Veľmi jednoducho si vieme z uverejnených nákladov denníkov zistiť, koľko Slovákov sa naozaj živo zaujíma o politiku. Z toho je jasné, koľkí majú o nej aspoň akú- takú predstavu. A teraz si to porovnajme s množstvom platných hlasov odovzdaných v posledných parlamentných voľbách na Slovensku. Nepomer.
Ak sa pozrieme do zahraničia, zistíme, že v ekonomicky vyspelých je miera politickej participácie (napr. vo voľbách) na celoštátnej úrovni oveľa nižšia ako u nás. Môžeme z toho vyvodiť záver, že v stabilných, zavedených demokraciách s vysokým stupňom ekonomickej efektívnosti je chuť občanov zasahovať do veľkej politiky nižšia. A ak sa zahľadíme na volebnú účasť na Slovensku v rokoch 1994, 1998 a 2002 neujde nám, že čím eskalovanejšia spoločenská a politická klíma bola, tým bola účasť vyššia. Teda, že na zásadných rozhodnutiach sa zúčastnila zásadná väčšina voličov. Pán Dahl by iste zatlieskal a fakt neušiel ani množstvu pozorovateľov, ktorí nezabudli pochváliť slovenský voličov, že osud krajiny im nie je ľahostajný.
Podľa mňa vyššia volebná účasť nesvedčí o tom, že vláda je legitímnejšia, len že sa im podarilo oklamať väčšie množstvo ľudí. A klamú všetci. Opäť sme sa vrátili k voľbe diktátora. Zvažujúc doterajší vývoj Slovenskej republiky, najväčší význam určite pripíšeme roku 1998. V tomto roku bola doteraz aj historicky najvyššia volebná účasť na Slovensku. Ak predpokladáme, že existuje na Slovensku istá relatívne homogénna skupina ľudí, ktorá sa v politike vyzná, že sa pravidelne zúčastňuje na volebnom procese, a že sa počet jej členov nijako zásadne v čase nemení, existuje len jeden možný záver. Teda, že čím vyššia účasť, tým menej (percentuálne) skutočných odborníkov sa volieb zúčastnilo. A ak si pomôžem Dahlovou kapitolou o vláde väčšiny, kde zasvätene píše o možnosti správneho rozhodnutia, je jasné, že so stúpajúcim počtom ľudí začlenených do politického rozhodovania, klesá pravdepodobnosť správneho rozhodnutia. Nechcem teraz akokoľvek hodnotiť činnosť ktorejkoľvek vlády, alebo prezentovať svoje politické stanovisko. Tento príklad som si zvoli len preto, že je skvelé na demonštráciu, ako funguje demokratické hlasovanie založené na všeobecnom volebnom práve.
Som teda presvedčený, že voľný prístup k volebnému oprávneniu nie je známkou dobrého politického systému. Ako tento problém riešiť je otázka ohromne komplexná a zložitá. Alibisticky teda aspoň poviem, že je nutné nájsť mechanizmus, ktorý bude schopný selektovať ľudí na základe ich schopností správne sa politicky rozhodnúť. Možnosti ako by mohol fungovať nepochybne existujú, je nutná len vôľa ho presadiť.