Radičová to odôvodňuje predovšetkým ich stratifikačnou vykorenenosťou. Rómovia podľa nej totiž neboli počas transformácie v roku 1989 zapojený ani do jednej z dvoch stratifikačných pyramíd bývalého režimu: vzhľadom na svoju nízku kvalifikovanosť a nízku vzdelanosť neboli formálne funkčne zaradení v zamestnaní a neboli ani zaradení v istých sociálnych sieťach. Tak sa znásobila hĺbka chudoby, do ktorej po roku 1989 padli. Následne vznikli podľa I. Radičovej dva výrazné javy. Prvý z nich odkazuje na tzv. znásobenú marginalizáciu, keď Rómovia žijú segregovaní na marginalizovanom území. Vytvára sa uzatvorené spoločenstvo s homogenizovanou štruktúrou, kde sa presadzuje len jeden vzorec sociálneho správania sa a jedna životná stratégia. Vzniká fenomén, ktorý sa zvykne nazývať aj kultúrou chudoby. I. Radičová hovorí o fenoméne znásobenej kultúrnej závislosti, ktorá sa navonok prejavuje výraznou pasivitou, rezignáciou, apatiou a i agresivitou. Tu už typické črty underclass presahujú znaky rómskej etnicity. Obidva spomenuté javy stabilizujú tzv. cyklus absolútnej chudoby a podmieňujú pascu nezamestnanosti, z ktorej sa Rómovia nedokážu využitím svojho súčasného potenciálu dostať. Stávajú sa závislými na dávkach sociálnej pomoci na dávkach sociálnej pomoci poskytovanými inštitúciami štátnej sociálnej politiky. Výsledkom je extrémne vysoká dlhodobá nezamestnanosť, pričom dochádza k intergeneračnému reprodukovaniu tohto stavu. Nerovnosť šancí Rómov je teda dôsledkom nahromadených hendikepov: hendikepu historického postavenia v spoločnosti spolu s verejnou politikou zameranou na rómsku menšinu, hendikepu nezaradenosti do stratifikačných pyramíd a hendikepu nepripravenosti samotných Rómov na transformáciu. záver
Ako sme ukázali, tzv. rómsky problém chudoby je nutné od začiatku považovať za problém sociálneho vylúčenia a nie problém etnicity. Tento problém rovnako neznesie generalizáciu - nie je problémom všetkých Rómov. Najhendikepovanejšou časťou rómskej populácie sú totiž hlavne segregovaní Rómovia.