Čo nie je demokracia

Na štandardné vymedzenie pojmu sa stanovuje jeho opak, protiklad alebo protirečenie. Teda na definíciu demokracie musíme tiež stanoviť, čo je opakom demokracie, resp. čo nie je demokracia.
“Dobré“ protiklady sa hľadajú na rozdiel od zlých pomerne obtiažne. Napríklad, pri pokuse o definíciu politiky často hovoríme, že politika nie je ekonomika ani etika, ale ustálený a aspoň trocha výstižný protiklad politika nemá. Logický status dvoch kontrastujúcich pojmov môže byť dvojakého druhu: môžu, ale nemusia byť protirečením. Pojem “opak“ sa používa, keď sa nevyžaduje špecifikácia. Logickým argumentom je toto: princíp vylúčenia tretieho sa vzťahuje iba na protirečenia, nie na protiklady. Len pre protirečenia platí, že neexistuje tretia možnosť (napr. niekto je buď živý alebo mŕtvy). Protiklady sa navzájom vylučujú, avšak nie úplne, preto je prípustná aj tretia (stredná) možnosť (napr. ani bohatý ani chudobný).
Spoločenské vedy inklinujú ku kvantifikácii a z toho bežne vyplývajú hlavné ťažkosti toho, čo demokracia nie je. Miesto toho, aby sme sa pýtali čo je (alebo čo nie je) demokracia sa žiada pýtať sa: do akej miery, ak vôbec, je politický systém demokraciou.
Vyhodnoťme najprv logický status otázky: čo je demokracia? Podľa tejto formulácie chápeme demokraciu ako entitu, ako objektový pojem a presnejšie ako špecifickú “triedu“ (typ) politického systému. Preto je logický výklad nevyhnutne binárny: buď daná politika je demokraciou alebo nie je.
Keď otázka znie “do akej miery je politické zriadenie viac, alebo menej demokratické?“, potom už entitu neidentifikujeme, ale niečo o nej predpokladáme. Demokracia sa teraz chápe ako vlastnosť politických objektov. Pri tejto interpretácii logické spracovanie už nie je binárne (áno – nie), ale kontinuálne (väčší – menší) a obvykle sa opisuje ako transformácia diskrétnych charakteristík na kontinuálne. Pri tomto podaní sú rozdielom miery. V tomto prípade sa môžeme pýtať buď “do akej miery je demokracia demokratická“ alebo “do akej miery je demokratický akýkoľvek politický systém“. S druhou otázkou očividne nastanú problémy.
Keď predpokladáme, že politický systém je do určitej miery demokratický, predbežná otázka bude znieť: demokratický vo vzťahu ku ktorým vlastnostiam? Napr. Douglas Rae vyberá ako charakteristickú vlastnosť “vládu väčšiny“. Felix Oppenheim vyberá ako charakteristickú vlastnosť “účasť“, ale tento pojem nie je ideálnou definíciou.

Ťažkosti, ktoré sa pri tomto postupe vyskytujú je pomerne veľké množstvo. Napr. existuje množstvo charakteristík alebo vlastností, z ktorých si možno vyberať a sú navzájom tak previazané, že každé jednotlivé meranie by pravdepodobne mohlo viesť k chybnému poradiu. Ako prvoradé ale je, že ak začneme ako sme to v skutočnosti urobili, od pojmového zmätku, operacionalizácie môžu iba pridať extravagantnosť k nejasnosti. Koľko z daných demokratických charakteristík, alebo z množiny demokratických charakteristík možno nájsť vo všetkých politických systémoch? Je veľmi nepravdepodobné, že sa niektorá vlastnosť, ktorú meriame priblíži k nule. Keby to tak bolo, mohlo by dôjsť k záveru, že všetky existujúce politické zriadenia sú demokracie, aj keď čoraz v menšej a menšej miere, alebo naopak že všetky sú nedemokratické. Treba prihliadnuť k tomu, že politické systémy sú previazané celky charakterizované ústavnými mechanizmami a princípmi, ktoré buď existujú (hoci nedokonalé), alebo absentujú. Mohli byť Stalin alebo Hitler zbavení moci slobodnými voľbami? Nie. Možno prezidenta Spojených štátov amerických obviniť a vyšetrovať? Áno. Mohli v Sovietskom zväze strany súťažiť medzi sebou? Nie. Súťažia v Nemecku? Áno.
Teraz je možno ľahko vidieť, prečo je otázka “do akej miery je demokracia demokratickou“ úplne odlišná. Nie úplne správne je tvrdenie, že všetky rozdiely sú rozdielmi v miere, takisto nie je úplne správne tvrdenie, že všetky rozdiely sú v druhu. Rozdiely sú v miere, ak sa interpretujú (logicky). Podobne rozdiely sú v druhu, ak použijeme klasifikačné triedenie. Sartori teda tvrdí, že variácie v rámci demokracie alebo mimo demokracie si vyžadujú najprv stanoviť, na čo sa aplikujú, to znamená, že najprv rozhodneme, čo je a čo nie je demokracia.

Autoritarianizmus, autorita a moc

Opakom demokracie môže byť: tyrania, despotizmus, autokracia, absolutizmus, diktatúra, autoritarianizmus a totalitarizmus. Autoritarianizmus sa odvodzuje od autority a iba prípona od seba oddeľuje významy, ktoré sú alebo môžu byť od seba veľmi vzdialené. Autorita predstavovala celé storočia stabilne dobrý, oceňujúci termín. Autoritarianizmus je však dnes hanlivé slovo, ktoré je označením pre prekročenie a zneužitie autority, ktoré porušuje slobodu.
Vo svojom pôvodnom význame patrila autorita k tradicionalistickej koncepcii histórie, k histórii chápanej ako pokračovanie minulého, ako potvrdenie a rozšírenie počiatku. Tento význam sa stráca koncom osemnásteho storočia. Autorita, hoci má vzťah k moci, sa od nej vždy jednoznačne odlišovala.

V súčasnosti by mohli byť najlepšími ekvivalentmi v angličtine pre autoritu “vládcovstvo“ a “vláda“ alebo aj “moc“. V politickej teórii bol tento pojem vždy spojený s legitimitou, nie so zákonnosťou. Terminologická štúdia spracovaná UNESCO-m uvádza “všeobecné použitie“ pojmu autorita ako “moc, ktorá je akceptovaná, rešpektovaná, uznávaná a legitímna.“ Moc nariaďuje a štátna moc vydáva príkazy podporované legálnym monopolom moci. Ale ak moc chápeme takto, ihneď je jasné, že takto sa nedá vysvetliť, ako drží politická spoločnosť pohromade a prečo s ňou jej členovia súhlasia. Filozofi dlho tvrdili, že súdržnosť politických spoločností nie je postavená na príkazoch, ale na úplne odlišnej veci, ktorú nazývajú “politická povinnosť“.
Zatiaľ čo moc nariaďuje a podľa potreby ju podporuje násilie, autorita “apeluje“; autorita prestáva byť autoritou, ak je podporovaná silou. Autorita je teda formou moci, alebo formou vplyvu, ktorá vzniká spontánnym ujatím sa funkcie, a ktorá odvodzuje svoju účinnosť z toho, že ju poslúchajú a uznávajú, ďalej možno povedať, že je to moc založená na prestíži a úcte a jej význam môžeme najstručnejšie vyjadriť ako “morálny“ vplyv. Moc bez autority je buď potláčajúca (situácia, v ktorej holé donucovanie nahrádza a v konečnom dôsledku ničí autoritu), alebo impotentná (situácia bezmocnosti). Z toho vyplýva, že demokracia vyžaduje moc podopretú autoritou. Demokracia sa musí zameriavať na transformáciu moci na autoritu, pretože čím väčšia je rola a rozsah autority – rozsah žiadania namiesto nariaďovania – tým menšia je úloha a rozsah moci, t. j. menšia sila moci.
Autoritarianizmus ako názov politického systému je vynálezom fašizmu a chápal sa ako oslavný pojem, jeho úlohou bolo preniesť na diktátorský štát priaznivé atribúty, alebo asociálne autority. Pre tých, čo ho navrhli, to bol režim, v ktorom bola obnovená “pravá autorita“, pre demokratov je to režim, ktorý falšuje a zneužíva autoritu. Zdá sa, že “autoritarianizmus“ nemôže byť dobrým protikladom demokracie ak nebudeme s “autoritou“ lepšie narábať. Príliš široký a nejasný pojem autority zastiera rozhranie medzi demokraciou a autoritarianizmom.

Keď chceme vyjadriť myšlienku, že demokracia obvykle vyžaduje moc ako autoritu, môžeme sa uchýliť k rozlišovaniu medzi autoritárskou (nedemokratickou) autoritou a autoritatívnou (demokratickou) autoritou.
V dlhodobej perspektíve sa vychádza z toho, že skutočná sloboda akceptuje autoritu rovnako, ako skutočná autorita uznáva slobodu a naopak, autorita, ktorá neuznáva slobodu, je autoritarianizmus.
Na záver Sartori poznamenáva, že kým autoritarianizmus určite môže definovať demokraciu, pri chápaní tohto pojmu ako protikladu k demokracii, treba byť opatrný.

Totalitný štát, demokracia a absolutizmus

Demografický tlak, neustále rastúca vzájomná závislosť všetkých aspektov industriálnej spoločnosti a spoločnosti služieb, požiadavky blahobytu, racionálnejších, funkčnejších a plánovitých spoločenských foriem sú tie najvýraznejšie dôvody, ktoré vedú dnešné vlády k tomu, aby sa čoraz viac starali o všetkých a o všetko. V tejto súvislosti môžeme preto celkom pokojne povedať, že všetky moderné štáty sa tak či onak vyvíjajú v smere “totálneho štátu“. Moc, ktorá pochádza od každého, je autorizovaná robiť všetko. Mnohí autori preto zdôrazňujú, že totalitarizmus neznamená rozšírenie – totalitný štát – ale skôr autoritatívny, alebo absolutistický výkon moci.
Bodinova De la République z roku 1576 sa všeobecne pokladá za prvú systematickú formuláciu teórie absolutizmu. Jeho teória suverenity štátu nevolá po absolútnom monarchovi, ktorý nepodlieha žiadnemu zákonu, ale jeho moc sa ešte stále riadi prírodným a božským zákonom. V modernom zmysle sa začal “absolutizmus“ (ako podstatné meno) používať až v osemnástom storočí a znamenalo to moc bez kontroly, oslobodení od obmedzení: bezhraničné, svojvoľné uplatňovanie moci.
Absolutizmus, tak ako ho chápeme dnes, nie je dobrý opak demokracie. Je samozrejmé, že demokracia nemôže byť absolútna v tom zmysle, ako boli absolútne monarchie; ale demokratický absolutizmus je celkom na dosah možností.
Pokiaľ ide o to, či absolutizmus pomáha vymedziť význam totalitarizmu, je jasné, že každý totalitný systém je aj absolutistický. Ale samotný absolutizmus už totalitárny byť nemusí.

Zdroje:

G. Sartori, Teória Demokracie -