Život pre budhistu je životom v ničote a budhista sa málo kedy zaoberá problémom dobra a zla, je tu len jeho pohrúženie do seba, pochopenie pôvodu vecí, ničotnosti. Je tu jeho harmónia a z nej vyplývajúce chápanie nedostatkov u svojich blízkych, čo kresťanom často chýba, no môžeme v tom vidieť aj problém neprotivenia sa zlu, cez ktorý sú budhisti potom často kritizovaní. Budha prijal život v pokoji, v harmónii v sebe samom, smrť u neho nie je podstatná, je to len návrat do nirvány. Neskôr sa napríklad v mahajánskom budhizme stretávame s ideálom Bodhisattvu, osoby ktorá po dosiahnutí úplného osvietenia sa dobrovoľne vzdá nirvány, teda stavu blaženosti a to zo súcitu nad svojimi trpiacimi blížnymi. Smrť u kresťana je v istom zmysle vykúpením, u Krista je to prechod od ľudí k Otcovi a zasa späť. Budhisti budú smrť prijímať zrejme iným spôsobom, je to predsa možný prechod do parinirvány alebo aspoň k lepšej karme. U kresťanov je to bodka za pozemským životom a je to veľmi vážna bodka, preto niet divu súčasným tendenciám smrť potierať, zastierať ju, ako keby nás ani nečakala. Po nej sú tu len tri možnosti, peklo, očistec a raj, žiadny návrat a možnosť nápravy. Možno preto je jednou nevýhodou v budhizme to, že karma neodpúšťa, alebo ako sa hovorí, kresťania nie sú iní, len sa im viac odpúšťa.












Nirvána a večný život

Nirvána ako sa o nej hovorí, je akýmsi vyhasnutím, je to konečný stav bez utrpenia, žiadostivosti, nenávisti a zaslepenosti. No dochádza tu k jednému problému, nevieme totiž presne, či sa pri dosiahnutí nirvány zachováva indivíduum alebo nie. Čiže, či s vyhasnutím, vyhasína i sám človek alebo sa jeho podstata zachováva. Ponímaním nirvány v negatívnom zmysle dochádza k tomu, že budhisti sa radšej usilovali, zhromažďovaním zásluh, o lepšie znovuzrodenie v budúcich životoch. Nirvánu tak nepopierali, len tým, že sa stala pre mnohých nedosiahnuteľná ju vytlačili zo svojho povedomia.

Ak nirvánu chápali pozitívne ako šťastný konečný cieľ, ale nie ako úplné potlačenie indivídua, potom o takíto koniec bolo možné aj v živote usilovať, no potom sa takáto predstava v mnohom zhodovala s kresťanskou ideou večného života. Hovoríme tu o konečných skutočnostiach ako v budhizme, tak i v kresťanstve, no tie sú celkovo v ich podstate a našimi slovami neopísateľné. Budha, tak ako Kristus vedel, že sa tu človek bude stretávať s niečím, čo sa mu nedá slovne sprostredkovať.