Na okraj ešte podotknem, že prvú a druhú kapitolu som oddelil, pretože som považoval za potrebné rozčleniť všeobecnejšiu a konkrétnejšiu časť textu a rovnako i zreteľne rozlíšiť tieto kapitoly. Tu je teda moja práca, ktorou som sa pripravoval na obhajovanie a polemiku ohľadom myšlienok a textu Hansa Jonasa a jeho knihy „ Princíp zodpovednosti“.



















Názov prvej kapitoly je: Zmenená podstata ľudského jednania.

To prečo má takýto názov vysvetľuje autor knihy postupne v niekoľkých podkapitolách a ich častiach. I – Príklad z antiky

Je tu úryvok zo Sofoklovej Antigony.
Nie je dôležitý úryvok, ale porovnanie a ukážka zmeny postoja človeka v dobe antického sveta a v dobe dnešných dní. 1. Človek a príroda

Ukážka človeka, ako pána prírody. Je tu však aj výzva, že v dobe antickej – z ktorej je menovaný úryvok – bol človek ešte tolerantný a prírodu len túžil ovládať. ťažil s nej, ale nepoškodzoval ju, neničil, nedevastoval. Ešte nevedel, že táto nevinná oslava schopností človeka je len úvodom k jeho expanzii na tejto planéte. 2. Ľudské dielo – Mesto.

Človek vytvára mesto. Jeho úlohou nebolo rozširovať sa ale uzatvárať sa a v rámci tejto uzavretej komunity si budovať vzťahy spoločenské a politické. Príroda v antickom svete si vládla sama, ale v umelom výtvore človeka „v meste“ to bolo inak. Tam všetko rástlo a padalo, záviselo od dodržiavania zákonov. Bolo tu treba spojiť šikovnosť s mravnosťou...
Je to prvý krok pokroku, ktorý ľudstvo čaká - a to nielen v politickej či mravnej oblasti – ale najmä v oblasti vzťahu techniky a etiky.


II – Znaky doterajšej etiky – je to porovnanie znakov jednania v minulosti a dnes. Je to potrebné a nevyhnutné k pochopeniu ďalšieho textu.

- pôsobenie človeka na objekty – jeho umom a vynachádzavosťou – nepredstavovalo v minulosti žiadny problém ( snáď okrem medecíny ). Jeho technické konanie bolo v neutrálnej pozícii voči prírode i morálke i etike.
- tradičná etika je antropocentrická, teda jednanie človeka z človekom i jednanie zo sebou samým malo etický význam.
- Problém dobra a zla mal len lokálny význam čo sa týkalo času i priestoru. Nikto sa nezamýšľal a ani nemusel a ani nezaujímal, aký dosah má to či ono rozhodnutie. Väčšinou sa prejavilo počas života jedinca a ak nie tak to nikoho nezaujímalo. Život sa riadil klasickými normami, ako – miluj blížneho ako seba samého, nerob iným to, čo nechceš aby robili tebe a pod. Všetka mravnosť bola zameraná na blízky okruh jednania. Počítalo sa i s tým, že mravnosť je nám daná apriori. Konáme mravne bez toho, aby sme to vedeli akokoľvek zdôvodniť.