na človeka orientovaným – charakterom konfuciánskeho myslenia nie je jeho ideálom od sveta odvrátený, asketický svetec, ale zrelý, sveta a človeka znalý mudrc, ktorý vo všetkom zachováva pravú mieru. Urodzeného človeka charakterizuje ustavičná sebavýchova, mravná vážnosť vo všetkom konaní a úprimnosť v jednaní s blížnimi. Postavením ani hmotnými statkami nepohŕda, ale vždy je ochotný sa ich vzdať v záujme svojich mravných princípov.
Dobro opláca dobrom, zlu čelí spravodlivosťou. Tým, že formuje svoj vlastný charakter, napomáha ho formovať aj druhým. Vonkajšia a vnútorná stránka je u neho v pravej rovnováhe, teda: „U koho obsah prevažuje nad formou, ten je neotesaný; u koho prevažuje forma nad obsahom, ten je pisár. Urodzený je ten, u koho sú forma a obsah v rovnováhe.“
Keď sa spýtali Konfucia na dokonalú cnosť, odpovedal výrokom, ktorý môžeme porovnávať s kresťanskou myšlienkou lásky k blížnemu a s ním sa ako so „zlatým pravidlom“ ľudského chovania môžeme stretnúť u najrôznejčích národov: „Čo sám nechceš, nečiň iným!“
Svoje požiadavky prísnosti, vážnosti, úcty k sebe a iným a vzorného chovania v každej životnej situácii Konfucius vraj sám naplňoval do tej miery, že pôsobil dojmom takmer stiesňujúcej dokonalosti.

Štát a spoločnosť

Pre život jednotlivca rovnako ako pre život celej spoločnosti žiada Konfucius poctivosť, vážnosť, príkladné chovanie vládcov a zachovávanie tradičných záväzkov.
K tomu, aby v ľudských hlavách a srdciach zavládol poriadok, je v prvom rade treba nazývať veci ich pravými a prostými menami. Podľa Konfucia je pre mier, poctivosť a blahobyt máločo tak zhubné ako zmätenie mien a pojmov. Otec nech je otcom, syn synom, vládca vládcom, služobník služobníkom! To je celé tajomstvo dobrej vlády. O čo by sa dnešná zmätená situácia sveta javila jednoduchšie a jasnejšie a o čo by pre milióny ľudí bolo jednoduchšie rozhodovanie, keby sa všade zamedzilo propagandistickému a heslovitému zneužívaniu pojmov, ako sú „sloboda“, „demokracia“, „socializmus“, „agresia“, „otroctvo“, a keby sa používali iba v ich jasnom pôvodnom význame. Viac než čisté vedomosti zdôrazňuje Konfucius význam zdokonaľovania umeleckého cítenia a výchovy k slušnosti a mravnosti. Vyzdvihuje užitočnosť písomníctva, ktoré rozvíja city, napomáha plneniu povinností a rozširuje obzor i znalosť sveta a ľudí, zvierat a rastlín. Prinajmenšom, rovnaký zmysel má pre neho hudba, ktorú prehlasuje za obtiažnejšiu súčasť všeobecného vzdelania. Hudba je spriaznená s dobrom, a ak sa ňou zaoberáme, stáva sa naše srdce dobrým, úprimným a prirodzeným.