1.Postavenie vlády v sústave štátnych orgánov

Ústavné zakotvenie vlády je v šiestej hlave- výkonná moc ústavy Slovenskej republiky- články 108 až 123.Veľká časť jej právomoci sa uplatňuje vo vzájomných vzťahoch k Národnej rade SR a prezidentovi. Preto i ustanoveniach o týchto orgánoch sa nachádzajú práva a povinnosti vlády. Vláda Slovenskej republiky je ústavne definovaná ako najvyšší orgán výkonnej moci. V označení výkonný sa prejavuje najvšeobecnejšia charakteristika činnosti vlády, jej úloh i spôsobu práce. Vláda je povinná zabezpečovať plnenie zákonov prijatých národnou radou, uskutočňuje plnenie štátneho rozpočtu a ďalších zasadených opatrení pri zabezpečovaní hospodárskej politiky štátu. Vo všetkých spomenutých veciach je povinná vláda podávať národnej rade návrhy opatrení. Najširším dokumentom programu činnosti vlády je Programové vyhlásenie, ktoré schvaľuje a kontroluje národná rada. Vláda musí mať po celé obdobie dôveru národnej rady. 2.Zloženie, ustanovovanie a ústavná zodpovednosť vlády.

Vláda Slovenskej republiky je kolegiálnym orgánom. Podľa čl. 109 ústavy sa skladá z predsedu, podpredsedov a ministrov. Počet členov vlády nie je ústavne stanovený. Čiastočne určujúcim hľadiskom je počet ministrov, ktorí stoja v čele jednotlivých rezortov. V súčasnosti je v Slovenskej republike 14 ministerstiev v čele ktorých stoja členovia vlády – ministri. Počet podpredsedov vlády nie je určený. Ústava stanovuje inkompatibilitu / nezlúčiteľnosť / funkcie člena vlády z výkonom poslaneckej alebo sudcovskej funkcie člena vlády z výkonom poslaneckej alebo sudcovskej funkcie. V praxi to znamená, že dňom vzniku členstva vo vláde, prestáva /na dobu svojej vládnej funkcie/ vykonávať poslanecký mandát, alebo sudcovskú funkciu. Člen vlády musí mať postavenie, ktoré mu umožňuje vykonávať funkciu bez vplyvov na prípadné svoje ďalšie finančné záujmy. Preto podľa ústavy nesmie vykonávať inú platenú funkciu, povolanie alebo podnikateľskú činnosť a nesmie byť členom orgánu právnickej osoby, ktorá vykonáva podnikateľskú činnosť. Vznik novej vlády najčastejšie vychádza z výsledkov volieb. Ústava stanovuje povinnosť vlády podať demisiu po ustanovujúcej schôdzi novozvolenej Národnej rady SR. Ústava určuje postup pri menovaní vlády. Prezident najprv menuje predsedu vlády. Všeobecnou ústavnou podmienkou je že za predsedu vlády môže byť vymenovaný každý občan SR, ktorý je voliteľný do národnej rady.

V skutočnosti však prezident musí vychádzať z výsledkov parlamentných volieb. Predsedu vlády volieb. Predsedu vlády vyberie na základe návrhu najsilnejšej strany, ktorá zvíťazila vo voľbách alebo na základe dohody parlamentných strán, ktoré chcú vytvoriť vládnu koalíciu a získať parlamentnú väčšinu. Na návrh predsedu vlády vymenúva prezident ďalších členov vlády. Prezident okrem menovania určitej osoby za člena vlády má aj ďalšiu ústavnú právomoc - poveruje členov vlády riadením určitého ministerstva, prípadne funkciou podpredsedu vlády. Pri svojom menovaní skladajú členovia vlády sľub v ktorom sa zaväzujú byť verní Slovenskej republike a záujmom jej ľudu ako aj dodržiavať zákony a uvádzať ich do života /čl. 112 ústavy/. Vláda a jej členovia začínajú vykonávať svoje funkcie ihneď po menovaní prezidentom. Vyplýva to tiež z čl. 117 ústavy, keď vláda, ktorá podala demisiu vykonáva svoju funkciu do menovania novej vlády. Menovanie vlády prezidentom však nepostačuje na to, aby mohla podľa ústavy po celé volebné obdobie národnej rady vykonávať svoje funkcie. Vláda je povinná do 30 dní po svojom menovaní predstúpiť pred národnú radu, predložiť jej svoj program a požiadať ju o vyslovenie dôvery /čl.113 ústavy, porovnaj tiež čl. 102 písm. d//. Vláda je teda za výkon svojej funkcie plne zodpovedná Národnej rade SR. Zodpovednosť znamená, že musí mať neustále dôveru národnej rady. Vláda musí skladať účty zo svojej činnosti, najmä informovaním o plnení svojho programu. Taktiež poslanci národnej rady majú právo interpelovať členov vlády a orgány národnej rady si môžu kedykoľvek pozvať člena vlády na svoje schôdze /čl. 80 a 85 ústavy/. Ústava ako poistku zodpovednosti vlády a jej členov vo vzťahu k národnej rade zakotvuje inštitút nedôvery. Návrh na vyslovenie nedôvery vláde alebo jej členovi je povinná národná rada prerokovať vtedy, ak to navrhne najmenej pätina jej poslancov. Na vyslovenie nedôvery vláde alebo jej členovi je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých poslancov. V tomto prípade prezident vládu alebo jej člena odvolá. Vláda, aby mohla úspešne vykonávať svoju funkciu, musí mať stále počas svojho funkčného obdobia dôveru národnej rady. Prerokovanie dôvery vláde sa uskutočňuje v národnej rade z iniciatívy vlády a nie poslancov národnej rady. Vláda je povinná požiadať o vyslovenie dôvery vždy po nástupe do svojej funkcie. Vláda tiež môže spojiť hlasovanie o prijatí niektorého zákona súčasne s hlasovaním o dôvere vláde, a tiež i inak kedykoľvek môže požiadať národnú radu o vyslovenie dôvery.

Je to najmä z toho dôvodu, že ak by národná rada sústavne neschvaľovala návrhy zákonov, alebo iné opatrenia navrhnuté vládou, bola by vlastne znemožnená jej činnosť a vláda by nemohla plniť svoj program. Ak by národná rada zamietla návrh vlády na vyslovenie dôvery, prezident vládu odvolá. V tejto súvislosti je treba pripomenúť rozdiel v hlasovaní o nedôvere a dôvere vláde. Pokiaľ na vyslovenie nedôvery vláde sa musí dosiahnúť súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov, ak je národná rada schopná uznášať sa. O vyslovenie dôvery môže požiadať len celá vláda. Jednotlivý člen vlády, ak nechce ďalej vykonávať svoju funkciu môže podať demisiu prezidentovi. Prezident nie je povinný demisiu prijať. Ak demisiu nepríjme, stáva sa právne neúčinná a príslušný člen vlády vykonáva svoju funkciu aj naďalej bez prerušenia.
Ak príjme prezident demisiu člena vlády, zároveň určí, ktorý z členov vlády bude dočasne spravovať jeho veci. Ak podá demisiu predseda vlády, je povinná podľa ústavy podať demisiu celá vláda. Členstvo vo vláde okrem uvedených spôsobov – dôvery, nedôvery, demisie, sa končí tiež tým, že návrh na odvolanie člena vlády podá predseda vlády. Odvolanie predsedu vlády má za následok vždy odstúpenie celej vlády.

Pôsobnosť vlády

Pôsobnosť vlády tvorí súhrn jej právomocí. Tieto sú vypočítané v čl. 119 ústavy ako veci, ktoré rozhoduje vláda v zbore, to znamená, vláda ako celok. Z povahy vlády ako výkonného orgánu a súčasne najvyššieho orgánu štátnej správy však vyplýva, že prerokúva oveľa väčšie množstvo záležitostí so všetkých oblastí štátu. Pripravuje návrhy na rokovanie národnej rady, usmerňuje prostredníctvom orgánov štátnej správy plnenie zákonov a ďalších opatrení, stanovením množstva každodenných úloh pre tieto orgány. V zahranično-politickej oblasti vláda navrhuje zásady zahraničnej politiky SR, zásady vzťahov k iným štátom a medzinárodným organizáciám, zúčastňuje sa na činnosti medzinárodných organizácií, dojednáva medzinárodné zmluvy, dáva súhlas k zriaďovaniu zastupiteľských úradov v cudzích štátoch, navrhuje zástupcov SR na diplomatické funkcie a rozhoduje o ďalších otázkach.
V oblasti bezpečnosti štátu schvaľuje vláda bezpečnostnú doktrínu SR, zameranie práce policajného zboru, prijíma opatrenia k zabezpečeniu činnosti spravodajských služieb, prerokúva informácie o bezpečnostnej situácii a ďalšie otázky podľa potreby.
Najdôležitejšie otázky rozhoduje vláda ako celok. Toto rozhodovanie považuje ústava za najdôležitejšie a označuje ho ako rozhodovanie vlády v zbore.
Vláda je schopná uznášať sa, ak je prítomná nadpolovičná väčšina jej členov.

Na prijatie uznesenia vlády je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých členov vlády. Ústava v čl. 119 vymenúva otázky, o ktorých je vláda povinná rozhodovať v zbore. Na prvom mieste je legislatívna oblasť. Vláda schvaľuje návrhy zákonov, ktoré ako subjekt zákonodárnej iniciatívy predkladá národnej rade, nariadenia vlády, ktoré vláda vydáva na vykonanie zákona, rozhoduje o medzinárodných zmluvách Slovenskej republiky a tiež o podaní návrhu zákona alebo iného závažného opatrenia na verejnú diskusiu. Samostatnou oblasťou, kde vláda prijíma závažné rozhodnutia, sú hospodárske otázky. Ústava ponecháva tiež na úvahe samotnej vlády, ktoré ďalšie dôležité otázky bude rozhodovať v zbore, keď stanovuje, že to sú zásadné otázky vnútornej a zahraničnej politiky. Vláda rozhoduje tiež o udelení amnestie vo veciach priestupkov /prezident o trestných činoch/. Vláda menuje dôležitých štátnych funkcionárov. Akty vlády sú predovšetkým uznesenia. Uzneseniami sa schvaľujú medzinárodné zmluvy, štatúty ministerstiev a ďalších ústredných orgánov štátnej správy, menujú a odvolávajú funkcionári patriaci do pôsobností
Vlády. Uzneseniami sa schvaľujú návrhy zákonov a ďalších opatrení, ktoré sa predkladajú národnej rade, a prezidentovi.
Okrem uznesení vlády, môže na vykonanie zákona a v jeho medziach vydávať vláda nariadenia. Nariadenie vlády je všeobecne závažným právnym predpisom, je súčasťou prameňov práva a publikuje sa v Zbierke zákonov. Článok 120 ústavy obsahuje generálne ústavné splnomocnenie pre vládu. To znamená, že vláda k vykonaniu akéhokoľvek zákona môže vydať nariadenie.
Keďže ústava stanovuje povinnosť rozhodovať len o niektorých otázkach v zbore, pri množstve úloh vlády nevylučuje ani iné formy rozhodovania. Pdreto vláda si zriadila predsedníctvo vlády, ktoré ako orgán vlády rozhoduje operatívne úlohy, pripravuje zasadnutia vlády a rokuje o ďalších bežných otázkach. Okrem Legislatívnej rady si vláda zriaďuje podľa potreby rôzne poradné orgány. Ide predovšetkým o prípravu rozhodovania vlády v otázkach, ktoré spadajú do pôsobnosti viacerých členov vlády, ako sú napríklad ekonomické problémy, veci územného členenia a celkovej organizácie štátnej správy, otázky národností a ďalšie. Úlohy spojené s odborným, organizačným a technickým zabezpečením činnosti vlády a jej orgánov plní Úrad vlády Slovenskej republiky /má tiež postavenie ústredného orgánu štátnej správy /. Na čele úradu je vedúci, ktorého menuje a odvoláva vláda. Jeho činnosť riadi predseda vlády.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Ústavné právo vlády