Miništrant však môže mať oblečenú aj albu, prepásanú cingulom liturgickej farby.

3.4.1 Golier – oblieka sa na ramená pod superpelíciu.

3.4.2 Sukňa (kamža) – dlhá sukňa, ktorá siaha až po členky.

3.4.3 Alba – dlhá biela tunika siahajúca až po členky.

3.4.4 Superpelícia (superka) – biela košeľa so širokými rukávmi a hranatým výrezom okolo krku.

Otázky:
1. Kde sa oblieka golier?
2. Čo je sukňa?
3. Čo je alba?
4. Čo je superka?


3.5 Liturgické úkony

Človek vyjadruje svoj vzťah k Bohu nielen slovami, ale aj svojím postojom. V liturgii má všetko svoj význam. Mladý kresťan má preto poznať symboly, úkony, postoje, gestá.. Má dobre poznať “liturgickú reč“. Len vtedy sa bude vedieť naplno zapojiť do oslavy Pána Boha a aspoň čiastočne zodpovedať na otázku: „ Ako ti, Bože, dobre slúžiť?“ Preto si postupne vysvetlíme najzákladnejšie liturgické pravidlá. 3.5.1 Pokľaknutie – je to vzdanie úcty Pánovi. Keď prichádzame do kostola, pokľaknutím pozdravíme Pána Ježiša vo Svätostánku. Pokľakneme na pravé koleno, nepredkláňame sa. Ruky ostávajú zopäté (prípadne pravá je na hrudi – srdci a ľavá je spustená pozdĺž tela) a neopierajú sa ani o kolená, ani o zem. Nikdy nepokľakneme za chôdze. Keď pokľakneme spoločne potom sa snažíme naraz vstať. 3.5.2 Kľačanie – vyjadrujeme tým pokoru. Je prejavom klaňania sa Pánu Bohu. Boh je Väčší ako my. Kľačíme vzpriamene a ticho, neotáčame hlavou, ruky zostávajú zopäté na srdci, päty sú spolu. Nesedíme na pätách.

3.5.3 Poklona – znamená vzdanie úcty. Poklonou zdravíme oltár ako najdôležitejšie miesto v kostole, ktoré kňaz dokonca uctieva bozkom.
Telo zostáva rovné, skláňa sa len hlava a trochu ramená. Poklonu robíme pomaly a úctivo. 3.5.4 Sedenie – keď sedíme v kostole, znamená to, že sa nikam neponáhľame, ale máme čas pre Ježiša a chceme Ho v pokoji počúvať.
Nepredkláňame sa, nenakláňame hlavu dopredu, chrbát zostáva rovný. Nohy nenaťahujeme pred seba, ani ich nedávame pod lavicu, kolená a špičky zostávajú vedľa seba. Ruky máme položené na kolenách.

3.5.5 Státie – je symbolom pripravenosti, bdelosti. Kto stojí, nespí, ale je pripravený vydať sa na cestu, alebo urobiť nejakú úlohu. Státím vyjadrujeme aj úctu voči tomu, s kým hovoríme. Státie v kostole znamená nielen pripravenosť počúvať, ale urobiť aj to čo chce Boh.
Stojíme rovno, vzpriamene, neopierame o stenu alebo o lavicu. Päty sú spolu.

3.5.6 Rozopäté ruky –rozopäté ruky kňaza pri modlitbe všetkým pripomínajú, že Boh nás pozýva k sebe. Keď máme niekoho radi a chceme mu ísť na proti, natiahnem k nemu ruky.
Tiež nám pripomínajú ruky Pána Ježiša na kríži – a chceme byť podobný Pánovi, máme byť ochotní pre neho niečo obetovať.

3.4.7 Chôdza – pri oltári vyjadrujeme radosť a pripravenosť k službe. Teda nie „zmätok na bojisku“. K oltáru nepatrí ani „poklus“, ani „ťahanie nôh“.