A ostatné je už známe – rieši sa to štýlom – „po nás potopa“ veď problém nemáme, a ak sa v budúcnosti vyskytne, nech si lámu hlavu s ním budúce generácie. To však už môže byť neskoro – pripomína Jonas opatrne. II – Zlá prognóza má prednosť pred dobrou
( „proroctvu skazy je potrebné načúvať viac, ako proroctvu zdaru“.)

1. Pravdepodobnosti odvážnych a veľkých činov

V tejto časti je vykreslený pomer omylov a ich následkov v rámci prírodnej evolúcie a technického pokroku ľudstva. Príroda si v rámci evolúcie môže dovoliť „omyly“. Ich náprava ju stojí málo úsilia resp. jej stačí čas ( na overenie funkčnosti určitého „vylepšenia“). Človek je iný. V rámci „svojej“ technologickej evolúcie nemyslí ( nemá jednoducho toľko času na čakanie na výsledok, ako príroda ) na následky a vsádza ( bude bližšie o tom reč) všetko na „jednu kartu“ buď alebo. Preto je potrebné myslieť skôr na horší scenár vývoja v rámci pokroku ľudstva a byť pripravený, ako naopak. 2. Kumulatívna dynamika technického vývoja

V tejto časti sa vysvetľuje, že technický vývoj, hnaný krátkodobými cieľmi je „vlastnou evolúciou človeka v jeho rukách“. Tým, že sa predbieha skutočná evolúcia, tým sa zabúda aj na úlohu korekcie, ktorú bežne vykonáva čas. Ten je však v rámci pokroku brzdou, a preto jeho úlohu preberajú už spomínané blízke ciele. Tie po svojom naplnení prahnú po ďalšom pokroku. Tým sa zužuje priestor na nápravu možných omylov. Evolúcia vo svojej prirodzenej forme však funguje stále, a tak sa nám môže stať, že prvý krok je z našej vôle, tak tie ostatné sa budú čím ďalej tým viac uberať cestou, ktorú nám vytýčil evolučný prírodný vývoj. Preto sa čím ďalej tým viac budeme stávať obeťou svojej ctižiadosti. A práve tu autor poukazuje na potrebu byť bdelým vo vzťahu k začiatkom, ktoré nám – ako sme už písali – ukazujú tú horšiu možnosť, ako prípravu.

3. Nedotknuteľnosť subjektu vývoja

V stručnosti povedané. Sme zodpovedný za zem a prírodu na nej. Ak by sme to zobrali, z čisto logického hľadiska, nie je možné, aby produkt evolúcie prírody zničil ju samu, pretože všade existuje istý druh poistky. Preto je tu predpoklad, že i napriek nášmu pokroku a rozvoju je tu istá hranica, ktorú nebude možné prekročiť. Je nám daná povinnosť zachovať subjekt nášho vývoja ( o etických otázkach tohto problému sa píše v knihe neskôr). Sme zodpovedný za priestor, ktorý nám umožnil vznik a rozvoj. To že sme sa akosi vymkli – v rámci technológií a ved. tech. revolúcií – spod kontroly nám však nedáva žiadne právo vyzátvorkovania sveta.