Myšlienka absolútneho návratu do seba a z nej vyplývajúca určitá pasivita a možný nezáujem o svet sa nám Európanom môže zdať nepochopiteľná. No a kto by si už dnes spomenul na slová Sv. Augustína. Musíme si však uvedomiť, že i náš spôsob života môže byť vo východných očiach paradoxný. Suzuki píše: „Kresťanstvo má sklon k tomu, aby zvlášť zdôrazňovalo telesnosť nášho bytia. Odtiaľ ukrižovanie a odtiaľ tiež symbolika Večere, požívania tela a pitie krvi Kristovej. Nekresťanom je myšlienka pitia krvi odporná...kresťanstvo má vo svojej aktivite niečo, čo dráždi, vzrušuje a znekľudňuje Vo svojej bojovnosti a výlučnosti má sklon k tomu, aby vykonávalo zvrchovanú a niekedy aj panovačnú moc nad druhými – cez prehlasovaný cieľ kresťanstva, a to demokraciu a všeobecné zbratanie“.

Každé náboženstvo sveta zahŕňa v sebe fanatikov, automatických laikov, ktorí často len pasívne prijímajú už časom overené zvyky, ale i uvážlivých ľudí rozoznávajúcich hlbšie súvislosti a schopných tak sebakritiky. Je tiež možné, že každé náboženstvo sveta popisuje jednu a tú istú skutočnosť, princíp alebo jav len z iného pohľadu, na základe vlastných historických podmienok vznikania, na základe schopností ľudí danej doby a prostredia prijať takéto skutočnosti a reagovať na ne. Potom sa v tomto smere my, momentálne žijúci, stávame dedičmi týchto myšlienok a akýmsi spôsobom sme spoluzodpovední za ich prežitie. Naša história nám však dáva až príliš veľa príkladov o neschopnosti ľudí tolerovať odlišnosti v ponímaní vyšších skutočností, až príliš veľa príkladov o náboženskej neznášanlivosti.

V súčasnosti sa možnosť riešenia týchto sporov javí v myšlienke ekumény. Ekuména, ale nie len v zmysle medzikresťanskej komunikácie, ale i komunikácie medzi náboženstvami ako takými. Ekuména, ale nie v zmysle opätovnej rekatolizácie. Je to a mal by to byť dialóg, v ktorom nejde o stieranie podstatných pravidiel na úkor iných, ale je to nenásilná prezentácia toho najhodnotnejšieho, čo má v sebe každé náboženstvo. Kresťania si často zvykli hovoriť o svojom náboženstve ako o dominujúcom, ako o jedinom pravom, čo potom spôsobuje časté konflikty. V ekuméne by teda malo ísť o nezištný proces, schopnosť predstaviť svoje náboženstvo, ale vedieť ho aj kriticky zhodnotiť. Jedine tak zrejme bude možné zabrániť častým a tak nezmyselným náboženským konfliktom. Budhizmus i kresťanstvo majú za sebou dlhú históriu, mnoho výnimočného, ale i mnoho tragédii a konfliktov. Viažu v sebe milióny ľudských osudov a spoločne popisujú stretnutie niečoho ľudského s niečím neopísateľným.