Európska únia (seminárna práca)

1. Čo je Európska únia?
Európska únia (EÚ) je jedinečné zoskupenie 15 demokratických štátov Európy, ktoré sa dobrovoľne spojili do politického a ekonomického zoskupenia na dosiahnutie spoločných cieľov a jednoty v Európe pomocou jednotnej zahraničnej a vnútornej politiky zvrchovaných členských štátov. Európska únia je aj spoločenstvom hodnôt – členské štáty sa zaviazali dodržiavať základné ľudské práva, slobodu, demokraciu a politický pluralizmus. Európska únia je tiež spoločenstvom solidarity, v ktorom silnejšie krajiny podporujú slabšie. Európska únia je spoločenstvo riadené právom – členské štáty preniesli časť svojej národnej suverenity na EÚ. Inštitúcie EÚ vykonávajú svoje úlohy v rámci jasne stanovenej právnej štruktúry. 2. Poslanie a ciele EÚ
·Zlepšenie životných a pracovných podmienok obyvateľov EÚ, spolupráca v sociálnej oblasti
·Podpora ekonomického rozvoja vytvorením hospodárskej únie bez hraníc a menovej únie zavedením jednotnej meny euro
·Stabilné a vyvážené obchodné vzťahy a zaručenie voľnej súťaže
·Postupné vyrovnávanie ekonomickej nerovnováhy medzi rôznymi štátmi a regiónmi
·Ochrana práv a záujmov členských štátov zavedením ručenia Únie
·Spolupráca v oblasti práva a vnútornej politiky
·Rozširovanie EÚ o nových členov, predovšetkým o štáty strednej a východnej Európy
·Pomoc rozvojovým štátom
·Zachovanie mieru a slobody jednotnou obrannou politikou



3. Vznik a história EÚ

3.1. História EÚ v dátach

Celkom prvý impulz dal na zjednotenie vo svojom vystúpení 19. septembra 1946 Winston Churchill, keď vyzval na založenie Spojených štátov európskych.
Začiatočný impulz pre integračné procesy v Európe mal tzv. Marshallov plán, oficiálne nazvaný Program európskej obnovy, vyhlásený v roku 1947, ktorým sa USA zaviazali poskytnúť pomoc pri obnove Európskeho kontinentu, zdevastovaného 2. sv. vojnou. Pomohla to realizovať založená Organizácia pre európsku hospodársku spoluprácu, ktorá zabezpečovala plnenie Marshallovho plánu. Poskytnutie finančnej pomoci však bolo podmienené splnením americkej požiadavky, aby Európske štáty v ekonomickej oblasti spolupracovali. Na tento podnet vznikla v roku 1949 Rada Európy. Nemenej dôležitou udalosťou bol vznik Severoatlantickej aliancie NATO v tom istom roku, orientovanej na spoločný postup krajín vo vojnovej oblasti.
9. máj 1950 sa považuje za prvý kameň zjednotenej Európy.

Francúzsky minister zahraničných vecí Robert Schuman a ekonóm Jean Monnet vypracovali plán Európskeho spoločenstva uhlia a ocele, známy ako Schumanov plán alebo plán Montánnej únie. Na základe tejto aktivity podpísalo 18. apríla 1951 šesť štátov, tzv. Šestka - Belgicko, Francúzsko, Holandsko, Luxembursko, Spolková republika Nemecko a Taliansko - zmluvu o založení Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ (ESUO). Jej cieľom bolo prispievať k ekonomickému rozvoju, rastu zamestnanosti a životnej úrovne členských štátov, racionalizácia výroby a tiež kontrola priemyselných odvetví, ktoré boli v tej dobe najvýznamnejším sektorom pre vojnové hospodárstvo.
25. marca 1957 tie isté štáty, ktoré založili uvedené spoločenstvo podpísali Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (EURATOM) a Európske hospodárske spoločenstvo (EHS). Predmetom záujmu Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu bola jadrová energetika, podpora atómového výskumu, nadnárodná kontrola zaobchádzania so štiepnymi materiálmi, mierové využívanie jadrovej energie, ako aj jadrová bezpečnosť. Európske hospodárske spoločenstvo si kládlo za cieľ postupné zbližovanie národných hospodárskych politík členských štátov, ktoré by následne vytvorili spoločný trh.
V roku 1967 dochádza k zlúčeniu EUSO, EHS, EURATOM na ES (Európske spoločenstvo) so sídlom v Bruseli, ktorého hlavným cieľom je posilnenie ekonomickej a sociálnej súdržnosti jeho členov.
1. augusta 1968 bola dobudovaná colná únia, medzi šiestimi štátmi ES sa rušia všetky dovozné tarify.
1. januára 1973 nastalo prvé rozšírenie ES - jej novými členmi sa stali Dánsko, Írsko a Veľká Británia.
O štyri roky neskôr - 1. januára 1981 nasleduje druhé rozšírenie ES - desiatym členom sa stalo Grécko, najchudobnejšia členská krajina.
Tretím rozšírením ES bol vstup Španielska a Portugalska 1. januára 1986. Po páde Berlínskeho múru roku 1990 sa začlenila do ES aj bývala NDR ako časť SRN.
V decembri 1991 sa rozhodli zastupitelia vlád členských štátov ES na zasadnutí rady v Maastrichte založiť Európsku úniu. Vo februári 1992 bola v Maastrichte podpísaná Zmluva o Európskej únii. Európsky parlament získal ďalšie právomoci najmä v legislatívnej oblasti, kde sa stal rovnoprávnym partnerom Rady EÚ. V zmluve bolo zakotvené aj ustanovenie inštitúcie ombudsmana.
Doposiaľ posledné rozšírenie EÚ nastalo 1. januára 1995 vstupom Rakúska, Fínska a Švédska. Referendum v Nórsku skončilo s negatívnym výsledkom a Nórske kráľovstvo sa členom EÚ nestalo. Do platnosti vstupuje Schengenská dohoda o odstránení všetkých hraničných kontrol.
15. júna 1997 Komisia predkladá "Agendu 2000" - návrhy na rozšírenie a reformy.
13.

decembra 1997 Luxemburský summit rozhoduje o začatí rokovania o rozšírení so 6 krajinami. 5 ďalších krajín sa takisto zúčastňuje na prístupovom procese. 17. decembra 1999 sa konalo prvé zasadnutie Konventu o budúcnosti EÚ. 15. februára 2000 sa začali prvé vstupné rozhovory medzi EÚ a Bulharskom, Litvou, Lotyšskom, Maltou, Rumunskom a Slovenskom. l. januára 2002 sa stalo Euro jedinou menou v 12 štátoch Európskej únie. 21. novembra 2002 Slovensko dostalo oficiálnu pozvánku do NATO 12. - 13. decembra 2002 Európska rada v Kodani ukončila prístupové rokovania s kandidátmi, aj so Slovenskom. 16. apríla 2003 podpísanie prístupovej zmluvy v Aténach, čo bol začiatok ratifikačného procesu. 16. - 17. mája sa na Slovensku konalo referendum o vstupe do EÚ. Väčšina voličov sa vyslovila za vstup krajiny do únie. V júni 2003 Konvent o budúcnosti EÚ predložil návrh Ústavnej zmluvy o EÚ.
Očakávané udalosti: l. máj 2004 - vstup Slovenska a ďalších deviatich krajín do EÚ.

3.2. Zakladajúci "otcovia" Európskej únie

Konrad Adenauer
Sir Winston Churchill
Alcide de Gasperi
Walter Hallstein
Jean Monnet
Robert Schuman
Paul-Henri Spaak
Altiero Spinelli


Konrad Adenauer (1876-1967)
Prvý kancelár Spolkovej republiky Nemecko, ktorý stál na čele novoutvoreného štátu v rokoch 1949 - 1963, zmenil viac ako ktokoľvek iný podobu povojnovej nemeckej a európskej histórie. Adenauer - podobne ako mnohí politici jeho generácie - dospel už po prvej svetovej vojne k záveru, že trvalý mier možno dosiahnuť len prostredníctvom zjednotenej Európy. Jeho skúsenosti z obdobia tretej ríše (nacisti ho odvolali z funkcie starostu Kolína) tento jeho názor potvrdili. Adenauerovi sa v období šiestich rokov (1949 - 1955) podarilo presadiť ďalekosiahle zahraničnopolitické ciele. Nemecko sa v rámci západnej aliancie stalo členom Rady Európy (1951), prispelo k založeniu Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ (1952) a vstúpilo do NATO (1955). Základom Adenauerovej zahraničnej politiky bolo zmierenie s Francúzskom. Spolu s francúzskym prezidentom Charlesom de Gaullom dosiahol v roku 1963 historický obrat: tradiční nepriatelia - Nemecko a Francúzsko podpísali Zmluvu o priateľstve, ktorá sa stala jedným z míľnikov na ceste k európskej integrácii.

Sir Winston Churchill (1874-1965)
Churchill, najskôr armádny dôstojník, potom vojnový reportér a napokon britský ministerský predseda (1940 - 1945 a 1951 - 1955) bol jeden z prvých, ktorí vyzvali k utvoreniu "Spojených štátov európskych".

Skúsenosti z druhej svetovej vojny ho priviedli k presvedčeniu, že zaručiť mier môže len zjednotená Európa. Jeho cieľom bolo vylúčiť také európske zlá, ako sú nacionalizmus a vojna, a to raz a navždy. Svoje závery opierajúce sa o poučenia z histórie formuloval vo svojom slávnom Prejave k univerzitnej mládeži na univerzite v Zurichu v roku 1946: "Existuje liek, ktorý by za niekoľko málo rokov mohol urobiť Európu.. slobodnou a.. šťastnou. Je ním opätovné založenie európskej rodiny alebo jej pretvorenie do takej miery, ako to budeme vedieť, a poskytnutie štruktúry, pomocou ktorej bude môcť žiť v mieri, v bezpečnosti a slobode. Musíme vybudovať akési "Spojené štáty európske". Takto sa z hnacej sily antihitlerovskej koalície stal aktívnym bojovníkom v európskych záležitostiach. Sir Winston Churchill bol aj maliarom a spisovateľom. V roku 1953 mu udelili Nobelovu cenu za literatúru. Alcide de Gasperi (1881-1954)
V rokoch 1945 - 1953 Alcide de Gasperi ako ministerský predseda a minister zahraničných vecí udal smer talianskej vnútornej a zahraničnej politike v povojnovom období. Narodil sa v regióne Trentino-Alto Adigo (Južné Tirolsko), ktorý od roku 1918 patril Rakúsku. Podobne ako iní výnimoční štátnici tých čias aktívne bojoval za európsku jednotu. Jeho skúsenosti z fašizmu a vojny - v období medzi rokmi 1926 a 1929, ešte predtým, ako našiel azyl vo Vatikáne, ho uväznili - ho viedli k presvedčeniu, že len zjednotenie Európy by mohlo zabrániť ich opakovaniu. Znova a znova podporoval iniciatívy smerujúce k zjednoteniu západnej Európy, podieľal sa na realizácii Marshallovho plánu a na budovaní úzkych hospodárskych zväzkov s ostatnými európskymi krajinami, najmä s Francúzskom. Ďalej podporoval Schumanov plán, ktorý inicioval založenie Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ, a pomohol rozvinúť myšlienku na utvorenie spoločnej európskej obrannej politiky. Alcide de Gasperi sa podieľal na mnohých iniciatívach, ktoré podporovali európsku integráciu.

Walter Hallstein (1901-1982)
Walter Hallstein bol prvým predsedom Európskej komisie v rokoch 1958 - 1969. Bol oddaným Európanom a rozhodným zástancom európskej integrácie. Podľa jeho názoru najdôležitejším predpokladom úspešnej politickej integrácie v Európe je zriadenie spoločných ekonomických inštitúcií. Hallstein ako predseda Európskej komisie vyvinul úsilie o rýchlu realizáciu spoločného trhu. Jeho obrovské nadšenie a schopnosť presviedčať podporili vývoj integrácie i po ukončení jeho predsedníctva. Rýchlosť unifikácie počas takzvaného Hallsteinovho obdobia bola legendárna.

Ako nemecký minister zahraničných vecí, ktorým bol v istom čase, dosiahol medzinárodné uznanie prostredníctvom tzv. Hallsteinovej doktríny z 50-tych rokov, ktorá formovala nemeckú zahraničnú politiku na nadchádzajúce roky; jej jadrom bolo začlenenie mladej demokracie do západnej Európy. Hallstein bol v istom čase aj profesorom práva na univerzite v Rostocku a na univerzite vo Frankfurte. Walter Hallstein ako prvý predseda Európskej komisie podpisuje dohodu s rozvojovými krajinami. Jean Monnet (1888-1979)
Francúzsky ekonomický poradca a politik Jean Monnet sa venoval problematike európskej integrácie. Jeho myšlienky sa premietli do "Schumanovho plánu", ktorý predvídal fúziu západoeurópskeho ťažkého priemyslu. Monnet pochádzal z regiónu Cognac vo Francúzsku. Keď ako šestnásťročný opustil školu, cestoval po zahraničí ako díler koňaku, a neskoršie pôsobil ako bankár. Počas obidvoch svetových vojen zastával vysoké postavenie, v ktorom sa zaoberal koordináciou priemyselnej produkcie vo Francúzsku a vo Veľkej Británii. Ako hlavný poradca francúzskej vlády bol hlavným iniciátorom slávnej "Schumanovej deklarácie" z 9. mája 1950, ktorá viedla k utvoreniu Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ a ako taká sa považuje za zrod Európskej únie. V rokoch 1952 - 1955 bol prvým prezidentom jej výkonného orgánu. Nebolo by však spravodlivé obmedzovať Monnetov vplyv len na ekonomickú oblasť. Slávnou a často citovanou sa stala jeho veta: "Zjednocujeme ľudí, nie štáty." Programy na kultúrnu a vzdelávaciu výmenu pokračujú v dnešnej EÚ v tejto tradícii. Monnet spolu so Schumanom navrhol zmluvu, ktorá viedla k Európskemu spoločenstvu pre uhlie a oceľ, a zvolili ho za jeho prvého prezidenta. Robert Schuman (1886-1963)
Politik Robert Schuman, kvalifikovaný právnik a francúzsky minister zahraničných vecí v rokoch 1948 - 1962, sa považuje za jedného zo zakladajúcich otcov zjednotenej Európy. Pochádzal z francúzsko - nemeckého hraničného regiónu - z Alsaska, napriek tomu, alebo práve v dôsledku skúseností z nacistického Nemecka, prišiel k poznaniu, že len trvalé zmierenie s Nemeckom môže položiť základ zjednotenej Európy. V roku 1940 ho deportovali do Nemecka. Po úteku o dva roky neskôr sa pripojil k francúzskemu hnutiu odporu. Po vojne sa stal ministrom zahraničných vecí. V spolupráci s Jeanom Monnetom pripravil medzinárodne uznávaný Schumanov plán, ktorý zverejnil 9. mája 1950; tento deň sa považuje za zrod Európskej únie. Navrhol spoločnú kontrolu výroby uhlia a ocele, najdôležitejších surovín pre zbrojársky priemysel.

Základná myšlienka spočívala v tom, že ak niekto nemá kontrolu nad výrobou uhlia a ocele, nie je schopný viesť vojnu. Schuman informoval nemeckého kancelára Adenauera o pláne, ktorý v ňom okamžite videl príležitosť pre mierovú Európu a schválil ho. Krátko potom zareagovali aj vlády Talianska, Belgicka, Luxemburska a Holandska. Šesť štátov podpísalo dohodu o Európskom spoločenstve pre uhlie a oceľ v Paríži v apríli 1951. Takýmto spôsobom Európska únia začala mierovú iniciatívu. Schuman podporoval aj utvorenie spoločnej európskej obrannej politiky a v rokoch 1958 - 1960 bol prezidentom Európskeho parlamentu. Zohral významnú úlohu pri zrode európskej jednoty.

Paul-Henri Spaak (1899-1972)
Európsky politik. Dlhú politickú kariéru Belgičana Paula-Henriho Spaaka možno stručne opísať takto: Vďaka tomu, že tajil svoj skutočný vek, prijali ho počas prvej svetovej vojny do belgickej armády a v nasledujúcom období bol dva roky v Nemecku ako vojnový zajatec. V druhej svetovej vojne sa ako minister zahraničných vecí márne usiloval o zachovanie belgickej neutrality. Spolu s vládou odišiel do exilu, najskôr do Paríža a neskoršie do Londýna. Po oslobodení Belgicka Spaak vstúpil do vlády a vykonával v nej funkciu ministra zahraničných vecí, ako aj ministerského predsedu. Už počas druhej svetovej vojny formuloval plány na spojenie krajín Beneluxu a hneď po vojne pristúpil k organizovaniu európskeho zjednocovania. Podporoval Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ a Európske obranné spoločenstvo. Pre Spaaka bolo zjednotenie krajín na základe záväzkov zakotvených v zmluve najúčinnejším prostriedkom na zabezpečenie mieru a stability. Tieto ciele presadzoval ako predseda prvého riadneho zasadania Organizácie Spojených národov (1946) a ako generálny tajomník NATO (1957 - 1961). Spaak bol vedúcou osobnosťou pri príprave obsahu Rímskej zmluvy. Na takzvanej Messinskej konferencii v roku 1955 ho zúčastnené vlády ustanovili za predsedu pracovného výboru, ktorý zmluvu pripravoval. Paula-Henriho Spaaka zvolili za vedúceho skupiny expertov, ktorá mala pripravi správu o hospodárskom spoločenstve. Altiero Spinelli (1907-1986)
Taliansky politik Altiero Spinelli bol jedným z "otcov" Európskej únie. Bol poprednou osobnosťou, ktorá sa zúčastnila na dokončení návrhu na Zmluvu o federálnej Európskej únii v Európskom parlamente - takzvaným Spinelliho plánom. Návrh v roku 1982 prijal prevažujúcou väčšinou Parlament a v 80. a 90. rokoch znamenal významnú inšpiráciu pre posilnenie Zmlúv o EÚ. Ako sedemnásťročný vstúpil do komunistickej strany.

Tak reagoval na svoje uväznenie fašistickým režimom v období rokov 1927 a 1943. Na konferencii európskeho odporu začiatkom roku 1944 bol jedným z iniciátorov návrhu Európskeho manifestu. Na konci vojny založil federálne Európske hnutie v Taliansku. V úlohe poradcu takých osobností, ako boli de Gasperi, Spaak a Monnet, pracoval na európskom zjednotení. Ako vzdelaný právnik posunul európsku problematiku aj na akademickú pôdu a založil Ústav pre medzinárodné záležitosti v Ríme. Ako člen Európskej komisie v rokoch 1970 - 1976 riadil oblasť vnútornej politiky. Tri roky bol členom Európskeho parlamentu za Taliansku komunistickú stranu pred svojím zvolením do Európskeho parlamentu v roku 1979. "Spinelliho plán" bol v 80. a 90. rokoch inšpiráciou na posilnenie zmlúv o EÚ.

4. Krajiny Európskej únie

Pri založení mala Európska únia 6 členov.Ich počet sa postupne zvyšoval na 9, 12 až dnešných 15 členov. K 1. máju 2004 sa očakáva rozšírenie EÚ na 25 členov.
Členské krajiny EÚ:
Členom od roku 1951: Francúzsko, Nemecko, Taliansko, Holandsko, Belgicko, Luxembursko
Členom od roku 1973: Veľká Británia, Dánsko, Írsko
Členom od roku 1981: Grécko
Členom od roku 1986: Španielsko, Portugalsko
Členom od roku 1995: Švédsko, Fínsko, Rakúsko

Pristupujúce krajiny: Cyprus, Česká republika, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Maďarsko, Malta, Poľsko, Slovinsko a Slovensko. Kandidátske krajiny: Rumunsko, Bulharsko a Turecko. 5. Orgány, inštitúcie a organizácie EÚ

5.1. Orgány EÚ

Európsky parlament

Európsky parlament (European Parliament) je zastupiteľský orgán Európskej únie a zastupuje záujmy asi 373 milónov obyvateľov EÚ a je ich priamym sprostredkovateľom v európskych záležitostiach. Každý občan sa vždy môže obrátiť priamo na poslanca. Európsky parlament má kancelárie vo všetkých členských krajinách, ktoré poskytujú podrobnejšie informácie o jeho činnosti. Európsky parlament sa priamo zúčastňuje na legislatívnych procedúrach a v mnohých oblastiach prijíma rozhodnutia spolu s Radou EÚ.

Má dôležité právomoci vo vzťahu k rozpočtu, musí dať svoj súhlas pri podpísaní medzinárodných zmlúv a zohráva rozhodujúcu úlohu pri vymenovaní Európskej komisie (EK). Preskúmava prácu EK. Parlament nemá právomoc predkladať vlastné legislatívne návrhy, pretože právom iniciatívy disponuje iba EK. Môže ju však požiadať, aby vypracovala legislatívny návrh, ktorý pokladá za potrebný. Parlament prerokúva spolu s Radou ministrov EÚ návrh rozpočtu predložený EK a schvaľuje ho. Ďalšími významnými právomocami EP sú jeho kontrolné funkcie. Každých 5 rokov menuje prezidenta a členov Európskej komisie (European Commission). Komisia predkladá EP mesačné a ročné správy o činnosti a poslanci môžu Komisii predkladať písomné alebo ústne otázky. EP môže Komisii vysloviť nedôveru a donútiť ju k rezignácii. Čo sa týka Rady EÚ, predseda Rady predkladá EP program činnosti na začiatku svojho predsedníctva a správu o činnosti Rady na záver. Informuje EP o vývoji zahraničnej a bezpečnostnej politiky EÚ. Ministri Rady sa zúčastňujú na plenárnych zasadaniach. Členovia Európskeho parlamentu sú volení priamo občanmi členských štátov EÚ každých päť rokov pomerným zastúpením. V súčasnom štádiu rozširovania EÚ má Európsky parlament 626 členov. Počet zástupcov členských krajín v Európskom parlamente závisí od veľkosti krajiny. Na čele parlamentu stojí predsedníctvo parlamentu, ktoré sa skladá z predsedu a 14 podpredsedov. Sekretariát Európskeho parlamentu sídli v Luxembursku. Počas parlamentného roku sa konajú raz za mesiac týždňové plenárne zasadania v Štrasburgu. Parlament na rokovaniach prijíma stanoviská a rezolúcie. Predsedom Európskeho parlamentu je Pat Cox. Spravodajcom EP pre Slovensko je Jan Marinus Wiersma.

Rada Európskej únie

Rada Európskej únie je najvyšším právnym a rozhodovacím orgánom EÚ. Skladá sa zo zástupcov vlád 15 členských štátov. Rada koordinuje presadzovanie záujmov a cieľov EÚ medzi jednotlivými štátmi. Ďalej zodpovedá rada za spolupráciu vlád členských štátov EÚ v oblasti zahraničnej i vnútornej politiky, najmä pri právnej spolupráci v otázkach poskytovania azylu, kriminality, drogovej problematiky, boja proti terorizmu atď. Jednotliví ministri sa usilujú nájsť spoločnú dohodu o návrhoch Európskej komisie v spleti rozličných národných záujmov členských krajín a dosiahnuť kompromis prijateľný pre všetky členské krajiny. Kompromis však nemusí byť prijateľný pre všetky členské krajiny, preto Rada väčšinou nerozhoduje konsenzom.
Rada Európskej únie prijíma legislatívu alebo právne akty EÚ vo väčšine prípadov spoločne s Európskym parlamentom.

Táto inštitúcia sa často označuje ako Rada ministrov. Sídlo Rady Európskej únie v Bruseli, budova Justusa Lipsiusa.
Rada EÚ vykonáva svoju činnosť na 3 úrovniach:
- na úrovni pracovných skupín (skupina odborníkov z jednotlivých štátov)
- na úrovni výboru stálych zástupcov (výbor veľvyslancov)
- na úrovni rady (stretnutia ministrov jednotlivých štátov)

Rada EÚ prijíma legislatívne opatrenia štvorakého druhu:
- nariadenia so všeobecnou platnosťou, ktoré sú pre adresátov záväzné. Právnu účinnosť majú i pre členské štáty - direktívy (smernice) sú záväzné pre členské štáty, ktoré však rozhodujú o spôsobe ich realizácie samostatne - rozhodnutia sú reakciou na konkrétne prípady
- odporúčania (memorandá) nemajú záväzný len odporúčací charakter

Predsedníctvo v Rade EÚ určuje formu a problematiku práce rady. Hlavnou úlohou predsedajúceho štátu je organizovanie a vedenie zasadnutí rady, vypracovanie kompromisov na riešenú problematiku. Predsedníctvo v Rade EÚ sa vykonáva v presne určenom poradí na čas 6 mesiacov (od januára do júna a od júla do decembra). Európska rada

Európska rada nie je inštitúciou Európskej únie, určuje však spoločné ciele európskej politiky. Na summitoch Európskej rady sa stretávajú hlavy štátov alebo vlád, aby určili smery európskej politiky. Výraz „summit EÚ“ sa často používa, keď sa hovorí o stretnutiach Európskej rady. Na nich sa stretávajú hlavy štátov alebo vlád členských štátov, aby určili hlavné smery politiky Únie alebo prijali rozhodnutia o sporných otázkach.

Úloha a zodpovednosť Hoci Európska rada nie je inštitúciou Európskej únie, v uplynulých rokoch v nej hrala dôležitú úlohu ako stimul pokroku. Určuje smery politiky Únie.

Jej zodpovednosť bola jasne vymedzená v Zmluve o Európskej únii, podľa ktorej má byť stimulom a určovať všeobecné politické smery ďalšieho rozvoja Únie.V mnohých prípadoch má Európska rada vydávať politické smernice Rade Európskej únie alebo Európskej komisii, aby sa niektoré myšlienky preniesli do praxe. Európsku radu si ľudia často mýlia s Radou Európy. V skutočnosti je Rada Európy úplne odlišnou organizáciou, ktorá je plne právne nezávislá od Európskej únie.

Kto zasadá v Európskej rade?
Európska rada sa skladá z najvyšších politických predstaviteľov všetkých členských štátov. Zvyčajne sú to šéfovia vlád, či ich už nazývajú ministerskými predsedami, kancelármi alebo inými titulmi. Ale v krajinách, v ktorých má aktívnu úlohu prezident, zúčastňuje sa na summitoch on. V praxi je to prípad Francúzska a Fínska. Preto sa o účastníkoch hovorí ako o „hlavách štátov alebo vlád“. Členom Európskej rady je rovnakou mierou aj prezident Európskej komisie. Členom asistujú ministri zahraničných vecí a ďalší člen Komisie. Na začiatku každého summitu prezident Európskeho parlamentu predkladá názor parlamentu na záležitosti, ktoré sú predmetom rokovania. Summity Európskej rady sa konajú aspoň dva razy do roka.

Ako Európska rada pracuje?
Európska rada sa schádza dva razy do roka, a to vždy v tej krajine, ktorá v tom čase zaujíma v Rade predsedníctvo. Predsedníctvo zastáva postupne každý členský štát na obdobie šiestich mesiacov. Mimoriadné summity sa zvolávajú k záležitostiam mimoriadnej dôležitosti. Európska rada predkladá po každom stretnutí správu Európskemu parlamentu a každoročne mu predkladá aj písomnú správu o pokroku v Únii.

Európska komisia

Európska komisia zaujíma v inštitucionálnej štruktúre EÚ kľúčové postavenie.Komisia je nezávislou strážkyňou európskej integrácie. Bola vytvorená v roku 1967 a reprezentuje záujmy EÚ a inštitucionálnej štruktúry EÚ. Je to jediný orgán, ktorý má v EÚ právo navrhovať legislatívu. Od roku 1995 sa Európska komisia skladá z 20 členov. Úloha a zodpovednosť EK : 1.kontrolná 2.legislatívna 3.výkonná

·Navrhuje politické rozhodnutia a monitoruje ich plnenie; má výhradné právo navrhovať legislatívu EÚ a predkladať ju ostatným inštitúciám. Komisia však nemá právo rozhodovať o svojich vlastných návrhoch. Len Rada EÚ a Európsky parlament majú právo premeniť takéto návrhy na skutočné zákony.Komisia však má právo prijímať sekundárnu legislatívu.

·Sleduje dodržiavanie opatrení zakotvených v zmluvách o EÚ a legislatívu prijatú inštitúciami EÚ. Komisia pri porušení európskeho práva v prípade potreby intervenuje predložením záležitosti Súdnemu dvoru.
·Je výkonným orgánom a dozerá nad implementáciou všetkých rozhodnutí a zabezpečuje, aby sa rozhodnutia EÚ preniesli do praxe. Zodpovedá napríklad za plánovanie a implementáciu spoločnej poľnohospodárskej politiky, za regionálnu rozvojovú politiku, spoluprácu s krajinami strednej a východnej Európy a rozvojovú spoluprácu s krajinami Afriky, Karibskej oblasti a Tichomoria. Komisia tiež dozerá na výskumné a technologické rozvojové programy. ·Zodpovedá za riadenie rozpočtu EÚ – navrhuje rozpočet a kontroluje výdavky EÚ, riadi zdroje štrukturálnych fondov a bráni ich zneužívaniu. 5.2. Inštitúcie a organizácie EÚ

Súdny dvor

Podobne, ako každý právny systém, aj EÚ potrebuje systém právnej ochrany. Jeho efektívnosť zabezpečuje nezávislé súdnictvo. V Európskej únii túto úlohu plní Súdny dvor. Súdny dvor zabezpečuje, aby sa právo Spoločenstva neinterpretovalo rozdielne v rôznych členských krajinách, a takisto aby členské krajiny a inštitúcie EÚ plnili svoje povinnosti vyplývajúce zo zmlúv. Aby Súdny dvor mohol plniť svoju úlohu, má právomoc riešiť spory medzi členskými krajinami, inštitúciami EÚ, podnikmi alebo jednotlivcami. Rozhoduje o tom, či členská krajina dodržala svoje povinnosti vyplývajúce zo zmlúv, či inštitúcia prekročila svoje právomoci alebo nedodržala správne postupy. Takisto musí zabezpečiť, aby národné orgány a súdy členských krajín jednotne vykladali a aplikovali právo Spoločenstva.
Súdny dvor sa skladá z 15 sudcov, ktorým pomáha 9 generálnych advokátov. Sudcovia aj generálni advokáti sú menovaní na základe spoločnej dohody vlád členských krajín na obdobie 6 rokov, pričom je možné ich opätovné zvolenie. Každé 3 roky dochádza k čiastočnému novému obsadzovaniu mandátov. Podobne aj sudcovia volia zo svojho stredu každé tri roky predsedu Súdneho dvora.

Dvor audítorov

Dvor audítorov, ktorý zastupuje záujmy daňovníkov EÚ, je akýmsi „finančným svedomím“ Európskej únie. Dvor audítorov kontroluje, či EÚ vynakladá zverené prostriedky čestne a hospodárne.
Strážca financií EÚ Každé euro, ktoré EÚ prijala alebo vydala, Dvor audítorov starostlivo preskúma, bez ohľadu na to, či je použité na pomoc znevýhodneným regiónom Únie alebo na program EÚ na odbornú prípravu. Právomoci Dvora audítorov siahajú nielen po inštitúcie EÚ, ale aj po národné, regionálne a miestne agentúry, ktoré spravujú financie EÚ ako napr.

prostriedky štruktúrneho fondu alebo subvencie EÚ. Všetky tieto agentúry sú povinné na žiadosť Dvora audítorov predložiť potrebné dokumenty a informácie.
Dvor audítorov kontroluje, či boli príjmy a výdavky použité zákonným spôsobom, hospodárne a na tie účely, na ktoré boli určené. Ak je to nevyhnutné, Dvor audítorov vykonáva kontroly priamo na mieste, teda v priestoroch inštitúcií EÚ, v členských krajinách alebo dokonca v tretích krajinách, ktoré dostali od EÚ finančnú pomoc.
Ak Dvor audítorov zistí chyby a nezrovnalosti alebo má podozrenie, že došlo k podvodu, informuje o tom inštitúciu alebo orgán, ktorého sa to týka, aby tak mohol prijať protiopatrenia. Poukazuje na nedostatky v systéme alebo v procedúrach, ktoré môžu spôsobiť výskyt takýchto problémov. Týmto spôsobom prispieva k čo najhospodárnejšiemu vynakladaniu peňazí daňovníkov.
Európsky dvor audítorov je úplne nezávislá inštitúcia. Má 15 členov menovaných členskými krajinami na obdobie 6 rokov. Aby sa aj v praxi zabezpečila úplná nezávislosť, členovia nesmú počas výkonu svojej funkcie vykonávať žiadne iné platené ani neplatené povolanie. Dvor audítorov zamestnáva asi 400 pracovníkov. Sídli v Luxembursku.

Hospodársky a sociálny výbor

Členská základňa Hospodárskeho a sociálneho výboru EÚ (Economic and Social Commitee - ESC) zastupuje všetky najdôležitejšie záujmové skupiny v Európskej únii: od zamestnávateľov po odborové zväzy, od spotrebiteľov po ekológov. Je poradným orgánom a má vyjadrovať svoj názor na dôležité návrhy Európskej komisie.
Členstvo: 222 členov vymenovaných na štyri roky.

Výbor regiónov

Členmi Výboru pre regióny sú predstavitelia regionálnych a miestnych orgánov EÚ.Výbor pre regióny reprezentuje v európskom legislatívnom procese záujmy miestnych a regionálnych orgánov. Pozostáva z 222 členov, ktorí zastupujú regionálne a miestne orgány Európskej únie a sú menovaní na obdobie štyroch rokov. Členmi sú často zástupcovia regiónov, primátori miest a predsedovia mestských a krajinských rád.

Európsky Ombudsman

Každý občan Európskej únie sa môže sťažovať ombudsmanovi, ak sa domnieva, že došlo k porušeniu jeho práv alebo inštitúcie a orgány únie postupovali v jeho prípade nesprávne. Inštitúcia európskeho ombudsmana čiže verejného ochrancu práv bola zriadená na základe Maastrichtskej zmluvy z roku 1992.

Európsky ombudsman vyšetruje prípady nesprávnych administratívnych postupov v inštitúciách a orgánoch Európskej únie a referuje o nich.
Pod jeho jurisdikciu vzhľadom na svoju nestrannú jurisdikciu nepatria iba Európsky súdny dvor a Súd prvej inštancie. Ombudsman obyčajne iniciuje vyšetrovanie na základe individuálnych sťažností, ale začať ho môže aj z vlastnej iniciatívy.

Európska centrálna banka

ECB vznikla 1. júna 1998, je jednou z najmladších centrálnych bánk a je centrálnou bankou pre 12 krajín eurozóny. Prvou základnou úlohou ktorú plnila s centrálnymi bankami členských krajín eurozóny bolo vytvorenie Eurosystému a zavedenie novej spoločnej meny. Prvoradou úlohu ECB je zabezpečenie stability eura, predovšetkým z hľadiska jeho kúpnej sily.ECB zabezpečuje stabilitu spoločnej meny v 12 krajinách s rôznou históriou, kultúrou a ekonomickým zázemím.
Centrála ECB je vo Frankfurte nad Mohanom.
Guvernérom ECB je Holanďan Jean Claude Trichet.

Európska investičná banka

Európska investičná banka (EIB) v Luxembursku je jedna z najväčších finančných inštitúcií na svete. Je to jeden z orgánov EÚ, ktorý podporuje prácu únie. EIB nie je obyčajná banka, v ktorej si môžete otvoriť účet a vložiť peniaze. Bola založená v roku 1957 ako úverová banka s úlohou podporovať hospodárske a sociálne väzby a harmonický rozvoj v EÚ.


6. Oficiálne jazyky EÚ

Podľa nariadenia Rady EÚ, ktoré bolo prijaté jednomyseľne, má EÚ v súčasnosti 11 oficiálnych jazykov s rovnocenným postavením: angličtinu, dánčinu, fínčinu, francúzštinu, gréčtinu, holandčinu, nemčinu, portugalčinu, španielčinu, švédčinu a taliančinu. Žiadna z členských krajín sa nechce zriecť používania svojho vlastného jazyka, pretože ide o záležitosť, ktorá má dôležitý symbolický význam. Každý oficiálny dokument EÚ sa prekladá do všetkých oficiálnych jazykov. Viac ako jeden z piatich zamestnancov EÚ pracuje v tlmočníckych službách. Na ministerskej úrovni sú pracovnými jazykmi angličtina, francúzština, a čoraz väčšmi nemčina.
Administratívny aparát Európskej komisie tvorí takmer 20 tisíc úradníkov, z čoho je asi 15 percent prekladateľov a tlmočníkov.
Po vstupe ďalších krajín do Európskej únie sa počet oficiálnych jazykov rozšíri aj o počet oficiálnych jazykov novopristupujúcich krajín a zvýši sa celkovo na 20. Adekvátne tomu stúpne i potreba tlmočníkov a prekladateľov.


7. Symboly EÚ

Európsku úniu ako politickú entitu identifikujú jej symboly:
1. Od roku 1986 sa používa zástava Európskej únie, ktorú prijala Európska rada. Na pozadí modrej oblohy dvanásť zlatých hviezd tvorí kruh a predstavuje jednotu národov Európy. Počet hviezd je stály - dvanástka je symbol dokonalosti a jednoty.

V roku 1986 Európska rada prijala zástavu, ktorá sa stala emblémom Európskej únie.
2. Hymnou Európskej únie je Óda na radosť z Beethovenovej Deviatej symfónie s textom od Friedricha Schillera.
3. Znak je písmeno C s dvoma čiarami uprostred €, je to symbol stability. Inšpiráciou pre to bolo Grécke písmeno EPSILON a aj prvé písmeno slova „Európa“
4. Dňom Európy je 9. máj. Tento deň pripomína vyhlásenie Roberta Schumana z roku 1950, ktoré sa považuje za začiatok vytvárania Európskej únie.


8. Mena Európskej únie - Euro

Kľúčovým okamihom pre zavedenie spoločnej meny bol podpis Maastrichtskej zmluvy, ktorá okrem iného obsahovala kritériá, ktoré musia členské štáty zaujímajúce sa o vstup do Európskej menovej únie spĺňať. Od 1. januára 2002 sa vo všetkých štátoch Európskej menovej únie začali postupne zavádzať bankovky a mince novej jednotnej meny - euro. Dovtedajšie meny jednotlivých štátov sa začali postupne sťahovať z obehu. V praxi to znamenalo, že banky a veľké obchodné spoločnosti vydávali zásadne eurá. Podobne aj obchodníci prijímali pôvodné peniaze, ale vydávali v eurách. Od 1. januára 2002 sa už všetky bezhotovostné transakcie uskutočňujú v tejto mene. Firmy sídliace v eurozóne používajú od tohto dňa výlučne euro, do eura sa prekonvertovali aj všetky aktíva. Aj vklady všetkých štátov sa prekonvertovali na túto novú spoločnú menu. Od 1. januára 2002 je možné vyberať eurá aj z automatov.
Výmena národných mien za euro však nebola riadená centrálne, každý štát si vypracoval vlastný plán výmeny. Národné meny bolo samozrejme možné vymeniť aj po skončení trvania ich platnosti, ktorú si väčšina štátov stanovila na 28. február 2002. Zavedenie spoločnej meny zjednotilo finančné trhy členských štátov EÚ a postupne sa vytvára spoločný finančný trh únie. Euro bude vzhľadom na dôveryhodnosť rozsiahleho európskeho finančného trhu stabilnejšie a odolnejšie voči špekuláciám ako boli národné meny jednotlivých členských štátov EÚ. Výhodou zavedenia spoločnej meny pri obchodovaní na finančných trhoch je aj štandardizácia obchodovania a vylúčenie kurzového rizika v dlhodobých zmluvách v rámci subjektov z členských štátov EMÚ. Zavedením spoločnej meny vznikol aj jeden z najväčších akciových trhov sveta.

Výhody eura pre podnikateľov:
- zníženie nákladov pri konvertovaní eura
- odstránenie kurzového rizika
- možnosť vedenia jedného účtu pre všetkých partnerov eurozóny
- vyjadrenie cien aj v eure - jednoduché porovnanie

Výhody eura pre spotrebiteľov
Jednotná mena je prínosom pre cestujúcich, ktorí nemusia pri prechádzaní z krajiny do krajiny meniť peniaze, a strácať tak percentá pri každej transakcii. Platby a preprava tovaru v rámci členských krajín EÚ sú rýchlejšie, spoľahlivejšie a lacnejšie. Obchodníkom i spotrebiteľom priniesol prechod na euro viac istoty aj čo sa týka ceny, za ktorú sa tovar predáva. Nová mena mala vplyv aj na zvýšenie konkurencie na jednotnom trhu. Podoba bankoviek
Bankovky euro boli navrhnuté rakúskym umelcom Robertom Kalinom v celoeurópskej súťaži vypísanej všetkými európskymi centrálnymi bankami. Víťazné výtvarné návrhy boli inšpirované témou Európske obdobia a štýly. Bankovky zachytávajú architektonické štýly siedmich období európskej kultúrnej histórie – klasicizmus (5 eur), románsky štýl (10 eur), gotiku (20 eur), renesanciu (50 eur), barok a rokoko (100 eur), vek ocele a skla (200 eur) a modernú architektúru 20. storočia (500 eur). Štýly zdôrazňujú tri architektonické prvky - okná, brány a mosty. Okná a brány na prednej strane bankoviek symbolizujú duch otvorenosti a spolupráce v Európskej únii. Zadná strana bankoviek zobrazuje most typický pre dané obdobie kultúrneho vývoja v Európe; mosty sú metaforou vzťahov medzi národmi v Európe a ich vzťahov k zvyšku sveta. fixné konverzné hodnoty:
1 euro = 13,7603 ATS (rakúsky šiling)
1 euro = 40,3399 BEF (belgický frank)
1 euro = 1,95583 DEM (nemecká marka)
1 euro = 166,386 ESP (španielska peseta)
1 euro = 6,55957 FRF (francúzsky frank)
1 euro = 0,787564 IEP (írska libra)
1 euro = 1936,27 ITL (talianska líra)
1 euro = 40,3399 LUF (luxemburský frank)
1 euro = 2,20371 NLG (holandský gulden)
1 euro = 200,482 PTE (portugalské eskudo)
1 euro = 5,94573 FIM (fínska marka)
1 euro = 340,750 GRD (grécka drachma)




9. Slovensko a EÚ

9.1. Vzťahy Slovenskej republiky a Európskej únie

Vzťahy SR-EÚ sú založené na Európskej dohode o pridružení, ktorá bola podpísaná 4.10.1993 a vstúpila do platnosti 1. 2. 1995. Slovensko je spolu s ďalšími asociovanými krajinami zo strednej a východnej Európy zapojená do rozširovacieho procesu EÚ. Od vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 patrí vstup do Európskej únie medzi priority slovenskej zahraničnej politiky. Vzťahy Slovenska a Európskej únie majú v súčasnosti stabilnú právnu a inštitucionálnu základňu, dynamicky sa rozvíjajú v politickej, hospodárskej a ďalších oblastiach. Začali sa rozvíjať na základe vzťahov, ktoré už predtým nadviazalo ešte ČSFR s ES.

Medzi ČSFR a ES bola podpísaná aj asociačná dohoda, ktorá však nestihla vstúpiť do platnosti.
Prihlášku Slovenskej republiky do EÚ odovzdal predseda vlády SR Vladimír Mečiar 27. júna 1995 na zasadaní Európskej rady v Cannes. Žiadosť bola doplnená Memorandom vlády SR, v ktorom sa hovorilo, že strategickým cieľom SR je získať plné členstvo v EÚ okolo roku 2000. Prístupová zmluva Slovenskej republiky s EÚ bola podpísaná 16. apríla 2003 a 1. júla 2003 ju schválilo aj plénum NR SR. Slovensko podobne ako ostatné kandidátske krajiny po ukončení rokovaní o vstupe do EÚ vyhlásilo 16. - 17. mája 2003 referendum, v ktorom mali občania možnosť vyjadriť sa priamo k otázke nášho vstupu do Európskej únie. Referendum na Slovensku sa konalo 16. a 17. mája 2003 a väčšina oprávnených voličov vyjadrila svoj súhlas so vstupom krajiny do Európskej únie.
Po úspešnej ratifikácii Prístupovej zmluvy sa Slovenská republika stane od 1. mája 2004 členom Európskej únie. 9.2. Prínosy a riziká členstva v Európskej únii

Výhody:
Z členstva v EÚ pre občanov SR jednoznačne vyplýva bezpečnejší a spokojnejší život v únii, založenej na princípoch slobody, demokracie a ochrany ľudských práv a slobôd.
SR bude v inštitúciách EÚ zastúpená rovnoprávne s ostatnými členskými štátmi, bude mať komisára, 14 poslancov v Európskom parlamente (EP), 7 hlasov v Rade EÚ, úradníkov v európskych inštitúciách. Všetky dôležité dokumenty budú prekladané aj do slovenčiny ako jedného z oficiálnych jazykov EÚ. Každý občan SR sa stane plnoprávnym občanom EÚ a európske občianstvo doplní jeho slovenské. Bude mať právo voľne sa pohybovať, žiť, pracovať a študovať v ktoromkoľvek inom členskom štáte, voliť a byť volený v komunálnych voľbách i vo voľbách do EP. V krajinách, kde SR nemá konzulárne ani diplomatické zastúpenie, sa bude môcť obrátiť na veľvyslanectvo či konzulát iného členského štátu. So sťažnosťou administratívneho charakteru sa bude môcť obrátiť priamo na európskeho ombudsmana.
Všeobecný systém uznávania akademických a odborných kvalifikácií sa rozšíri aj na SR. Slovenské diplomy budú automaticky uznané v iných štátoch EÚ, pričom pri niektorých profesiách (napr. právnik, lekár, psychológ, učiteľ) bude musieť uchádzač o prácu požiadať o overenie diplomu. Na výkon niektorých profesií však môže iný členský štát vyžadovať aj znalosť cudzieho jazyka.
SR bude síce prispievať do spoločného rozpočtu EÚ, ale bude mať prístup k nástrojom finančnej pomoci pre regionálny rozvoj, poľnohospodárstvo a sociálnu oblasť. V praxi teda bude môcť získavať z rozpočtu viac prostriedkov, ako do nich bude odvádzať.

Čistý zisk SR za roky 2004 – 2006 môže predstavovať spolu až 831 miliónov eúr (154 eur na každého Slováka).
SR sa stane dôveryhodnou krajinou, čo prispeje k prílevu investícií, k vytváraniu nových a dobre platených pracovných miest. To sa pozitívne odrazí na hospodárskom raste ekonomiky, na zvyšovaní zamestnanosti a životnej úrovne slovenských obyvateľov.
Slovenské výrobky a služby sa dostanú na obrovský spoločný trh. To sa odrazí na efektívnejšom využívaní výrobných faktorov najmä v oblastiach, kde má SR komparatívne výhody. Zároveň sa rozšíri ponuka kvalitných výrobkov a služieb pre bežných slovenských spotrebiteľov. Dátum zavedenia eura sa určí až spoločným rozhodnutím SR a EÚ. Pred vstupom do menovej únie bude musieť SR splniť stanovené podmienky, spoločné pre všetky krajiny eurozóny. Kľúčovou bude najmä kontrola inflácie, schodku štátneho rozpočtu a úrokových mier. Prijatím eura sa znížia úrokové miery a inflácia, čo sa prejaví vo zvýšenom investovaní a hospodárskom raste. Nevýhody:
SR sa po vstupe do EÚ dobrovoľne vzdá časti svojej suverenity v prospech inštitúcií ako Európska komisia, Rada Európskej únie a Európsky súdny dvor. Samotná EÚ však môže vplývať aj na život v SR len do tej miery, na akej sa dohodli členské štáty. Všetky rozhodnutia sú teda prijímané na úrovni EÚ vtedy a tam, kde štáty nie sú v pozícii samostatne dosiahnuť stanovené ciele. Štatistiky hovoria jasnou rečou: dnes je iba asi 40 percent rozhodnutí prijímaných v Bruseli a 60 percent v členských štátoch. Na plné zavedenie voľného pohybu pracovníkov je medzi SR a EÚ dohodnuté prechodné obdobie, ktoré nebude dlhšie ako 7 rokov. Holandsko, Írsko, Švédsko, Dánsko a Veľká Británia už oznámili, že v nich občania SR budú môcť pracovať ihneď po vstupe bez akýchkoľvek obmedzení a za rovnakých podmienok ako ich občania.
Zrejme všetci malí a strední podnikatelia v SR zaznamenajú nárast konkurencie. Bude teda záležať len na nich, či dokážu obstáť v konkurenčnom prostredí a či budú rozvíjať moderné technológie, zvyšovať kvalitu výrobkov, aby sa presadili.
Slovenskí poľnohospodári po vstupe v prvom roku získajú 25 %, resp. 50% z úrovne priamych platieb, ktoré dostávajú ich kolegovia v súčasných členských štátoch. Vzhľadom na reálne ceny za prenájom pôdy v súčasnej EÚ a v SR im aj táto výška zabezpečí konkurencieschopnosť a stabilitu príjmov. Plná výška by spôsobila nadmerný príjmový efekt, znížil by sa tým ich záujem o reštrukturalizáciu, ale vyvolalo by to aj sociálne nerovnosti v SR. EÚ v tejto súvislosti ponúka poľnohospodárom až o 50 % viac prostriedkov na vidiecky rozvoj ako v súčasných členských štátoch.

V prípade predloženia kvalitného projektu takto EÚ môže slovenskému poľnohospodárstvu financovať napr. nákup poľnohospodárskej techniky až do výšky 75-80 %. Vnútorné hranice medzi súčasnými a novými členskými krajinami nebudú hneď odstránené. Zachovanie hraníc sa vyžaduje až dovtedy, kým SR bude schopná garantovať bezpečnú budúcu vonkajšiu hranicu s EÚ a Ukrajinou, na čo EÚ poskytla SR 48 miliónov eúr. Po vybudovaní efektívnej hranice už nebudú viac medzi SR a súčasnými členskými štátmi nijaké hranice a kontroly. 9.3. Vplyv EÚ na Slovenskú republiku

Zvlášť po vstupe Slovenska do Európskej únie bude musieť SR akceptovať ako riadny člen súhrn zákonov a ustanovení, ktoré boli prijaté v priebehu jednotlivých etáp integrácie a vytvárania spoločného trhu – aquis communautaire. To znamená, že SR ako nová členská krajina prijme existujúce aj budúce práva a povinnosti spojené so systémom a inštitucionálnym rámcom EÚ, vrátane práv a povinností plynúcich z multilaterálnych a bilaterálnych dokumentov, ktoré EÚ a jej členské krajiny podpísali.
V rámci ekonomickej integrácie SR do EÚ zavŕšime proces:
·v oblasti voľného obchodu, to znamená, že úplne odstránime všetky prekážky vzájomného obchodovania a ponecháme iba vlastný prístup k obchodu s nečlenskými štátmi
·v rámci colnej únie, de facto voľného obchodu bude SR rešpektovať spoločnú obchodnú politiku voči nečlenským krajinám na spoločnom trhu, čo je de facto colná únia, bude SR akceptovať uvoľnenie pohybu výrobných faktorov
·v rámci vnútorného trhu bude SR presadzovať bez akýchkoľvek fyzických, technických či daňových obmedzení voľný pohyb tovaru, služieb, kapitálu a osôb
·SR bude po vstupe postupne implementovať konvergenčné kritériá Hospodárskej a menovej únie – spoločnej hospodárskej politiky členských štátov s konečným cieľom nahradiť národnú menu – slovenskú korunu spoločnou menou – eurom.
V rámci Európskej politickej spolupráce (EPS) bude základnou úlohou SR po vstupe do EÚ koordinovať svoju zahraničnú politiku so zahraničnou politikou členských štátov. 9.4. Čo prinesie vstup Slovenska do EÚ samotnej Európskej únii?

Vstup Slovenska do Európskej únie bude pre úniu prínosom hneď v niekoľkých hlavných rovinách:
Prvá rovina je politická: vstup krajín strednej a východnej Európy do únie bude znakom zmierenia a zjednotenia Európy rozdelenej po druhej svetovej vojne. Víziou, ktorou sa riadi rozšírenie, je Európa "celá a slobodná". Jedným z hlavných cieľov pri zakladaní Európskeho spoločenstva bolo zabrániť konfliktom alebo dokonca vojne prostredníctvom ekonomickej a politickej integrácie.

Rozšírenie tohto priestoru stability, slobody a mieru aj na zvyšok Európy je nepochybne významnou hodnotou nielen pre kandidátske krajiny, ale aj pre súčasných členov EÚ. Ďalšia rovina je ekonomická. Aj keď sú ekonomiky kandidátskych krajím oveľa menšie ako ekonomika EÚ a prínos z rozšírenia v hospodárskej oblasti budú mať preto najmä kandidátske krajiny, aj Európskej únii prinesie ich vstup určitý dodatočný hospodársky rast, ktorý sa podľa odhadov expertov približuje zhruba 1% dodatočného rastu HDP ročne. Faktory, ktoré podporia hospodársky rast v Európe, súvisia s prílevom novej, vysokokvalifikovanej pracovnej sily, ktorá začína starnúcej EÚ chýbať, a so zvýšením domáceho dopytu v EÚ v dôsledku zvýšenia počtu obyvateľstva. V rovine bezpečnosti bude znamenať rozšírenie Európskej únie zvýšenie efektivity v boji proti organizovanému zločinu, lepšiu kontrolu a reguláciu prílevu imigrantov a žiadateľov o azyl z tretích krajín, zlepšenie ochrany životného prostredia a potravinovej bezpečnosti harmonizáciou požadovaných štandardov. Rozšírenie posunie hranice EÚ smerom na východ, čím sa výrazne zväčší rozloha a EÚ získa novú geografickú rôznorodosť. Turisti z EÚ iste ocenia krásu Tatier alebo liečivosť slovenských kúpelov. Poslednou rovinou, avšak nie menej dôležitou, v ktorej bude vstup kandidátskych krajín prínosom Európskej únii, je rovina kultúrna. Prvý raz v histórii sa EÚ rozširuje aj o slovanské štáty, ktorých kultúrne dedičstvo bude uprostred súčasných kultúr EÚ úplne novým prvkom. Rozmanitosť a bohatosť kultúr kandidátskych krajín obohatí spektrum kultúr súčasnej EÚ o nové myšlienky a nové hodnoty. Kultúrna diverzita prispeje k ďalšiemu duchovnému rozvoju Európy a k pokroku vo vede a kultúre.