Ich autorom či vydavateľom už síce nie je Konfucius, ale obsahujú jeho náuku alebo učenie jeho najvýznamnejších žiakov. 1. Kniha Lun-ju obsahuje Konfuciove „Rozpravy“. 2. „Veľké učenie“ - Ta-sue – kniha, ktorej prvá časť snáď obsahuje i autentické Konfuciove výroky. 3. Čung-jung – „Náuka o zlatom strede“ – pochádza od Konfuciovho vnuka, ktorý k svojim výkladom uvádza aj výroky majstra. V konfuciánskej literatúre má táto kniha výsadné postavenie. 4. Autorom poslednej z nich je Mencius, najväčší Konfuciov žiak.
Štyri knihy sa stali základom čínskeho vzdelávacieho systému – študenti sa ich museli naučiť naspamäť skôr, ako sa pustili do štúdia Piatich kánonických kníh.
Päť kánonických kníh, niekedy známych aj ako Konfuciánsky kánon, tvorí najstaršie jadro čínskej literatúry. Štátni úradníci ich používali po niekoľko tisícročí (až do konca cisárstva v r. 1911) ako učebnice.
Všetky tieto knihy bývajú súborne označované ako „Deväť klasických kníh“. Svojou starobylosťou a významným obsahom vynikajú nad všetkou ostatnou filozofickou literatúrou Číňanov – s výnimkou Tao-te-ťingu – a dodnes sú základom konfuciánskej tradície.

Charakter konfuciánskej filozofie

Význačným rysom Konfuciovej filozofie – a vlastne základným rysom celého čínskeho filozofovania – je príklon k človeku a praktickému životu. Preto tiež nepredkladá žiadny prepracovaný a uzavretý systém logiky, etiky či metafyziky.
Logiku ako zvláštnu filozofickú disciplínu Konfucius nepozná. Neučil svojich žiakov všeobecné zákony myslenia, ale snažil sa ich neustálym ovplyvňovaním priviesť k samostatnému a správnemu mysleniu. Konfucius nezanechal ani prepracovanú metafyziku. Nerád sa vyjadroval k všeobecným metafyzickým problémom. Keď sa ho raz istý žiak spýtal na službu duchom a na smrť, majster mu odpovedal: „Keď ani nevieme, ako slúžiť ľuďom, ako by sme mohli vedieť, ako slúžiť duchom? Keď nevieme o živote, ako by sme mohli vedieť niečo o smrti?“ Preto je všeobecne pokladaný za agnostika, za človeka presvedčeného o tom, že o metafyzických otázkach a o tom, čo je za týmto svetom, nemôžme nič vedieť.
Na prvom mieste u neho bezpodmienečne stojí blaho ľudu. Preto je celá jeho náuka v podstate zbierkou zásad chovania a mravných príkazov, ktoré slúžia tomuto cieľu, t.j. je v zásade etikou a – pretože Konfucius v človeku nikdy nevidí len izolovaného jednotlivca, iba na neho vždy pozerá v kontexte rodiny, spoločnosti a štátu – zároveň spoločenskou náukou či politikou.



Mravný ideál

V súlade s doslova „humanistickým“ – tj.