Pre spôsobilosť na práva a povinnosti sú rozhodujúce sociálne kritériá, kým pre spôsobilosť právne konať sú smerodajné v podstate kritériá biologické (fyzické a psychické schopnosti človeka).
Aj spôsobilosť právne konať priznáva právny poriadok, teda ide o občianskoprávnu kategóriu, ale na rozdiel od spôsobilosti na práva a povinnosti právny poriadok sa pritom opiera o prirodzené, biologické prvky, v zásade o to, či konajúci je na takom stupni fyzickej a rozumovej zrelosti a vyspelosti, že je schopný uvedomiť si dosah svojho konania. V dôsledku rôznych predpokladov, ktoré právny poriadok vyžaduje pre spôsobilosť právne konať a pre spôsobilosť na práva a povinnosti, môže sa niektorým jedincom priznať len jedna alebo druhá z týchto spôsobilostí a iným dokonca obe. Napríklad rímsky občan, nedospelé slobodné dieťa v poručníctve mohlo mať práva a povinnosti, ale samo nemohlo právne konať, na druhej strane dospelý a rozumove vyspelý otrok mohol právne konať pre iného, hoci sám nemal spôsobilosť na práva a povinnosti, ani nemohol právne konať pre seba, a napokon dospelý rímsky občan (sui iuris) mal aj spôsobilosť na práva a povinnosti aj spôsobilosť právne konať. Spôsobilosť právne konať v dôsledku rôznych právnych úprav zasa rozlišuje
a) spôsobilosť na právne úkony, t.j. robiť a uzavierať dovolené a právom chránené konanie – hovorí sa nie celkom presne o zmluvnej spôsobilosti, a
b) spôsobilosť byť zodpovedný za svoje nedovolené konania, delikty, to znamená, že protiprávne úkony konajúceho vyvolávajú právne účinky – hovorí sa o deliktuálnej spôsobilosti. Kritériá zmluvnej spôsobilosti, ako aj deliktuálnej spôsobilosti neboli totožné, napríklad nedospelí, blízki veku dospelosti (pubertati proximi), sa nemohli zmluvou zaviazať, ale boli zodpovední za svoje delikty, ak chápali dosah svojho konania. II. Obmedzenia spôsobilosti právne konať

Dôvody, ktoré vylučovali alebo obmedzovali spôsobilosť právne konať, boli: vek, pohlavie, duševná choroba, márnotratnosť. 1. Vek. V priebehu historického vývoja sa so zreteľom na spôsobilosť právne konať ustálili štyri stupne ľudského veku:
Deti (infantes), ktoré nie sú schopné predniesť slová formálnych úkonov, sú celkom nespôsobilé právne konať (tak pokiaľ ide o právne úkony, ako aj o delikty). Poklasické právo ich ohraničilo presnou hranicou do 7. roku života. Nedospelí (impuberes) – u chlapcov sa táto hranica spočiatku určovala pohlavnou dospelosťou (formálne slávnostným oblečením mužskej tógy), neskôr dovŕšením 14. roku života, u dievčat dovŕšením 12. roku života. Nedospelí neboli spôsobilí právne konať. V klasickej dobe však nedospelí, blížiaci sa skôr dospelosti (impuberes infantia maiores, naie však nedospelí blízki detskému veku – infantia proximi), boli spôsobilí na právne úkony, ktorými zlepšovali svoje postavenie, na iné úkony boli spôsobilí len so súhlasom poručníkov pozri ( §27, I ), avšak na testamentárne dispozície a uzavretie manželstva boli spôsobilí len po dosiahnutí dospelosti.