Rodič je najpovolanejším v tomto smere aj preto, že je prvou autoritou pre dieťa, dôverným človekom.

Tieto informácie poskytujeme nenútene, prirodzene, bez zbytočného vtipkovania, tak ako keď vysvetľujeme, že sa nepatrí vŕtať v nose, že o niečo treba poprosiť a potom poďakovať a podobne. Pohlavie, ako aj spoločenstvo mužov a žien sú prirodzenými danosťami života a preto niet dôvodu ich prehnane tabuizovať, alebo im montovať krídla skreslenej fantázie. Iba na správnej morálnej a citovej báze sa môžu stať pozitívnou stránkou nášho života, i osobného šťastia. To však nevylučuje prirodzené právo mladosti o láske si posnívať.

Začína sa to už vtedy, keď dieťa oboznamujeme s tým, že je chlapčekom, alebo dievčatkom, prezrádzame mu, že prišlo na svet z mamičkinho bruška.

Najúčinnejšou výchovnou metódou v oblasti pohlavného života mladého človeka je láska medzi rodičmi, ich verejne prípustné prejavy nežnosti, vzájomná úcta a pomoc. V negatívnom zmysle to zasa môžu byť neusporiadané rodinné vzťahy, presýtené vzájomnou manželskou neverou, neúctou a podobne.

Výchova k cudnosti, k pohlavnej hanblivosti je súčasťou pohlavnej výchovy, dôležitou i z hľadiska partnerského vzťahu muža a ženy. Obohacuje sexuálnu oblasť človeka, robí ju zaujímavšou a ľudskejšou.

Nejde nám iba o to, aby boli mladí ľudia v pohlavnom spolužití opatrnejší, aby sa vyhli následkom nežiadúceho rodičovstva, ale najmä o to, aby vedeli svoje pohlavé túžby ovládať, aby si vedeli zachovať mravnú čistotu, aby sa jej nezriekali neraz oveľa skôr ako sú dospelými a zodpovednými ľuďmi.