Základnou úlohou každého demokratického štátu je chrániť ľudské práva v súlade s medzinárodným štandardom. Medzinárodný štandard ľudských práv určujú tie základné ľudské práva a slobody, ktoré sú obsiahnuté v univerzálnych medzinárodných dokumentoch regionálneho charakteru. Až keď jednotlivec vyčerpá všetky vnútroštátne možnosti ochrany ľudských práv, môže sa uchýliť k regionálnemu (napr. Americký dohovor o ľudských právach (Costa-Rica 1969), Africká charta ľudských práv a národov (Nairobi 1981)) alebo medzinárodnému systému ich ochrany. Vývoj ochrany ľudských práv
Internacionalizácia problému ľudských práv, t.j. chápanie ľudských práv ako medzinárodného problému, ktorého riešením sa zaoberá medzinárodné spoločenstvo, sa presadila až po druhej svetovej vojne. Dovtedy boli výlučnými subjektami medzinárodného práva štáty.
Medzníkmi na ceste k medzinárodnej úprave ľudských práv a ich ochrany sa stali Všeobecná deklarácia ľudských práv OSN (1948), Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Rím 1950), Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (1966) a Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (1966). Svoju úlohu zohral aj helsinský proces (1975) a vytvorenie EU (1993).
Univerzálny systém ochrany ľudských práv predstavuje OSN a jej orgány, najmä Výbor OSN pre ľudské práva, Medzinárodná organizácia práce a UNESCO. Európsky systém ochrany ľudských práv predstavuje Rada Európy s Európskou komisiou pre ľudské práva, Výborom ministrov a Európskym súdom pre ľudské práva.