Zmeny v sociálnej štruktúre stále početnejších kresťanských obcí vyvolali potrebu zložitejšej organizácie. Vzniklo inštitucionalizované duchovenstvo (klérus) tvorené kňazmi, biskupmi a ich pomocníkmi (diakonmi). Pôvodnú demokratickú správu obcí nahradil monarchistický episkopát. Spoločné „hody lásky“ (agapy) sa zmenili v eucharistický rituál požívania tela a krvi Ježiša Krista. (mše). Došlo k rozdeleniu veriacich na klérus a laikov, ktoré položilo základ vzniku kresťanskej cirkvi ako všetko zahrňujúcu (katolícke to je obecné) hierarchickú organizáciu. Táto cirkev formovaná v období vrcholiacej krízy celej ekonomickej a spoločenskej sústavy otrokárskeho štátu (od 3. storočia), urýchľované silnejúcimi nájazdmi barbarských kmeňov, začala po uznaní za štátne náboženstvo tzv. ediktom milánskym (313) zámerne ničiť protikresťanské spisy, potláčať opozíciu antických literátov a nezopakovala sa siahnuť ani k literárnym podvrhom. Aj cez to bojovala o právo rozhodovania v náboženských veciach s cisármi (cézaropapizmus), získala koncom 4. storočia rozhodujúci vplyv na cisársku vládu, hlavne v západnej časti ríše. Tohto vplyvu kresťanskej cirkvi následne využila k prenasledovaniu pohanov nepravdoverných kresťanov (heretikov, kacírov) a svoje pôsobenie sa snažila odôvodniť v ideologickej rovine (napríklad logicky včlenená sústava kresťanskej vierovyuky, vypracovaná hipponským biskupom Augustínom). V 2. polovici 4.storočia sa kresťanstvo vyvíjalo už úplne v znamení pevne organizovanej kresťanskej cirkvi, i keď v rámci rímskej ríše bolo stále doménou menšiny obyvateľstva (zotrvanie obyvateľstva pri tradičných kultoch. Odtiaľ výraz „paganus“, pohan v pôvodnom význame dedinčan). Obmedzenie a zákaz prenasledovania kresťanov za neuznávanie kultov Ríma a imperátora boli vystriedaný priamou podporou kresťanskej vládnej oligarchie. Kresťanstvo ako kosmopolitné náboženstvo sa stalo prijateľné nielen pre Rím a jeho provincie, ale aj pre nové vznikajúce štáty za hranicami rímskeho impéria. Kosmopolitné charakter kresťanstva podmienil i jeho postupnú premenu v svetové náboženstvo, dodal mu schopnosť prežiť spoločenský systém, v ktorom sa to zrodilo, prispôsobiť sa feudálnym vzťahom a nakoniec aj podmienkam buržoáznej spoločnosti. V teologických výkladoch je najvlastnejšou podstatou kresťanstva viera v súčastné božstvo a plné človečenstvo Ježiša Krista, zaštítená učením Athaniasia 1. Veľkého.