Keď sa stretávame s neverbálnym prejavom,
ktorý nie je v súlade s verbálnym,
pravdepodobnosť, že uveríme neverbálnemu signálu,
je päťkrát väčšia.

(Argyle, Alkema, Gilmour, 1971, in Hayesová, 1998)

ÚVOD
Neverbálna komunikácia zahŕňa širokú oblasť toho, čo signalizujeme bez slov alebo spolu so slovami ako doprovod slovnej komunikácie. Neverbálne komunikujeme:
1. gestami, pohybmi hlavou a ďalšími pohybmi tela;
2. postojom tela;
3. mimikou čiže výrazom tváre;
4. pohľadom očí;
5. vzdialenosťou a zaujímaním pozícií v priestore;
6. telesným kontaktom;
7. tónom hlasu a ďalšími neverbálnymi aspektmi reči;
8. oblečením, fyzickými a inými aspektmi vlastného výzoru.

Wahlstrom medzi spôsoby neverbálnej komunikácie, ktoré podľa neho vytvárajú „ekológiu komunikácie“, zaraďuje aj:
- chronemiku (zachádzanie jedinca s časom: tým, ako s časom narábame, o sebe veľa povieme);
- zaobchádzanie s predmetmi (napr. spôsob riadenia auta, zariadenie bytu, (ne)poriadok na pracovnom stole)

Gestá vzbudzujú prvoradú pozornosť preto, že pri neverbálnej komunikácii plnia funkciu komplexných slov s veľmi bohatou sémantikou. Gestá sú mlčanlivé slová. Gestikulácia má ako jediná zo spôsobov neverbálnej komunikácie svoju vlastnú syntax. Jej slovník a gramatika vytvárajú ucelený jazyk, ktorý je používaný hluchonemými ľuďmi. Hluchonemí „hovorili“ pomocou prstov už pred viac než osemsto rokmi. Reč ich gest je veľmi rýchla, až osemdesiat slov za minútu.
Gestami nielen nahradzujeme slová, ale tiež ilustrujeme už povedané alebo pomocou gesta reagujeme na vzniknutú situáciu.
Pohľadom získavame toľko informácií a toľko ich o sebe vysielame (či už chceme alebo nie), že zraková komunikácia má kľúčový význam v celom sociálnom chovaní človeka. Pohľad má tiež „akčnú silu“, porovnateľnú s gestami a slovami: druhému človeku môžeme pohľadom veľmi ľahko navodiť pocit úzkosti, či ho presvedčiť, prosiť atď.

ZÁKLADNÉ TÉZY
Osvojovanie v procese učenia
Tak ako si v detstve osvojujeme reč, tak sa učíme aj neverbálnej komunikácii. Ak sa chceme adaptovať v cudzej zemi, musíme si okrem jazyka osvojiť i kultúrne odlišnú mimoslovnú komunikáciu. Nemožno nekomunikovať
Ak nehovoríme, neznamená to, že sa nijak neprejavujeme. I mlčaním, nehybnou tvárou či telom niečo vyjadrujeme. Človek nemôže povedať nič. Viacvýznamovosť neverbálneho signálu
Každý neverbálny signál niečo značí a má svoj význam.

Niekedy mu možno porozumieť jednoznačne, väčšinou však tieto skratky či symboly majú viac významov. Tieto sú podmienené kultúrou, dobou, sociálnou skupinou i prostredím (napr. v športovom odvetví môže byť určité gesto vonkajšiemu pozorovateľovi nezrozumiteľné).

Hlavné situačné aspekty
Naše neverbálne prejavy sú ovplyvnené i vonkajším kontextom, či sa nachádzame v napätej situácii, alebo kde vládne rivalita, súťaž alebo kooperácia, či je adresát rovnakého alebo opačného pohlavia atď.
Neverbálnu komunikáciu najviac menia:
- intimita: ak chceme vyjadriť niečo veľmi osobné, naše prejavy sú spontánne a úprimné;
- upriamenosť na rolu: sme zameraní na to, aby sme dobre vyzerali, resp. vyzerali tak, ako sa od nás očakáva alebo ešte lepšie povedané, vyzerali tak, ako si my myslíme, že sa od nás očakáva (chceme si potvrdiť svoj status);
- dominancia: chceme vyjadriť svoju prevahu nad druhým (zastrašiť ho či pochváliť sa)
- pravdovravnosť a klamstvo;
- signalizácia príbuznosti či podobnosti: ak sa s adresátom cítime dobre, sme uvoľnení.

Pod vplyvom týchto hlavných situačných aspektov sa mení výraz našej tváre, pohľad (uhýbanie pri klamaní či naopak vytrvalé prezeranie si druhého v intímnej situácii), gestikulácia, inak sa obliekame, dotýkame, sedíme či chodíme.

Vedomé a nevedomé signály
Vedome neverbálne komunikujeme vo vopred plánovaných, pripravených a premyslených vystúpeniach (napr. herec, prednášajúci, politik). V týchto situáciách sa človek ovláda a snaží sa mať prejavy tela pod kontrolou. Nevedomé signalizovanie je bežné pri každom spontánnom reagovaní a vo chvíľach tzv. cenzúry. Rôzne funkcie neverbálneho komunikovania
Človek využíva neverbálnu komunikáciu na to, aby:
- podporil reč (reguloval jej tempo, zdôraznil vyslovené);
- nahradil reč, symbolizoval;
- vyjadril emócie, dostal sa do emočnej rovnováhy;
- vyjadril interpersonálny postoj (napr. pochybovanie);
- uskutočnil sebavyjadrenie, sebaprezentáciu – predstavil sa.

Ustálené, konvenčné prostriedky sa používajú:
- pri ceremoniáloch a rituáloch;
- pri propagande, na masových stretnutiach a demonštráciách (signalizovanie úcty povstaním, nespokojnosti pískaním a dupaním);
- v umení.

Tendencia robiť sa lepším
„Dobre vieme, že ľudia sa často pokúšajú prezentovať sami seba v priaznivejšom svetle – ako keby patrili k vyššej sociálnej triede, boli inteligentnejší či zbehlejší, než v skutočnosti sú – a že majú sklon skrývať také charakteristiky ako homosexualitu, závislosť na droge alebo duševnú poruchu..

Vo svojom každodennom živote o sebe ľudia podávajú obraz, ktorý je bližšie tomu, akými by chceli byť, než tomu, akí v skutočnosti sú.“

Základné emócie
Neverbálnymi prostriedkami dokážeme vyjadriť sedem základných emócií. Sú to: šťastie, prekvapenie, strach, smútok, hnev, znechutenie (či opovrhnutie) a emočný záujem o niečo. Základné emócie možno jednoznačne vyčítať z výrazu tváre, ale taktiež z tónu či zafarbenia hlasu. Výhoda je však, ak máme k dispozícii oboje. Keď sme odkázaní len na jeden zdroj, tak presnejšie rozpoznanie nám poskytne zdroj vizuálny. Z výrazu tváre najlepšie rozpoznáme radosť, najväčšie problémy máme s rozoznaním opovrhnutia (iba v tretine prípadov). Naše emócie najľahšie prezradí výraz našej tváre, než zvukový prejav. V prípade strachu je to naopak: snažíme sa zachovať kamennú tvár, hlas však ovládame horšie. Kontrola emočných prejavov
Človek má tendenciu svoje pocity kontrolovať, nevyjadrovať tie negatívne. Niektorí ľudia zo strachu z prejavenia svojich slabostí skrývajú všetky emócie. V prípade silnej emócie je nemožné ovládnuť všetky oblasti tela ako postoj, gestá, mimiku, tón hlasu či pohľad. Pretvárku založenú na sebaovládaní je však možné nacvičiť si.

NIEKOĽKO ZNÁMYCH ZISTENÍ O NEVERBÁLNEJ KOMUNIKÁCII ČLOVEKA
Ř ak má človek nesynchronizovanú reč a gestá, príjemcu to ruší a mätie, odvádza to jeho pozornosť;
Ř každý človek má svoje vlastné neverbálne tempo a čiastočne ho môže ovládať;
Ř tí, ktorí sa najlepšie vyznajú v emóciách druhých, majú najrozvinutejšie rozlišovacie schopnosti pre detaily neverbálnych prejavov a patria k najobľúbenejším ľuďom a sami sú citliví;
Ř neverbálnym prejavom môžeme druhého človeka ovplyvniť viac ako slovami, na svoju stranu ho môžeme získať sympatiami, ktorá vzbudzujeme mimoslovne;
Ř človek v napätí má tendenciu nemeniť mimiku;
Ř človek s „kamennou tvárou“ (poker face) pozorne sleduje emočné výrazy druhých ľudí;
Ř stačí rozšírenie či zúženie zreničiek na to, aby muži vnímali tú istú ženskú tvár rozdielne ;
Ř oči toho prezradia najviac, strach a smútok či radosť a prekvapenie alebo zlobu (zúženie zreničiek);
Ř ženy sa viac kontaktujú očami, pozerajú na toho, kto k nim hovorí;
Ř muž pristupujúci k druhej osobe volí menšiu vzdialenosť ako žena a nezáleží na tom, či tou druhou osobou je muž alebo žena;
Ř v 79% stačí vidieť čelo osoby a obočie, aby sme spoznali prekvapenie; v 67% strach a smútok dokážeme rozoznať iba z očí; v 98% prípadov stačí vidieť dolnú časť tváre, aby sme správne rozoznali šťastie;
Ř naše pohľady na druhú osobu smerujú najčastejšie do jej tváre, z toho 75% do trojuholníku medzi očami a ústami, 10% do oblasti čela a vlasov, 5% na bradu a 10% na ostatné časti tela;
Ř v rokoch 1963-64 sledoval Jourard počet dotykov návštevníkov kaviarní v rôznych krajinách. Počas jednej hodiny zaznamenal v meste San Juan v Portoriku u hostí 180 dotykov, v Paríži 110, vo floridskom meste Gainesville iba 2 a žiadny v Londýne;
Ř ak spolu komunikujú osoby s nerovnakým statusom, prípadnú komunikáciu dotykom iniciuje osoba so statusom vyšším, opak je veľmi zriedkavý.

EMOČNE INTELIGENTNÝ NEVERBÁLNY PREJAV ČLOVEKA
Pojem emočná inteligencia získal v 90. rokoch 20. storočia veľkú popularitu. Vychádza z Aristotelovho odmietania extrémnych emočných reakcií, je to adekvátna miera prejavenia sa. Emočne inteligentní jedinci nie sú ani chladní, emočne nečitateľní či citovo nudní, a zároveň nestrácajú kontrolu nad svojou podráždenosťou a nereagujú výbušne. Základnou vlastnosťou je sebaovládanie, čiže získanie kontroly nad svojimi citmi a pudmi. Sebaovládanie jedného účastníka konverzácie má pozitívny dopad na druhého, agresívnejšieho. Podľa trinásťstupňovej stupnice emočných reakcií má po emočne negatívnom podnete nasledovať emočne pozitívna reakcia podľa vzorca „lnl + 1“.

-6 -5 -4 -3 -2 -1 0 1 2 3 4 5 6
depersonalizácia zúfalstvo depresia ústup útok sebapresadzovanie neutralita skúmanie kooperácia participácia tvorivosť emancipácia transpersonalizácia

Medzi emočne neinteligentné správanie patria príliš prehnané prejavy pozitívnych alebo negatívnych citov, tzv. afektované správanie. ŠPEKULATÍVNE INTERPRETÁCIE NEVERBÁLNYCH PREJAVOV
Zaujímavá oblasť neverbálnej komunikácie prinútila mnohých autorov k písaniu populárno-náučných „sprievodcov reči tela“. Každému neverbálnemu prejavu však možno rozumieť iba v situačnom kontexte, takže presné a všeobecné definície by sme mali brať s rezervou. Psychologické riziká špekulatívnych výkladov
Prvý okruh rizík predstavujú interpretácie, ktoré neberú ohľad na to, že človek môže reagovať nepredvídane, individuálne alebo dokonca paradoxne (napr. smiech cez slzy, predvádzanie sily ako maska strachu, slzy radosti). Človek môže byť v konkrétnej situácii veľmi ťažko čitateľný, pretože niektoré emócie skrývame, zostávajú nevyjadrené. Ak neberieme ohľad na situačný kontext, hrozí i skúsenému pozorovateľovi unáhlený úsudok či záver.
Druhú skupinu rizík tvoria návody ako sa správne chovať. Napomáhajú realizovať víziu o ovládaných, manipulovaných a v zásade rovnakých ľudí správajúcich sa podľa šablóny: správne, optimálne, bez stresu, pozitívne. Naviac tieto návody a ich autori neberú ohľad na konkrétnych ľudí. Napr. u introverta sa môžu zosilniť pocity menejcennosti a neschopnosti.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Teória neverbálnej komunikácie