Náboženstvo – Jedna z foriem spoločenského vedomia odrážajúca skutočnosť v iluzórno-fantastických obrazoch, predstavách a pojmoch. Druh ideálneho svetonázorového systému, zahrňujúci prvok viery záleží na náboženskom cítení a súhrn kultových činností, tvoriaci rítus (kult). Je to výraz životného pocitu a jemu zodpovedajúce správanie i špecifické akty (kult), založené na viere v existenciu boha alebo bohov, niečoho božského, posvätného, alebo nejakej forme nadprirodzenia. V triednej spoločnosti je špecifická ideológia tvorená súhrnom spoločensko-politických, socialne-ekonomických, morálne-estetickych, estetických, právnych a iných ideí a teórií, fixovaných a realizovaných v príslušnej teologickej sústave. „Fantastický odraz v hlavách ľudí v tých vnútorných síl, ktoré ich ovládajú v ich každodennom živote, a to taký odraz, že v ňom pozemské sily nadobúdajú povahy síl nadprirodzených.“ (B. Engels). Predpokladá sa, že prvotné formy náboženstva spočívali vo viere v oduševnení prírody alebo jej časti, vo viere v duchov a duše, rôzne formy posmrtného života a uctievania prírodných síl. Na základe Etnografických analógii (ktoré nemusia vystihovať minulú realitu) sa súdi, že prvotné formy náboženstva sa prejavovali aj v podobe animatizmu animizmu a fetišizmu. Vždy s bohatým využitím mágie. Vo svojom historickom vývoji vystupovalo náboženstvo ako kmeňové, národné (štátne) a svetové (Budhizmus, judaizmus, kresťanstvo, Islam.) Jednou z hlavných príčin vzniku náboženstva bola bezmocnosť prvobytného človeka v boji s prírodou a neskôr po vzniku triednej antagonistickej spoločnosti bezmocnosť ľudí pred živelnými sociálnymi pohromami, ktoré ich ovládali. Marx len spája prekonanie náboženstva s revolučným pretvorením spoločnosti na základe komunistických princípov. „Náboženstvo bude miznúť v tej miere, kým sa bude rozvíjať socializmus. K zániku náboženstva dôjde v dôsledku spoločenského vývoja, v ktorom veľkú úlohu bude mať výchova.“ (K. Marx.)

Náboženstvá podľa rozšírenia a počtu

1. Kresťanstvo (1,385 miliardy) – Katolíci (825 miliónov)
- Protestanti (400 miliónov)
- Pravoslávny ( )
2. Islam (700 miliónov)
3. Hinduizmus (600 miliónov)
4. Budhizmus (300 miliónov)
5. Konfucianizmus (300 miliónov)
6. Šintoizmus (80 miliónov)
7.

Taoizmus (50 miliónov)
8. Židia-Judaizmus(17 miliónov)

Islam
Islam : (arabské poddanie sa bohu). Najmladšie zo svetových monoteistických náboženstiev (počtom vyznávačov druhé po kresťanstve). Je rozšírené v Afrike, Ázii, a Európe, malé skupiny vyznávačov aj v Amerike. Je to štátne náboženstvo v Arabských zemiach (okrem Libanonu), v Afganistane, Bangladéši, Indonézii, Iráne, Pakistane, a aj v Turecku od roku 1928. Vyznávači Islamu sú moslimovia (nesprávne mohamedáni).
Islam vznikol v 7. storočí v západnej Arábii na základe učenia proroka Muhammada, ktoré obsahujú prvky Judaizmu, Kresťanstva, Hanifízmu (prvé arabské monoteistické učenie), Zarathuštrismu a niektorých arabských kultov. Islam nie je len iba obyčajným súhrnom prvkom týchto učení, ale samostatným spôsobom využíva podnety iných učení k vytvoreniu vlastného systému. Ako celok sa vyznačuje filozofickou a náboženskou jednoduchosťou a prístupnosťou. Ako etické a sociálne učenie bolo jeden z dôvodov rýchleho sa rozšírenia Islamu. Muhammadové učenie je obsiahnuté v Koráne (posvätná kniha moslimov) a je doplnené hadíthem a sunnou. Zahrňuje predpisy, ktoré ovplyvňujú život jednotlivca i novej (islamskej) spoločnosti (umma). Tým boli dané základy novej spoločenskej organizácii Arabov, a ich spoločnosť bola dovtedy organizovaná na rodovom o kmeňovom základe. Pôvodné pokrvné zväzky boli nahradené náboženskými a právnymi predpismi. V 8-10 storočí boli vypracované klasické systémy islamského práva (fikh), od 8. storočia sa rozvíjala veda (filozofické, prírodné, spoločenské vedy..), naväzujúce v mnohých smeroch na antické a kresťanské tradície. Podstatou je aj dôsledná viera v jediného boha (Alláh stvoriteľ neba a zeme a všetkého, čo je na nebi a zemi), v nesmrteľnosť duše, v posledný súd a posmrtnú odmenu človeka, ktorý je podľa islamu bytosť nadaná slobodnou vierou, a tiež zodpovedná za svoje jednanie (posmrtná odmena v raji alebo trest v pekle). Moslimom je uložené dodržiavať päť základných zásad (tzv. stĺpe islamu): šahada – vyznanie viery, to je monoteizmus a uznaním Muhammada ako božieho posla; salát – päť modlidieb denne podľa stanoveného obradu; zakát – náboženská daň vo forme 1/40 príjmu; saum – pôst v mesiaci ramadánu (deviaty mesiac lunarného kalandára); hadždž – púť do Mekky (pútnické miesto moslimov. Veľká mešita postavena v 1 polovici 7. storočia a prestavaná v 8.

storočí, svätiňa Kaaba bola pôvodne drevená ale v roku 684 zhorela a postavena bola zase až v 8.storočí (kamenná) a prestavaná v roku 1630 do dnešnej podoby). Za určitých okolností môžu byť niektorý ľudia od niektorých povinností oslobodený (tehotné ženy od pôstu, chudobný od dane). Striktne sú zakázané (lichtva, používanie bravčového mäsa a alkoholických nápojov), povolená je polygamia (najviac styri manželky, ktorým musí byť zaručená rovnaká životná úroveň). Jednou z povinností moslima bola účasť na vo vyhlásenej svätej vojne (džihád), sľubujúcej najvyššie odmeny v posmrtnom živote (džihád považujú za stĺp viery charidžovci). To sa stalo hlavnou príčinou veľkej arabskej expanzie do Ázie, Afriky a do Európy v 7-13 storočí. Po Muhammedovej smrti (632) došlo v dôsledku mocenských bojov medzi jeho príbuznými a rodovou šlachtou Mekky došlo k rozšiepeniu moslimskej obce na dva hlavné smery existujúce dodnes – na Sunnity a Šíity. Sociálne spoločenské a náboženské rozpory viedli v ďalšom vývoji ku vzniku mnohých siekt a hnutí, z ktorých mnohé existujú dodnes (Asasínovia, Karmaté, Drúzovia, Cháridžovia, ismáílovia, wahhabovci, murdžíovci). Od 8. storočia bol Islám ovplivňovaný racionalisticko filozoficko teológickým zameraním (filozoficko náboženská škola mu´tazila) čo viedlo k vytvoreniu racionalistickej teológie , viužívajúci dial. Metódy pri dokazovaní náboženských právd (kalám). Od 10-11. storočia vznikali mystické smery (súfizmus), šírené pôvodom perzským neskôr aj pôvodom tureckým. Vznikali mystické bratstvá, a ich učenie malo veľký vplyv hlavne medzi ľudovými vrstvami obyvateľstva. Mysticizmus prenikol čiastočne aj do ortodoxného učenia (al-Ghazári). V rôznych častiach sveta pretváral islam prvky miestnej tradície a aj medzi laickou verejnosťou nearabských zemí získal niekedy veľmi neortodoxnú podobu. Od polovice 19. storočia vznikali v islámskych krajinách nové sekty a smery, ktoré odrážali záujmi miestnej buržoázie a usilujú sa o prispôsobenie sa islamu zmeneným hospodárskym a politickým podmienkam (panislamizmus). Hnutia vo vnútri islámu, ktoré sú podfarbené náboženskými a politickými otázkami moslimského sveta, trvajú dodnes (znovuoživenie učenia islámu v podmienkach súdobého sveta). Hospodárska politická a náboženská právna jednota sa odrazila v oblasti kultúry ustálením pojmu islamská kultúra.

Kresťanstvo

Kresťanstvo : Kresťan po grécky Christianos, latinsky Christianus, prívrženec Krista. Jedno z troch najrozšírenejších a najvplivnejších svetových monoteistických nábo- ženstiev (vedľa budhizmu a Islamu).

Vzniklo v polovici 1.storočia vo východných provinciách rímskej ríše v období hlbokej krízy rímskeho impéria ako nové náboženstvo otrokov a utláčaných, formujúcich sa v období náboženského synkretizmu. V priebehu prvých štyroch storočí sa rozšírilo do všetkých rímskych provincii, stalo sa postupne naboženstvom vládnucích vrstiev a za vlády Konštantína 1. Veľkého bolo (313) prijaté za štátne náboženstvo rímskej ríše. V stredoveku sa stalo základom ideológie feudalizmu v Európskych krajinách a v Byzanskej ríši. Na východe a v severnej polovici Afriky bolo v priebehu 7. až 15. storčia potlačené búrlivou expanziou islámu. Krasťanstvo sa nepresadilo ani kvôli bráhmanismu a hinduismu v Indii. Naproti tomu sa zochovalo svojou autonómiou v menšinových enklávach voči staršiemu buddhismu (India, Čina, Japonsko, Barma, Thajsko) aj mladšiemu islamu v niektorých arabských krajinách, častiach Afriky, v Afganistáne, Pakistane, a v Indonesii. S Európskou kolonizáciou zámorských zemí bolo od 16.storočia prenášané do kolónii. Dôležitú rolu tu zohrávala rozsiahla a intenzívna misionárska činnosť, predvádzaná hlavné medzi podrobenými narodmi často neviberavým spôsobom. Vo svojích socialno ekonomických koreňoch je kresťanstvo produktom spoločenských pomerov, triednych rozporov a ekonomických zmien vo vnútri rímskej ríše, vyplívajúcich zo vzniku monarchie v podobe principátu (Augustus, 30 pred Kristom) a neskôr dominátu (Diocletianus, od 284). Vznik kolonátu ako hlavnej formy vykorisťovania drobných výrobcov pripravil pôdu pre rozšírenie mesianistických (vykupiteľských) predstáv, ktoré sa staly východiskom zložitého procesu formovania kresťanstva ako nového, univerzálneho a narodnostného náboženstva. K náladam bezvýchodnosti a zúfalstva, ktoré sa šírili v oblasti celého stredomoria, prispelo aj vojenské potlačenie rady povstaní otrokov (najväčšie viedol 73-71 spartakus) a tĺmenie nespokojnosti potlačených národov a národností. Hlásanie rovností ľudí pred bohom nezávisle na ich triednej a etnickej príslušnosti vrátane prísľlubu posmrtnej blaženosti (vykúpenie) ako odmeny za pokorné znášanie útrap pozemského života sa stalo pre ľudové masy bytostne príťažlivejšiou ideou ako Augustou umelý kult ríše („Bohyne Róma“) a imperátora (císar- Boh). V podmienkach mnohonárodnostnej rímskej ríše súčasne dochádzalo ku vstrebávaniu prvkov rôznych starovekých národných náboženstiev a kultov ( hlavne mýtov rolníckych národov o umierajúcich a znovu vzkriesených Božstvách) i k šíreniu utilitárnych foriem antickej filozofie (Senekovo učenie o rovnosti všetkých pred bohom a o blaženosti posmrtného života.

Filonov výklad hriešnej podstaty človeka, spojený so snahou zladenie judaizmu s platónskou filozofiou v učení o „logu“ako tvorivé a sprostredkujúcej sile „božieho slova“). Tieto smeryfilozofického myslenia potom splynuli s učením niektorých židovských sekt, hlavne essejcov, ich učení o príchode Mesiáša prekročilo hranice ortodoxného judaizmu a stalo sa jedným z ohnísk spájajúcich židovské náboženstvo s kresťanstvom. Tieto zdroje prispeli podobne k profilovaniu podoby legendárneho bohočloveka Ježiša Krista, podľa ktorého vierovyuky zakladateľa kresťanstva. Teologická konštrukcia, vyplívajúca zo spojenia objektívnych príčin vzniku kresťanstva s postavou Ježiša Krista, sa však stala natoľko rozporuplnou, že kresťanská cirkev bola nútená prehlásiť svoje hlavné články viery za čosi ľudskému rozumu nedostupné (Tertullianovo „credo, quia absorbum“ – verím pretože je to nezmyselné). To viedlo k ostrej kritike zo strany racionalisticky a empiricky orientovaných filozofov. Kritika sa potom vyhrotila v období renesancie a novoveku a vyústila v odmietnutí historičnosti Ježiša Krista. Vieroučná podstata kresťanského náboženstva sa redukuje na vieru v spasenie cez Ježiša Krista, ktorý svojou mučenníckou smrťou vykúpil hriechy ľudstva a vráti sa po druhýkrát na Zem, a na vieru v posledný súd a kráľovstvo nebeské. Kolískou ranného kresťanstva bola bezhraničná nenávisť Rímu, centru despotizmu, symbolizovanému v biblickej Apokalipse. Rozklad rímskej vládnucej triedy v tejto atmosfére urýchlil proces formovania základov kresťanskej vieroviuky, a ich hlavné tézy boli zhrnuté (325) na nicejskom konzile do tzv. Apoštolského vyznania viery (symbolum apostolicum), ktorým kresťanská cirkev kanonizovala do podoby dogmat vybrané časti jedného z dvoch prameňov kresťanskej vieroviuky – slovné podanie (tzv. tradicie) a legiend. Z nich možno vyvodiť nejednotnosť pôvodného kresťanského učenia, pretože sa vo svojích začiatkoch skladalo z množstva smerov a sekt s rôznou ideologiou a kultom. Najdôležitejším premeňom kresťanskej vierovyuky je biblia, kde jej prvú časť tvorí súhrn náboženských kníh prevzatých z judaizmu (Statý zákon), druhú sedem kníh kresťanskej literatúry (Nový zákon). Nejednotnosť prvotného kresťanského učenia odpovedajú aj nejednotné sociálne štruktúry prvokresťanských obcí. V čele stáli pôvodne charismatikovia, to je ľudia nadaný údajne rôznymi nadprirodzenými schopnosťami, najčastejšie prorockými. Správa obcí bola zverovaná zboru starších tzv. presbytrom. S postupným vytrácaním idei rovnosti z prvotných kresťanských obcí dochádzalo stále častejšie k prenikaniu príslušníkov z vyšších vrstiev rímskej spoločnosti do týchto organizácii.

Zmeny v sociálnej štruktúre stále početnejších kresťanských obcí vyvolali potrebu zložitejšej organizácie. Vzniklo inštitucionalizované duchovenstvo (klérus) tvorené kňazmi, biskupmi a ich pomocníkmi (diakonmi). Pôvodnú demokratickú správu obcí nahradil monarchistický episkopát. Spoločné „hody lásky“ (agapy) sa zmenili v eucharistický rituál požívania tela a krvi Ježiša Krista. (mše). Došlo k rozdeleniu veriacich na klérus a laikov, ktoré položilo základ vzniku kresťanskej cirkvi ako všetko zahrňujúcu (katolícke to je obecné) hierarchickú organizáciu. Táto cirkev formovaná v období vrcholiacej krízy celej ekonomickej a spoločenskej sústavy otrokárskeho štátu (od 3. storočia), urýchľované silnejúcimi nájazdmi barbarských kmeňov, začala po uznaní za štátne náboženstvo tzv. ediktom milánskym (313) zámerne ničiť protikresťanské spisy, potláčať opozíciu antických literátov a nezopakovala sa siahnuť ani k literárnym podvrhom. Aj cez to bojovala o právo rozhodovania v náboženských veciach s cisármi (cézaropapizmus), získala koncom 4. storočia rozhodujúci vplyv na cisársku vládu, hlavne v západnej časti ríše. Tohto vplyvu kresťanskej cirkvi následne využila k prenasledovaniu pohanov nepravdoverných kresťanov (heretikov, kacírov) a svoje pôsobenie sa snažila odôvodniť v ideologickej rovine (napríklad logicky včlenená sústava kresťanskej vierovyuky, vypracovaná hipponským biskupom Augustínom). V 2. polovici 4.storočia sa kresťanstvo vyvíjalo už úplne v znamení pevne organizovanej kresťanskej cirkvi, i keď v rámci rímskej ríše bolo stále doménou menšiny obyvateľstva (zotrvanie obyvateľstva pri tradičných kultoch. Odtiaľ výraz „paganus“, pohan v pôvodnom význame dedinčan). Obmedzenie a zákaz prenasledovania kresťanov za neuznávanie kultov Ríma a imperátora boli vystriedaný priamou podporou kresťanskej vládnej oligarchie. Kresťanstvo ako kosmopolitné náboženstvo sa stalo prijateľné nielen pre Rím a jeho provincie, ale aj pre nové vznikajúce štáty za hranicami rímskeho impéria. Kosmopolitné charakter kresťanstva podmienil i jeho postupnú premenu v svetové náboženstvo, dodal mu schopnosť prežiť spoločenský systém, v ktorom sa to zrodilo, prispôsobiť sa feudálnym vzťahom a nakoniec aj podmienkam buržoáznej spoločnosti. V teologických výkladoch je najvlastnejšou podstatou kresťanstva viera v súčastné božstvo a plné človečenstvo Ježiša Krista, zaštítená učením Athaniasia 1. Veľkého.

Z tejto podstaty je odvodzovaná mravná závažnosť, sila a aktuálnosť kresťanského náboženstva podstúpením krstu, symbolického požívanie tela a krvi Spasiteľovej a konaním dobrých skutkov považujú kresťanský teológovia za základné povinnosti kresťana, ktorý chce byť spasený. Hierarchizácia týchto povinností včetne zdôvodnenia ich teologickej nadstavby spolu s rozdielnosťou sociálneho a náboženského života prvotných kresťanských obcí ústili často do častých sporov a cirkevných rozporov. Najväčší rozpor bol spôsobený rozdelením rímskeho impéria na západorímsku a východorímsku (byzanskú) ríšu 395. V dôsledku tohto rozdelenia došlo k vytvoreniu dvoch samostatných náboženských centier kresťanstva (Rím, Konštantinopolis) a k ďalším sporom, ktoré v roku 1054 viedli k rozdeleniu kresťanstva na západné (katolicizmus) a východné (pravoslávny). V 16 storočí vzniklo široko založené protikatolícke hnutie, ktoré bolo jednou z foriem boja rodiacej sa buržoázie proti feudalizmu. To viedlo ku zrodu tretej zásadnej variante kresťanstva – protestantizmu, ktorý sa na rozdiel od katolicizmu a pravoslávnych rozštiepil na viac vieroučných smerov. Židovské náboženstvo

Židovské náboženstvo, judaizmus : Monoteistické náboženstvo vytvorené behom 1.tisícročia pred naším letopočtom Palestínskymi židmi. Je to jedno z hlavných svetových náboženstiev. Pretože božský rád je sprostredkovaný hebrejským zákonodarcom a prorokom Mojžišom prijatím zákonov na hore Sinej, nazýva sa aj mojžiským náboženstvom. Pramene židovského náboženstva tvoria Starý zákon, tóra a neskôr talmut. Tóra je päť kníh mojžišových, ktorá je prečítana pri náboženských obradoch (bohoslužbách) v synagógach. Tóra nie je historicky jednoliaty celok. Literárnohistorická kritika všetkých piatich kníh (Genesis, Exodus, Leviticus, Numeri, Deuteronomium) dokázala, že súčasný komplet vznikala zo starších textov (asi 13.-6. storočie pr.n.l.) pripisovaných tradícii Mojžišovi (odtiaľ Mojžišov zákon) v priebehu piatich storočí (asi do 5. storočia pr.n.l.) spoločne s textom šiestej knihy starého zákona, knihy Jozue. V súvislosti s tým sa hovorí o tzv. šiestich knihách, respektíve o šestikniží. V 10.-9.storočí pr.n.l. vznikol v Judei text znamy dnes pod názvom Jahvist. Charakteristickým znakom tejto časti šestiknižia je, že boh tu vystupuje ako Jahve a v náboženskej skratke vyjadruje ideologické i politické záujmy južných území palestíny (judsko, judské kráľovstvo). Prakticky súčasne, respektíve o niekoľko desaťročí neskôr vznikol v severnej časti zeme text známy ako Elohist, v ktorom sa hovorí o bohu v množnom čísle (Elohim) a len odráža podmienky a Záujmy Izraelského kráľovstva. V 7.storočí pred naším letopočtom vznikla tretia verzia textu, ktorý sa stal súčasťou tóry pod názvom Deuteronium.

Prevdepodobne v období babylónskeho zajatia či bezprostredne po ňom vznikli texty tvoriace takzvaný kňažský kódex. Okolo roku 444 pred naším letopočtom Ezdráš tieto pramene usporiadal a na širokom ľudovom zhromaždení vyhlásil obnovu platnosti zákazov a predpisov obsiahnutých v starozákonných knihách, čím de facto nábožensky reglementoval platnosť tóry. – Charakteristickým znakom židovského náboženstva je viera v jednotnosť, jedinečnosť, a výlučnosť Boha Jahva, ktorý si zvolil židov za svoj vyvolený národ, skrze ktorého zriadil mesianistické kráľovstvo božie, ríšu mieru, ktorá má pojať novú historickú epochu. Predstavy o výnimočnosti a o zvláštnom mesianistickom polslaní Židov, ktoré sa od konca 19. storočia staly súčasťou ideológie sionizmu, sú úzko späté s monoteistickou centralizáciou a absolutizáciou univerzálnej (t.j. v náboženskom zmysle neobmedzené) božskej sily v kulte pôvodného kmeňového božstva Jahva, ktorého meno symbolizujúce náboženskú ideu všadeprenikajúcej božej zvrchovanosti bolo v dôsledku tabuzaicii nahradzované opisnými tvarmi (Adenai). Medzi vyvoleným národom Židov a Jahvem platí zmluva zaväzujúca Židov neuctievať iného boha a dávajúci im za to vládu nad Palestínou. Základným symbolom tejto zmluvy je rituálna obriezka. Život národa i jednotlivcov sa riadi presnými predpismi (tóra) a neskôr tradíciou (talmud), a to často až do najmenších podrobností (kasuistika). Židovské obce riadia kňazi, rabíni, ktorí sú zároveň knižničnými učencami. Náboženský kult je obmedzený na čítanie a výklad Tóry a modlidieb. Sústreďuje sa na zhromaždenie v synagóge v deň Sabatu (židovské soboty) a prostredníctvom rôznych obradov smeruje k získaniu milosti boha Jahva a k plneniu jeho prikázaní. Rituály židovského náboženstva tvorí modlidba, mezuza a cicit, kapores, lulav a tašlich, košer a trefje, obriezka a rituálne očisty. Vedľa modlidby,, postavenej v náboženskej rovinena predpoklade neobmedzenej sily slova, predpisujú židovský duchovný veriacim umiestňovať určitým spôsobom mezuzu (pergament s dvoma pasážami z Deuteronomia, pripevňovaný v púzdre na dverách) a nosiť cicit (amulet v podobe strapca na modrej tkanici , zavesený pod vrchným odevom). Kapores (Zmierovacia obeť konaná v predvečer sviatku súdneho dňa), Luval (rituálny obrad s palmovou ratolesťou konaná v dňoch sviatku stánkov) a tašlich (magický obrad konaný v deň židovského nového roka – roš-hašana) predstavujú rituály naväzujúce svojou podstatou na obrady starovekého judaizmu.

Rituálne triedenie potravín na košer a trefje odráža náboženský systém príkazov a zákazov vychádzajúcich z tradícii konzervatívneho náboženského systému. Prastarý a nielen židovský obrad obriezky bol vykladaný ako výraz „znamenie zákona“ a prináležitosti k náboženstvu Jahva až v období triednej spoločnosti. Rovnaký vývoj možno zaznamenať aj u rituálnych očistách (modlidby doprevádzané umývaním rúk v špecialnom bazéne s dažďovou alebo pramenitou vodou), vychádzajúcich pravdepodobne zo životodárnej schopnosti vody vytvarajúci predstavu jej posvätnosti. Systém rituálov židovského náboženstva je zviazaný so židovskými sviatkami , ktoré sú usporiadané podľa lunárného kalendára, takže sú to sviatky pohyblivé. V ich obsahu a charaktere sa odráža historicky veľmi vzdialená štruktúra života kmeňa, rodu či patriachálnej rodiny, orientovaná v období otrokárskeho štátu na centralizovaný kult boha Jahve. Najdôležitejšie miesto medzi židovskými sviatkami zaujíma sviatok pesach, ďalej šavout, sviatok stánkov a sviatok súdneho dňa s predchádzajúcim dňom nového roku (roš- hašana). Dôležitú rolu v židovskom kulte hrajú posty, oslobodzujúce údajne človeka od jeho existenčných pút a zbližujú ho s Bohom. –Židovské náboženstvo sa v dôsledku svojej vyhradenej orienácie na zákony vyznačuje silným etickým a právnym akcentom. Je jedným z mála náboženstiev, ktoré sa uchovalo zo stredovekej doby (ortodoxný judaizmus). V náboženských dejinách ľudstva zohralo židovské náboženstvo dôležitú úlohu. Už za existencie židovského štátu sa vytvorili početné centrá židov v diaspóre, čím sa po dobytí Jeruzalemu rozšírila na pobrežie stredozemného mora, Pyrenejského poloostrova, v severnej Afrike a aj v západnej Európe. Medzi vstúpencami židovského náboženstva vznikali početné sekty a šírilo sa mystické učenie, čím (spolu s prúdom ortodoxného Judaizmu) výrazne ovplyvnili vznik a formovanie kresťanstva. Po 2. svetovej vojne sa stali hlavnými centrami židovského náboženstva USA a Palestína. 6idovské náboženstvo je štátnym náboženstvom v Izraeli. Hinduizmus

Hinduizmus – Indické náboženstvo a mytológia. Je to súhrné označenie pre nábožensko- mytologické predstavy a kulty rozšírené na území dnešnej Indie, Pakistanu, Nepálu, Bangladéšu a Srí Lanke, ktoré boli utvárané a modifikované už od stredoveku až po novovek. Jednotlivé náboženské systémy zahŕňajú niekoľko obsiahlých a vnútorne členených okruhov, charakterizovaných bohatstvom myšlienkových zdrojov , presností predstáv, historickou i miestnou variabilitou prejavou a mnohotvárnou náboženskou a filizofickou špekuláciou. O prameňoch , formách a nositeľoch náboženstva o tzv. harappskéj kult.

Nie je nič isté. Niektoré náboženské prvky tejto éry boli pravdepodobne včlenené náboženstvám indoeurópskych Árjov. Najstaršou literárne dokumentovanou náb. sústavou je védske náboženstvo (náb. védskeho obdobia, koniec 2. – začiatok 1.tisícročia pr.n.l.), ktorého nositelmi boli Árjovia a je u podložené textami védu a upanišad. Charakteristickým rysom tohto obdobia bol dualistický polyteizmus. Védskí bohovia sú božské (personifikované) prírodné sily (slnko Súrju, vietor Váju, búrka Rudra), mytickí prví ľudia (Jama) či postavy vojakov (kráľ bohov Indra), ochrancom vesmírneho rádu (rta)je najvyšší z bohov Varuna. Významné postavenie zaujímajú aj početné postavy polomytického charakteru (svetci a mudrci z legiend). Dôležitú zložkou Védskeho náboženstva bol rituál , kde jeho najvýznamnejšou formou bola obeť sprostredkovaná ohňom (Agni). V kultovnej sfére védskeho náb. sa už skoro objavujú náznaky vývoja k monoteizmu , čo v nábožensko- filozofickej nadstavbe viedlo k vytvoreniu silného prúdu túžby po poznaní jediného zdroja božskej moci. Na pozadí hľadania neznámeho boha - všestvotiteľa pod inšpiratívnym vplyvom védskeho náboženstva sa formoval bráhmaputizmus (1.tisícročie pr.n.l.), doložený početnými textami brahman. Jeho charakteristickým vonkajším znakom bol rozvinuté obrady a utvorený kast. Aj keď spoločnosť nebola socialne rozdelené ako v dobe rozvinutého hinduizmu , existovalo základné členenie na varny. Až v neskorších časoch vznikali z tejto štruktúry štiepením stoviek kást a podkást, riadiacich sa vlastnými náboženstvami a liturgickými predpismi (purány). Za hlavného boha je považovaný Pradžapati (pán tvorstva) označený tiež Brahma (stvoriteľ všetkého okrem bohov). Dôležitou zložkou brahmanizmu je učenie o čine (karma)a kolobehu života (samsára). Podľa neho každý kto žije v súlade s predpismi svojej kasty , sa zrodí znovu k lepšiemu životu. . Ináč sa jeho duša prevtelí do v príšlušníka nižšej kasty, na zviera, rastlinu. Za vyslobodenie (mókša) považuje brahmanizmus zbavenie sa duše ďalšieho prevteľovania a splynutie s obsolútnom. Staršie obdobie brahmanizmu je charakterizované hlavne obetníctvom a rituálmi, domáce i verejné obete (jadžňe)boli väčšinou krvavé vrátane ľudských (purušamédha), trvajúce niekedy aj veľmi dlhú dobu. S rituálom bol spojený veľký dôraz na hovorené slovo a presné dodržiavanie všetkých detailov obradu. V tejto požiadavke je pravdepodobne zakotvený i rozvoj geometrie, matematiky, fonetiky a gramatiky ako vedných odborov.

Mladšie obdobie brahmanizmu je poznamenané tichým odklonom od striktného ritualizmu a príklonom k filozof. Kontextu upanišad. Je spojené s esoterickou náukou varmy kšatrijov (bojovníkov)o jednotnej sile ako základu vesmíru (brahma), kde oddelenou zložkou je duchovný základ individua (átman). Bráhma i átman sú v zásade totožné a konečným cieľom je návrat átmanu do brahma. Bohom návratu prechádza átman cyklom samsára za pôsobenia zákona činou a odplaty (karma). Hlavným prostriedkom návratu je poznanie (džňána) totožnosti átmanu a bráhmi. Na myšlienkové i pojmové dedičstvo bráhmanizmu nadväzujú všetky ďalšie indické náboženstva a filozof. špekulácie, aj keď ich niekedy čiastočne neguje (budhizmus neprijal pojmy brahma a átman). V 2.pol. 1.tisícročia pr.n.l. došlo k vydeleniu heterodoxných nab.-filoz. systémov budhizmu a džinismu, ktoré sa líšia od ortodoxnej línie hlavne popredným védskym bohom a védskemu ritualizmu, odmietnutím kastovníctva a zdôraznením vnútornej premeny osobnosti spojené s určitou mierou asketizmu v praktickom živote jedinca. Od konca 1.tis. pr.n.l. sa na základe rôznych náboženských predstávach kultov formoval hinduizmus, dneska najrozšírenejší nab.-fil. systém v Indii, ktorý možno historicky podkladať za výsledok syntézy indoeur. a predárijských prvkov, zlúčujúci odkaz védskeho obdobia s prvkami bráhmanizmu a ind. theosofie v polyteisticky akceptovaným nazeraní sveta. Vo svojom súhrne sa hinduizmus stal spol. ekon. Systémom , ktorého podstatou je hlavne príslušnosť ku kaste a rodine (hinduistom sa človek nestáva,) spojená s dodržiavaním daných predpisov v rámci náboženského presvedčenia. Základom hinduizmu je staroindické učenie o radoch a zákonitostiach (dharma), činoch a odplate (karma), neubližovaní (ahinsa)a vyslobodení (mókša). V čele panteónov je trojica bohov (trimúrti) Brahma – stvoriteľ, Višnu – udržovateľ a Šivu – ničiteľ. Zvláštne pastavenie zaujíma Šivova manželka Párvatí (Durga, Kálí). Z ďalších bohov sú významný Ganéša, Káma, Sarasvatia a množstvo lokálnych bohov. Uctievaný sú aj hrdinovia eposov. V symbolickom vyjadrení majú bohovia svoje jazdné zvieratá tzv. vahany (býk,orol). S kultami bohov je spojené aj uctievanie riek (Ganga, Jamuna), hôr, rastlín, zvierat, sôch bohov a iných symbolov. Základom náboženského spisu sú vedy aj posvätné knihy brahmanizmu a kultovným jazykom je sanskrt. Jedinými strážcami a a vykladačmi náboženských predpisov sú brahmani. Základné smery hinduizmu sú višnuizmus a šivaismus. Mytologické prepracovanie postáv jednotlivých bohov je najzrejmejšie v myšlienke avatáru tj.

Zrodenie či prevtelenie božstva na zemi spájané s postatou Višnou. Dôležitou súčasťou hinduizmu je akceptovanie štyroch ideálnych etáp života, tzv. ášramu: Brahmačírin, grhastha, vánaprastha, sannjásin. V stredoveku vznikali sekty zdôrazňujúce iba jeden z aspektov hinduizmu. Na prelome 8-9st. založil Šarkara tzv. monistickú védántu. Neodeliteľnou súčasťou hinduizmu, ktorý obrazne i fakticky preniesol bezprostrednú moc obetného rituálu na modlidby, oslavné obrady a púte na posvätné miesta (Ganga), nahradil význam brahmanov vyplívajúci zo znalosti rituálov ich nedotknuteľnou svätosťou , prameniaca zo znalosti starých náb.-filozof. textov. Moderné reformné hnutia vo vnútri hinduizmu sú len sčasti zamerané na náboženstvo. Niektoré si kladú politické ciele, iné majú zase misíjny charakter v dôsledku reakcie na expanziu kresťanstva. Indické náboženstvá výrazne ovplyvnili náboženstva a myslenie aj v iných častiach sveta. Náboženské systémy vzniknuté v indii sa rýchlo šírili hlavne do juhovýchodnej Ázie a na Ďaleký východ. Vnútorná konzistencia vš. Indických náboženstiev vychádzajúcich z i dei vyslobodenia človeka pri rešpektovaní jeho individuálnych zvláštností a možnosťou so svojou filozofickou otvorenosťou a praktickou aktuálnosťou premietla do náboženských a filozofických tradícii mnohých národov. V 60-70rokoch 20. storočia sa niektoré prvky indického náboženstva šírili hlavne medzi mládežou v západnej Európe a Severnej Amerike.

Diskusia
Čo dodať na záver. Kontinent Ázia je pomerne členitý a život za takýchto podmienok je ťažky. Kvôli nedostatočnému množstvu ornej pôdy sú ľudia poväčšine odkázaný na chudobu a skromný život. Aj preto sa často uchyľujú k rôznym náboženstvám. Náboženstvá v Ázii sú ich každodennou súčasťou tamojšieho obyvateľstva. V podstate sa dá povedať, že náboženstva ako Islam a hinduizmus v Ázii doslova prekvitajú. Pravidlá niektorých náboženstiev sa počas ich dlhej histórie zmenili a menia sa dodnes. Ale treba podotknúť, že práve náboženstvá pochádzajúce z Ázie sú pôvodcami rôznych násilností v celom svete ,ktoré spôsobujú veľké materiálne škody, ale hlavné veľké množstvo obetí na životoch nevinných ľudí. Veď aj jeden z posledných teroristických útokov v septembri roku 2001 pochádzal práve z Ázie konkrétne zo štátu Afganistan a mal taktiež náboženský charakter. Záverom tejto práce by som chcel povedať, že náboženstvá Ázie majú veľmi veľký vplyv na tamojšie obyvateľstvo, a preto tam budú mať aj naďalej veľkú moc.

Ale treba dávať pozor, aby tieto náboženské zvyky neboli zneužité proti nevinným ľuďom vo svete a aby náboženstvá prinášali do života iba radosť a pomoc v ťažkých situáciach.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Vznik a historický vývoj náboženstiev