Sexuálne zneužívanie detí je nepatričné vystavenie dieťaťa sexuálnemu kontaktu, činnosti alebo správaniu. Toľko definícia Zdravotnej komisie Rady Európy, ktorá tak, ako všetky definície len stručne charakterizuje akt násilia na dieťati spôsobujúci mu ťažkú psychickú traumu. V minulosti sa tejto problematike u nás nevenovala
dostatočná pozornosť a o to zarážajúcejšie sú dnes policajné štatistiky, ktoré hovoria ročne o asi 500 zneužívaných deťoch, odborníci však hovoria v súvislosti s týmto číslom len o vrchole ľadovca. Sexuálne zneužívanie zahŕňa akékoľvek dotýkanie, styk, či vykorisťovanie kýmkoľvek, komu bolo dieťa zverené do starostlivosti alebo kto sa dostal s dieťaťom do nejakého kontaktu (Vlčková, 2001). Takou osobou môže byť rodič, príbuzný, priateľ, odborný resp. dobrovoľný pracovník alebo celkom cudzia osoba. Jedná sa však vždy o násilie na dieťati, a to bez ohľadu na to, či páchateľ presadzuje svoje sexuálne záujmy fyzickým atakom na dieťa alebo jeho psychickým zastrašovaním, odmeňovaním, prípadne iným zvýhodňovaním. Je preto zarážajúce, ak aj v dnešnej dobe existuje snaha tento problém zahmlievať či dokonca bagatelizovať.

Objektom intrafamiliárneho i extrafamiliárneho zneužívania sa môžu stať deti všetkých vekových kategórií - od najútlejšieho veku až do 15. roku ich života (Vlčková, 2001). Výskum v zariadeniach pre výkon väzby v SR, objektom ktorého boli jedinci odsúdení podľa § 242 a § 245, ukázal, že
kým pedofilne orientovaní páchatelia sa zameriavajú na deti do 10. roku života, objektom záujmu incestne orientovaných páchateľov sú predovšetkým deti 13 - 15 ročné. Pričom neexistuje
typický obraz páchateľa z hľadiska jeho osobnostných alebo sociálnych charakteristík. Najčas-tejšie zneužívanými deťmi sú dievčatá. Pričom chlapci predstavujú asi 20% podiel zo všetkých zneužívaných detí.

V súvislosti so zneužívaním detí treba hovoriť aj o tzv. rizikových faktoroch, ktoré môžu napomáhať alebo často priamo viesť k sexuálnemu zneužívaniu. Do tejto kategórie patria napr. uvoľnená atmosféra v rodine, rozhárané rodinné pomery, priestorová nedostatočnosť, ale aj alkoholová či drogová závislosť rodičov.

Obeť sexuálneho zneužívania veľmi často pochádza z disharmonickej rodiny, pričom ohrozenou skupinou sú predovšetkým deti, ktoré:
* nie sú dostatočne poučené o sexuálnom živote
* sú mentálne alebo iným spôsobom postihnuté, čo im na jednej strane znemožňuje účinnú obranu a na druhej strane sťažuje odhalenie páchateľa
* bývajú často samé doma, napr. v dôsledku smenovej práce matky, jej služobných ciest a pod. * sú zverené do opatery ľudí, ktorých rodičia nepoznajú alebo len veľmi málo
matka ktorých pre dlhodobú chorobu alebo z iných príčin nežije sexuálne so svojim partnerom
* žijú v doplnenej rodine
* v dôsledku úmrtia matky žijú samé so svojim biologickým, prípadne nevlastným otcom

Takéto zneužívanie spôsobuje dieťaťu nielen fyzické utrpenie, ale zanecháva následky na jeho psychike, ktoré sa prejavia v neskoršom období života a sú tým intenzívnejšie, čím dlhšie bolo dieťa zneužívané. Zneužívanie spôsobuje rôzne následky. Dieťa svoje zneužívanie chápe ako zradu dôvery a svojich citov. Pritom si však uvedomuje svoju bezmocnosť, nepozná spôsoby vlastnej ochrany a žije v presvedčení, že v prípade odhalenia jeho zneužívania by mu nikto neveril. K celkovej dezorientácii dieťaťa a k jeho pasívnemu prístupu k vlastnému zneužívaniu napomáha aj nepravdivé tvrdenie páchateľa o prirodzenosti a všeobecnosti sexuálnych kontaktov detí s rodičmi, dary, neraz i nákladné, prípadne zvýhodňovanie alebo osobité prejavy náklonnosti. Dieťa častokrát nie je schopné akéhokoľvek odporu. Pokiaľ sa vyskytne, ten je menší a slabší, čím menej je dieťa poučené o sexuálnom živote, o možnostiach obrany a odmietnutia akýchkoľvek kontaktov. Dôležitým v tomto prípade je postoj matky, ktorá najmä v prípadoch intrafamiliárneho zneužívania veľmi často mlčí. Príčinou môže byť nielen obava zo zníženia spoločenskej prestíže rodiny, jej odsúdenia, ale aj strach z agresie partnera, obava z jeho straty a zhoršenia tak vlastného ekonomického postavenia, ako aj sociálno-ekonomického postavenia rodiny ako celku. Vo svojej bezmocnosti a závislosti preto najčastejšie mlčí, nič nevidí a nepočuje a ponecháva dieťa vlastnému osudu. Takéto správanie matky pochopiteľne posilňuje správanie páchateľa. Osobitosti správania zneužívaného dieťaťa musia byť zrejmé tak druhému rodičovi, ako aj učiteľovi, či vychovávateľovi. Nejedná sa iba o rôzne somatické ťažkosti, ako sú napr. bolesti brucha bez organickej príčiny, poruchy spánku, ale aj závažnejšie zmeny, ku ktorým dochádza náhle a bez uspokojivého vysvetlenia dieťaťom. Hoci zmeny v správaní sú rozdielne v závislosti od veku dieťaťa takmer vždy sa objaví niektorá z podôb správania. Pochopiteľne, že niektoré prvky v správaní dieťaťa nemusia nevyhnutne znamenať jeho zneužívanie, avšak tento fakt treba mať na zreteli v prípade, ak sa zmeny v správaní vyskytnú v určitej kumulovanej podobe.

Každé podozrenie však treba dôkladne preskúmať a vyhnúť sa tak prípadnému falošnému obvineniu, ktoré by mohlo spôsobiť množstvo problémov. Doterajšie skúsenosti v súvislosti s touto problematikou naznačujú, že najvhodnejším a zároveň najúčinnejším prvkom ochrany dieťaťa je prevencia.

Zabrániť sexuálnemu zneužívaniu detí možno len zodpovedným prístupom k tomuto problému a najmä vnímavosti všetkých zainteresovaných osôb. Ide o zločin, ktorý nielenže spôsobuje dieťaťu ťažkú psychickú traumu, ale nezriedka končí i jeho smrťou.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk