Právo

Objektívne právo, právo v normatívnom zmysle, môžeme charakterizovať ako súhrn právnych noriem ako všeobecne záväzných pravidiel správania stanovených či uznaných štátom.

Platné právo je právo prijímané a vyjadrené štátom v určenej forme označovanej ako pramene práva. Teda prameňom práva sú také právne normy, ktoré boli prijaté kompetentnými orgánmi spôsobom a s formou, ktorú štát určil ako záväznú.

V historickom vývine sa vyskytli štyri druhy prameňov práva:
a) normatívne právne akty
b) právne obyčaje (obyčajové právo)
c) súdne a správne precedensy
d) normatívne zmluvy
Normatívne právne akty sú také výsledky činnosti štátnych orgánov, ktoré obsahujú právne normy (t.j. všeobecné záväzné pravidlá správania). Najdôležitejším druhom normatívnych právnych aktov sú zákony prijímané najvyšším orgánom štátnej moci.

Obyčajové právo sa môže stať prameňom práva, ak sa obyčaj uplatňuje dlhý čas, ak ju možno obsahovo čo najpresnejšie identifikovať a ak ju štátne orgány akceptujú pri aplikácii a jej zachovávanie vynucujú štátnym donútením.

Precedensy ako prameň práva predstavujú individuálne právne akty (súdne alebo administratívne rozhodnutia), ktorými sa riešia doteraz právnymi normami neupravené prípady a ktoré sa stávajú podkladom pre budúce rozhodovanie prípadov rovnakého druhu.

Normatívne zmluvy majú povahu prameňov práva, ak ide o také zmluvy, ktorých ustanovenia (alebo aspoň časť) majú všeobecný charakter a záväzne upravujú celú skupinu právnych vzťahov rovnakého druhu a bližšie neurčeného počtu.


Právo je najtesnejšie spojené so štátom, čo charakterizujú jeho tri znaky.
1. osobitná štátom uznaná forma
2. monizmus
3. štátne donútenie
Monizmus práva vyjadruje skutočnosť, že v spoločnosti je len jedno právo platiace na všetkých jeho obyvateľov bez ohľadu na miesto pobytu. Za dodržaním práva stojí štátna moc, štátne donútenie. Základne funkcie práva charakterizujú podstatu jeho pôsobenia na spoločenské vzťahy, určujú, v čom spočíva jeho potrebnosť pre organizovanú spoločnosť.

Organizačná funkcia práva spočíva v zavádzaní a regulovaní poriadku a celkovej organizovanosti v spoločenských vzťahoch. Vytvára vo vzťahoch medzi ľuďmi a inštitúciami priestor na korektné vzájomné správanie sa.

Ochranná funkcia práva spočíva najmä vo vytváraní prostredia právnej istoty.

Nástrojom tejto funkcie sú predovšetkým právne normy, ktoré ukladajú občanom i inštitúciám určité povinnosti, garantujú ich rôzne práva, zakazujú spoločensky neprístupné správanie sa. Právo v tejto funkcii garantuje morálne a politické hodnoty spoločnosti.

Výchovná funkcia práva spočíva jednak v preventívnom pôsobení sankcií vo vzťahu k adresátom práva, vedie ich ku zachovávaniu práva, k poriadku a z druhej strany prispieva k rozvoju právnej kultúry. Typy právnych kultúr

Z európskeho pohľadu sa rôzne právne kultúry klasifikujú do troch základných typov:
a) kontinentálno-európsky,
b) anglo-americký
c) náboženský alebo tradičný

Kontinentálno-európsky typ právnej kultúry

Tento typ právnej kultúry sa vytvoril na základe recepcie rímskeho práva. Charakterizuje ho tzv. písane právo (lex scripta), ktoré tvoria štátne orgány splnomocnené na to ústavou štátu. Ostatné pramene práva sú len pramene subsidiárne.



Anglo-americký typ právnej kultúry

Pôvodný názov tejto právnej kultúry, ktorá vznikla v Anglicku bol Common Law a v dôsledku kolonizácie sa rozšíril do ďalších štátov. Sudca v ňom právo nielen nachádza, ale aj tvorí. Základným prameňom práva je precedens.


Právny systém

Právny systém každého štátu tvorí súhrn právnych noriem – pravidiel spávania sa v určitých podmienkach a situáciách. Pri ich porušovaní alebo nerešpektovaní štát siaha k ich vynucovaniu. Právne normy vzájomne vytvárajú systém vzťahov (hierarchických a horizontálnych väzieb). Sú zároveň prepojené aj na prvky sociálneho systému. Tieto pravidlá sú zhrnuté vo väčších celkoch – právnych predpisoch (zákony, nariadenia, vyhlášky), ktoré sa týkajú vymedzenej skupiny spoločenských vzťahov.

Právne predpisy

Právny predpis, čiže normatívny právny akt ako súčasť platného práva, je výsledkom právotvornej činnosti príslušného kompetentného orgánu, formálnym a všeobecne záväzným dokumentom, ktorý vyjadruje obsah právnych noriem.

Hlavnými atribútmi právnych predpisov sú:
a) nomatívnosť – jednoznačné vymedzenie pravidiel správania sa subjektov, na ktoré sa vyťahuje zvyčajne formou príkazov, zákazov alebo dovolenia.
b) záväznosť – vyplýva z jej platnosti a účinnosti
c) všeobecnosť – sa týka tak subjektov, na ktoré sa vzťahuje (napr. dôchodcov, podnikateľov, študentov a pod.), ako aj vecí, ktoré upravuje (predmetu úpravy).
d) štátne donútenie – smeruje k ochrane jednotlivca a spoločnosti pred dôsledkami porušovania práva. Nepriame donútenie využíva preventívne formy pôsobenia, aby príslušné subjekty si právom uložené povinnosti plnili.

Priame donútenie uskutočňujú štátne orgány, zväčša súdy.


Právne vzťahy

Právo ako súhrn právnych noriem sa realizuje predovšetkým prostredníctvom právnych vzťahov. Právne vzťahy sú spoločenské vzťahy upravené právnymi normami. Tieto právne normy určujú možné subjekty právneho vzťahu, ich práva aj povinnosti, ako aj právne skutočnosti, na základe ktorých tieto právne vzťahy vznikajú, menia sa, prípadne zanikajú.

Právne udalosti sú také skutočnosti, ktoré vznikajú nezávisle od vôle ľudí, teda objektívne a, s ktorými právo spája právne následky v podobe vzniku, zmeny alebo zániku právnych vzťahov. Napríklad smrť, živelná pohroma, narodenie, nezamestnanosť, plynutie času a pod. S narodením je okrem iných následkov spojený aj vznik právneho vzťahu rodič – dieťa. Smrťou tento vzťah zaniká. Smrť má za následok aj skončenie pracovného pomeru, manželstva, zakladá vzťah dedenia.

Ak sa právny vzťah vytvorí, má svoju štruktúru, ktorú tvoria nasledovné prvky:
a) subjekty
b) objekt
c) obsah

Subjektom (účastníkom) právneho vzťahu je ten, komu z daného právneho vzťahu vyplývajú práva a povinnosti, sú to osoby, ktoré právo uznáva za osoby v právnom zmysle. To znamená, že im priznáva právnu subjektivitu. Subjektami právnych vzťahov sa môže stať štát, štátne orgány, právnické a fyzické osoby (občania).

Objektom právneho vzťahu sú hodnoty, ku ktorým smeruje správanie subjektov právneho vzťahu, teda to, v záujme čoho subjekty do vzťahu vstupovali. Môže ísť o výsledky duševnej činnosti, veci, práva, správanie a pod.

Obsah právneho vzťahu môžeme označiť, ako práva a povinnosti, ktoré vyplývajú z právneho vzťahu pre jeho subjekty. Napríklad obsahom rodičovského vzťahu je právo a povinnosť rodiča dieťa vychovávať, vyživovať, spravovať veci, zastupovať, ale aj právo dieťaťa na výživu a výchovu.


Základné odvetvia práva

1. Verejné právo
2. Súkromné právo

Verejné právo
a) Vzťahy nadriadenosti a podriadenosti medzi subjektami
b) Prioritná ochrana verejných, skupinových záujmov
c) Realizácia noriem z úradnej povinnosti
d) Právne normy majú prevažne imperatívny (príkazy, zákazy) charakter
Súkromné právo
a) Vzťahy rovnosti medzi subjektami
b) Ochrana súkromných záujmov
c) Realizácia noriem na základe podnetov zainteresovaných subjektov
d) Prevládajú normy permisívneho charakteru


Verejné právo SR
1. Štátne (ústavné) právo. Jeho predmetom sú najvýznamnejšie spoločenské vzťahy, upravené v systéme právnych noriem najvyššej právnej sily – v Ústave SR a v ústavných zákonoch
2. Správne (administratívne) právo. Upravuje spoločenské vzťahy, ktoré vznikajú pri výkone verejnej správy. .

Správne právo slúži k ochrane verejných záujmov, upravuje vzťahy medzi hierarchicky podriadenými subjektami, upravuje vzťahy spojené s organizáciou a činnosťou verejnej správy, teda výkonných orgánov štátu, ako aj neštátnych verejnoprávnych organizácii, teda orgánov územnej a záujmovej samosprávy.
3. Finančné právo. Vyčlenilo sa zo správneho práva. Upravuje podmienky hospodárenia štátu a verejné finančné vzťahy. Charakterizuje ho skutočnosť, že subjektom upravovaných finančnoprávnych vzťahov je vždy štát, resp. štátny orgán. 4. Právo sociálneho zabezpečenia. Upravuje širokú varietu právnych vzťahov, prostredníctvom ktorých sa zabezpečujú ústavné sociálne práva občanov. Upravuje vzťahy a právne postavenie inštitúcií, ktoré zmierňujú a odstraňujú následky sociálnych udalostí, v ktorých sa ľudia môžu ocitnúť a ktoré sú upravené právnymi aktmi.
5. Trestné právo. Určuje, ktoré spoločensky škodlivé činy sú trestné a stanovuje tresty za ich spáchanie.
6. Medzinárodné právo verejné. Je súčasťou vnútroštátneho právneho poriadku. Vymedzuje ako súbor právnych predpisov, ktoré upravujú vzťahy medzi štátmi, ich vzťahy k medzinárodným organizáciám, vzájomné vzťahy medzi medzinárodnými organizáciami a niektoré vzťahy jednotlivcov k štátu.


Súkromné právo SR
1. Občianske právo. Je základným a určujúcim prvkom celého systému súkromného práva. Predmetom jeho právnej úpravy sú občianskoprávne vzťahy, ktoré sú majetkovými vzťahmi fyzických a právnických osôb, ako aj majetkové vzťahy medzi týmito osobami a štátom a vzťahy vyplývajúce z práva na ochranu osôb. 2. Rodinne právo. Upravuje vzťahy vznikajúce v rodine, t.j. založené manželstvom alebo na základe príbuzenstva. Sú to vzťahy medzi manželmi, rodičmi a deťmi a ich prostredníctvom aj medzi ostatnými príbuznými, najmä medzi starými rodičmi a deťmi a čiastočne aj medzi súrodencami. Okrem toho reguluje aj vzťahy náhradnej rodinnej výchovy individuálnej, ako aj osvojenie, pestúnska starostlivosť a zverenie dieťaťa do výchovy iného občana alebo rodiča.
3. Obchodné právo. Upravuje spoločenské vzťahy, ktoré vznikajú pri podnikaní a v oblasti ekonomiky, predovšetkým právne postavenie podnikateľov, obchodno-záväzkové vzťahy, ako aj ďalšie vzťahy súvisiace s podnikaním. Obchodné právo je previazané s občianskym právom.
4. Pracovné právo. Upravuje spoločenské vzťahy, ktoré vznikajú na základe občanov pri výkone závislej práce, t.j. práce pre iného a nie pre seba. Sú to predovšetkým pracovnoprávne vzťahy, pri ktorých fyzická osoba zamestnanec prepožičiava svoju pracovnú silu zamestnávateľovi, ktorý môže mať postavenie fyzickej, ale aj právnickej osoby. Obvykle ide o pracovný pomer alebo vzťahy založené na dohodách o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, pracovné podmienky, mzda a náhrada mzdy atď.
5. Medzinárodné právo súkromné.

Je súčasťou vnútroštátneho poriadku, pričom jeho právne normy sa v jednotlivých štátoch líšia. Upravuje vzťahy slovenských občanov k cudzine v oblasti práva občianskeho, rodinného, dedičského, ako aj vzťahy slovenských podnikov k cudzozemským organizáciám v oblasti medzinárodného obchodného styku. Ide o riešenie problémov kolízie práva domáceho a cudzieho, keď súd musí najskôr rozhodnúť otázku, podľa ktorého práva má daný právny vzťah posudzovať.
Právo


Objektívne právo, právo v normatívnom zmysle, môžeme charakterizovať ako súhrn právnych noriem ako všeobecne záväzných pravidiel správania stanovených či uznaných štátom.

Platné právo je právo prijímané a vyjadrené štátom v určenej forme označovanej ako pramene práva. Teda prameňom práva sú také právne normy, ktoré boli prijaté kompetentnými orgánmi spôsobom a s formou, ktorú štát určil ako záväznú.

V historickom vývine sa vyskytli štyri druhy prameňov práva:
a) normatívne právne akty
b) právne obyčaje (obyčajové právo)
c) súdne a správne precedensy
d) normatívne zmluvy
Normatívne právne akty sú také výsledky činnosti štátnych orgánov, ktoré obsahujú právne normy (t.j. všeobecné záväzné pravidlá správania). Najdôležitejším druhom normatívnych právnych aktov sú zákony prijímané najvyšším orgánom štátnej moci.

Obyčajové právo sa môže stať prameňom práva, ak sa obyčaj uplatňuje dlhý čas, ak ju možno obsahovo čo najpresnejšie identifikovať a ak ju štátne orgány akceptujú pri aplikácii a jej zachovávanie vynucujú štátnym donútením.

Precedensy ako prameň práva predstavujú individuálne právne akty (súdne alebo administratívne rozhodnutia), ktorými sa riešia doteraz právnymi normami neupravené prípady a ktoré sa stávajú podkladom pre budúce rozhodovanie prípadov rovnakého druhu.

Normatívne zmluvy majú povahu prameňov práva, ak ide o také zmluvy, ktorých ustanovenia (alebo aspoň časť) majú všeobecný charakter a záväzne upravujú celú skupinu právnych vzťahov rovnakého druhu a bližšie neurčeného počtu.


Právo je najtesnejšie spojené so štátom, čo charakterizujú jeho tri znaky.
1. osobitná štátom uznaná forma
2. monizmus
3. štátne donútenie
Monizmus práva vyjadruje skutočnosť, že v spoločnosti je len jedno právo platiace na všetkých jeho obyvateľov bez ohľadu na miesto pobytu. Za dodržaním práva stojí štátna moc, štátne donútenie.

Základne funkcie práva charakterizujú podstatu jeho pôsobenia na spoločenské vzťahy, určujú, v čom spočíva jeho potrebnosť pre organizovanú spoločnosť.

Organizačná funkcia práva spočíva v zavádzaní a regulovaní poriadku a celkovej organizovanosti v spoločenských vzťahoch. Vytvára vo vzťahoch medzi ľuďmi a inštitúciami priestor na korektné vzájomné správanie sa.

Ochranná funkcia práva spočíva najmä vo vytváraní prostredia právnej istoty. Nástrojom tejto funkcie sú predovšetkým právne normy, ktoré ukladajú občanom i inštitúciám určité povinnosti, garantujú ich rôzne práva, zakazujú spoločensky neprístupné správanie sa. Právo v tejto funkcii garantuje morálne a politické hodnoty spoločnosti.

Výchovná funkcia práva spočíva jednak v preventívnom pôsobení sankcií vo vzťahu k adresátom práva, vedie ich ku zachovávaniu práva, k poriadku a z druhej strany prispieva k rozvoju právnej kultúry. Typy právnych kultúr

Z európskeho pohľadu sa rôzne právne kultúry klasifikujú do troch základných typov:
a) kontinentálno-európsky,
b) anglo-americký
c) náboženský alebo tradičný

Kontinentálno-európsky typ právnej kultúry

Tento typ právnej kultúry sa vytvoril na základe recepcie rímskeho práva. Charakterizuje ho tzv. písane právo (lex scripta), ktoré tvoria štátne orgány splnomocnené na to ústavou štátu. Ostatné pramene práva sú len pramene subsidiárne.



Anglo-americký typ právnej kultúry

Pôvodný názov tejto právnej kultúry, ktorá vznikla v Anglicku bol Common Law a v dôsledku kolonizácie sa rozšíril do ďalších štátov. Sudca v ňom právo nielen nachádza, ale aj tvorí. Základným prameňom práva je precedens.


Právny systém

Právny systém každého štátu tvorí súhrn právnych noriem – pravidiel spávania sa v určitých podmienkach a situáciách. Pri ich porušovaní alebo nerešpektovaní štát siaha k ich vynucovaniu. Právne normy vzájomne vytvárajú systém vzťahov (hierarchických a horizontálnych väzieb). Sú zároveň prepojené aj na prvky sociálneho systému. Tieto pravidlá sú zhrnuté vo väčších celkoch – právnych predpisoch (zákony, nariadenia, vyhlášky), ktoré sa týkajú vymedzenej skupiny spoločenských vzťahov.

Právne predpisy

Právny predpis, čiže normatívny právny akt ako súčasť platného práva, je výsledkom právotvornej činnosti príslušného kompetentného orgánu, formálnym a všeobecne záväzným dokumentom, ktorý vyjadruje obsah právnych noriem.

Hlavnými atribútmi právnych predpisov sú:
a) nomatívnosť – jednoznačné vymedzenie pravidiel správania sa subjektov, na ktoré sa vyťahuje zvyčajne formou príkazov, zákazov alebo dovolenia.
b) záväznosť – vyplýva z jej platnosti a účinnosti
c) všeobecnosť – sa týka tak subjektov, na ktoré sa vzťahuje (napr.

dôchodcov, podnikateľov, študentov a pod.), ako aj vecí, ktoré upravuje (predmetu úpravy).
d) štátne donútenie – smeruje k ochrane jednotlivca a spoločnosti pred dôsledkami porušovania práva. Nepriame donútenie využíva preventívne formy pôsobenia, aby príslušné subjekty si právom uložené povinnosti plnili. Priame donútenie uskutočňujú štátne orgány, zväčša súdy.


Právne vzťahy

Právo ako súhrn právnych noriem sa realizuje predovšetkým prostredníctvom právnych vzťahov. Právne vzťahy sú spoločenské vzťahy upravené právnymi normami. Tieto právne normy určujú možné subjekty právneho vzťahu, ich práva aj povinnosti, ako aj právne skutočnosti, na základe ktorých tieto právne vzťahy vznikajú, menia sa, prípadne zanikajú.

Právne udalosti sú také skutočnosti, ktoré vznikajú nezávisle od vôle ľudí, teda objektívne a, s ktorými právo spája právne následky v podobe vzniku, zmeny alebo zániku právnych vzťahov. Napríklad smrť, živelná pohroma, narodenie, nezamestnanosť, plynutie času a pod. S narodením je okrem iných následkov spojený aj vznik právneho vzťahu rodič – dieťa. Smrťou tento vzťah zaniká. Smrť má za následok aj skončenie pracovného pomeru, manželstva, zakladá vzťah dedenia.

Ak sa právny vzťah vytvorí, má svoju štruktúru, ktorú tvoria nasledovné prvky:
a) subjekty
b) objekt
c) obsah

Subjektom (účastníkom) právneho vzťahu je ten, komu z daného právneho vzťahu vyplývajú práva a povinnosti, sú to osoby, ktoré právo uznáva za osoby v právnom zmysle. To znamená, že im priznáva právnu subjektivitu. Subjektami právnych vzťahov sa môže stať štát, štátne orgány, právnické a fyzické osoby (občania).

Objektom právneho vzťahu sú hodnoty, ku ktorým smeruje správanie subjektov právneho vzťahu, teda to, v záujme čoho subjekty do vzťahu vstupovali. Môže ísť o výsledky duševnej činnosti, veci, práva, správanie a pod.

Obsah právneho vzťahu môžeme označiť, ako práva a povinnosti, ktoré vyplývajú z právneho vzťahu pre jeho subjekty.

Napríklad obsahom rodičovského vzťahu je právo a povinnosť rodiča dieťa vychovávať, vyživovať, spravovať veci, zastupovať, ale aj právo dieťaťa na výživu a výchovu.


Základné odvetvia práva

1. Verejné právo
2. Súkromné právo

Verejné právo
a) Vzťahy nadriadenosti a podriadenosti medzi subjektami
b) Prioritná ochrana verejných, skupinových záujmov
c) Realizácia noriem z úradnej povinnosti
d) Právne normy majú prevažne imperatívny (príkazy, zákazy) charakter
Súkromné právo
a) Vzťahy rovnosti medzi subjektami
b) Ochrana súkromných záujmov
c) Realizácia noriem na základe podnetov zainteresovaných subjektov
d) Prevládajú normy permisívneho charakteru


Verejné právo SR
1. Štátne (ústavné) právo. Jeho predmetom sú najvýznamnejšie spoločenské vzťahy, upravené v systéme právnych noriem najvyššej právnej sily – v Ústave SR a v ústavných zákonoch
2. Správne (administratívne) právo. Upravuje spoločenské vzťahy, ktoré vznikajú pri výkone verejnej správy. . Správne právo slúži k ochrane verejných záujmov, upravuje vzťahy medzi hierarchicky podriadenými subjektami, upravuje vzťahy spojené s organizáciou a činnosťou verejnej správy, teda výkonných orgánov štátu, ako aj neštátnych verejnoprávnych organizácii, teda orgánov územnej a záujmovej samosprávy.
3. Finančné právo. Vyčlenilo sa zo správneho práva. Upravuje podmienky hospodárenia štátu a verejné finančné vzťahy. Charakterizuje ho skutočnosť, že subjektom upravovaných finančnoprávnych vzťahov je vždy štát, resp. štátny orgán. 4. Právo sociálneho zabezpečenia. Upravuje širokú varietu právnych vzťahov, prostredníctvom ktorých sa zabezpečujú ústavné sociálne práva občanov. Upravuje vzťahy a právne postavenie inštitúcií, ktoré zmierňujú a odstraňujú následky sociálnych udalostí, v ktorých sa ľudia môžu ocitnúť a ktoré sú upravené právnymi aktmi.
5. Trestné právo. Určuje, ktoré spoločensky škodlivé činy sú trestné a stanovuje tresty za ich spáchanie.
6. Medzinárodné právo verejné. Je súčasťou vnútroštátneho právneho poriadku. Vymedzuje ako súbor právnych predpisov, ktoré upravujú vzťahy medzi štátmi, ich vzťahy k medzinárodným organizáciám, vzájomné vzťahy medzi medzinárodnými organizáciami a niektoré vzťahy jednotlivcov k štátu.


Súkromné právo SR
1. Občianske právo. Je základným a určujúcim prvkom celého systému súkromného práva. Predmetom jeho právnej úpravy sú občianskoprávne vzťahy, ktoré sú majetkovými vzťahmi fyzických a právnických osôb, ako aj majetkové vzťahy medzi týmito osobami a štátom a vzťahy vyplývajúce z práva na ochranu osôb. 2. Rodinne právo. Upravuje vzťahy vznikajúce v rodine, t.j. založené manželstvom alebo na základe príbuzenstva. Sú to vzťahy medzi manželmi, rodičmi a deťmi a ich prostredníctvom aj medzi ostatnými príbuznými, najmä medzi starými rodičmi a deťmi a čiastočne aj medzi súrodencami. Okrem toho reguluje aj vzťahy náhradnej rodinnej výchovy individuálnej, ako aj osvojenie, pestúnska starostlivosť a zverenie dieťaťa do výchovy iného občana alebo rodiča.
3. Obchodné právo.

Upravuje spoločenské vzťahy, ktoré vznikajú pri podnikaní a v oblasti ekonomiky, predovšetkým právne postavenie podnikateľov, obchodno-záväzkové vzťahy, ako aj ďalšie vzťahy súvisiace s podnikaním. Obchodné právo je previazané s občianskym právom.
4. Pracovné právo. Upravuje spoločenské vzťahy, ktoré vznikajú na základe občanov pri výkone závislej práce, t.j. práce pre iného a nie pre seba. Sú to predovšetkým pracovnoprávne vzťahy, pri ktorých fyzická osoba zamestnanec prepožičiava svoju pracovnú silu zamestnávateľovi, ktorý môže mať postavenie fyzickej, ale aj právnickej osoby. Obvykle ide o pracovný pomer alebo vzťahy založené na dohodách o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, pracovné podmienky, mzda a náhrada mzdy atď.
5. Medzinárodné právo súkromné. Je súčasťou vnútroštátneho poriadku, pričom jeho právne normy sa v jednotlivých štátoch líšia. Upravuje vzťahy slovenských občanov k cudzine v oblasti práva občianskeho, rodinného, dedičského, ako aj vzťahy slovenských podnikov k cudzozemským organizáciám v oblasti medzinárodného obchodného styku. Ide o riešenie problémov kolízie práva domáceho a cudzieho, keď súd musí najskôr rozhodnúť otázku, podľa ktorého práva má daný právny vzťah posudzovať.