Droga (ročníková práca)

Úvod

Prečo som si vybral práve tému drogy? Drogy boli a sú nerozlučne prepletené s ľudskou spoločnosťou od začiatku civilizácie. V princípe sú to látky, ktoré po vnútornom užití nejako menia vedomie, otvárajú myseľ. Drogová závislosť je však vážnym spoločenským problémom a jej riešenie je veľmi zložité a v nedohľadne. Ideálna bezdrogová spoločnosť totiž neexistuje a legislatívnymi opatreniami sa asi ťažko dosiahne. Štát síce represívne zasahuje proti takzvaným tvrdým drogám, zároveň si však nenecháva ujsť vysoké zisky z „mäkkých“ drog, najmä z tabaku a alkoholu. Týmto rozdelením drog na „legálne“ a „nelegálne“ o nich vzniká mylná predstava. Nelegálne drogy sú považované za oveľa nebezpečnejšie, ako v skutočnosti sú a legálne naopak za bezpečnejšie, hoci medzi ich účinkami nie je až taký veľký rozdiel. Pritom tabak a najmä alkohol sú jedny z najrizikovejších drog vôbec a sú vo svete suverénne najrozšírenejšie. Na svete je podľa odhadov asi 1,1 miliardy fajčiarov. Hoci má fajčenie v „rozvinutých“ krajinách skôr klesajúcu tendenciu, Slovensko sa svojou stúpajúcou tendenciou radí skôr k „rozvojovým“ krajinám. Alarmujúci je najmä počet fajčiarov v radoch mladej generácie. Je to určite podmienené ak prostredím, kde vyrastajú, veď u nás má len asi tretina detí oboch rodičov nefajčiarov. Keby mali legálne drogy dopad len na jednotlivca, dalo by sa povedať, že je to jeho osobná voľba, aký životný štýl si zvolí. Bohužiaľ na ich užívanie doplácajú viacerí ľudia. Svojim škodlivým obsahom spôsobujú cigarety každoročne smrť stovkám tisícom pasívnych fajčiarov (t.j. ľuďom, ktorí žijú, alebo sa pohybujú vo fajčiarskom prostredí, no sami nefajčia) a lepšie na tom nieje ani alkohol, ktorý spôsobuje nehody podnapitých vodičov, trikrát zvyšuje riziko rakoviny a má nesmierny dopad na medziľudské vzťahy. Mnoho mladých vidí dnes práve v drogách čosi revolučného, čosi, čím môžu uniknúť pred stávajúcim systémom. Neviem s určitosťou povedať, či je tento názor správny, ale mám subjektívny pocit, že sú to práve drogy, ktoré pomáhajú udržovať dnešnú spoločnosť v stave v akom je. Pravidelné užívanie drog spôsobuje čoraz väčšiu pasivitu, až apatiu a nezáujem o svoje okolie a navyše pravidelnou kúpou drog mladí rebeli zabezpečujú obrovské zisky ľuďom či firmám, ktorých praktiky sú tak nezlúčiteľné s ich ideálmi. Drogová závislosť je pre mňa jedným z najnepochopiteľnejších prejavov nezávislosti.

1.0 Čo je to droga?

Droga je jedným z najskloňovanejších výrazov.

Pre každého má tento výraz iný nádych. Pre niekoho je to spoločenský problém, pre niekoho spôsob trávenia voľného času, spôsob lepšieho poznávania svojho skrytého „ja“, pre iného je to nenávidený zlodej milovanej osoby a pre niekoho výnosný biznis. Aby v tejto práci nedošlo k zbytočnému mäteniu, treba si na začiatok ujasniť niekoľko základných pojmov.

1.1 Základné pojmy

Droga
1. Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) je droga „každá substancia, ktorá po vpravení do ľudského organizmu môže vyvolať zmenu jednej alebo viacerých telesných funkcií“. Rýchly a výrazný účinok má aj na psychiku. Definíciou sa zároveň vylučuje nefarmakologické ovplyvnenie psychiky.
2. Droga je liečivá látka rastlinného, živočíšneho alebo nerastného pôvodu (sušené listy, kvety a pod.)

Návyk je stav, pri ktorom jedinec drogu nutne potrebuje, ak ju nemá, viditeľne ju postráda a chýba mu. Nemôže sa úplne slobodne rozhodnúť, či si drogu dopraje, alebo nie, väčšinou si ju nedokáže odoprieť.

Drogová závislosť je psychický a niekedy aj fyzický stav, ktorý vyplýva zo vzájomného pôsobenia medzi živým organizmom a drogou. Charakterizujú ho zmeny správania a iné reakcie, ktoré vždy zahŕňajú nutkanie brať drogu stále alebo pravidelne pre jej účinky na psychiku a niekedy aj preto, aby sa zabránilo nepríjemným pocitom, tzv. abstinenčným príznakom, ktoré vyplývajú z jej neprítomnosti.

Psychická závislosť je duševný stav vzniknutý konzumáciou drogy, ktorý sa prejavuje prianím drogu opäť požívať. Vznik psychickej závislosti je viazaný na prežitie istých požitkov- nestačí teda iba pasívna konzumácia drogy. Psychická závislosť na droge je vlastne často závislosťou na niektorej okolnosti alebo okolnostiach, ktoré požívanie drog doprevádzajú (istá spoločnosť, doba, prostredie, forma drogy alebo rituál spojený s jej užitím). Teoreticky, ak je prerušené podávanie drogy, nemali by sa dostavovať žiadne telesné abstinenčné príznaky, prakticky sú však prejavy našej psychiky spravidla doprevádzané aj prejavmi fyzickými- triaškou, potením, atď. Teda klamnými abstinenčnými príznakmi. Psychická závislosť je najsilnejším faktorom, ktorý vedie k zneužívaniu drogy, teda k jej opakovanej nadmernej konzumácií.

Fyzická závislosť na droge je stavom organizmu vzniknutým spravidla dlhodobejším a častejším požívaním drogy (aj keď u niektorých drog môže ísť dokonca o krátkodobú konzumáciu trvajúcu niekoľko týždňov, prípadne dní).

Organizmus fyzicky závislý na droge sa jej prispôsobil, vytvoril si „pseudopotrebu“, zahrnul ju do svojej látkovej výmeny, takže na prerušenie prísunu tejto drogy búrlivo reaguje poruchou- abstinenčnými príznakmi, ktoré môžu skončiť až smrťou jednotlivca.

Tolerancia je schopnosť organizmu znášať určité látky. Ide o jav, ktorý sa prejavuje stálym zvyšovaním dávky, aby mal vyvolaný účinok rovnakú intenzitu. Organizmus sa rôznymi mechanizmami prispôsobí na stály prívod drogy. Pri opakovanom užívaní sa účinnosť drogy oslabuje až stráca a na dosiahnutie plného efektu drogy alebo lieku treba dávku zvýšiť. Dlhodobé zneužívanie lieku alebo drog vo vysokých dávkach zapríčiňuje chronické poškodenie organizmu. Existuje aj skrížená tolerancia- organizmus si vytvára toleranciu na celú skupinu látok (s podobnou chemickou štruktúrou, mechanizmom účinku, atď.).

Nasledujúce tri pojmi sa týkajú najmä legálnych drog (alkohol, cigarety, lieky...)

Úzus znamená „mierne“ požívanie (konzum) drog v ojedinelých prípadoch, keď to je v súlade so spoločenskými konvenciami. U nás o ňom hovoríme, napríklad keď je alkohol požívaný v alkoholických nápojoch v prijateľnom množstve, prijateľnom veku, prijateľnom zdravotnom stave a vo vhodnej dobe (v juhovýchodnej Ázií je to napríklad droga betel ponúknutá hosťovi a pod.). U dospelého zdravého človeka to bude požitie takej dávky po práci a po jedle, kedy hladina alkoholu neprestúpi 0,6 g/l krvi. Alkoholický nápoj je konzumovaný ako nápoj doplňujúci jedlo i ako pochutina: alkohol sa pri úzuse za drogu nepovažuje. Misúzus (zneužívanie) predstavuje všetko ostatné, čo bolo uvedené. Misúzus je širší pojem než abúzus, tieto dva pojmy sa ale ani zďaleka nekryjú. Napríklad podľa vyhlášky č.100/1984 platí úplný zákaz požitia alkoholických nápojov pred a pri riadení motorových vozidiel. Vodič, u ktorého by bola zistená hladina 0,4 g/l, uvedenú vyhlášku porušil- v jeho prípade hovoríme o zneužití alkoholu- misúzuse, ale vôbec nie o abúzuse (tj. Nadužívaní). Podobne je to s mladistvými, pri ktorých zákon vyžaduje abstinenciu. U nich i konzum malých dávok alkoholických nápojov predstavuje misúzus. Osoba, ktorá trpí záchvatovým ochorením, má zachovávať úplnú abstinenciu, pretože epileptický záchvat môže vyprovokovať i malá dávka alkoholu. Podobne žena, ktorá pije počas tehotenstva, môže ohroziť zdravie svojho budúceho dieťaťa, i keby nešlo o veľké dávky alkoholu. Poškodenie plodu môže zapríčiniť i konzumácia 30-tich gramov alkoholu denne, čo predstavuje hladinu okolo 0,6 g/l alkoholu v krvi. Osoba závislá na alkohole môže dosiahnuť uzdravenie len trvalou a dôslednou abstinenciou. Pol piva, ktoré znamená u zdravého človeka úzus, predstavuje u takejto osoby závislej na alkohole misúzus.

Abúzus (t.j.

nadužívanie drog) predstavuje všetky ľahšie formy nadmerného konzumu, ktoré neboli uvedené pod pojmom úzus či misúzus. Podľa WHO je definovaný ako „trvalé alebo sporadické užívanie drog nesúvisiace alebo nezlúčiteľné so vžitou medicínskou praxou“ .Abúzus môže byť občasný, periodický alebo pravidelný, systematický. I jednorázový abúzus, najmä vo forme veľkých dávok alkoholu, predstavuje riziko rovnako ako abúzus periodický, či systematický. V prvom prípade môže dochádzať k prejavom agresívneho chovania, k ťažkej intoxikácií a pod., v druhom prípade potom k nepriaznivým dôsledkom na psychické a duševné zdravie človeka, na degradáciu jeho osobnosti atď. Abúzus doprevádzajú najrôznejšie spoločenské zvyklosti a stretnutia, kedy ľudia vedome (či nevedome) vyhľadávajú účinok alkoholu, alebo drogy.

Halucinácia je podľa slovníka cudzích slov „subjektívna predstava vznikajúca v dôsledku psychickej poruchy bez vonkajšieho popudu, ktorú chorý pokladá za skutočnosť, vidina, prelud, mam; blúznenie“ .

Psychomimetikum je pojem, ktorý sa objavil s rozšírením LSD. Vzťahuje sa na schopnosť drogy vyvolávať stavy podobné psychózam, t.j. ťažkým vrodeným chorobám. Kanadský psychiater Humphrey Osmond chcel v terminológií obísť narážku na duševné choroby, preto vytvoril pojem psychedelický (psyché- duša, délos- viditeľný manifestný). Tento termín sa chápe ako rozširujúci dušu, duševné pochody, alebo smerujúci k prejaveniu duše. V čase rozmachu drog začiatkom 60-tych rokov došlo k dehonestácií tohto výrazu, najmä vďaka mladej generácii. Termín sa začal používať ako označenie pre istý smer avantgardného umenia čo tiež prispelo k tomu, že odborníci časom od tohto pojmu upustili. Skupina lingvistov z Bostonskej univerzity navrhla termín Entheogénny t.j. „týkajúci sa vnútra boha“. V súčasnosti sa však najviac používa pojem psychotropný, v zmysle „meniaci duševný stav“. Depersonalizácia je stav keď človek prestáva vnímať seba, svoje myšlienky a konanie ako svoje vlastné. Spája sa s poruchami časovej a priestorovej orientácie a s nesprávnym chápaním príčinných súvislostí.

Eufória je stav vyznačujúci sa pocitom subjektívnej spokojnosti, blaženosti a dobrej nálady. Človek môže mať euforickú náladu aj z iných ako farmakologických príčin (napr. vyhrá milionára). Záleží od okolností, či ide o normálny stav.

Slovo extáza sa odvodzuje z gréckeho ekstasis (let duše z tela). V minulých storočiach bolo úsilie ľudí o dosiahnutie extázy (najmä religióznej) omnoho vyššie ako v dnešnej konzumnej spoločnosti.

Extáza umožňuje okrem prežitia príjemných pocitov aj potláčanie bolestivých a nepríjemných vnemov.

1.2 Drogová závislosť

Drogová závislosť je predmetom mnohých odborných štúdií a na príčiny jej vzniku sú rôzne odborné i laické názory. Niektoré mylne predpokladali, že drogy boli len prostriedkom na získanie náboženskej poslušnosti, alebo naopak boli prejavmi odporu proti stredovekej cirkvi. Niektoré rasistické názory tvrdia, že drogová závislosť je záležitosťou „primitívov“. V súčasnosti teórie o vzniku drogovej závislosti hovoria o tzv. multifaktoriálnej genéze, teda o existencií štyroch vplyvných faktorov a ich interakcií:
a) droga (chemická látka schopná meniť vedomie a vyvolávať závislosť)
b) osobnosť (ktorá droge podľahne)
c) prostredie (ktoré podmieňuje a umožňuje užívanie drog)
d) vyvolávajúci moment (podnet, ktorý spôsobí začiatok užívania drog)

V industriálnej spoločnosti existujú tzv. rizikové povolania, ktoré z určitých špecifických dôvodov väčšmi inklinujú k drogám. Okrem iných sem patria aj lekári. Majú voľný prístup k drogám, ako aj farmakologický prehľad, čo niektorí z nich zneužívajú. V americkom štáte New England podľa prieskumu až 60 percent lekárov uviedlo, že určitý čas užívali nejaké psychoaktívne látky, aj keď závislosť sa utvorila len u 2-5 percentách. Väčšina z nich uviedla dva hlavné dôvody: rekreačné užívanie (vyvolané túžbou prežiť príjemné zážitky, alebo len profesionálnym záujmom) a profesionálne podmienené užívanie (zamerané na stimuláciu vo vypätých pracovných situáciách). Zvláštnu skupinu toxikomanov v minulosti tvorili pacienti. Nebezpečenstvo drogovej závislosti bolo odhalené až v druhej polovici 19. storočia a dovtedy lekári vyrobili milióny toxikomanov. V súčasnosti je z etického hľadiska neprípustné, aby lekár vyvolal neopatrným dávkovaním závislosť u svojho pacienta.
Mimoriadne blízko k toxikománií mali vždy vojaci bojujúcich armád. Strach o vlastný život, neustály stres a nekonečné zabíjanie bez zmyslu vyvoláva silné nutkanie k úniku do sveta narkotického zabudnutia. Celkovo depresívne pôsobí aj kasárenská služba a vedomie zabíjania. Podľa niektorých správ aspoň štvrtina ľudí, ktorí držia prsty na spúštiach jadrových zbraní užívala, alebo užíva drogy. Drogy boli odjakživa aj súčasťou bojových a taktických plánov. Armády ich skúšali použiť buď na pacifikáciu nepriateľa, alebo k stimulácií vlastných vojakov. Kým sa prišlo na riziko vzniku závislosti, boli mnohým vojakom podávané utišujúce drogy aj na banálne zranenia. Po americkej občianskej vojne bolo v USA asi 400 000 demobilizovaných morfinistov (asi 1 percento populácie). Umelci tiež tvoria nezanedbateľnú skupinu inklinujúcu k drogám.

Ich povolanie vyžaduje tvorivé myslenie, schopnosť vcítiť sa do cudzích rolí, schopnosť experimentovať. Umelci sú spoločnosťou zväčša vysoko cenení a ich postoj k drogám silne ovplyvňuje aj postoj ich obdivovateľov. Jednou z najrizikovejších skupín vo vzťahu k drogám sú väzni. Obmedzenie slobody predstavuje vysoký nápor na psychiku a percento narkomanov sa u nich pohybuje okolo 50 percent.
Zvláštnu skupinu tvoria športovci. Väčšinou bývajú vzorom ukážkového života bez drog, no niektorí sa uchyľujú k užívaniu drog za účelom zlepšovania svojich výkonov. Skutočná závislosť teda vzniká len málokedy. Občas sa však stane, že organizmus nevydrží fyzické preťaženie a pred očami verejnosti dôjde k nešťastiu. Napríklad na olympijských hrách roku 1960 zomrel taliansky cyklista Knut Jansen, ktorý sa dopoval amfetamínom, alebo praskne nejaký škandál (Cyklisti na Tour de France, taliansky futbalisti, americkí basketbalisti.. Mnoho špičkových amerických basketbalistov občas vynechá sezónu kvôli protidrogovej kúre. Je všeobecne známe, že asi 70 percent hráčov NBA fajčilo, alebo fajčí marihuanu.).

Existuje viacero rozdelení drog, ktoré sa dnes používajú alebo zneužívajú. Rozdelenia sa líšia v rôznych literatúrach, ale vo všeobecnosti možno drogy rozdeliť asi na desať typov, podľa ktorých pomenúvame aj rôzne druhy drogových závislostí:
1. morfínový typ (ópium, morfín, kodeín, heroín)
2. barbiturátovo-alkoholový typ (pivo, víno, liehoviny a deriváty kyseliny barbiturovej: hypnotiká, sedatíva, analgeticko-antipyretické zmesi obsahujúce barbituráty)
3. kokaínový typ (kokaín)
4. kannabisový typ (marihuana, hašiš)
5. amfetamínový typ (fenmetrazín, Psychoton)
6. katový typ (kata)
7. halucinogénny typ (LSD, meskalín, psilocybín)
8. tabakizmus-nikotinozmus (nikotín)
9. kofeinizmus (káva, čaj, kakao, kola, maté, guaraná)
10. závislosť od analgetík a antipyretík (Alnagon, Dinyl, ...)


2.0 Drogy v histórii

Drogy sú dnes veľmi aktuálnou témou do diskusie, nepochybne najmä vďaka svojmu nevídanému rozmachu v posledných rokoch. Napriek tomu, že sa nám často javia ako jeden z „novodobých“ problémov, nie sú na svete ničím novým. Sú staré ako samotná civilizácia a azda ešte staršie. Historici sa nevedia dohodnúť ani na veku jednej z najznámejších drog- ópiu, je však pravdepodobné, že bolo známe v Mezopotámií už najmenej 2000 rokov pre našim letopočtom a v Európe od strednej bronzovej (1500-2000 p. n. l.) až staršej železnej doby (700- 500 rokov pred našim letopočtom).

V tejto kapitole je opísaná história niekoľkých drog, ktoré mali v minulosti veľký vplyv na spoločnosť. Nemá význam písať o alkohole a tabaku, pretože sú to témy na samostatnú prácu.

2.1 Šamanizmus

Podľa viacerých nálezov sa dá predpokladať, že ľudia poznali účinky drog už od doby kamennej. Priamo či nepriamo to naznačujú viaceré jaskynné kresby (na niektorých napríklad je napríklad použité farebné spektrum, alebo skreslenie ľudských postáv typické po užití niektorých halucinogénov, iné zobrazujú rôzne huby, prípadne iné rastliny s pravdepodobne halucinogénnymi účinkami), alebo nálezy veľkých počtov peľových zŕn psychotropných, či liečivých rastlín v ľudských obydliach. Pri vytváraní predstáv o postavení drog v živote paleolitických lovcov si musíme pomôcť paralelami zo života dnešných tzv. prírodných národov. Môžeme si všimnúť, že takmer každý kmeň alebo etnikum mal medzi sebou vyčleneného jedinca, ktorý v sebe spája viacero zvláštnych funkcií priamo, či nepriamo súvisiacich s duchovnou oblasťou. Medzi tieto funkcie patrili predovšetkým schopnosť komunikovať s duchmi, či prírodnými silami, prípadne felčiarske schopnosti. Predpokladom pre to bola nepochybne znalosť účinkov rastlín na ľudské vedomie. Pri liečiteľstve je význam účinkov rastlín jasný. Nemenej dôležitý ale musel byť aj pri komunikácií s duchovnom. Hovoríme o šamanoch. Komunikácia zvyčajne prebiehala v tranze, do ktorého sa dostával buď sám šaman, alebo celý kmeň. Stav tranzu sa navodzuje rôznymi telesnými cvikmi, tancom a hudba či drogy pri tom môžu pôsobiť ako katalyzátor, alebo náhrada za hodiny únavného tancovania a spievania. Ľudia sa učili využívať účinky rastlín dosť rýchlo. Vďaka nálezom sa dá vidieť, že postupne prechádzali od drog so silnými nepriaznivými účinkami na zdravie na drogy s miernejšími účinkami. Šamani paleolitu boli vlastne akísi vedci- experimentátori. Nie všetky drogy sa však používali len pri šamanských rituáloch. Mnohé z nich mali určite aj pragmatickú funkciu v živote kmeňa, napríklad pri tíšení bolestí, pred bojom, alebo len z prostého pôžitku.
Štandardizáciou určitých rituálnych postupov pri komunikácií s duchovnými silami vznikali kulty a rituálne užívania drog a zároveň sa začali vytvárať prvé spoločné duchovné hodnoty. Takisto výzor šamanov je až prekvapujúco uniformný. Väčšinou ide o človeka oblečeného do zvieracej kože, často ho zdobia rôzne hrkálky, či hudobné nástroje a zvieracie parohy na hlave. Hlavnými baštami šamanizmu boli v novoveku najmä obe Ameriky a Sibír.
Antropológovia si nevedia vysvetliť hojný výskyt drog v Latinskej Amerike.

Miestne etniká nevynikajú len počtom používaných drog, ale aj originálnymi spôsobmi ich rituálneho užívania. Môže to byť podmienené veľmi rozšíreným šamanizmom ako vierou. V iných oblastiach s rozšíreným šamanizmom však obyvatelia zďaleka neobjavili toľko drog. Iné teórie vravia, že výskyt drog je podmienený veľkou diverzitou vhodných psychotropných rastlinných druhov v regióne (no napríklad z Afrických dažďových pralesov pochádza oveľa menej psychotropných rastlín). Rituálne užívanie drog medzi indiánmi opísal už samotný Krištof Kolumbus. Hovoril o obradných stretnutiach podobných európskym omšiam, kde náčelníci dávali indiánom vdychovať cez trstinové trubice prach, po ktorom sa správali „ako opití“. Neskorší pozorovatelia opisovali obradné spôsoby liečenia, ktorých súčasťou bolo zblíženie liečiteľa s chorým. Musel napodobiť trpiteľský výraz chorého muža a zároveň sa spolu očistiť šnupaním halucinogénneho prášku zvaným cohoba. Potom k nim prehovoria bohovia a prezradia im príčinu choroby. Vôbec väčšina drog v Latinskej Amerike hrala úlohu média na komunikáciu s duchovnom. Po príchode európskych misionárov sa však začal tvrdý boj proti drogám. Francisko Hernández obšírne opísal v knihe Materia Medica Mexicana niekoľko desiatok(!) halucinogénov s exotickými menami. Užívanie drog však bolo pre európsku morálku neprípustné a indiánska láska k slobode a drogám znižovala pracovnú schopnosť indiánov-otrokov. Conquistandori boli v potláčaní drog nečakane úspešní a drogy na niekoľko storočí medzi indiánmi naoko vymizli. Až na prelome 19. a 20. storočia začali vedci s prekvapením zisťovať, že používanie desiatok druhov drog si väčšina indiánskych kmeňov odovzdáva v skrytosti medzi sebou ako kultovú štafetu. Medzi mexickými a severoamerickými indiánmi to bol najmä kaktus peyotl. Indiáni verili, že po jeho konzumácií ich v boji urobí neporaziteľnými a ovplyvnil ich aj v kultúrnej oblasti, napríklad monotónnej hudbe pláňových indiánov sa hovorí aj štýl peyotl. V Mexiku a andskej oblasti patril k jednej z najznámejších drog durman. Jeho odvary dávali šamani často piť mladým mužom pri iniciačných obradoch. V Andách sa durman dával do jedla a vyvolával u užívateľov vízie, niekedy až záchvaty zúrivosti. Medzi Irokézskymi kmeňmi sa dokonca zachovali aj legendy o užívaní muchotrávok. Žiaden z cestovateľov však nezaznamenal, že by mali Indiáni zo severovýchodu USA zvyk užívať halucinogénne huby a dnes sa to už nedá overiť, pretože ich kultúra bola industriálnou spoločnosťou zadupaná do zeme.

Je teda pravdepodobnejšie, že ide o legendy sibírskeho pôvodu.
V živote sibírskych domorodých kmeňov mala veľkú úlohu halucinogénna muchotrávka. Obľubovali ju najmä národy žijúce na Čukotke a Kamčatke, menej obyvatelia v oblasti okolo riek Irtiš a Jenisej. Medzi Laponcami na severe Škandinávie a inými kmeňmi znamená slovo opitý vo voľnom preklade niečo ako „zmuchotrávkovaný“. Muchotrávky mali vysokú cenu, pretože nerástli na celom území Sibíri. Kmeň Koriakov platil v 19. storočí za jednu sušenú muchotrávku jedným sobom. Inde cestovatelia uvádzali až cenu štyroch sobov za jednu muchotrávku. Istý cestovateľ si v kmeni Koriakov všimol zvláštny jav. Bohatí členovia kmeňa pili nápoje z muchotrávok a tí chudobní potom zachytávali ich moč, ktorý obsahoval účinnú látku a pili ho. Tento kolobeh žalúdok- močový mechúr- žalúdok sa mohol opakovať 4-5 krát. Ľudský moč obsahujúci aktívne toxíny sa dával piť aj sobom, ako vábivý prostriedok pri ich zvolávaní a ako doping pri dlhých pochodoch.
Nakoniec však ruská vodka zohrala pri cárskej expanzii na Sibír tú istú úlohu, ako alkohol pri kolonizácii Ameriky. Domorodci nenavyknutí na destiláty veľmi ľahko upadali do ekonomickej a alkoholovej závislosti a spoločnosť celkovo degradovala.

2.2 Ópiové vojny

Ópium je omamný prostriedok získaný z nezrelých makovíc maku siateho. Surové nespracované ópium obsahuje 10-15 percent morfínu, ktorý je jeho hlavnou účinnou látkou a menšie množstvá heroínu, kodeínu, tebaínu a narkotínu. Najvyššie zastúpenie v ópiu majú organické kyseliny, cukry a živice, ktoré nemajú psychotropný účinok.
Okolo počiatkov pestovania maku panujú dohady. Predpokladá sa, že prvýkrát sa začal mak pestovať v Mezopotámií asi okolo roku 4000 až 2000 pred našim letopočtom. Starý Babylončania používali mak, alebo ópium ako utišujúci liek. Starým Grékom bolo ópium už dobre známe, no s istotou ho poznali až od 8. storočia pred n.l. V 9. storočí sa ópium rozšírilo aj do Číny a Stredného východu. V Európe sa ópium stalo populárne najmä vďaka laudanu, čiže roztoku ópia, ktoré sa používalo ako utišujúci liek. Ópium však bolo ako liek dosť nestabilné, najmä vďaka pohyblivému obsahu morfínu. Roku 1803 mladý lekárnický pomocník F. W. Sertürner prvý krát izoloval z ópia účinnú uspávaciu látku a nazval ju podľa gréckeho boha spánku morfium. Po objavení morfínu pokračoval výskum ópia a roku 1817 izoloval francúzsky chemik P. J. Robiquet narkotín a spolu s krajanom J. Pelletierom narceín a kodeín. Pelletier roku 1835 objavil tebaín a nemecký chemik Georg Merck izoloval papaverín.

Nemecký chemik Oswald Hesse v rokoch 1865-1903 objavil desiatky vedľajších alkaloidov, napríklad rhodaeín, meconidín, laudanín a diacetylmorfín. Posledný menovaný mu priniesol najväčšiu slávu a je dnes známi najmä pod menom heroín.
Ópium sa najčastejšie v minulosti užívalo fajčením. Tento spôsob vynašli v Indii a v 16. až 17. storočí sa rozšírilo do celej juhovýchodnej Ázie, najmä do Číny. Najstarším spôsobom užívania však je pitie. Dnes sa v malej Ázií ópium je vo forme tabliet.
Účinok ópia je podmienený obsahom morfínu v ópiu. Ak sa teda hovorí o ópiu, myslí sa tým aj morfium. Eufória sa zvyčajne dostavuje až po opakovanom užívaní. Droga tlmí bolesť a fyzické potreby, čím navodzuje pocit úplného uspokojenia. Zo začiatku závislosti dáva klamlivý pocit kreativity a realizačných schopností. Morfinista sa uzatvára do seba a svet okolo vníma ako cez hmlu. Neskôr sa vyvíja tolerancia voči euforizujúcej zložke- morfínu. Morfinista je čoraz náladovejší, apatický, hypochondrický, podráždený a trpí nespavosťou. V ťažkých prípadoch sa objavuje letargia a vysoká fyzická závislosť, ktorá sa hlási vyčerpávajúcimi abstinenčnými príznakmi, ktoré sa môžu skončiť až smrťou, ak sa nevpichne ďalšia dávka. Po psychickej stránke sú pre abstinenčný syndróm typické ťažká úzkosť a úsilie zabezpečiť si drogu. Morfinisti slzia, potia sa, intenzívne ich bolia svaly a kĺby. Ich stav sa postupne zhoršuje, dostavujú sa bolesti brucha, stúpa krvný tlak a teplota, hrozí mozgová porážka alebo srdcový infarkt. Ak si je morfinista schopný zabezpečiť dostatočný a pravidelný prísun morfia, môže sa abstinenčným príznakom vyhnúť. Zvyšujúce sa dávky morfia však utlmujú dýchacie cesty centrum a morfinista tak môže umrieť na zástavu dýchania. V pokročilom štádiu telesne i duševne upadá. Šedivie a viditeľne starne, trpí chorobami žlčníka a pankreasu. Sociálne dôsledky ópia boli hlavne v novoveku nesmierne. Väčšine ľudí sa ópium asociuje so slovom Čína. Ópiom ale bola postihnutá takmer celá juhovýchodná Ázia. Ópium sa sem dostalo v čase moslimskej expanzie a Európania z neho spravili masovú záležitosť. Čína sa koncom 18. storočia úplne uzavrela do seba a prerušila takmer všetky diplomatické a obchodné styky s okolitým svetom. To však nedalo Angličanom, pre ktorých bola Čína nadovšetko lákavou krajinou, s takmer nekonečným trhom a množstvom lákavého tovaru (čaj, hodváb, porcelán). Nejavila však záujem o nič z toho, čo jej Európa mohla ponúknuť. Nakoniec si však dobromyseľný britskí gentlemani predsa len svojho trójskeho koňa našli a to v podobe ópia. Číňania, nevedomí si jeho návykových účinkov, ho začali kupovať ako liek.

Čoskoro však ópium úplne ovládlo krajinu a tá sa ocitla až na pokraji kolapsu. Čína sa pokúsila zastaviť rozmach ópia vo svojej krajine. Organizátorom protiópiových opatrení bol vysoký komisár cisárskeho dvora Lin C’-su. Británia odpovedala vojnou. Prvá ópiová vojna sa odohrala v rokoch 1838 až 1842 a znamenala ľahké víťazstvo pre technicky omnoho vybavenejšiu britskú armádu. Čína musela postúpiť Britom Hongkong, otvorila päť prístavov obchodu s ópiom a zaplatila drahé reparácie. Druhá ópiová vojna sa odohrala v rokoch 1856 až 1860. Bola vyprovokovaná Britániou (údajne pre zneuctenie britskej zástavy čínskym colníkom na lodi podozrivej z pašovania), ktorá si chcela ešte vylepšiť svoju obchodnú bilanciu s Čínou, pretože Čína dokázala vyrovnať dovoz ópia svojim vývozom čaju a hodvábu. Táto vojna už neprebehla tak hladko a Briti, ku ktorým sa pridali aj Francúzi a Rusi, zaznamenali aj porážky. V tejto vojne sa ukázal aj silne rasistický názor Británie na Číňanov, „tie vierolomné hordy“, a jej viera v posvätnosť svojho práva kolonizácie. V obliehanom Pekingu sa vzdali až po tom, čo pred ich zdesenými zrakmi Britský vojaci vydrancovali a spálili jednu z najväčších kultúrnych pamiatok ľudstva- Letný palác čínskych cisárov. Vojaci postrieľali palácových eunuchov, ktorí symbolicky strážili palác a boli zničené nesmierne a nenahraditeľné umelecké diela a klenoty nahromadené počas celých storočí, ako aj unikátne architektonické diela chrániace myšlienky filozofov štvrtiny ľudstva. Po tom už zdrvená Čína prestala klásť ópiu odpor a krajina sa čoskoro nadlho premenila na jeden veľký ópiový brloh. Zneužívanie morfínu sa naplno rozbehlo po objave injekčnej striekačky. Jeho užívanie sa stalo snobským zvykom a vystriedalo fajčenie. Začiatkom 70. rokov 20. storočia boli v Spojených štátoch asi pol milióna osôb závislých od morfínu.

2.3 LSD

Prvý raz LSD syntetizoval švajčiarsky chemik Albert Hofmann v roku 1938. Mohlo by sa teda zdať, že ide o modernú drogu. Spätne sa však zistilo, že mnohé rastliny a huby obsahujú látky podobné LSD. V Európe bola dlho neznáma kyjančka purpurová parazitujúca na žite alebo iných obilninách. Zo stredoveku sú známe početné správy o masových otravách celých oblastí, v ktorých sa jedol chlieb z obilia intoxikovaného nakazeným obilím. Choroba sa pre mučivý pocit pálenia v končatinách nazývala aj oheň sv. Antona. V strednej Amerike objavili domorodci psychotropné vlastnosti rastliny Rivea corymbosa, ktorá obsahuje látky podobné LSD.

Aztékovia a Mayovia ju používali pri krvavých náboženských obradoch.
Dnes sa LSD vyrába zložitou chemickou cestou, no jeho použitie je o to jednoduchšie. LSD-25 je vôbec najúčinnejší halucinogén- na vyvolanie účinku stačí zjesť 20-50 mikrogramov, obvyklá dávka je 100 mikrogramov, v 60-tych rokoch sa však nežne bralo 350-500 mikrogramov, čo už je tzv. psychedelická dávka. Účinok sa zvyčajne dostaví za niekoľko sekúnd až hodinu. Závisí to od spôsobu aplikácie. Najprv dochádza k zrýchleniu tepu, neskôr k jeho spomaleniu. Po dvoch hodinách zostáva v tele 1-10% nezmenenej látky. Psychotropné efekty sa prejavujú za 30-90 minút a trvajú 5-12 hodín. Začínajú splývať zmyslové vnemy, farby sú jasné, mení sa chápanie času, je narušená telesná schéma, norma sa strieda s abnormálnymi zážitkami. Spočiatku sa prejavuje zvýšená smejivosť. Po nej prichádza zvýšená schopnosť vizualizácie, pôžitok z hudby, radosť z dotýkania sa vlastného tela. Pri vyšších dávkach nastávajú silnejšie halucinácie, ktoré sa už nedajú rozlíšiť od reality. Dochádza k depersonalizácii, strate vnímania času a priestoru (Intoxikovaní často veria, že vedia lietať. Často zomierajú pádmi z výšky.). Niekedy nastáva tzv. bad trip. Teda intoxikácia, ktorá je vnímaná ako nepríjemná. Intoxikovaný vidí rôzne reálne halucinácie, najčastejšie hmyz. Niekedy pri nej dochádza aj k samovraždám, alebo k vážnym paranoickým poruchám, ktoré liečia veľmi ťažko, často i na psychiatrickom oddelení. LSD sa vymklo spod lekárskej kontroly v 50-tych rokoch. Nelegálnymi cestami sa začalo rýchlo šíriť najmä medzi mladými intelektuálmi a študentmi vo veľkých amerických mestách- v New Yorku, Los Angeles, San Franciscu- a pod jeho vplyvom vznikol postupne úplne nový smer v umení- tzv. psychedelické umenie. Roku 1960 pozornosť verejnosti upútal excentrický docent psychológie Harvardskej univerzity Timothy Leary, ktorý sa stal horlivým propagátorom drog a LSD. Obrovská verejná publicita a nerozvážne interpretované odborné práce prispeli k rýchlemu šíreniu „kyseliny“ medzi mládežou a novo sa formujúcim hnutím hippies.

3.0 Drogy a spoločnosť

Drogová problematika sa dnes dotýka najmä mladých ľudí, ktorí sú dlhodobým užívaním drog najviac handicapovaní. Najväčší drogový boom u nás nastal v 90-tych rokoch, po otvorení hraníc. Územím Slovenska začala prechádzať známa Balkánska drogová cesta a Slovensko sa pre svoju výhodnú polohu stalo jednou z jej prekladacích staníc. S rastúcou kúpischopnosťou nášho obyvateľstva sa však začalo Slovensko meniť z prekladacej stanice na výnosné odbytište.

Dnes už nie sme iba krajinou transportu, ale aj krajinou nenaplneného a veľmi perspektívneho trhu s drogami. Na trhu sa objavuje väčšie množstvo drog a sú druhovo oveľa rozmanitejšie. Nárast tohto problému u nás posilnila aj neexistencia sociálnej siete, ktorá by redukovala požiadavku po droge. Zneužívanie drog je v poslednom čase jedným z najrozšírenejších sociálnopatologických javov a má globálnu- celosvetovú dimenziu. Na konci 80-tych rokov dosahoval obsah obchodu s drogami asi 300 miliárd dolárov ročne, teda asi 9% všetkého svetového obchodu, čím sa vyrovnal obchodu so zbraňami(!). V niektorých juhoamerických krajinách sa už obchod s drogami úplne vymkol kontrole a v Kolumbií ohrozuje samotnú existenciu štátu. Názory na drogy ako spoločenský jav sa veľmi rôznia, faktom však ostáva, že drogy tu boli, sú a budú a záleží len na mobilite spoločnosti, ako tento fakt dokáže vstrebať a súčasne ho aspoň čiastočne eliminovať.
V súčasnosti veľmi stúpa kriminalita mladistvých motivovaná ziskom financií na kúpu drogy. Neoficiálne odhady tvrdia, že 75% trestných činov krádeže vlámaním spáchaných mladistvými má práve spomínaný motív. Pre porovnanie mladiství spáchali v roku 1993 až 3509 trestných činov krádeže vlámaním, v roku 1996 polícia zaznamenala 3223 takýchto činov a za prvých osem mesiacov roku 2000 boli mladiství páchateľmi v 1450 prípadoch. Z oblasti násilnej trestnej činnosti páchajú konzumenti drog najmä lúpežné prepadnutia, a čo je alarmujúce, sú ochotní zaútočiť na obeť aj s vidinou malého lupu.

3.1 Stručná história medzinárodných dokumentov upravujúcich legislatívu

· V roku 1909 sa zišiel v Šanghaji kongres delegátov 13 krajín Európy, Ameriky a Ázie so zámerom určiť základné pravidlá v boji proti užívaniu ópia. Závery tohto stretnutia sa však nepodarilo dostať do praxe.
· V januári 1912 sa zišla druhá medzinárodná konferencia v Haagu. Výsledkom rokovaní tejto konferencie bola Medzinárodná ópiová konvencia- Haag 1912, ktorú prijalo viacero štátov. Československo túto konferenciu ratifikovalo podpisom versaillskej mierovej zmluvy (28.6. 1919). Haagska konvencia vytvorila prvé právne predpoklady na kontrolu produkcie, obchodu a spotreby drog na báze ópia.
· Koncom roka 1924 sa v Ženeve uskutočnila medzinárodná konferencia s tematikou užívania ópia a jemu podobných látok. Výsledkom rokovaní bola nová medzinárodná ópiová konvencia, ktorá bola podpísaná 19.9. 1925 v Ženeve.

Tento akt má významnú právnu hodnotu, pretože týmto obchod s ópiom, indickým konope a kokovými listami spadal pod medzinárodnú kontrolu signatárskych krajín.
· Roku 1936 bol podpísaný nový dokument v Ženeve a síce Konvenciou o boji proti zakázanému obchodu so škodlivými drogami. Signatárske štáty sa zaviazali vytvoriť špeciálny úrad v jednotlivých krajinách na kontrol a koordináciu medzinárodného boja proti drogám.
· V decembri 1946 bol v USA podpísaný tzv. protokol komisie pre otázky narkotík Hospodársko-sociálnej rady OSN, ktorý zahŕňal ustanovenia predchádzajúcich konvencií (1912, 1925, 1936).
· V nasledujúcich rokoch boli podpísané viaceré medzinárodné dohovory o problematike boja proti omamným látkam. Najdôležitejší bol prijatý v New Yorku 30.3. 1961 ako Jednotná konvencia o narkotických drogách. V Československu bola táto zmluva ratifikovaná v roku 1963.

3.2 Drogy v právnej úprave Slovenskej republiky

Drogovú problematiku z trestnoprávneho hľadiska rieši Zákon č. 140/1961 Zb.- Trestný zákon, ktorý prešiel nasledujúcimi zmenami:
· Do 1.10. 1994 §187 a §188 trestného zákona akceptoval drogy pre vlastnú potrebu bez určenia množstva, ktoré je možné v takomto prípade prechovávať.
· Od 1.10. 1994 vstúpila do platnosti novela Trestného zákona, ktorá postavila mimo zákona držanie akéhokoľvek množstva nelegálnej drogy (vrátane marihuany).
· Od 1.9. 1999 ďalšia novela trestného zákona v §186 a §187 začína rozlišovať konzumenta drog od ich dílera. Posledné znenie Trestného zákona (č.140/1961 Zb.), aktuálne od 1.9.

2000, je takéto:

§186

(1) Kto neoprávnene prechováva pre vlastnú potrebu omamnú látku, psychotropnú látku, jed alebo prekurzor, potresce sa odňatím slobody až na tri roky alebo prepadnutím veci.

§187

(1) Kto neoprávnene omamnú látku, psychotropnú látku, jed alebo prekurzor
a) vyrobí, vyvezie, dovezie alebo prevezie,
b) kúpi, vymení alebo inak zadováži,
c) predá alebo inak sprostredkuje, alebo
d) prechováva po akúkoľvek dobu,
potresce sa odňatím slobody na dva až osem rokov alebo prepadnutím majetku, alebo peňažným trestom, alebo prepadnutím veci.

(2) Odňatím slobody na tri roky až desať rokov sa páchateľ potresce, ak spácha čin uvedený v odseku 1
a) pre osobu mladšiu ako osemnásť rokov alebo pre osou pozbavenú spôsobilosti na právne úkony, alebo osobu postihnutú duševnou chorobou
b) pre osobu, ktorá sa lieči z drogovej závislosti, alebo
c) opätovne

(3) Rovnako ako v odseku 2 sa páchateľ potresce, ak činom uvedeným v odseku 1
a) spôsobí ťažkú ujmu na zdraví alebo
b) získa značný prospech.

(4) Odňatím slobody na osem až pätnásť rokov sa páchateľ potresce, ak spácha čin uvedený v odseku 1
a) ako člen organizovanej skupiny alebo v spojení s organizovanou skupinou
b) pre mladšiu osobu ako pätnásť rokov

(5) Rovnako ako v odseku 4 sa páchateľ potresce, ak činom uvedením v odseku 1
a) poruší dôležitú povinnosť, ktorá mu vyplýva z jeho zamestnania, povolania, alebo funkcie,
b) získa prospech veľkého rozsahu,
c) spôsobí ťažkú ujmu na zdraví viacerých osôb alebo
d) spôsobí smrť

(6) Odňatím slobody na dvanásť až pätnásť rokov alebo výnimočným trestom sa páchateľ potresce, ak spácha čin uvedený v odseku 1 ako člen zločineckej skupiny alebo ak spôsobí takým činom smrť viacerých osôb.

Šírenie toxikománie

§188a

(1) Kto zvádza iného na zneužívanie inej návykovej látky než alkoholu alebo ho v tom podporuje, alebo kto zneužívanie takej látky inak podnecuje alebo šíri, potresce sa odňatím slobody na jeden až päť rokov.

(2) Odňatím slobody na dva roky až osem rokov sa páchateľ potresce, ak spácha čin uvedený v odseku 1 voči osobe mladšej ako osemnásť rokov. 3.3 Drogová závislosť ako sociálny problém

Riešenie závislosti sa začína úspešným zvládnutím prvej etapy, zahŕňajúcej detoxykáciu ako vytriezvenie človeka a detoxifikáciu ako vyčistenie organizmu od toxických látok, predchádzajúcej potom do dlhodobej ústavnej terapie, resp. liečby na lôžku, ktorú v menej závažných prípadoch môže nahradiť ambulantná liečba. Drogová závislosť je chorobou doživotnou, ktorú nemožno vyliečiť, ale len stabilizovať a eliminovať všetky jej zdravotné dôsledky. Na štádium medicínskeho zvládnutia preto naväzuje dlhodobá a komplexná postterapeutická starostlivosť o vyliečených jedincov. Postterapeutická starostlivosť zahrňuje obdobie časovo obmedzené jedincovým odchodom z nemocnice až jeho smrťou. Túto činnosť možno chápať ako sociálny problém. Prebieha v dvoch hlavných líniách:
a) vo forme dlhodobej resocializácie a rehabilitácie
b) vo forme celoživotného, sústavného a trvalého doliečovania

Resocializácia je dlhodobý proces komplexného, cieľavedomého, systematického a adresného ovplyvňovania, usmerňovania a vedenia liečeného jednotlivca, plne smerujúcemu k jeho plnohodnotnému návratu do bežného života, sociálneho prostredia a trvalého pracovného procesu.

Rehabilitácia je dlhodobý proces nápravy a odstraňovania zdravotného defektu u liečeného jedinca. Ide o obnovu jeho psychických a fyzických síl, zvyšovanie telesnej kondície záťažovým tréningom.

Pretože oba procesy prebiehajú súčasne a v koordinácií, označujú sa spoločným pojmom resocializácia. Môže byť buď krátkodobá- ambulantná, alebo dlhodobá- pobytová, resp. komunitná, rezidenciálna. Druhu menovanú formu zabezpečujú špeciálne zariadenia, určené na výkon soc. služieb v oblasti resocializácie drogovo závislých- resocializačné strediská. Optimálny pobyt v takomto stredisku trvá 12-18 mesiacov. Klienti strediska tvoria samostatné, otvorené terapeutické spoločenstvo, ktoré funguje v nepretržitej prevádzke, vo vlastnom režime, so samosprávnym riadením života komunity a uplatňovaním mnohých prvkov svojpomoci a skupinovej terapie. Pobyt klienta sa delí na viacero motivačných a reintegračných fáz na ktoré naväzuje rozsiahle obdobie zmeny životného štýlu. Každé stredisko realizuje svoj vlastný program, ktorého základným obsahom sú aktivity ako napr. liečebno-výchovná starostlivosť, poradenstvo, záujmová činnosť, kultúrna činnosť a pod. Hlavné ťažisko pôsobenia spočíva v pracovnej terapií a psychoterapeutickej činnosti.

Na Slovensku pôsobia resocializačné zariadenia v upravených, no nevhodných objektoch, ich vybavenie je na zlej úrovni a často sa stretávajú s finančnými problémami.