Rímske právo súkromné

Rozdiel medzi právnou subjektivitou a spôsobilosťou právne konať.

Rímsky právny poriadok ako výraz vôle vládnucej sily určuje, kto môže byť subjektom právnych vzťahov a kto nie, kto môže byť účastníkom práv a povinností vyplývajúcich z právneho poriadku. Odborne sa táto problematika zhŕňa do pojmu osoba v právnom zmysle alebo do pojmu právna spôsobilosť. Osoba v právnom zmysle je bytosť (v zásade človek, ale aj umelý útvar), ktorá je podľa právneho poriadku spôsobilá byť nositeľom subjektívnych práv a povinností, ktorá je spôsobilá mať práva a povinnosti. Túto priznanú spôsobilosť nazývame aj spôsobilosťou na práva a povinnosti alebo jednoducho právnou spôsobilosťou, právnou subjektivitou. Treba zdôrazniť, že spôsobilosť na práva a povinnosti zabezpečuje iba možnosť mať práva a povinnosti, či právne spôsobilá osoba bude mať vskutku práva a povinnosti, záleží na ďalších okolnostiach a predpokladoch. Komu právny poriadok prizná právnu spôsobilosť, závisí od sociálneho charakteru danej spoločnosti, od neho závisí aj vymedzenie pojmu právnej subjektivity, vymedzenie, kto a za akých podmienok a v akom rozsahu sa môže zúčastniť na právnom živote. V dôsledku toho sa právna spôsobilosť nemusí priznať všetkým ľuďom, a naopak, môže sa priznať aj umelým útvarom, najmä skupinám ľudí (tzv. Právnickým osobám). Prirodzené osoby (čiže ľudia) boli v rímskom práve alebo právne spôsobilé, alebo nespôsobilé (najmä otroci). Právne spôsobilé boli zasa alebo úplne spôsobilé, alebo len obmedzene spôsobilé.
Spôsobilosť prirodzenej osoby na práva a povinnosti bola v rímskom práve podmienená jej celkovým právnym postavením, a to slobodou, rímskym občianstvom a čelným postavením v rodine. Strata niektorého tohto stavu mala za následok úplnú alebo obmedzenú stratu právnej spôsobilosti. Okrem právnej spôsobilosti rozoznáva rímsky právny poriadok ešte aj spôsobilosť právne konať, totiž konať s právnymi účinkami či pre seba samého, alebo pre niekoho iného. Konať s právnymi účinkami znamená, že ľudské konanie vyvoláva v zmysle právneho poriadku právne účinky, to znamená, že sa na ľudské konanie viažu právne účinky, ktoré ustanovil právny poriadok, takýmito právnymi účinkami v oblasti súkromného práva môže byť iba to, že subjektívne práva a povinnosti vznikajú, menia sa alebo zanikajú so zreteľom na osobu samého konajúceho alebo niekoho iného.

Pre spôsobilosť na práva a povinnosti sú rozhodujúce sociálne kritériá, kým pre spôsobilosť právne konať sú smerodajné v podstate kritériá biologické (fyzické a psychické schopnosti človeka).
Aj spôsobilosť právne konať priznáva právny poriadok, teda ide o občianskoprávnu kategóriu, ale na rozdiel od spôsobilosti na práva a povinnosti právny poriadok sa pritom opiera o prirodzené, biologické prvky, v zásade o to, či konajúci je na takom stupni fyzickej a rozumovej zrelosti a vyspelosti, že je schopný uvedomiť si dosah svojho konania. V dôsledku rôznych predpokladov, ktoré právny poriadok vyžaduje pre spôsobilosť právne konať a pre spôsobilosť na práva a povinnosti, môže sa niektorým jedincom priznať len jedna alebo druhá z týchto spôsobilostí a iným dokonca obe. Napríklad rímsky občan, nedospelé slobodné dieťa v poručníctve mohlo mať práva a povinnosti, ale samo nemohlo právne konať, na druhej strane dospelý a rozumove vyspelý otrok mohol právne konať pre iného, hoci sám nemal spôsobilosť na práva a povinnosti, ani nemohol právne konať pre seba, a napokon dospelý rímsky občan (sui iuris) mal aj spôsobilosť na práva a povinnosti aj spôsobilosť právne konať. Spôsobilosť právne konať v dôsledku rôznych právnych úprav zasa rozlišuje
a) spôsobilosť na právne úkony, t.j. robiť a uzavierať dovolené a právom chránené konanie – hovorí sa nie celkom presne o zmluvnej spôsobilosti, a
b) spôsobilosť byť zodpovedný za svoje nedovolené konania, delikty, to znamená, že protiprávne úkony konajúceho vyvolávajú právne účinky – hovorí sa o deliktuálnej spôsobilosti. Kritériá zmluvnej spôsobilosti, ako aj deliktuálnej spôsobilosti neboli totožné, napríklad nedospelí, blízki veku dospelosti (pubertati proximi), sa nemohli zmluvou zaviazať, ale boli zodpovední za svoje delikty, ak chápali dosah svojho konania. II. Obmedzenia spôsobilosti právne konať

Dôvody, ktoré vylučovali alebo obmedzovali spôsobilosť právne konať, boli: vek, pohlavie, duševná choroba, márnotratnosť. 1. Vek. V priebehu historického vývoja sa so zreteľom na spôsobilosť právne konať ustálili štyri stupne ľudského veku:
Deti (infantes), ktoré nie sú schopné predniesť slová formálnych úkonov, sú celkom nespôsobilé právne konať (tak pokiaľ ide o právne úkony, ako aj o delikty). Poklasické právo ich ohraničilo presnou hranicou do 7. roku života. Nedospelí (impuberes) – u chlapcov sa táto hranica spočiatku určovala pohlavnou dospelosťou (formálne slávnostným oblečením mužskej tógy), neskôr dovŕšením 14. roku života, u dievčat dovŕšením 12. roku života. Nedospelí neboli spôsobilí právne konať. V klasickej dobe však nedospelí, blížiaci sa skôr dospelosti (impuberes infantia maiores, naie však nedospelí blízki detskému veku – infantia proximi), boli spôsobilí na právne úkony, ktorými zlepšovali svoje postavenie, na iné úkony boli spôsobilí len so súhlasom poručníkov pozri ( §27, I ), avšak na testamentárne dispozície a uzavretie manželstva boli spôsobilí len po dosiahnutí dospelosti.

Pokiaľ ide o civilné delikty (krádež, urážku, protiprávne poškodenie cudzej veci), boli impuberes infantia maiores plne zodpovední, nie však za prétorské delikty. Neskoršie právo ich celkom zaväzovalo za civilné i prétorské delikty, ak boli blízki dospelosti (pubertati proximi), a teda ak mohli rozpoznať protiprávnosť svojho konania. Dospelí (puberes), t.j. 14-roční chlapci, 12-ročné dievčatá, boli síce úplne spôsobilí právne konať, ale neskôr sa aj medzi nimi vytvorila hranica, a to v tom smere, že sa delili na dospelých pod 25 rokov a nad 25 rokov (viginti quinque annis minores, resp. maiores). Zákon Plaetoriov z roku 191 pred n. l. vzal do ochrany maloletých ( niže 25-ročných) proti možným podvodom a na tomto základe im prétor priznal námietku (exceptio legis Plaetoriae) a navrátenie do predošlého stavu, na požiadanie maloletého mohol mu prétor ustanoviť opatrovníka na niektoré alebo na všetky právne úkony. Neskôr sa prejavila tendencia priblížiť úpravy nedospelých blízkych dospelosti (impuberes infantia maiores) a maloletých. Za vlády cisára Konštantína sa zaviedla možnosť výnimočne priznať 20-ročným mužom a 18-ročným ženám plnoletosť, tzv. odpustenie rokov (venia aetatis), ktoré však neplatilo pre dispozície nehnuteľnosťami. 2. Pohlavie. Ženy neboli ani u Rimanov rovnoprávne s mužmi. Platilo to nielen v oblasti verejného (politického) života, ale aj v rodine. Ženy však boli plne zodpovedné za spáchané delikty. 3. Duševná choroba (furor) celkom vylučovala postihnutého zo spôsobilosti právne konať. Za neho robil právne úkony kurátor. Bral sa však zreteľ na právne úkony vykonané v jasných chvíľach (dilucida intervalla). Podobne boli posudzovaní blázni (dementes) a telesne chybní, ako nemí, hluchí, slepí, pokiaľ išlo o úkony, pri ktorých tento ich nedostatok mal význam. 4. Márnotratnosť (prodigentia) nebránila spôsobilosti právne konať. Podľa prétorského ediktu márnotratník strácal čiastočne spôsobilosť disponovať vymedzeným majetkom, kým v jistiniánskom práve celým svojím majetkom. Márnotratník bol však spôsobilý na úkony, ktorými nezhoršoval svoju situáciu, a bol zaviazaný z deliktov. Podliehal opatrovníkovi ( pozri § 27, II ).

Zdroje:

Karol Rebra, Peter Blaho - Rímske právo -