Vety ako: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo...“, alebo myšlienka o rozplynutí sa ako kvapka v mori sú natoľko abstraktné, že v podstate o ničom nevypovedajú, nanajvýš len niečo naznačujú.

Budhizmus v nirváne a kresťanstvo vo večnom živote popisujú akýsi druhý breh ľudskej existencie, akúsi inú dimenziu ľudského bytia. Je to opis väčšinou vždy len obrazný, no navzájom sa stretávajú v určitých podobnostiach. A to v tom, že sa tam nehovorí o utrpení, zlobe, že sa tu celkovo nestretávame s negatívami ľudskej existencie. Človek sa v nejakom radostnom stave stáva súčasťou niečoho nadrozmerného. Je to akýsi individuálny, ale i nadidividuálny zmysel konečného stavu, v ktorom človek už nezažíva žiadnu bolesť.

Je to Boh, ktorý je všade a vo všetkom, ale je tu aj všetko vo všetkom alebo tiež, kde nič je všetko a všetko je nič. Človek ako tvor a stvorená bytosť nikdy nie je všetkým, ale tu v konečnom stave má predsa len podiel vo všetkom a ak je pre kresťanov všetkým Boh, človek tu má podiel v samotnom Bohu. Zachováva sa tu indivíduum, ale je súčasťou niečoho tak veľkého, že v ňom existuje, ale sa v ňom i stráca. Budhista nepozná kresťanského Boha, ale pozná tento stav kresťana. Tak i v budhizme sa často stretávame s podobným pozitívnym opisom konečného stavu, stavu bez utrpenia v neopísateľnom rozmere. Rozdiel je tu len v tom, že budhista môže nirvánu dosiahnuť už počas života, kresťan ale na svoj večný život musí čakať a to aktívnou prípravou na smrť, tá sa potom stáva akousi vstupnou bránou k blaženosti.








Budhizmus – náboženstvo bez boha,
náboženstvo prázdnoty

Často sa v o budhizme hovorí, aspoň cez kresťanské okuliare, ako o náboženstve, ktoré neobsahuje v sebe kategóriu boha. Táto naša kresťanská skúsenosť nás potom často od takéhoto náboženstva odpudzuje a často takto spochybňujeme samotný význam a pôvod budhizmu, nehovoriac o intolerancii, ktorá z toho pramení. V skutočnosti budhizmus boha pozná a môžeme povedať, že pozná množstvo bohov v polyteistickom význame. Budhizmus mnohých bohov prijal z ľudových náboženstiev, ktoré ho ovplyvňovali. Boli to akési zosobnené prírodné sily alebo zbožštení králi a svätci, u ktorých ľud i budhisti hľadajú ochranu a pomoc. Budha bohov považuje za skutočných, ale aj tu bohovia podliehajú zákonu karmi a cyklu rodenia a znovuzrodenia, považuje ich ale za takú vyššiu formu existencie, že človek nemá dôvod od nich žiadať pomoc, pretože sú vysoko nad ním. I tak sa, ale v budhizme stretávame s množstvom bohov, ktorých je treba uctievať.

Pre kresťana sa to môže zdať povrchné a paradoxné. Budha však svojim sústredením sa na vlastné vykúpenie človeka z utrpenia, celkovo odmieta odpovedať na otázky týkajúce sa bohov alebo pôvodu sveta.