Poručníci a ich voliči

Ak sa máme zamyslieť nad zmyslom, oprávnenosťou a legitimitou vlády poručníkov, musíme v úvode zadefinovať čo takouto vládou vlastne myslíme. Existuje totiž množstvo možností, modifikácií, ktoré by nás nakoniec mohli priviesť k nedorozumeniu a to určite nechceme.
Nuž teda, principiálne, poručníctvo sa vníma ako vláda odborníkov, profesionálov vo svojom obore. Existujú pochopiteľne výnimky, ale k nim sa v práci iste dostaneme. Takáto vláda podľa mňa nie je príliš žiaduca. Ťažko si viem predstaviť, že ideálny minister dopravy je bývalý železničiar, zdravotníctva lekár a vo svetle podobnej logiky by sme mohli dospieť k názoru, že najlepším predsedom vlády je bývalý predseda vlády. Ja si skôr myslím, že poručníctvo má byť vládou profesionálnych manažérov. Takýmto manažérom je predseda vlády, ktorý si vyberie personál podmanažérov a až tí, na jednotlivých úsekoch svojho riadenia dosadia do dôležitých funkcií odborníkov v odbore.
V tejto otázke v podstate príliš nie je o čom diskutovať. Problematické skôr je, ako takýchto ľudí dosadiť do ich funkcií. Je podľa mňa oveľa problematickejšie dostať do funkcie ľudí, ktorí majú jasnú víziu ako riešiť problémy, ako takpovediac profesionálnych politikov. Vidím totiž problematiku poručníctva vo veľmi úzkom kontexte s celým politickým systémom krajiny. Nie je podľa mňa žiadúce, aby ľudí do tak významnej funkcie ako je riadenie štátu presadzovali ľudia, ktorí ani len netušia ako politický systém funguje, ako funguje národné hospodárstvo a podobne. Poručníctvu sa často vyčíta, že eliminuje demokratický prvok, tým, že obmedzuje dosah ľudu na vládu. Je to možné, som ochotný s tým súhlasiť. Nesúhlasím však s tým, aby samotná existencia demokracie bola identifikovaná s dobrým riadením štátu. Existuje veľa ľudí, ktorí však kvalitu systému vidia cez takúto prizmu. Možno by aj uznali, že môže poručníctvo lepšie fungovať ako číra demokracia, ale nikdy s ním súhlasiť nebudú.
Neprekáža im, že lekárom sa človek môže stať, len ak preukáže spôsobilosť uzdravovať chorých. Neprekáža im, že v väčšine štátov je zakázaná eutanázia alebo samovražda, teda, že štát ľuďom zakazuje disponovať niečím takým elementárnym ako je vlastný život.

Odobrať však občanovi právo riadiť štát a teda nepriamo životy všetkých ľudí žijúcim v štáte sa však považuje za siahnutie na ich nedotknuteľné právo.
Treba sa tejto prizmy zbaviť a prikladať niečomu tak inštrumentálnemu, ako je ekonomika, a štát je predovšetkým ekonomickým suverénom na určitom území, hlavne inštrumentálny význam. Zvlášť vo vyhranených situáciách.
Vyhranenou situáciou chápem aj stav, v akom je v súčasnosti Slovenská republika. Extrémne príklady vyžadujú extrémne riešenia. V starom Ríme (za republiky) sa počas vojny, alebo inej nepredvídateľnej krízovej situácie, volil diktátor, ktorý mal neobmedzené právomoci. Pritom v Rímskej republike mali veľmi trpké skúsenosti s vládou kráľov s predchádzajúceho obdobia. Chápali však, že len suverén bez opozície dokáže preklenúť obdobie nebezpečenstva relatívne bez ujmy. Za takýchto okolností akýkoľvek faktor, napr. morálka, nehrá žiadnu úlohu. Lucius Cornelius Sulla, keď bol zvolený diktátorom, zaviedol proskripcie, pripravil o život a majetok množstvo rímskych občanov, z ktorých veľké množstvo sa nijako neprevinilo proti republike, ale len boli Sullovími osobnými nepriateľmi. Normálne je to neospravedlniteľné, veď siahol na ich základné slobody, previnil sa proti všetkým pravidlám demokracie. Ale z historického hľadiska zachránil republiku. Ako uvidíme neskôr, Rimania preukázali veľkú múdrosť, keď zverili voľbu diktátora len senátorskému snemu. Boli to totiž ľudia, ktorí sa po celý svoj život nevenovali (takmer) ničomu inému ako politike a vedeli sa najkvalifikovanejšie rozhodnúť, či je skutočne potrebné takéto riešenie. Starý Rím vôbec je skvelou možnosťou, ako demonštrovať rôzne aspekty poručníctva. Hneď v nasledujúcom príklade uvidíme, aké dôležité je zvoliť do takej významnej funkcie vhodnú osobnosť. Caesar, na sklonku svojho života nastolil principát, keďže nevidel inú možnosť, ako vyviesť republiku z krízy. Ako je známe, bol senátormi zavraždený. S ním však Rím neopustil principát. A to bola pre republiku úplná katastrofa. Nastupujúci Augustus Octavianus neprejavil ani štipku štátnického a vojenského umenia ako jeho predchodca, čo malo pre republiku fatálne následky.
Podobne v súčasnosti na Slovensku by som privítal podobného diktátora. Povedzme na dobu určitú (opäť) tak ako v Ríme. A nerešpektoval by som akékoľvek morálne kritérium.
Keď už uvažujeme o Ríme v intenciách poručníctva je nevyhnutné pripomenúť dôležitý fakt. Za republiku politiku z veľkej časti riadil senát (Senatus). Vstup do neho bol však podmienený majetkovým cenzom. Senátorom sa stal len občan, ktorý mal majetok zaručujúci mu príjem na milión sesterciov. Pre ilustráciu- celoročný nájom v priemernom byte v tom čase predstavoval asi 1000 sesterciov. Senátormi teda boli extrémne bohatí ľudia.

Rímska morálka takýmto ľuďom prikazovala čo najviac sa pričiniť o rozkvet republiky, len vtedy si ich meno história pamätala. A keďže nemali nijaké iné starosti venovali všetky svoje schopnosti politike. Teda Rím mal vrstvu akýchsi politikov z povolania. Navyše títo ľudia sa umeniu politiky (umeniu možného?) venovali od detstva. Vstupovali tak do procesu riadenia veľmi dobre pripravení.
Zdá sa teda, že sa mi podarilo podstatu poručníctva dostatočne spotvoriť, pokračujme v tom teda ďalej. Poručníctvo nemá ďaleko k problematike zahrnutia, ba čo viac podľa mňa tvoria spolu jeden organický celok. Nemožno rozmýšľať o volených bez toho, aby sme priamo uvažovali aký sú voliči. V súčasnosti voličom neverím ani ja, ani politici. Ak mám presne vyjadriť, pomôžem si slovami veľkého literáta, Karla Čapka. Keď sa ho raz pýtali, aký má názor na komunizmus odpovedal im. Ale hneď dodal, aby tomu neprikladali nijaký zvláštny význam, vraj- názory sú ako diera v zadku- majú ich všetci.
V tomto kontexte treba teda vidieť vládu poručníkov. Nie je mysliteľné, aby sa do vlády dostali skutočne schopní ľudia, kým volebné preferencie voliacich občanov budú založené na tom, koľko vtipov daný politik pozná, prípadne ako si vie uviazať motýlika. Voliči sú naozaj nevzdelaní, netreba si klamať. Ako inak by bolo možné, že časté evidentné lži si nevšimnú ani médiá, nieto občania. Všetkým demokratom sveta sa asi zježia všetky chlpy keď vyhlásim, že dosiahnutie zákonom stanoveného veku nie je dostatočnou kvalifikáciou na riadenie štátu. Skutočne si to myslím. Dokonca si myslím, že vysokoškolské vzdelanie z oblasti činohry nepredurčuje osobnosť stať sa akýmsi gestorom politických komentárov. Pán Lasica by určite vedel dlho rozprávať.
Na Slovensku badať ďalší špecifický problém z tejto oblasti. Utvorila sa akási neoficiálna intelektuálne- politická elita, ktorá sa grupuje v okolí niektorých periodík. Verím, že čitateľ mi dá za pravdu, že osadenstvo TV relácie 7 s.r.o. samo seba pasuje na akýchsi mentorov slovenskej politiky. To by ešte nebolo najhoršie. Úplne zdrvený som z toho, keď zistím, že mnoho mojich spolužiakov ich tak naozaj vníma. Pritom (priznám sa videl som dve časti, aj to mi stačilo) z ich úst málokedy vyjde argument, ktorý aj pri hlbšom rozmýšľaní sa po dvadsiatich sekundách nerozpadne na prach. Toľko na ilustráciu pomerov v našej vlasti. Priznám sa úprimne, posledne zmienený problém zdá sa mi krátkodobo neriešiteľný. Inak však som presvedčený, že selekcia voličov sa má robiť náročnejšou metódou ako je výber osemnásťročných.

Veľmi jednoducho si vieme z uverejnených nákladov denníkov zistiť, koľko Slovákov sa naozaj živo zaujíma o politiku. Z toho je jasné, koľkí majú o nej aspoň akú- takú predstavu. A teraz si to porovnajme s množstvom platných hlasov odovzdaných v posledných parlamentných voľbách na Slovensku. Nepomer.
Ak sa pozrieme do zahraničia, zistíme, že v ekonomicky vyspelých je miera politickej participácie (napr. vo voľbách) na celoštátnej úrovni oveľa nižšia ako u nás. Môžeme z toho vyvodiť záver, že v stabilných, zavedených demokraciách s vysokým stupňom ekonomickej efektívnosti je chuť občanov zasahovať do veľkej politiky nižšia. A ak sa zahľadíme na volebnú účasť na Slovensku v rokoch 1994, 1998 a 2002 neujde nám, že čím eskalovanejšia spoločenská a politická klíma bola, tým bola účasť vyššia. Teda, že na zásadných rozhodnutiach sa zúčastnila zásadná väčšina voličov. Pán Dahl by iste zatlieskal a fakt neušiel ani množstvu pozorovateľov, ktorí nezabudli pochváliť slovenský voličov, že osud krajiny im nie je ľahostajný.
Podľa mňa vyššia volebná účasť nesvedčí o tom, že vláda je legitímnejšia, len že sa im podarilo oklamať väčšie množstvo ľudí. A klamú všetci. Opäť sme sa vrátili k voľbe diktátora. Zvažujúc doterajší vývoj Slovenskej republiky, najväčší význam určite pripíšeme roku 1998. V tomto roku bola doteraz aj historicky najvyššia volebná účasť na Slovensku. Ak predpokladáme, že existuje na Slovensku istá relatívne homogénna skupina ľudí, ktorá sa v politike vyzná, že sa pravidelne zúčastňuje na volebnom procese, a že sa počet jej členov nijako zásadne v čase nemení, existuje len jeden možný záver. Teda, že čím vyššia účasť, tým menej (percentuálne) skutočných odborníkov sa volieb zúčastnilo. A ak si pomôžem Dahlovou kapitolou o vláde väčšiny, kde zasvätene píše o možnosti správneho rozhodnutia, je jasné, že so stúpajúcim počtom ľudí začlenených do politického rozhodovania, klesá pravdepodobnosť správneho rozhodnutia. Nechcem teraz akokoľvek hodnotiť činnosť ktorejkoľvek vlády, alebo prezentovať svoje politické stanovisko. Tento príklad som si zvoli len preto, že je skvelé na demonštráciu, ako funguje demokratické hlasovanie založené na všeobecnom volebnom práve.
Som teda presvedčený, že voľný prístup k volebnému oprávneniu nie je známkou dobrého politického systému. Ako tento problém riešiť je otázka ohromne komplexná a zložitá. Alibisticky teda aspoň poviem, že je nutné nájsť mechanizmus, ktorý bude schopný selektovať ľudí na základe ich schopností správne sa politicky rozhodnúť. Možnosti ako by mohol fungovať nepochybne existujú, je nutná len vôľa ho presadiť.

A jeho presadenie je ďalším špecifickým problémom. Predstavme si, že niektorá (ktorákoľvek) politická strana bude mať v programe, že chce presadiť prideľovanie volebného práva na spomenutej báze. Okamžite by bola politicky odpísaná. Navyše- definícia slovenských volieb ako všeobecných a rovných je v Ústave SR, teda na schválenie takejto zmeny by bolo prakticky nemožné.
Uvedomujem si riziko, ktoré je ukryté v možnosti existencie takéhoto mechanizmu. Myslím si však že čas a prostriedky investované do vývoja, testovania a užívania takéhoto mechanizmu by sa mnohonásobne vrátili v podobe oveľa efektívnejšieho politického a teda v konečnom dôsledku aj ekonomického systému. Rovnako si viem dosť dobre uvedomiť, že takýto systém nemá šancu na úspech aj z hľadiska medzinárodnej politiky. Príchod rôznych demaršov, nót a podobne by bol len otázkou času. Podobne aj reálne kroky štátov, ktoré majú možnosť hlboko ovplyvniť politické smerovanie v našej krajine. Prípad Jörga Heidera z pred niekoľkých rokov hovorí dostatočne jasnou rečou.
Nebolo nakoniec ani mojou ambíciou meniť slovenský politický systém či volebný zákon, ide len o akési rétorické cvičenie. Na nič iné sa už dlho nezmohli slovenskí politici, necítim sa teda nijako zahanbený.

Zdroje:

R. dahl, Demokracie a její kritici -