Kristus sa tak stáva vášnivým poslom i sprievodcom na ceste človeka k Bohu a tiež je na to obdarený prorockým duchom. On volá všetkých ľudí k obráteniu, aby sa riadili Božou vôľou smerujúcou k úplnému dobru. Kristus tak v podstate zvestoval a žil univerzálnu lásku a v rámci nej praktizoval neustále a aktívne pôsobenie dobrého alebo dobra ako takého.

Budha je Osvietený. On je tiež sprievodcom na ceste, sám v sebe je harmonický a tiež je obdarený mystickým duchom. Nikým však neposlaný, učí v záujme vykúpenia z utrpenia a dosiahnutia nirvány. Preto odporúča odvrátiť sa od sveta a pohrúžiť sa do seba. Cez stupne ponorenia sa do seba zvestuje cieľ a to konečné osvietenie. Nachádza pokoj, absolútnu harmóniu a tak voči všetkému cítiacemu stvoreniu, či už človeku alebo zvieraťu prejavuje sympatie, miernosť a vľúdnosť. Budha sa stáva symbolom univerzálneho súcitu, pochopenia a vôle k dobrému a on sám je pri tom naplnený nesmiernym pokojom.

Zásadný rozdiel medzi Budhom a Kristom je v konci ich putovania a účinkovania vo svete. Gautama cez svoje osvietenie dosiahol nirvánu, potom žil ešte niekoľko desiatok rokov ako Osvietený, až nakoniec cez smrť vstúpil do definitívnej nirvány – parinirvány. Žil v harmónii, poznal úspech a u mocných sa dočkal veľkého uznania. Jeho sochy všade na svete vyjadrujú jeho miernosť, hlboký pokoj i veselosť.

Oproti tomu v kresťanskom svete je najviac používaný ako symbol kríž. Kristus skončil svoje účinkovanie na kríži ako bludár, rúhač, falošný prorok. Skončil svoj život vo veľkom utrpení, v podstate neúspechom, nebol uznávaný skôr nenávidený. Neúčinkoval niekoľko desiatok rokov, len tri a celkovo môžeme hovoriť o jeho živote ako o veľkom príbehu utrpenia, ktorý končí zatknutím a popravou. Kristov kríž, sa ale stáva novou cestou pre spoločnosť, pretože ak Budha sa po smrti dostáva do parinirvány, kresťania sa v smrti stretávajú znovu s Kristom, s Bohom, s Láskou, ako to tak často interpretujú. Javí sa tu preto určitá podobnosť konca, len cesty k nemu sú rozdielne. Porovnávaním životov zakladateľov dvoch náboženstiev, prichádzame na samotnú charakteristiku budhizmu a kresťanstva. A pohľadom do dejín sa nám to len potvrdzuje. História kresťanstva je často históriou utrpenia, rozorvanosti a náboženských bojov, i keď pár takýchto násilných prvkov by sme našli i v dejinách budhizmu a zrejme i v dejinách každého náboženstva sveta. Život kresťana je často bojom, konať dobro a bojovať proti zlu, je bežná kresťanská zásada, no pre budhistu je často nepochopiteľná.