Weber tvrdil, že ani rôzne kolektívity, ani spoločnosť nie sú subjektmi sociálneho konania, nie sú sumou sociálnych konaní jednotlivcov, ktorí sú jedinými subjektmi sociálneho konania.
Keďže sociálne konanie je orientované na iných ľudí a vždy má istý subjektívny zmysel, možno ho pochopiť, a teda vysvetliť. Preto Weberovu sociológiu nazývame chápajúcou sociológiou. Pochopiť nejaké sociálne konanie znamená podľa Webera postihnúť jeho subjektívny zmysel. Vzorom sociálneho konania, s ktorým sa všetky ostatné druhy konania porovnávajú, je účelno-racionálne konanie. Toto konanie Weber pokladá za tzv. ideálny typ konania.
Metódu ideálnych typov Weber rozpracoval ako nástroj vysvetľovania sociálneho konania. Ideálny typ je myšlienkový obraz, ktorý vzniká jednostranným zdôrazňovaním jedného alebo viacerých hľadísk či stránok javov, ktoré sú v skutočnosti rozptýlené. Takýto myšlienkový obraz ukazuje, aký priebeh by malo určité konanie, keby bolo orientované iba účelne a racionálne. Porovnanie ideálneho typu s realitou umožňuje pochopiť a vysvetliť skutočné konanie, vysvetliť, prečo sa odchyľuje od hypotetického ideálneho typu konania atď.
Max Weber svojimi prácami prispel k rozpracovaniu otázok ekonomických, politických a náboženských inštitúcií života spoločnosti a ich vzájomných vzťahov a súvislostí. V priebehu 19. a začiatkom 20. storočia vznikli aj ďalšie sociologické smery. Významné postavenie mala evolucionistická sociológia, nemecká formálna sociológia, rôzne psychologické a naturalistické smery.

Súčasná sociológia

Najvýznamnejšími smermi súčasnej sociológie sú teórie sociálneho konsenzu, teórie sociálneho konfliktu a alternatívna sociológia, nazývaná aj interpretatívna.
Teórie sociálneho konsenzu, ktoré vznikali od štyridsiatych rokov 20. storočia rozvíjaním niektorých Comtových a Durkheimových myšlienok, reprezentuje predovšetkým štruktúrny funkcionalizmus, dominujúci teórii päťdesiatych a šesťdesiatych rokov. Táto teória usporiadania spoločnosti zdôrazňuje, že jednota, integrovanosť spoločnosti je založená na tom, že členovia spoločnosti zhodne uznávajú základné hodnoty, ďalej poukazuje na závislosť častí od spoločenského celku, význam vnútornej rovnováhy pre fungovanie spoločnosti a harmonickú sebareguláciu ako cieľový stav spoločnosti. Východiskovým pojmom je pojem funkcia. Každá časť spoločnosti, každý sociálny jav plní v spoločnosti svoju funkciu, je funkčne spätý s ostatnými javmi a spolu s nimi plní svoju úlohu vo fungovaní spoločnosti. Spätosť a vzájomnú závislosť častí a celku spoločnosti vyjadruje termín sociálny systém.
Teórie sociálneho konfliktu vznikali od päťdesiatych rokov ako kritická reakcia časti sociológov na jednostrannosť štruktúrneho funkcionalizmu.