Organizácia spojených národov

Už od svojho založenia na ustanovujúcej konferencii v San Francisku (25. 5. – 26. 6. 1945) sa líšila od Spoločnosti národov, pretože sa chcela poučiť z neúspechu svojej predchodkyne. Bola koncipovaná predovšetkým z hľadiska efektívnosti. Princíp rovnosti medzi štátmi – ktorý sa uplatnil na jej Valnom zhromaždení – kompenzovalo dominantné postavenie piatich veľmocí (pôvodne víťazov nad štátmi fašistickej Osi). Tie dostali štatút stálych členov Rady bezpečnosti s právom veta v závažných rozhodnutiach. Takisto na rozdiel od Spoločnosti národov sa začalo počítať s vojenskými sankciami proti agresorovi. Na tieto zásahy alebo na prípadné oddelenie bojujúcich strán sa vytvorili tzv. Modré prilby (Modré barety). Ďalej sa zriadil celý rad špecializovaných orgánov, ktoré sa mali usilovať o zlepšenie medzinárodného prostredia či už v ekonomickej, sociálnej, zdravotnej alebo kultúrnej oblasti, aby tak predchádzali rôznym krízam. Charta Spojených národov – základný dokument novej organizácie – však zakotvovala, že požadovaná „účinnosť“ zásahov OSN musí rešpektovať veľké liberálne princípy, ktoré nacizmus potupil: právo človeka i národov rozhodovať o svojom osude, nedotknuteľnosť štátnej zvrchovanosti.
Prvé problémy v OSN priniesla už studená vojna. Ukázalo sa, že pre nezlučiteľnosť ideológií nie je možné dosiahnuť požadovanú zhodu medzi veľmocami. V druhej polovici 50. rokov sa však podarilo dosiahnuť určitý pokrok a skončilo sa systematické blokovanie prijímania nových členov. R. 1955 hromadne vstúpili do OSN štáty, ktoré sa o to uchádzali od r. 1947 (bývalí spojenci nacistického Nemecka). Rozširovanie OSN potom rýchle pokračovalo vďaka dekolonizácii. Nové nezávislé štáty OSN prijímala okamžite. Rozširovanie OSN znamenalo, že mocenské vzťahy vo vnútri organizácie sa zmenili v prospech tretieho sveta. Jeho štáty často zdieľali pozície ZSSR. OSN sa stávala rôznorodejšou a nakoniec sa v nej utvárali rozličné zoskupenia štátov združených podľa toho , z ktorej časti sveta pochádzali. Čoraz ťažšie bolo nájsť spoločný všeobecný záujem a ten potom presadzovať.
OSN začala rýchlo rozvíjať skutočnú politiku dekolonizácie. Pod tlakom svojich členov z tretieho sveta zriadila množstvo orgánov, ktoré sa venovali podpore hospodárskeho rozvoja týchto krajín. Bez nej by politika dekolonizácie zostalo čisto formálnou záležitosťou.
Pri svojej hlavnej činnosti – udržiavaní mieru – OSN čoskoro zistila, že sa nedokáže účinne vyrovnať s množiacimi sa konfliktmi.

Jej odporúčania zostávali bez odozvy a priame zásahy proti agresii boli veľmi zriedkavé (s výnimkou vojny v Kórei). Modré barety však často plnili úlohu mierového oddeľovania bojujúcich strán. Napriek tomu OSN naďalej ostáva nezastupiteľným činiteľom mnohých rokovaní.

Zdroje:

Lexikón svetových dejín -