Je teda pravdepodobnejšie, že ide o legendy sibírskeho pôvodu.
V živote sibírskych domorodých kmeňov mala veľkú úlohu halucinogénna muchotrávka. Obľubovali ju najmä národy žijúce na Čukotke a Kamčatke, menej obyvatelia v oblasti okolo riek Irtiš a Jenisej. Medzi Laponcami na severe Škandinávie a inými kmeňmi znamená slovo opitý vo voľnom preklade niečo ako „zmuchotrávkovaný“. Muchotrávky mali vysokú cenu, pretože nerástli na celom území Sibíri. Kmeň Koriakov platil v 19. storočí za jednu sušenú muchotrávku jedným sobom. Inde cestovatelia uvádzali až cenu štyroch sobov za jednu muchotrávku. Istý cestovateľ si v kmeni Koriakov všimol zvláštny jav. Bohatí členovia kmeňa pili nápoje z muchotrávok a tí chudobní potom zachytávali ich moč, ktorý obsahoval účinnú látku a pili ho. Tento kolobeh žalúdok- močový mechúr- žalúdok sa mohol opakovať 4-5 krát. Ľudský moč obsahujúci aktívne toxíny sa dával piť aj sobom, ako vábivý prostriedok pri ich zvolávaní a ako doping pri dlhých pochodoch.
Nakoniec však ruská vodka zohrala pri cárskej expanzii na Sibír tú istú úlohu, ako alkohol pri kolonizácii Ameriky. Domorodci nenavyknutí na destiláty veľmi ľahko upadali do ekonomickej a alkoholovej závislosti a spoločnosť celkovo degradovala.

2.2 Ópiové vojny

Ópium je omamný prostriedok získaný z nezrelých makovíc maku siateho. Surové nespracované ópium obsahuje 10-15 percent morfínu, ktorý je jeho hlavnou účinnou látkou a menšie množstvá heroínu, kodeínu, tebaínu a narkotínu. Najvyššie zastúpenie v ópiu majú organické kyseliny, cukry a živice, ktoré nemajú psychotropný účinok.
Okolo počiatkov pestovania maku panujú dohady. Predpokladá sa, že prvýkrát sa začal mak pestovať v Mezopotámií asi okolo roku 4000 až 2000 pred našim letopočtom. Starý Babylončania používali mak, alebo ópium ako utišujúci liek. Starým Grékom bolo ópium už dobre známe, no s istotou ho poznali až od 8. storočia pred n.l. V 9. storočí sa ópium rozšírilo aj do Číny a Stredného východu. V Európe sa ópium stalo populárne najmä vďaka laudanu, čiže roztoku ópia, ktoré sa používalo ako utišujúci liek. Ópium však bolo ako liek dosť nestabilné, najmä vďaka pohyblivému obsahu morfínu. Roku 1803 mladý lekárnický pomocník F. W. Sertürner prvý krát izoloval z ópia účinnú uspávaciu látku a nazval ju podľa gréckeho boha spánku morfium. Po objavení morfínu pokračoval výskum ópia a roku 1817 izoloval francúzsky chemik P. J. Robiquet narkotín a spolu s krajanom J. Pelletierom narceín a kodeín. Pelletier roku 1835 objavil tebaín a nemecký chemik Georg Merck izoloval papaverín.