GRÉCKA MYTOLÓGIA

Prapôvodné sily

Podľa tradície, ktorá zanechala v Grécku málo stôp, svet sa zrodil z Okeána a Tetidy,

dvoch morských živlov. Okeános bol mohutná rieka, búrlivý morský prúd, ktorý zatiaľ

nič neobmedzovalo v priestore. Bola to mužská bytosť. Tetis bola neurčitá masa vody

prúdiacej zo samého Okeána, ale takisto živá a osobná. Bola to ženská bytosť. Z ich

spojenia sa zrodili Nebo a Zem a nespočetné množstvo detí. Neskôr sa Okeános stal

riekou, ktorá obmývala celý svet. Býval s Tetidou v paláci vzdialenom kdesi na konci

sveta. Zem porodila hviezdnaté Nebo. Zem a Nebo boli prvý božský pár, ktorý priviedol

na svet jednu generáciu bohov a oblúd. Zem neskôr sama od seba porodila morský prúd,

mužskú bytosť, ktorá dala život bohom a obludám.

Prvá generácia bohov

Existoval nekonečný vesmírny priestor vyplnený zmätkom prvkov beztvárnej

prahmoty, ktorého zosobnením bol CHAOS. Z toto Chaosu vznikla večná tma- ERBOS a

tmavá noc- NYX. Z Erba a Nykty povstalo večné svetlo- AITHÉR a jasný deň- HÉMERÁ. Potom sa zrodila zem- GAIA, podsvetná priepasť- TARTAROS a životná láska- EROS. Gaia porodila nebo- URANA a more- PONTA.
Uránus sa po prvopočiatočnom Chaose zmocnil vlády nad všehomírom a stál sa

prvým, najvyšším bohom. Potom sa oženil Gaiou a priviedol na svet nové božské bytosti. Boli to samí obri:
• Dvanásti TITÁNI (6 mužov a 6 žien)
• Traja jednooký KYKLÓPI a
• Traja päťdesiat hlaví a sto rukí HEKATONCHEIRI
Uránus svojich potomkov nemal rád a Hekatoncheirov až toľko, že ich zavrel do

podsvetia, aby sa nemusel na nich ani pozerať. Gaiu to nahnevalo a prehovorila

najmladšieho titana KRONA aby potrestal Urána a zbavil ho moci a mužskosti.
Tak sa Krónos stál vládcom. Podmanil si ostatných titánov a so svojou sestrou

a manželkou RHEIOU mal ž detí:
• Tri dcéry: HESTIU, DEMETÉR, HÉRU a
• Troch synov: HÁDA, POSEIDÓNA, DIA
Z obavy, že si jeho potomkovia z neho vezmú príklad a zbavia ho moci ( ako on svojho

otca ), Krónos každé z nich po narodení zjedol. No Rheia posledného syna Dia narodila

v tajnosti na ostrove Krét a Krónovi namiesto neho dala kameň zabelený do plienok. Zeus za pomoci nýmf dospel a Kronove obavy sa potvrdili. Povstal proti nemu a prinútil

ho vyvrhnúť všetkých jeho súrodencov, ktorí ako božské bytosti aj naďalej žili v jeho

útrobách.

S počiatku ho Krónos zahnal až na vrchol Olympu, ale Zeus pretiahol na svoju

stranu Hekatoncheirov , Kyklópov a niektorých Titánov ktorý neboli spokojný s

Krónovou vládou a po desaťročnom neľútostnom boji ony zvíťazili. Zhodili Króna a s ním

spojených Titánov do Tartaru a Zeus bol vyhlásení za najvyššieho boha. Gea nato

poslala proti nemu stohlavého netvora Týfóna, aby sa mu pomstil za potrestanie Titánov,

no Zeus ho takisto premohol a zhodil do Tartaru. Zeus a Olympijskí bohovia

Najvyšším bohom sa stál Zeus ako vodca víťazného povstania a pre svoju

nepremožiteľnú silu. On si však neponechal všetku moc ale si ju rozdelil so svojimi

bratmi. On si zanechal vládu nad nebom a zemou, Poseidónovi pripadla morská ríša a

Hádovi podsvetie. S počiatku vládol ako tyran, a dva razy sa dokonca pokúsil vyhubiť

ľudský rod, ale keď si moc upevnil popustil uzdu svojej vlády, bývalých odporcov

amnestoval a a svoju moc nezneužíval. Chránil božské a ľudské poriadky, staral sa o

právo a spravodlivosť, bol záštitou všetkých čo sa k nemu obrátili s prosbou o pomoc. Jeho manželkou bola krásna a vznešená Héra, jeho staršia sestra. V rade bohov mala na

starosti ochranu manželstva a žien. Úprimne si ju vážil a mal s ňou tri deti: boha vojny

Area, božského kováča a zbrojára Héfaista a bohyňu večnej mladosti Hébu. To mu však

neprekážalo, aby sa občas neobzrel po inej žene. Najme v mladších rokoch bol veľký

záletník a nebolo dobre vyzerajúcej bohyne alebo smrteľnej žene, ktorú by nechal na

pokoji. Keď sa Héra o nejakom jeho dobrodružstve alebo novom potomkovi dozvedela,

vynadala mu tak, až sa Olymp triasol a na zemi vznikali z toho búrky. Ináč bola jedinou

bohyňou, ktorá sa odvážila Diovi odporovať, čo asi súviselo s tým že bola jeho

manželkou. Nakoniec jej takmer vždy ustúpil, aby bol na nebi i na zemi pokoj. Ostatný

bohovia sa k Diovi správali podľa zásady, že s najvyšším bohom je dobé byť zadobre.

Poseidón bol zvrchovaným pánom nad všetkým, čo sa dialo na mori a v mori. Boli mu

podriadení všetci morskí bohovia a živočíchy, v jeho rukách boli aj všetci ľudia na mori. Mal mocní trojzubec, ktorým búril i krotil vlny, a keď ním udrel o zem, vyvolal

zemetrasenie. Moc mal iba nad vnútorným morom, ktoré bolo prístupné ľuďom. Nad

nekonečným morským, prúdom ktorí obtekal zem a bol prístupný len bohom, vládu si

ponechal Okeános. Za manželku si Poseidón vybral bohyňu Amfitrídu a s ňou mal syna

Tritóna ktorý bol napolo človek a napolo ryba.
Hádes bol rovnako vznešeného pôvodu ako Zeus a Poseidón, ale medzi olympských bohov

sa zvyčajne nerátal.

To preto že málokedy opúšťal svoju podsvetnú ríšu a na schôdzky

bohov nechodil. Nestaral sa ani o ľudí, veď ,,každý musel skôr či neskôr vojsť do

Hádovho domu, keď sa už narodil na svet“. Jeho ríša bola hrozná, kto do nej vstúpil,

stratil všetko, i nádej. Vchod do nej strážil trojhlavý pes, Kerberos, ktorí prišelcov

ochotne púšťal dnu, nie však von. Jej hranice tvorila rieka nárekov Acherón, cez ktorú

prevážal mŕtvych nevľúdny starec Charón, potom rieka zármutku Kókítos, všetko

zmrazujúca rieka Styx, ohnivá rieka Pyriflegethón a temná rieka zabudnutia Léthé. Medzi nimi sa tiahla bezútešná pláň porastená bledými kvetmi asfodelov, po ktorej sa

potulovali zomrelí v podobe duchov bez tieňov. Na západ od nej bol Élysion, na poliach

ktorého žili spravodliví a v hlbinách pod ňou bol Tartataros, kde si odpykávali tresty

hriešnici. Uprostred tejto ríše, v tmavom Erebe, mal Hádes svoj palác, z ktorého vládol

spolu s manželkou Persefonou podsvetným bohom a duchom mŕtvych. Podsvetných bohov

nebolo mnoho, ale o to väčšiu hrôzu nanášali ľuďom. Patril medzi nich boh smrti

Thanatos, ktorý mŕtvym uchvacoval dušu, boh spánku Hypnos, ktorý zasiela ľuďom

omamné sny, ohavné bohyne Kéry, ktoré vyciciavali krv padlým v boji, jednonohá Empúsa,

ktorá vraždila ľudí na križovatkách, jednonohá bohyňa čarodejníctva Hekata a okrem

iných nemilosrdné bohyne pomsty Erínye. Údel mŕtvych v Hádovej ríši bol smutný a a

ľudia dávali prednosť aj najhoršiemu životu na svete pred smrťou. -Ostatný bohovia ne vládli ríšam, mali len viac-menej presne určené funkcie. Diova a Hérina sestra Demetér bola bohyňou plodnosti, zeme a roľníctva. Naučila ľudí

pestovať obilie. Mala dcéru Persefonu, ktorú jej uniesol Hádes a syna Plúta, ktorý sa

stál bohom bohatstva. Posledná Diova a Hérina sestra Hestia bola bohyňou domáceho krbu a ochrankyňou

rodín, chránila jej obce a štáty.
Božský kováč a zbrojár Héfaistos, syn Dia a Hére, bol jediným bohom čo pracoval v

pote tváre. Áres bol bohom vojny, či skôr bohom bitiek a bojov. Na výsledku vojny mu nezáležalo,

mal rád jej hurhaj. Afrodita, bohyňa lásky a krásy, bola jednou z najmocnejších bohýň. Sama v láske

nemala šťastie, hoci ju hľadala v u mnohých milencov spomedzi bohov a smrteľných

mužov.
Bohom svetla a slnka bol Apollón. Bol aj ochrancom života a poriadku, neomylným

veštcom a strelcom a najkrajším z bohov.

Jeho sestrou bola Artemis, bohyňa lovu a

mesiaca, ochrankyňa prírody a zvierat.
Diovím synom bol aj boh obchodu Hermés, ktorého mal s Atlantovou dcérou Máiou.
Bohyňa Aténa bola najmilšou Diovou dcérou. Porodil si ju sám zo svojej hlavy, a stála sa

bohyňou múdrosti a umenia, ochrankyňou práva a spravodlivosti.
Na Olympe vetťinu svojho času trávili aj Múzy, ochranné bohyne deviatich umení; ďalej

Haritky, bohyne pôvabu a krásy, a Hóry, bohyne poriadku v prírode a spoločnosti. Všetky boli Diove dcéry. Tu sa zdržoval aj Diov syn Dionýsos, boh vína a vinohradníctva, ktorý svojimi darmi

zaháňal starosti, podporoval zábavu, povzbudzoval lásku a vôbec prinášal radosť zo

života. Nezvyčajné bytosti a obludy

V gréckej mytológii bola celá séria zvláštnych ľudí. Amazonky, ženy bojovníčky, žili z

krádeží a lúpeží, pravdepodobne na Kaukaze. Neznášali prítomnosť mužov, a preto ich

prijímali len raz do roka pre zachovanie svojho rodu.
Rovnako výbojní boli Laistrygóni,, ľudožrútski obri, a Kyklopi s jedným okom. Etiópski

troglodity (jaskynní ľudia) sa živili plazmi a ich reč sa podobala škriekaniu netopierov. Spomedzi nich Makrobioi, tí, čo žili dlho, vďačili za svoje zdravie prameňu s vôňou

fialky. Kímérovia žili pod zemou v zahmlenom kraji. Hyperborejci boli čarodejníci

obdarení dlhým životom. Okrem toho žili aj tvory hybridné. Satyrovia, poloľudia a polokone alebo

polocapy, boli lesní démoni. Naháňali Nymfy aj smrteľníčky. Ked zostarli , menovali sa

Siléni. Telchinovia boli démoni synovia Mora a Zeme. Dolnú časť tela mali vo forme ryby

alebo hada, ich pohľad bol plný zlomyseľnosti. Bývali na ostrove Rodos a vyvolávali

seizmické a vulkanické zemetrasenia. Tritón bol boh mora ktoré utišoval, bol synom

Poseidóna a bol prostredníctvom medzi svojím otcom a námorníkmi. Nasledovné hybridne

tvory boli položeny, polovtáky: Harpyje ktoré predstavovali suchotu, hladomor,

epidémie; Sirény ktorých spev lákal námorníkov do záhuby. Minotauros- polomuž,

polobýk, Acheloos-boh rovnomennej rieky mohol ľubovoľne meniť svoju podobu. Niektoré obludy boli príbuzné psom:Skylla čo požierala námorníkov na svojej skale;

Kerberos strážca podsvetia ktorý mal tri psie hlavy a množstvo hadích hláv na chrbte. Bližšie k ľudskej podobe mali niektorý obry, ako napríklad: sestry Gorgón, rodili sa

staré, mali spolu jedno oko a jeden zub, ktoré si postupne požičiavali. Tri Gorgony mali

diviačie tesáky, bronzové zuby, zlaté krídla, šupinatý krk ako drak, a na hlave namiesto

vlasov mali jedovaté zmije. Pri samom pohľade na ne človek bi skamenel, a z nich len

Medúza bola smrteľná. Morských oblúd bolo málo.

Charydba zosobňovala nebezpečný

morský vír. Ľudský rod

V dávnych časoch, pokým na zemi žili, jediný, nesmrteľný bohovia, rozhodli že stvoria

bytosti ktoré obývajú svet. Keď to urobili Zeus rozkázal Japetovím synom, Prometeovi

a Epimeteovi aby rozdelili moc a vlastnosti bytostiam na zemi. Epimeteus od svojho

brata požiadal aby tá deľba dopadla jemu. A tak novo stvoreným bytostiam boli

dodelené jednej krása, druhej sila, tretia bola mala ale tuhá, nasledovná bola veľká atd. pokým Epimeteus nepodelil všetky schopnosti zvieratám a človeka nechal nahého a bez

ochrany alebo zbrani. Keď to zbadal Prometeus, ktorý mal rád ľudí, ukradol múdrosť od Athény,

podaril ho človeku a s tým napravil zlo ktoré učinil Epimeteus tak si ho vzal pod svoju

ochranu a naučil ho všetkému čo vedel. Po tom keď sa malo rozhodnúť čím sa majú živiť

ľudia a čím bohovia, obetoval veľkého býka a rozdelil ho na dve časti. Na jednu stranu

dal mäso, prekryté kožou, na oko odbojné a na druhú stranu holé kosti, prekryté lojom. Požiadal Zeusa aby si vybral svoju časť a druhá mala patriť ľudom. Zeus sa dal oklamať

lákavému loju a keď pod ním zbadal kosti strašne sa na Prometea nahneval. Aby

smrteľníkov potrestal, ukryl oheň, aby si to mäso nemohli upiecť. No, Prometeus znovu

oklamal Zeusa, ukradol od Hefaista oheň ktorý priniesol na zem. No, Zeusa to veľmi

nahnevalo preto jeho trest bol taký surový. Zaviazal ho na vrch Kaukazu kde mu po celé

stáročia každý deň prichádzal orol vyďobávať pečeň ktorá mu neprestajne dorastala.
Po potrestaní Prometea Zeus prichystal trest aj pre ľudí. Stvoril pre nich

ženu, prameň nešťastia. Všetkým bohom prikázal aby ju niečím obdarili tak, ona dostála

krásu, múdrosť, pôvabu a neodolateľnú túžbu a medzitým Hermes jej podaril zvyk

pretvárky a klamlivosť, a od Hére dostála zvedavosť ktorá jej nikdy nedala pokoja. Nazvali ju Pandora, dar všetkých bohov. Zverili jej zavretú skrinku a zaviedli ju k

Epimeteovi, ktorý bol upozornení aby neprimal žiadne dary od Zeusa ale nikto nemohol

odolať Pandorinmu pôvabu. Zo skrinkou jej dal aj kľúč ale ju upozornil že ak chce mať

šťastný život nech tú skrinku nikdy neotvára. No, Pandorina zvedavosť premohla rozum

a skrinku predsa otvorila a z nej vypustila zhubné strasti. Námaha, únava, choroby,

utrpenia sa rozleteli po zemi a prinášali smrť. Na dne skrinky zostala iba nádej.

Ľudský

rod sa rozmnožoval a zároveň aj zlo, ľudia opustili bohov prečo sa Zeus rozhodol

vyhubiť ľudské pokolenie vodami, ktoré poslal na zem, moria sa spojili a prežili iba muž a

žena, Deukalión a Pyrrha, dvaja nevinný ctitelia bohov. Za pomoci bohov z nich nastálo

nové pokolenie ľudí. Päť vekov človeka

Po Hesiodovej mytológie bohovia stvorili človeka a na zemi žilo päť rás ľudí:
• Prvý ľudský rod, ktorý stvorili, bol zlatý. Ľudia žili bezstarostne, zem im sama

hojne poskytovala svoje plody. Nepoznali starobu, zomierali v spánku a potom bi sa

premenili na daimonov (duchov), ktorý bi žili na zemi, chránili ľudí od zla. • Potom prišiel rod strieborný. Títo ľudia prežili sto rokov v detstve a

bezstarostnosti. Keď dospeli žili len veľmi krátko. Zeus nazlostený že odmietli vzdávať

úctu bohom ich pochoval a premenil na blažených duchov podsvetia. • Potom stvoril rod bronzový ktorého záľubou bola vojna. Tieto bytosti mali

srdcia z oceli, bojovali do posledného dychu a nezanechali po sebe nič. • Zeus stvoril štvrtý rod, spravodlivejší, ktorému sa nepripisuje ani jeden kov,

patrili sem významný hrdinovia a polobohovia. Niektorý z nich vôbec neumierali ale boli

prenesený na Ostrovy Blažených, kde žili bez starostí a žalosti. • Súčasní ľudia patria piatemu železnému rodu ľudí ktorý taktiež budú

vykynožený. Ľudia tohto veku poznajú iba biedu a utrpenie, nikdy neoddychujú od

práce, ale aj dobrá sa striedavajú zo strasťami. Hrdinovia

Grécke slovo héros, hrdina, znamenalo pôvodne silný, mocný. Grécky hrdinovia

boli prostredníkmi medzi bohmi a ľuďmi. Po svojej smrti žili ďalej v podsvetí (aj keď sa

objavovali v najhlbšom pekle). Ich duše boli obdarené strašnou čarovnou mocou a ľudia

im preukazovali podobnú úctu ako aj samým bohom. Najväčší hrdinovia patrili do veľmi dávnej minulosti, ale ľudia si aj tak

uctievali predpokladané miesto ich hrobu. Ich život dal podnet na najbohatšie príbehy

mytológie. Ich narodenie bývalo často zahalené tajomstvom, alebo ho sprevádzali

nepriaznivé veštby. Preto museli dokázať svoju udatnosť vykonaním hrdinských činov,

ktoré ich zaviedli do ďalekých končín, niekedy až na koniec sveta, ba i do podsvetia. Správali sa nezvyčajne. V tejto patriarchálnej spoločnosti neboli takmer nijaké hrdinky.
Od 7.storočia pred Kŕ. sa rozvíja kult hrdinov eponymov, po ktorých sa

pomenúvali mestá. Význační mužovia boli po svojej smrti heroizovaní, vyhlásený za

hrdinov, a to najmä zakladatelia kolónii v 7. až 5. storočí pred Kristom. Miestni hrdinovia

boli duchovia poľnej úrody, ktorí chránili ľudí pri všetkej činnosti. HÉRAKLES

- jeho meno je synonymom moci, hrdinstva a veličenstva.

On ako poloboh predstavoval

symbol všetkého nadľudského a veľkého. Nieto hrdinského podvigu ktorý nie je

pripísaný Héraklu. On mohol riešiť všetky problémy ktoré sa zjavovali v štátoch Grécka,

lebo bojoval proti zločinu, vojska, bohov, prírodných síl, bolestí ba zápasil aj zo smrťou. Bol známym hrdinom obdarený z nadprirodzenými schopnosťami ale, zdedil aj ľudské

slabosti. Narodil sa v Tébe, od otca Amfitriona a matky Alkméne, ale jeho pravým otcom bol

Zeus. Už v ranom detstve preukazoval svoje schopnosti keď Héra v návale žiarlivosti a

zlosti poslala dva obrovské hady aby zabili Héraklea v jeho kolíske, ale on ich zaškrtil,

každého v jednej ruke. V svojej mladosti bol silný, nepočúvny a nezvyčajne rozvitý. Héra mu neskoršie zaslala Trelu ( šialenstvo) ktoré s nim manipulovalo a naviedlo ho

zabiť svoje a deti svojej manželke ktorá bola dcérou kráľa Kreonta, Megara. Zhrozený

nad svojím činom, radil sa s Pýtiou ktorá ho poslala k Eurysteovi. Ten mu kázal vykonať

dvanásť prác:
1. Prvou bolo zbaviť kraj Nemejského leva, ktorý nanášal veľké škody. Nik ho

nemohol zmohnúť ale Herákle ho zaškrtil vlastnými rukami.
2. Druhou úlohou mu bolo zabiť deväťhlavú Hydru, ktorá žila v lernejských

močiaroch a bola postrachom celého okolia. Z každej odseknutej hlave jej vyrástli dve

nové, ale nakoniec ju rozsekal.
3. Potom zahnal do nenávratna vtákov ktorý žili v hustej hore pri Stymfálskom

jazere a stadial pustošili kraje. Tie vtáky mali medené perie ktoré bolo také ostré že sa

strely oň odbíjali ale Herákle mal medené biče ktorých hluk oduril vtáky. 4. Ďalším Heráklovím dielom bolo uloviť Kerynejskú laň, ktorá mala zlaté rohy, a

živú ju doniesť do Mykén. 5. Erymantského diviaka, ktorý ničil polia a nik sa mu nemohol ublížiť, taktiež

priniesol Eurystovi do Mykén.
6. Keď mal vyčistiť Augeiove chlievy , vyhnal dobytok na pasienok, vykopal od

blízkych riek Afeia a Kladea po chliev priekopu, pustil cez ňu vodu, ktorá nečistotu

odniesla.
7. Krétského býka, ktorý bol mimoriadnym živočíchom, darom boha Poeidóna

Mínóovi, Herákle taktiež priniesol.
8. Mal sa zmocnieť nesmierne silných koní kráľa Dioméda z Trákie, ktoré sa

živili ľudským mäsom. Stratil pri tom priateľa Abdéra, ale úlohu splnil. 9. Geryonove kravy ktoré mal priniesť do Mykén, ho odviedli na západ na ostrov

Erytheie. Tam pozabíjal jeho obludných strážcov, a zabil aj Gerióna, zmocnel sa stáda a

v poriadku ho priniesol do Mykén.

10. Čarovný pás, kráľovnej Amazoniek Hypolite, lákal Eurystovu dcéru Admetu a

Herákle jej ho mal priniesť; Aj popri Hérinej intervencie podarilo sa mu prevziať ten

čarovný pás.
11. Ako svoju jedenástu úlohu, Herákles mal doniesť Eurysteovi zlaté jablká

ktoré sa nachádzali v čarovnej záhrade Hesperidiek. Boli to dcéry titána Atlanta, ktorý

musel za vzburu proti bohom niesť na pleciach nebeskú klenbu. Herákles ju mal podržať

pokým mu Atlant jablká neprinesie. Po návrate odmietol prevziať svoje bremeno. No

Herákles ho poprosil aby mu na chvíľu bremeno podržal a keď to urobil, prefíkaný

hrdina jablká vzal a odišiel. 12. Dvanástou úlohou Eurysteus nežiadal nič menšie, ako z podsvetia priviesť

Kerbera, trojhlavého psa strážcu podsvetia. Hades mu to dovolil ak pri tom nepoužije

zbraň. Tak oni zápasili a Herákle si vyplnil aj poslednú a najťažšiu povinnosť voči

Eurystovi. Všetky úlohy boli úspešne splnené a Hérakles učinil rôzne hrdinské diela popri týchto,

ale mytí o ňom sa končia nešťastným manželstvom s Deianeirou, ktorá ho doviedla do

smrti. Blízko poslednému momentu, zablyskol sa blesk hromovládneho Dia ktorý ho na

zlatom voze odviedol na Olymp. Všetci bohovia privítali najväčšieho hrdinu, pohostili ho

nektárom a ambróziou, a za jeho činy a utrpenia odmenili nesmrteľnosťou. TESEUS

-Aténski kráľ, syn kráľa Aigeusa a Aitre. Keď sa narodil, obdarený bol zázračnou silou. Vyrástol v Trojzéne kde mu otec zanechal iba meč a sandále ktoré zavalil veľkým

balvanom; veď keď bude mať Teseus dosť síl, balvan odvalí. Tak sa aj stálo a to už ako

mladík keď sa rozhodol na nebezpečnú cestu do Atén kde mal previať kráľovskú titulu. Chcel sa stáť rovnako udatný ako Héraklés, preto túžil vykonať slávne činy. Tú cestu

Teseus hrdinský zvládol a prišiel otcovi ako veľký a slávny hrdina. Na nej sa stretol so

rôznymi lúpežníkmi a zbojníkmi ktorých zmohol a tým národ oslobodil mukou. V Aténach

vyhľadal otcov palác ale Aigeus ho v prvej chvíli nepoznal ale potom však vyzrel svoje

dary. Netrvalo dlho a Teseus dokázal že si vládu nad Aténami zaslúžil. Ubránil ich proti

nepriateľom Pallantovcom, oslobodil Atiku od zúrivého býka a dobrovoľne sa prihlásil

medzi mladých Aténčanov, ktorých Aigeus po prehratej vojne s Mínóom, musel posielať

na Krétu kde sa stáli korisťou obludného Minotaura. S pomocou Mínóovej dcéry Ariadny

dostál sa do labyrintu a po strašnom zápase Minotaura zabil. Ako Aténsky kráľ vládol múdro a spravodlivo. Opevnil miesto hradbami, okrášlil ho

stavbami, dal ľudu zákony a Atenčania v ňom videli zakladateľa svojej politickej moci. Pri tom nevynechal nijakú príležitosť kde by mohol dokázať svoju silu a odvahu.

S

hrdinom Iásonom sa vypravil za zlatým rúnom do Kolchidy, z hrdinom Meleagrom sa

zúčastnil na love nebezpečného Kalydonského diviaka. S Héraklom odišiel do vojny proti

Amazonkám. Zo všetkých týchto výprav sa vrátil zo slávou a s poslednej aj manželkou s

krásnou a statočnou Amazónkou Antiopou. RÍMSKA MYTOLÓGIA

Mýty o založení Ríma

Za rozdiel od Gréckych, typické Rímske mýty nezachádzajú natoľko do

zrodenia sveta alebo ľudstva ale pridávajú mnoho pozorností na založenie miesta Ríma. Jestvujú viacero verzií a najznámejšie sú mýty o Romulusovi a Remusovi, a myt o

Aeneasovi. Mýt o Aeneasovi, Trojanskom princovi vraví že on bol synom bohyne Venuše a

Anchísa, veľkého hrdinu. Už pred narodení mu veštili nezvyčajnú budúcnosť. Ako

mladík, keď opustil rozbúrané rodné mesto a odišiel, s otcom a synom na hrbte, hľadať

si nový dom. Doplavil sa na pobrežia Kartága keď ho prichýlila kráľovná Didona, ktorá

sa hneď doňho zamilovala. No, jeho osud viedol do Itálie aj keď svojím odchodom zapríčinil Didninu samovraždu. Tam nadišiel na národy Latinou a Rutulov, ktorých porazil za pomoci Etrušanov. Oženil

sa Lavíniou, dcérou kráľa Latína a stál sa zakladateľom rímskeho národa. Jeho syn

založil na úpätí Albianskej hory mesto Albu. Počas troch storočí mestu vládlo 12

kráľov. Posledného z nich vyhnal jeho brat a jeho dcéru Reu poslal k vestálkam (kňažné

zaviazané k panenstvu), aby znemožnil pokračovanie legitímneho rodu panovníkov.
Osud však chce založiť veľké mesto a vládu panovníkov, ktorí sa svojou veľkosťou budú

podobať bohom. Mars, boh vojny, zostúpil k vestálke a z ich spojenia sa narodili

dvojčatá. Strýc ich vložil do koša a v ňom ich poslal do vôd Tiberu. Vody rieky však

zázrakom opadli a plač dvojčiat prilákal vlčicu, ktorá ich na úpätí Palatina kŕmila svojím

mliekom. Nakoniec sa ich ujal jeden pastier. Romulus a Remus dospeli a dozvedeli sa o tajomstve svojho narodenia. Rozhodli sa vrátiť

do Alby, zosadili uzurpátora a opätovne vyzdvihli na trón svojho starého otca. Roku 753 založili mesto na mieste, kde prežili nádherné detstvo. Nevedeli sa však

dohodnúť, ktorému z nich pripadne česť zakladateľa. Prosili bohov, aby im pomohli

vyriešiť spor. Každý z nich vyšiel na iný kopec – Romulus na Palatin a Remus na Aventin. Z nich pozorovali let vtákov, ktorý mal byť vyjadrením vôle bohov. Dvanásť supov

nakoniec prisúdilo víťazstvo Romulovi. Legenda dodáva, že Remus, aby podpichol svojho

brata, preskočil ponad priekopu označujúcu budúce hradby mesta.

Nato Romulus zabil

svojho brata, a povedal: ,, Tak zahynie každý, kto sa opováži prekročiť múry môjho

mesta. Tak zostál jediným vládcom. Po rokoch pokojnej vlády, Romulus za strašnej

búrke zmizol, stál sa bohom Quirinus
Tradičný bohovia

Prví Rimania cítili v každej veci, v každej bytosti božiu moc. Tieto neurčité sily

rozhodovali o prírodných javoch aj o ľudských činoch. Tak si pramene a tečúce vody

našli svojho boha v bohu Fons, Fontána. Poznali aj boha Robiga, ktorý chránil pred

sneťou obilnou; Flóru a Pomonu, bohyne kvetov a ovocia.. Keď sa Rím stál hlavným

mestom ríše, chválili ešte aj Pala a Fauna, ochrancov stád, Silvana, strážcu hájov a

dobytka. Vesta, božstvo domáceho kozuba, podstatný najme v mestskom živote bolo

symbolom posvätnosti a večnosti rodinných citov, bola uctievaná v okrúhlom chráme,

podobnom primitívnym chalúpkam Rimanov. Saturnus, predsedal hostinám na slávnostiach koncom roka. Na tieto Saturnálie, ktoré

dali zrod dnešným karnevalom, otroci sa vystrojili do odevu pánov a hrali ich úlohu.
Spomedzi týchto bohov vynikali niektoré silné osobnosti. Najtypickejším bol dvoj- tvárí

Janus, boh začiatku a prechodu do priestoru a času. Boli mu zasvätené brány miest,

prahy domov, začiatky mesiacov a rokov. Rimania rozlišovali dve kategórie bohov: najstaršie božstvá starého Ríma a mladšie,

ktoré sa naučili poznávať od ostatných národov.
Najvyšší domáci bohovia boli:
Jupiter – boh nebies
Mars – boh roľníctva a vojny
Kvírinus – bol to boh pyritov, tak sa totiž volali Rimania v zbrani
Títo bohovia tvorili v najstaršom období Ríma božskú trojicu, čiže zväzok hlavných
božstiev mesta. Rodinnými božstvami boli:
Renáti – bohovia živobytia
Lárovia – géniovia rodiny
Neptún – boh tekutých substrácií, neskôr boh morí, ochranca moreplavcov a plavby, ale ja koní

Prevzaté božstvá
Rímske náboženstvo sa utváralo po niekoľko storočí, v ťažkých historických obdobiach
priberalo prvky prevzaté od iných národov: Latinov, Etruskov, a najmä Grékov. Za vojny
Rimania v obradoch vzývali božstvá nepriateľov, aby zvýšili svoju nádej na víťazstvo. Postupne umelo stotožnili tradičných rímskych bohov s novými prevzatými a ich výzor prispôsobili gréckym sochám. V skutočnosti jestvovali v podstate bohov hlboké rozdiely:

Demeter bola bohyňou plodnosti zeme, klíčenia semien pokým Ceres sa starala o
kvitnutie a prípravu žatvy- ani úctu im nedávali v rovnakom čase.

Rímska Venuša, bohyňa
čarovného pôvabu, sa stala božstvom šťastia a víťazstva, tak ako Jupiter Optimus
Maximus (najlepší a najvyšší ), aj ona hrala dôležitú politickú úlohu. Osobnosť gréckych bohov sa zjednodušovala, kým niektorí starí rímski bohovia sa strácali: Janus a
Saturnus prepustili prvenstvo Jovovi. Kráľovi Tarquiniovi sa pripisuje, že v gréckom
meste Kumy získal zbierky kníh Sibylských a zriadil osobitný kňazský zbor, ktorý čítali a vysvetľovali Sibyline veštby a organizovali aj vykonávali náboženské obrady, ktoré tieto veštby predpisovali.Sibyline knihy boli gréckeho pôvodu a tak decenvirovia museli žiadať rímsku vládu o prijatie gréckych bohov do Ríma, a tak pribudli:

Apolón
Demeter – dom. meno Ceres – bohyňa úrody a roľníctva
Hermes – Merkúr – boh obchodu
Askulapius – boh zdravia a lekárstva
Pluto – grécky boh záhrobia, ale aj bohatstva
Každé z týchto božstiev malo vlastný chrám mimo posvätných hraníc mesta, pretože vo vnútri sa stavali iba chrámy zasvätené domácim božstvám.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Grécka a rímska mytológia