Filonov výklad hriešnej podstaty človeka, spojený so snahou zladenie judaizmu s platónskou filozofiou v učení o „logu“ako tvorivé a sprostredkujúcej sile „božieho slova“). Tieto smeryfilozofického myslenia potom splynuli s učením niektorých židovských sekt, hlavne essejcov, ich učení o príchode Mesiáša prekročilo hranice ortodoxného judaizmu a stalo sa jedným z ohnísk spájajúcich židovské náboženstvo s kresťanstvom. Tieto zdroje prispeli podobne k profilovaniu podoby legendárneho bohočloveka Ježiša Krista, podľa ktorého vierovyuky zakladateľa kresťanstva. Teologická konštrukcia, vyplívajúca zo spojenia objektívnych príčin vzniku kresťanstva s postavou Ježiša Krista, sa však stala natoľko rozporuplnou, že kresťanská cirkev bola nútená prehlásiť svoje hlavné články viery za čosi ľudskému rozumu nedostupné (Tertullianovo „credo, quia absorbum“ – verím pretože je to nezmyselné). To viedlo k ostrej kritike zo strany racionalisticky a empiricky orientovaných filozofov. Kritika sa potom vyhrotila v období renesancie a novoveku a vyústila v odmietnutí historičnosti Ježiša Krista. Vieroučná podstata kresťanského náboženstva sa redukuje na vieru v spasenie cez Ježiša Krista, ktorý svojou mučenníckou smrťou vykúpil hriechy ľudstva a vráti sa po druhýkrát na Zem, a na vieru v posledný súd a kráľovstvo nebeské. Kolískou ranného kresťanstva bola bezhraničná nenávisť Rímu, centru despotizmu, symbolizovanému v biblickej Apokalipse. Rozklad rímskej vládnucej triedy v tejto atmosfére urýchlil proces formovania základov kresťanskej vieroviuky, a ich hlavné tézy boli zhrnuté (325) na nicejskom konzile do tzv. Apoštolského vyznania viery (symbolum apostolicum), ktorým kresťanská cirkev kanonizovala do podoby dogmat vybrané časti jedného z dvoch prameňov kresťanskej vieroviuky – slovné podanie (tzv. tradicie) a legiend. Z nich možno vyvodiť nejednotnosť pôvodného kresťanského učenia, pretože sa vo svojích začiatkoch skladalo z množstva smerov a sekt s rôznou ideologiou a kultom. Najdôležitejším premeňom kresťanskej vierovyuky je biblia, kde jej prvú časť tvorí súhrn náboženských kníh prevzatých z judaizmu (Statý zákon), druhú sedem kníh kresťanskej literatúry (Nový zákon). Nejednotnosť prvotného kresťanského učenia odpovedajú aj nejednotné sociálne štruktúry prvokresťanských obcí. V čele stáli pôvodne charismatikovia, to je ľudia nadaný údajne rôznymi nadprirodzenými schopnosťami, najčastejšie prorockými. Správa obcí bola zverovaná zboru starších tzv. presbytrom. S postupným vytrácaním idei rovnosti z prvotných kresťanských obcí dochádzalo stále častejšie k prenikaniu príslušníkov z vyšších vrstiev rímskej spoločnosti do týchto organizácii.