Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie
Rímske právo súkromné
Dátum pridania: | 23.09.2003 | Oznámkuj: | 12345 |
Autor referátu: | dylan | ||
Jazyk: | Počet slov: | 1 059 | |
Referát vhodný pre: | Stredná odborná škola | Počet A4: | 4.1 |
Priemerná známka: | 2.96 | Rýchle čítanie: | 6m 50s |
Pomalé čítanie: | 10m 15s |
Pokiaľ ide o civilné delikty (krádež, urážku, protiprávne poškodenie cudzej veci), boli impuberes infantia maiores plne zodpovední, nie však za prétorské delikty. Neskoršie právo ich celkom zaväzovalo za civilné i prétorské delikty, ak boli blízki dospelosti (pubertati proximi), a teda ak mohli rozpoznať protiprávnosť svojho konania. Dospelí (puberes), t.j. 14-roční chlapci, 12-ročné dievčatá, boli síce úplne spôsobilí právne konať, ale neskôr sa aj medzi nimi vytvorila hranica, a to v tom smere, že sa delili na dospelých pod 25 rokov a nad 25 rokov (viginti quinque annis minores, resp. maiores). Zákon Plaetoriov z roku 191 pred n. l. vzal do ochrany maloletých ( niže 25-ročných) proti možným podvodom a na tomto základe im prétor priznal námietku (exceptio legis Plaetoriae) a navrátenie do predošlého stavu, na požiadanie maloletého mohol mu prétor ustanoviť opatrovníka na niektoré alebo na všetky právne úkony. Neskôr sa prejavila tendencia priblížiť úpravy nedospelých blízkych dospelosti (impuberes infantia maiores) a maloletých. Za vlády cisára Konštantína sa zaviedla možnosť výnimočne priznať 20-ročným mužom a 18-ročným ženám plnoletosť, tzv. odpustenie rokov (venia aetatis), ktoré však neplatilo pre dispozície nehnuteľnosťami. 2. Pohlavie. Ženy neboli ani u Rimanov rovnoprávne s mužmi. Platilo to nielen v oblasti verejného (politického) života, ale aj v rodine. Ženy však boli plne zodpovedné za spáchané delikty. 3. Duševná choroba (furor) celkom vylučovala postihnutého zo spôsobilosti právne konať. Za neho robil právne úkony kurátor. Bral sa však zreteľ na právne úkony vykonané v jasných chvíľach (dilucida intervalla). Podobne boli posudzovaní blázni (dementes) a telesne chybní, ako nemí, hluchí, slepí, pokiaľ išlo o úkony, pri ktorých tento ich nedostatok mal význam. 4. Márnotratnosť (prodigentia) nebránila spôsobilosti právne konať. Podľa prétorského ediktu márnotratník strácal čiastočne spôsobilosť disponovať vymedzeným majetkom, kým v jistiniánskom práve celým svojím majetkom. Márnotratník bol však spôsobilý na úkony, ktorými nezhoršoval svoju situáciu, a bol zaviazaný z deliktov. Podliehal opatrovníkovi ( pozri § 27, II ).
Zdroje: Karol Rebra, Peter Blaho - Rímske právo