Nazdáva sa však, že nie sme kompetentný o tom rozhodovať a je našou povinnosťou dať možnosť žiť a rozvíjať sa i nasledujúcim generáciám. Prečo? To je obtiažne – z morálneho hľadiska ( z nábož. sa to ako-tak dá) – vysvetliť. Jednoducho nemáme právo uberať nárok iným – snáď i preto, že ho nikto nevzal nám....
- Pre predošlý imperatív platí skôr to, že je zameraný na kolektívne a globálne merítko. Nie na indivíduum. Je to problém spoločnosti v globálnom merítku. Doplniť treba už len drobnosť – a to – že k tomuto imperatívu, teda kolektívna dohoda na základe ktorej je ľudstvo schopné pokračovať má aj časový aspekt – teda – v našom prípade je zameraná do budúcnosti.

VI. – Predošlé formy „etiky budúcnosti“.

1. Etika zásvätného naplnenia.

Otázkou aj pre autora zostáva, či sa vôbec dá vravieť o etike. V princípe je stavaná na tvrdom dodržiavaní kresťanských sviatkov, pôstov a asketických postupov. Žiť podľa desatora a biblie sa rovná etickému a plnému životu. Zdalo sa mi to nezaujímavé a prázdne.





2. Štátnikova zodpovednosť za budúcnosť.

Chvála štátnikovi pramení pravdepodobne z trvalosti toho, čo vytvoril a z toho, že najlepší štát je najlepší pre budúcnosť. Aspoň tak si to mysleli v antickom – Gréckom – svete. Politické jednanie, ako etika prítomnosti aplikovaná na životný útvar dlhšieho trvania – v tom spočíva politikova snaha neobchádzajúca snahu o zodpovednosť za budúcnosť.

3. Moderné utópie. Zdá sa mi to relatívne prázdna a nezaujímavá časť.
Oproti tomu je nasledujúca časť prvej kapitoly jednou z najzaujímavejších úsekov prečítaného textu. VII. Človek ako objekt techniky. Tak, ako sa celé okolie stáva objektom techniky, tak sa stáva nevyhnutne týmto objektom i človek sám. Z tohto konštatovania – ktoré má reálny a racionálny základ – naskakujú zimomriavky. Tu musí etika nevyhnutne hľadať cestu a spôsob, ako udržať danú situáciu v rámci užitočnosti pre ľudí a nepripustiť čo i len malú odchýlku od stavu pre ľudí prijateľného a akceptovaného.

1. Predlžovanie života.

Na prvý pohľad sa zdá, že v tomto ohľade žiadny problém nevystupuje do popredia. V krátkosti si však môžeme ukázať, že to nie je tak. Dnešná veda je už schopná výrazne predĺžiť človeku život. Ak by sa jej však podarilo život udržať neobmedzene vyvstalo by tu niekoľko problémov. Z hľadiska demografického by to bolo v prvej fáze premnoženie populácie. Ako reakcia na to by bolo výrazné zníženie pôrodnosti a tým i statické starnutie.
S takýmto stavom by šla v ruka v ruke stagnácia bez nových impulzov a myšlienok. Nikto starý už nebude nový a originálny.