Vzniklo v polovici 1.storočia vo východných provinciách rímskej ríše v období hlbokej krízy rímskeho impéria ako nové náboženstvo otrokov a utláčaných, formujúcich sa v období náboženského synkretizmu. V priebehu prvých štyroch storočí sa rozšírilo do všetkých rímskych provincii, stalo sa postupne naboženstvom vládnucích vrstiev a za vlády Konštantína 1. Veľkého bolo (313) prijaté za štátne náboženstvo rímskej ríše. V stredoveku sa stalo základom ideológie feudalizmu v Európskych krajinách a v Byzanskej ríši. Na východe a v severnej polovici Afriky bolo v priebehu 7. až 15. storčia potlačené búrlivou expanziou islámu. Krasťanstvo sa nepresadilo ani kvôli bráhmanismu a hinduismu v Indii. Naproti tomu sa zochovalo svojou autonómiou v menšinových enklávach voči staršiemu buddhismu (India, Čina, Japonsko, Barma, Thajsko) aj mladšiemu islamu v niektorých arabských krajinách, častiach Afriky, v Afganistáne, Pakistane, a v Indonesii. S Európskou kolonizáciou zámorských zemí bolo od 16.storočia prenášané do kolónii. Dôležitú rolu tu zohrávala rozsiahla a intenzívna misionárska činnosť, predvádzaná hlavné medzi podrobenými narodmi často neviberavým spôsobom. Vo svojích socialno ekonomických koreňoch je kresťanstvo produktom spoločenských pomerov, triednych rozporov a ekonomických zmien vo vnútri rímskej ríše, vyplívajúcich zo vzniku monarchie v podobe principátu (Augustus, 30 pred Kristom) a neskôr dominátu (Diocletianus, od 284). Vznik kolonátu ako hlavnej formy vykorisťovania drobných výrobcov pripravil pôdu pre rozšírenie mesianistických (vykupiteľských) predstáv, ktoré sa staly východiskom zložitého procesu formovania kresťanstva ako nového, univerzálneho a narodnostného náboženstva. K náladam bezvýchodnosti a zúfalstva, ktoré sa šírili v oblasti celého stredomoria, prispelo aj vojenské potlačenie rady povstaní otrokov (najväčšie viedol 73-71 spartakus) a tĺmenie nespokojnosti potlačených národov a národností. Hlásanie rovností ľudí pred bohom nezávisle na ich triednej a etnickej príslušnosti vrátane prísľlubu posmrtnej blaženosti (vykúpenie) ako odmeny za pokorné znášanie útrap pozemského života sa stalo pre ľudové masy bytostne príťažlivejšiou ideou ako Augustou umelý kult ríše („Bohyne Róma“) a imperátora (císar- Boh). V podmienkach mnohonárodnostnej rímskej ríše súčasne dochádzalo ku vstrebávaniu prvkov rôznych starovekých národných náboženstiev a kultov ( hlavne mýtov rolníckych národov o umierajúcich a znovu vzkriesených Božstvách) i k šíreniu utilitárnych foriem antickej filozofie (Senekovo učenie o rovnosti všetkých pred bohom a o blaženosti posmrtného života.