné, aby som o tom viacej hovoril.

Sami o tom porozmýšľajte, aby ste neporušili toto tak závažné slovo Božie v prikázaní! Otvoria sa vám tým netušené cesty! Avšak aj dieťa môže zmariť nádeje rodičov, ktoré sú oprávnené! Ak nerozvíja v sebe vlohy, ako je potrebné, aby tým dosiahlo niečo veľké, keď rodičia vyšli dieťaťu v ústrety tým, že ho nechali zvoliť si cestu, o ktorú prosilo. Aj vtedy dochádza k umŕtveniu vzácnych citov jeho rodičov a prikázanie sa tým hrubým spôsobom porušilo! Aj keď človek nejak sklame pravé priateľstvo alebo dôveru, ktorú mu niekto venuje. Tým zabíja a zraňuje v tom druhom niečo, čo skutočne v sebe skrýva život! Je to porušením slova Božieho: Nezabiješ! Prinesie mu to zlý osud, ktorý bude musieť znášať. Vidíte, že všetky prikázania sú len tými najlepšími priateľmi pre človeka, aby ho verne chránili pred zlom a utrpením! Preto ich milujte a dbajte na ne ako na poklad, ktorého uchovávanie vám prinesie len radosť!
Prikázanie šieste
NENARUŠÍŠ MANŽELSTVO!
Už to, že existuje prikázanie, ktoré znie: „Nebaž po žene blížneho svojho!“ ukazuje, ako málo sa týmto šiestym prikázaním myslí to, čo v tom stanovujú pozemské zákony. „ Nenarušíš manželstvo“ môže tiež znieť: „Nenarušíš manželský mier!“ Pod mierom sa prirodzene rozumie i harmónia. To zároveň stanovuje, aké vôbec má byť manželstvo; pretože tam, kde niet čo rozbiť alebo narušit, nemá žiadnu platnosť ani prikázanie, ktoré sa neriadi pozemským ponímaním a pozemskými ustanoveniami, ale podľa vôle Božej. Manželstvo je teda len tam, kde vládne harmónia, a mier ako niečo samozrejmé. Kde sa človek vždy snaží žiť pre toho druhého a činiť mu radosť. Jednostrannosť a tak zvádzajúca, ubíjajúca nuda je od samého počiatku a navždy vylúčená, rovnako tak nebezpečie v sebe skrývajúca túžba po rozptýlení alebo vsugerované nepochopenie! Vražedné to nástroje každého štastia! Práve takéto zlo vôbec ani nemôže nastať v pravom manželstve, kde jeden skutočne žije pre druhého, pretože snaha byť nepochopeným a tiež túžba po rozptýlení sú len dôsledkom sebectva, ktoré chce žiť len samo pre seba, nie pre toho druhého! Pri ozajstnej duševnej láske je ale vzájomné radostné dávanie sa niečím celkom samozrejmým, a tým je i zvratne pôsobiace ukracovanie jednej strany úplne vylúčené. Za predpokladu, že i stupeň vzdelania u osôb, ktoré sa viažu, nevykazuje príliš veľkú priepasť! To je podmienka, ktorú vyžaduje zákon príťažlivosti rovnakých druhov vo veľkom vesmíre, ktorá musí byť splnená, ak má byť šťastie úplné. Kde ale nenájdeme mier, nenájdeme harmóniu, nezaslúži si manželstvo, aby bolo označované ako manželstvo; pretože potom ním ani nie je, je to len pozemské spoločenstvo, ktoré ako také ani pred Bohom nemá žiadnej hodnoty a nemôže preto ani priniesť požehnanie v tom zmysle, aké sa očakáva v skutočnom manželstve.

V šiestom prikázaní je teda predpokladom skutočné manželstvo podľa vôle Božej! Iné chránené nie je. Lež beda tomu, kto sa opováži akýmkoľvek spôsobom narušit pravé manželstvo! Lebo triumf, o ktorom sa nazdáva, že by ho mohol mať na zemi, ho v jemnohmotnosti očakáva v úplne inej podobe! Plný zdesenia by najradšej ušiel, keď bude musieť vstúpiť do ríše, kde naňho čakajú dôsledky jeho činov. Porušenie manželstva v najširšom zmysle je dokonca už to, keď sa niekto pokúša rozdeliť dvoch z duše sa milujúcich, ako to často robia rodičia, keď tá či oná pozemská okolnosť nezodpovedá ich želaniu! A beda tiež tej žene, beda tomu mužovi, či sú už mladí alebo starí, ktorí zo závisti alebo flirtu vedome vnesú rozpor, alebo dokonca zapríčinia rozchod takéhoto páru! Čistá láska medzi dvoma ľuďmi má byť posvätná pre každého, má v ňom vyvolať úctu a rešpekt, nie však žiadostivosť! Pretože je pod ochranou vôle Božej! Ak narastá pocit takejto nečistej žiadostivosti, nech sa človek obráti a jasným okom rozhliadne po tých ľuďoch, ktorí sa citovo ešte na nikoho neupli. Ak bude hľadať s vážnosťou a trpezlivo, tak určite nájde človeka, ktorý sa k nemu hodí tak, ako to chcel Boh a s ktorým potom bude aj šťastný bez toho, aby musel na seba uvaliť vinu, ktorá nikdy nemôže priniesť a zaručiť šťastie! Veľkou chybou týchto ľudí však často býva, že sa snažia ísť za spočiatku slabým naliehaním pocitov, že ho v sebe násilne zadržiavajú, živia vyumelkovaným fantazírovaním, až kým ich silnejúc nenaplní a trýznivo nedoženie i k hriechu! Tisíce ľudských duší by sa nemuselo strácať, keby chceli dbať na začiatok toho, čo v prípade, že ho nevytvorila vypočítavosť rozumu, vzniklo z flirtu nehodného človeka, ktorý má zas pôvod v skazených zvykoch pozemského rodinného a prevažne spoločenského života! Práve ony sú často výslovne svadobnými trhmi, nie o nič čistejšími, než otvorený obchod s otrokmi v oriente! Tu je semenište zárodkov cudzoložstva. Vy, rodičia, chráňte sa, aby ste sa neprevinili voči deťom rozbitím manželstva z rozumovej vypočítavosti! Nespočetne mnohí sú už do toho zamotaní! Budú potrebovať veľa, aby sa z toho opäť vymanili! Vy, deti, buďte opatrné, aby ste sa ani náhodou nestali narušiteľmi mieru medzi vašimi rodičmi, inak sa aj vy previníte rozbitím manželstva! Dobre si to rozmyslite. Inak si znepriatelíte svojho Boha a niet takého nepriateľa, ktorý by nemusel v nevýslovných mukách napokon prepadnúť skaze bez toho, že by Boh čo i len prstom preň pohol! Mier a harmóniu medzi dvoma ľuďmi nesmieš nikdy narušit.

To si vštep do hlavy, aby si to mal neustále pred zrakom svojej duše.
Prikázanie siedme
NEBUDEŠ KRADNÚŤ
Za jedného z najviac opovrhnutiahodných tvorov je považovaný zlodej. Zlodejom je každý, ktorý druhému vezme niečo z jeho vlastníctva bez jeho vedomia! V tom je vysvetlenie. Aby človek správne mohol dodržiavať toto prikázanie, nepotrebuje nič viac, len vždy jasne rozlišovať, čo patrí druhému! Toto nie je ťažké, každý si hneď povie. A tým to hneď aj odbil. Isteže, nie je to ťažké, ako v podstate nie je ťažké dodržiavať všetkých desať prikázaní, ak človek naozaj chce. Podmienkou pritom však stále je, že ich človek správne pozná. A to chýba mnohým. Už si si pri dodržiavaní niekedy správne zvážil, čo je vlastne majetok druhého, z ktorého mu nič nesmieš zobrať? Sú to jeho peniaze, šperky, šaty, možno i dom a dvor s dobytkom a so všetkým, čo k tomu patrí. Ale v prikázaní sa nehovorí, že sa to týka len hrubohmotných pozemských statkov! Veď sú hodnoty, ktoré sú oveľa cennejšie! Do vlastníctva človeka patrí i jeho povesť, verejné uznanie, jeho myšlienky, jeho osobitosť, aj dôvera, ktorej sa mu dostáva od druhých, ak aj nie od všetkých, tak aspoň od toho či onoho! Ak dôjdeme k tomu, tak pýcha nejednej duše opadne pri tomto prikázaní. Veď si len polož otázku: Ešte nikdy si sa nepokúsil, možno snáď v dobrom presvedčení, otriasť dôverou, ktorej sa človeku dostáva u iných varovaním, alebo ju úplne podkopať? Tým si toho, komu táto dôvera patrila, doslova okradol! Lebo ty si mu ju zobral, alebo si sa aspoň o to pokúsil. Svojho blížneho si okradol aj vtedy, ak si vedel niečo o jeho pomeroch a tieto poznatky si bez súhlasu toho, koho sa to týka, podal ďalej. Z toho vidíš, ako sú do slučiek viny zamotaní všetci tí ľudia, ktorí sa snažia z takýchto vecí robiť obchod, alebo tento postup využívajú obchodne. Toto zaplietanie sa vedie v následných prejavoch neustáleho prekračovania Božích zákonov k vytvoreniu tak obrovskej siete, že sa títo ľudia už nikdy nevyslobodia; pretože uvalili na seba ťažšiu vinu než hrubohmotní vlamači a zlodeji. Vinní a prechovávačom zlodejov sú rovní tí, ktorí podporujú takýchto „obchodníkov“ v ich hriešnej živnosti. Každý priamy a čestne zmýšľajúci človek - či už súkromná osoba alebo podnikateľ - má právo a povinnosť požadovať od človeka, ktorý sa na neho obrátil s nejakou požiadavkou, priamo vysvetlenie a ak je to potrebné aj doklady, na základe čoho sa môže rozhodnúť, do akej miery môže s dôverou jeho želania splniť. Všetko ostatné je nezdravé a zavrhnutiahodné. Naplnenie tohto prikázania má zároveň ešte ten účinok, že sa viac a viac prebúdza cit a jeho schopnosti sa pestujú, uvoľňujú.

Človek tým získava pravú schopnosť vyznať sa v ľuďoch, ktorú stratil len z pohodlnosti. Postupne bude strácať to mŕtve, strojové a stane sa opäť živým človekom. Povstanú skutočné osobnosti, zatiaľ čo sa terajší stádovito pestovaný živočích musí vytratiť. Dajte si tú námahu o tom porozmýšľať a dbajte, aby ste snáď nakoniec na stránkach svojej knihy podlžností nenašli práve časté prekročenia tohto prikázania!
Prikázanie ôsme
NEVYDÁŠ KRIVÉHO SVEDECTVA
PROTI BLÍŽNEMU SVOJMU!
Ak prepadneš a zbiješ svojho spoluobčana tak, že ho zraníš, a ak ho k tomu ešte aj olúpiš, tak vieš, že si ho poškodil a že budeš vystavený pozemskému trestu. Pritom však ešte nepomyslíš, že si sa zároveň tým zaplietol do nitiek zvratného pôsobenia, ktoré nepodlieha, žiadnej ľubovôli, ale spravodlivo vzniká už pri najmenšom záchveve duše, ktorý ty vôbec nevnímaš, pre ktorý nemáš vôbec žiaden cit! A toto zvratné pôsobenie nemá žiadnu súvislosť s pozemským trestom, ale funguje úplne nezávisle, ticho pre seba, ale pre ľudského ducha niet pred ním úniku, v rámci celého stvorenia nenájde žiadne miesto, ktoré by ho ochránilo, alebo skrylo. Keď počujete o takomto surovom čine, o prepade a násilnom zranení, ste rozhorčení. Ak tým trpia ľudia, ktorí sú vám blízki, ste vyľakaní a zhrození! Málo vám však prekáža, keď tu a tam počujete, ako je neprítomný človek stavaný prešpekulovaným zlorečením iného do zlého svetla, častokrát len veľavravnými gestami, ktoré nechávajú viac tušiť, než možno vysloviť slovom. Ale zapamätajte si: Hrubohmotný útok možno oveľa ľahšie napraviť než útok na dušu, ktorá trpí v dôsledku podrývania povesti. Vyhýbajte sa preto všetkým číhajúcim-ohováračom rovnako ako hrubohmotným vrahom! Pretože tí sú rovnako vinní a mnohokrát ešte horší! Tak ako oni nemajú súcit s dušami, proti ktorým sami štvú, tak nech aj im nie je ponúknutá pomocná ruka na onom svete, keď budú o to prosiť! Studené a nemilosrdné je nešťastné nutkanie ich vnútra zhadzovať iných, im mnohokrát cudzích ľudí, chlad a nemilosrdnosť budú preto proti nim v mnohonásobnej sile na onom mieste, ktoré ich očakáva, len čo raz budú musieť opustiť svoje pozemské telo! Ostanú na onom svete vyobcovanými a opovrhovanými dokonca viac než zbojníci a zlodeji; pretože spoločná zlomyseľná a opovrhnutia hodná vlastnosť sa prelína celým druhom, počnúc klebetnicou až po také skazené stvorenia, ktoré sa neštítia pod nimi samými zloženou prísahou vydať krivé svedectvo proti blížnemu, ktorému mali dôvod byť za mnohé veci povďační! Zaobchádzajte s nimi ako s jedovatou háveďou; pretože nič iné si nezaslúžili.

Pretože celému ľudstvu úplne chýba vysoký jednotný cieľ, dospieť do ríše Božej, nemajú si vzájomne čo povedať, keď sa niekedy ocitnú spolu dvaja alebo traja, a tak ohovárať sa stalo obľúbeným zvykom, ktorého úbohosť už nie sú schopní uvedomiť si, lebo ponímanie toho sa neustálym praktizovaním úplne vytratilo. Nech na onom svete naďalej spolu sedia a holdujú svojej obľúbenej téme, kým neuplynie čas, ktorý im bol poskytnutý na posledný vzostup, čo by im snáď bolo prinieslo záchranu. Tak budú vtiahnutí do večného rozkladu, kde sa dostávajú všetky hrubohmotné i jemnohmotné druhy hmoty na očistu od všetkého jedu, ktorý do nej vniesli ľudskí duchovia, nehodní uchovať si svoje meno!
Prikázanie deviate
NEBUDEŠ BAŽIŤ PO ŽENE BLÍŽNEHO SVOJHO!
Toto prikázanie je namierené ostro a jasne priamo proti telesným zvieracím pudom, ktoré sa v človeku .. žiaľ .. často až príliš vzmáhajú, len čo sa mu dostane k tomu príležitosť! Tým sme sa hneď aj dotkli rozhodujúceho bodu, ktorý predstavuje pre ľudí najväčšie osídla, do ktorých upadnú temer všetci, len čo sa dostanú s nimi do kontaktu: príležitosť! Pud sa prebúdza a usmerňuje len myšlienkami! Človek to môže ľahko pozorovať na sebe, že sa pud neozve, nemôže sa ozvať, ak chýbajú k tomu myšlienky! Je úplne od nich závislý! Bez výnimky! Nehovorte, že aj hmatový zmysel môže prebudiť pud; pretože to je nesprávne. Je to iba klam. Hmat prebúdza myšlienku a táto potom pud! A na prebudenie myšlienok je naskytajúca sa príležitosť zo všetkého tou najsilnejšou pomôckou, ktorej by sa ľudia mali obávať! Z tohto dôvodu je však aj najlepšou obranou a najväčšou ochranou pre všetkých ľudí oboch pohlaví, ak sa budú vyhýbať príležitosti! To je záchranný pás v každej núdzi, až kým celé ľudstvo samo nezosilnie natoľko, že bude schopné so zdravou samozrejmosťou udržať krb svojich myšlienok čistým. Mnoho očistných búrok musí dovtedy prehrmieť ponad ľudstvo, ale tento záchranný pás vydrží, ak sa každý, kto k tomu smeruje, bude s najväčším úsilím snažiť, aby nikdy nezadal príležitosť ku zvodnému osamoteniu dvoch rôznych pohlaví! To nech si každý vryje plamenným písmom; lebo nie je ľahké duševne sa opäť od následkov prestúpenia oslobodiť, keďže tu do úvahy pripadá aj druhá strana! A len zriedkakedy býva príležitosť na súčasný vzostup. „Nebudeš bažiť po žene blížneho svojho!“ Tým sa nemyslí len manželka, ale ženský rod vo všeobecnosti! Teda aj dcéry! A keďže sa jasne hovorí: „Nebudeš bažiť!ˇ“, myslí sa tým len telesný pud, nie čestné uchádzanie sa! K omylu pri týchto jasných slovách nemôže vôbec dôjsť.

Ide tu o prísne prikázanie Božie namierené proti zvádzaniu a znásilneniu, ako aj proti pošpineniu myšlienkami tajnej túhy! Už ona je ako počiatok celého zla takého činu prestúpením prikázania, čo má za následok trest v podobe karmy, ktorá sa nevyhnutne musí nejakým spôsobom rozuzliť, skôr než sa duša od toho môže oslobodiť. Niekedy je toto dianie, ktoré je ľuďmi často považované za malichernosť, dokonca rozhodujúce pre druh nasledujúcej inkarnácie na zemi alebo pre ich budúci osud počas tohto pozemského bytia. Neberte preto moc myšlienok na ľahkú váhu, lebo im v pätách zákonite v rovnakej miere kráča zodpovednosť! Ste zodpovední i za to najmenšie ľahkovážne zmýšľanie, pretože i ono už zapríčiňuje škody v jemnohmotnom svete. Tom svete, ktorý vás má prijať po tomto pozemskom živote. Ak však dôjde žiadostivosť až k zvedeniu, teda k hrubohmotnému činu, bojte sa odplaty, ak už nie ste schopní telesne a duševne ho na zemi napraviť! Či už k zvedeniu došlo lichotivým spôsobom alebo pod nátlakom, ak aj bol napokon dosiahnutý i súhlas zo strany ženy, zvratné pôsobenie sa tým nenechá zmiasť, začalo pôsobiť už pri žiadosti a všetok dôvtip, všetko umenie vedú len k zostreniu. Ani konečný súhlas ho nezruší! Buďte preto ostražití, vyhýbajte sa každej príležitosti a neprepadajte bezstarostnosti! V prvom rade si uchovajte krb vašich myšlienok čistý! Potom nikdy neporušíte toto prikázanie! Ako ospravedlnenie neplatí ani to, ak sa človek pokúša nahovoriť si, že tu bola pravdepodobnosť manželstva! Práve to by bola najhrubšia vymyslená nepravda. Manželstvo bez duševnej lásky je pred Bohom neplatné. Duševná láska ale zostáva najlepšou ochranou proti prestúpeniu prikázania, lebo skutočne milujúci človek chce pre milovaného druha vždy len to najlepšie, a preto nikdy nebude mať nečisté želania alebo požiadavky, voči ktorým je toto prikázanie namierené!
Prikázanie desiate
NEBAŽ PO DOME, DVORE, STATKU BLÍŽNEHO SVOJHO
A PO VŠETKOM, ČO JE JEHO!
Kto sa snaží čestnou prácou a čestným obchodom dosiahnuť zisk, ten môže pri veľkom zúčtovaní pokojne vyčkávať, kým príde toto prikázanie na rad; pretože okolo neho prejde bez toho, aby sa ho pádne dotklo. Je vlastne ľahké splniť všetky prikázania, a predsa.. len sa poriadne zahľaďte na všetkých ľudí a skoro prídete k poznaniu, že aj toto pre človeka vlastne úplne samozrejmé prikázanie sa nedodržiava, a keď, tak len veľmi zriedkavo, a to nie s radosťou, ale len s veľkou námahou. Ako neukojiteľná žiadostivosť ženie sa nad všetkými ľuďmi, či bielymi, žltými, hnedými, čiernymi alebo červenými závisť iným ľuďom okolo seba toho, čo sami nevlastnia.

Ešte lepšie vyjadrené: Závidia všetko! Už v tejto závistlivosti spočíva zakázané baženie! Prestúpenie zákona je tým dokonané a stáva sa koreňom mnohého zla, ktoré človeka rýchlo privedie k úpadku, z ktorého sa často už nikdy nepozviecha. Priemerný človek si napodiv zriedka cení to, čo nazýva svojím, ale vždy len to, čo ešte nevlastní. Temno horlivo rozsievalo žiadostivosť a ľudské duše sa až príliš ochotne pustili pripravovať čo najúrodnejšiu pôdu pre toto smutné semä. Tak sa časom u väčšiny ľudstva stala základom všetkého konania túžba po vlastníctve druhých. Počnúc jednoduchým želaním cez chytrosť, stupňujúcu sa v umení prehovárať, až po bezhraničnú závisť neustálej nespokojnosti až po slepú nenávisť. Akákoľvek cesta k uspokojeniu bola uznaná ešte za prijateľnú, ak neodporovala príliš očividne pozemským zákonom. Božie prikázanie ostalo v rastúcej ziskuchtivosti nepovšimnuté! Každý sa považoval za čestného, pokiaľ nebol pozemským súdom braný na zodpovednosť. Zabrániť tomu ho ale nestálo veľa námahy; lebo vynaložil tú najväčšiu opatrnosť a ten najostrejší dôvtip rozumu, keď chcel svojich spoluobčanov bezohľadne poškodiť, len čo to bolo nevyhnutné, aby si lacno zaistil nejakú výhodu. Nemyslel, že práve to ho v skutočnosti vyjde oveľa drahšie než mu môžu pomôcť všetky pozemské prostriedky! Takzvaný dôvtip sa stal tromfom! Dôvtip v dnešnom ponímaní však v podstate nie je nič iné než výkvet prefíkanosti, či jej vystupňovanie. Podivuhodné však je, že prefíkanému človeku nikto nedôveruje, dôvtipného si ale váži! Túto nezmyselnosť vyvoláva všeobecne položený základ. Prefíkaný človek je babrákom v umení uspokojiť svoju túžbu, zatiaľ čo rozumovo dôvtipní ľudia sú v tomto majstrami. Babrák nedokáže svoju vôľu zaodieť do pekných foriem, a preto žne len sústrastné opovrhnutie. Znalcovi sa ale z duší, ktoré holdujú podobným sklonom, rinie ten najzávistlivejší obdiv! Aj v tomto je závisť, pretože na pôde dnešného ľudstva ani obdiv rovnakého druhu nemôže ostať bez závisti. Ľudia nepoznajú túto silnú hnaciu silu mnohého zla, dokonca už ani nevedia, že táto závisť v mnohorakých podobách ovláda a riadi ich celé myslenie a konanie! Je v jednotlivých ľuďoch i v celých národoch, riadi štáty, plodí vojny ako aj strany a neustály spor, kdekoľvek sa majú čo i len dve osoby o niečom poradiť! Kde ostáva poslušnosť voči desiatemu Božiemu prikázaniu, chcelo by sa varovne zvolať štátom! V tej najnemilosrdnejšej túžbe sa každý z pozemských štátov usiluje o vlastníctvo toho druhého! Nezastavia sa pritom pred vraždou jednotlivca, ani pred masovou vraždou, ani pred zotročením celých národov, len aby sa sami vyšvihli k veľkosti.

Pekné reči o vlastnom zachovaní, alebo o vlastnej ochrane sú len únikom, pretože sami jasne cítia, že sa musí niečo povedať, aby sa tieto ohromné zločiny proti prikázaniam Božím trochu oslabili, ospravedlnili! Nič im to však nepomôže; pretože neúprosné je rydlo, ktoré nerešpektovanie zákonov Božích vrýva do knihy svetového diania, nepretrhnuteľné sú nitky karmy, ktoré sa upnú na každého jednotlivca, takže ani to najmenšie hnutie jeho myslenia a konania sa nemôže stratiť bez vykúpenia! Kto dokáže prehliadnuť všetky tieto nitky, ten vidí, aký hrozný súd bol týmto vyvolaný! Zmätok a zrútenie sa toho, čo bolo doposiaľ vybudované, sú len prvými ľahkými dôsledkami tohto najpotupnejšieho zo znásilnení desiateho prikázania Božieho! Nik k vám nebude milosrdný, len čo na vás začnú vždy viac a viac doliehať plné dôsledky. Nič iné ste si nezaslúžili. Tým príde len to, čo ste si sami vynútili! Vyrvite si nekalú túhu úplne zo svojej duše! Pamätajte, že aj štát sa skladá len z jednotlivcov! Nechajte všetku závisť, nenávisť voči tým ľuďom, ktorí podľa vášho názoru vlastnia oveľa viac než vy sami! Má to svoj dôvod! Že ale nie ste schopní rozpoznať tento dôvod, za to nesiete vy sami celú vinu tým, že ste si dobrovoľne vynútili ohromné a Bohom neželané zúženie svojej schopnosti ponímania, ktoré sa musí prejaviť ako dôsledok vášho neblahého poklonkovania sa rozumu! Kto sa v novej ríši Božej tu na zemi nechce uspokojiť s postavením, ktoré mu je dané pôsobením vlastných, ním vytvorených nití karmy, ten ani nie je hodný v nej žiť! Nie je hodný príležitostí, ktorá mu je tým daná, aby starú ťarchu viny, na ňom spočívajúcu, pomerne ľahko uvoľnil a zároveň aby duševne ešte dozrel, aby našiel cestu hore do vlasti všetkých voľných duchov, kde vládne len svetlo a radosť! Neúprosne bude v budúcnosti každý nespokojenec zmetený ako nepotrebný rušiteľ konečne želaného mieru, ako brzda zdravého vzostupu! Ak je ale v ňom ešte dobrý zárodok, ktorý presvedčivo zaručuje skorý obrat, tak príde k poznaniu bezpodmienečnej správnosti múdrej vôle Božej; správnosti aj pre neho, ktorý doposiaľ len v dôsledku krátkozrakosti svojej duše a v dôsledku vlastnej chcenej hlúposti nemohol spoznať, že lôžko, v ktorom teraz leží na zemi, bolo zhotovené ním samotným pre seba ako bezpodmienečný dôsledok celého jeho doterajšieho bytia, viacerých životov na onom svete a tiež pozemských životov, a nie je slepou svojvôľou náhody! Konečne pritom spozná, že pre seba potrebuje práve to a iba to, čo prežíva a kde sa práve nachádza, aj tie pomery, do ktorých sa narodil so všetkým, čo s tým súvisí! Ak na sebe usilovne pracuje, tak bude postupovať nahor nielen duševne, ale aj pozemsky. Ak si však trucovite chce vynútiť inú cestu, bezohľadne a na úkor ľudí okolo seba, tak mu to nikdy nebude skutočne na úžitok. Pre ľudské duše to bude tvrdý zápas, kým sa budú môcť odpútať od zvyčajného prestupovania desiateho Božieho prikázania, to znamená, kým sa zmenia v tom, že konečne skutočne budú podľa toho žiť v zmýšľaní, v reči a v konaní! Ale na všetkých tých, ktorí to nedokážu, čaká utrpenie a zánik tu na zemi i na onom svete!.