Spoločnosť národov bola prvou organizáciou usilujúcou sa spojiť európske štáty s ostatnými štátmi sveta na základe systému kolektívnej bezpečnosti. Po prvej svetovej vojne národný egoizmus stále ovládal Európu a k odzbrojeniu nedošlo. Preto rástla potreba na vytvorenie organizácie na zabezpečenie mieru.
Návrh na založenie Spoločnosti národov predložil americký prezident Woodrow Wilson v roku 1920 na mierovej konferencii v Paríži. Pakt Spoločnosti národov nadviazal na parížske mierové zmluvy. Tie kodifikovali nové politické usporiadanie sveta a Spoločnosť národov mala garantovať mier a bezpečnosť. Konkrétnu podobu nadobudla Spoločnosť v roku 1920 v Ženeve. Členovia Spoločnosti sa zaviazli k vzájomnej pomoci v prípade napadnutia, k obmedzeniu zbrojenia a k otvorenej diplomacii. V prípade medzištátnych konfliktov sa mali podriadiť rozhodnutiu Medzinárodného súdneho dvora v Haagu. Prvé zasadanie sa konalo 15.11. 1920 v Ženeve za prítomnosti zástupcov 42 krajín a posledné zasadnutie sa konalo 8.4. 1946, kedy Spoločnosť národov vystriedala OSN. Počas pôsobenia sa v Spoločenstve vystriedalo 63 štátov, z toho 31 bolo členmi po celý čas. Medzi krajiny, ktoré boli členmi Spoločenstva po celý čas patrila aj Československá republika. Spoločnosť národov (League of Nations, Société des Nations) sa skladala zo zhromaždenia, rady a sekretariátu. Pred druhou svetovou vojnou sídlila v Ženeve. Zhromaždenie zasadalo pravidelne raz ročne v septembri. Predseda mohol zvolať na podnet akéhokoľvek člena aj mimoriadne zasadnutie, ale musel mať súhlas nadpolovičnej väčšiny členov. Zasadnutia boli vo väčšine prípadov verejné a konali sa v sídle Spoločnosti národov. Zhromaždenie pozostávalo z troch zástupcov každého štátu a každý štát mal jeden hlas. Rozhodnutie zhromaždenia o sankciách proti členskému štátu, ktorý porušil zmluvu, muselo byť odhlasované dvojtretinovou väčšinou. Rada zasadala aspoň trikrát ročne, aby rozobrala politické problémy a pripravila všeobecné odzbrojenie. Mala svojich stálych členov a nestály členovia boli volený zhromaždením. Medzi stálych členov patrili: Francúzsko, Veľká Británia, Taliansko, Japonsko a neskôr Nemecko (od r. 1926 do r. 1933) a ZSSR (od r. 1934 do r. 1939). Rozhodnutia rady museli byť vždy jednohlasné. V prípade akútneho vojnového nebezpečenstva mala prijať bezpečnostné opatrenia a v sporných prípadoch mala poradnú funkciu, predkladala možné riešenia.